Veľmi ma teší sledovať novú generáciu slovenských hudobníkov, hovorí Nina Kohout

Práveže do momentu, kedy ma SOZA pozvala na ich songwriterský camp, som s niečím podobným nemala žiadne skúsenosti. Tým pádom som si ani vôbec nevedela predstaviť, o aký zážitok pôjde. Prvé, čo mi prišlo na um, bol obraz Camp Rocku (smiech). Tým, že bývam v Brightone, kde chodím každý deň do školy, to, či pozvánku príjmem, a tak si ukrojím týždeň zo života pracovného a školského, som si musela trošku premyslieť. Práve možno tým, že som absolútne netušila, o čo pôjde a ako z toho budem môcť benefitovať. No musím povedať, že to naozaj stálo za to.

Na campe sa spájali slovenskí a zahraniční interpreti, producenti, textári. Myslíš si, že je možné efektívne spojiť ľudí z hudobného priemyslu, ktorí sa navzájom nepoznajú?

Určite. To osobne vnímam ako jednu z najlákavejších vecí na koncepte songwriting campu. Po tom, ako nás každé ráno rozdelili do tímov, sme si vždy potrebovali vyhradiť aspoň prvú hodinu na to, aby sme navnímali, kto čo hudobne robí, akú má od daného dňa predstavu, no najmä ľudsky pochopiť, s kým ideme najbližších jedenásť hodín tvoriť hudbu. Nezávisle od tímového zloženia, tento postup mi prišiel absolútne nevyhnutný. Kreatívny proces je niečo veľmi intímne a na to, aby prítomní našli spoločnú cestu, sme sa potrebovali na seba ako po hudobnej, tak aj po ľudskej stránke naladiť. Ale myslím si, že to išlo úplne prirodzene. Všetkých nás v prvom rade spájala obrovská láska pre hudbu a potom spoločný cieľ, ukončiť deň s minimálne jednou skladbou. Nad tým, kto odkiaľ pochádza, sme sa ani nestihli zamyslieť.

Čo je podľa teba základným prvkom toho, aby takéto spojenie dávalo zmysel? Vďaka čomu si sa dokázala s ostatnými prepojiť?

Jednoznačne najintenzívnejšie som vnímala otvorenosť jednotlivých členov tímu hudobnej inakosti a experimentovaniu, čo teda pre mňa predstavuje jeden z najzásadnejších aspektov úspešnej spolupráce. Vzhľadom na to, že ja sa v hudbe snažím vyhýbať akémukoľvek obmedzovaniu a práve naopak, radšej volím čo najneobvyklejšie kreatívne riešenia, vždy ma vedelo veľmi potešiť, keď som tvorila skladbu s ľuďmi, ktorí boli otvorení práve tejto mojej hudobnej šialenosti. A najmä, boli ochotní vyjsť zo svojej komfortnej zóny a pritakávali nápadom, ktoré sa bežne v popovej hudbe nepresadia. Naopak, pre mňa bolo veľmi zaujímavé a najmä obohacujúce, vidieť proces tvorby umelcov, ktorí sa najčastejšie pohybujú práve vo vodách popového zvuku. Tým, že sa pochopiteľne, pri tvorbe obklopujem najmä ľuďmi, ktorým tak ako mne je bližší experimentálnejší zvuk, takéto niečo som zažila prvýkrát. Napriek tomu, že to bola zo začiatku pre mňa celkom výzva, koncom campu ma veľmi fascinovalo pozorovať ako inak ľudia, s ktorými som robila, vnímaju stavbu skladby a celý kreatívny proces.

Ako prebiehal deň na campe?

Hneď po raňajkách sme všetci boli rozdelení do tímov po troch-štyroch ľuďoch. V tíme bol vždy jeden producent, songwriter a minimálne jeden interpret. Pričom v každom z tímov bol aspoň jeden zahraničný zástupca. V tímoch, v ktorých som sa ocitla, nikdy neprebiehalo striktné rozdeľovanie na človeka, ktorý píše text a na toho, ktorý zas hudbu, práve naopak, skladba vznikala veľmi organicky a najmä spoločnými silami. Producent mal samozrejme svoj počítač, takže ten mal rolu relatívne jasnú, no pri väčšine prípadov aj ten bol otvorený návrhom a radám ostatných o zvukovom smere piesne. Takto sme strávili celý deň, s prestávkou na obed.

Pracovať sme začali o desiatej ráno a do deviatej večer musela byť skladba hotová. Druhý deň, napríklad, som bola v tíme s dvomi veľmi šikovnými zahraničnými ľuďmi, s ktorými sme ku koncu dňa odovzdali tri skladby. Po večeri sme sa stretli v spoločnej miestnosti a vyčerpaní, no šťastní, sme si vypočuli všetky vyprodukované piesne daného dňa. Boli to krásne strávené hodiny, všetky bežné povinnosti zrazu neexistovali a človek sa nesústredil na nič iné, len na tvorbu hudby.

Kto tam bol zo zahraničných účastníkov?

Bola tam songwriterka Christine z Nórska, ktorá myslím, že minulý rok napísala jednu skladbu aj pre Eurovíziu. Potom tam bol producent Bas z Holandska, pre ktorého to bol štvrtý songwriting camp za daný mesiac, čo bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné. Druhým holandským zástupcom bol songwriter Gerson. Jediným človekom z Británie bol Ted, z Maďarska Mark, a z Rakúska prišla Salena, ktorá minulý rok zastupovala svoju krajinu v Eurovízii a výborný producent Chris. Boli to všetko veľmi príjemní ľudia, ktorí mali väčšinou už dlhoročné skúsenosti s takýmito campami.

Zo Slovenska ste sa tam stretli mladí interpreti, vďaka čomu to bol mix novodobej slovenskej tvorby. Aký máš pocit zo slovenskej muziky? Akú má podľa teba budúcnosť?

Veľmi ma teší, pozorovať túto našu novú generáciu, ktorá sa formuje. Mám dojem, že sa pomalinky, ale iste začína šíriť povedomie o veciach, o ktorých sa ešte pár rokov dozadu do takej miery nerozprávalo a to nám v našich kariérach otvára zaujímavé dvere. Či už ide o showcase festivaly, štúdium hudby v zahraničí alebo celkovo koncept exportu slovenskej hudby za naše hranice. Samozrejme to nemyslím tak, že roky dozadu sa „netourovalo“ po Európe, to vôbec, ale aspoň z môjho hľadiska mám pocit, že sa každým rokom jeden od druhého učíme veľmi zaujímavým a hlavne novým veciam.

Za posledné roky sa na Slovensku stretla komunita veľkých talentov a obrovských makačov, z ktorých mnohí tvoria po anglicky, z čoho teda predpokladám, že majú aj zahraničnú ambíciu. Mnoho z nás sa pozná osobne a myslím si, že je pre nás všetkých je veľmi obohacujúce, vymienať si rôzne skúsenosti a dojmy. Vnímam medzi nami veľkú prajnosť, ktorá podľa mňa plynie najmä z toho, že sme v prvom rade kamoši, a to je super.

Spomínala si, že camp bol ladený skôr do popového žánru. Medzi slovenskými mladými interpretmi je bežné, že svoju tvorbu žánrovo neškatuľkujú. Aký máš názor na tento fenomén? Dialo sa niečo podobné aj na campe?

Mám dojem, že na campe sa používali žánrové nálepky čisto na to, aby sme ľuďom v tíme opísali, čo robíme a do akého smeru by tá skladba mohla potenciálne ísť. Ale vôbec som nemala pocit, že by sa tam dialo nejaké ortodoxné škatuľkovanie alebo žánrové uzamykanie. Väčšina skladieb išla smerom k popu, nakoľko bol pop doménou takmer všetkých účastníkov, ale boli tam pre mňa taktiež aj veľmi zaujímavé fúzie popu s inými, neobvyklejšími farbami.

Jedna z vecí, ktoré ma camp najviac naučil bolo pochopenie, že robiť dobrý pop je veľké umenie. Veľmi silno som vnímala talent mnohých zúčastnených a vlastne pochopila to, že oni sa prosto rozhodli tento svoj talent investovať práve do tohto druhu hudby, a to je super. Aj priamo na mieste sme viedli veľa debát o tom, čo vlastne v tejto dobe znamená pop, a či sa vôbec dajú určiť jeho jasné línie. Osobne si myslím, že je úplne jedno, ako si niečo nazveme. Jediné, čo je dôležité, je každého individuálny zážitok so skladbou.

Texty si píšeš sama, no stalo sa ti na campe, že si mala písať hudbu na text niekoho iného?

To nie, no zároveň sa nikdy nestalo, aby jeden človek z tímu napísal celý text. Vždy to bola spoločná mozaika. Stalo sa mi, že som mala zhudobňovať vety, ktoré som sama nevymyslela, čo bolo pre mňa zaujímavé najmä tým, že som aktívne vnímala ako hlavu prepínam do oddychovejšieho režimu. Samozrejme, keď človek tvorí vlastnú hudbu, je na každé slovko a melodickú linku veľmi prísny a uspokojenie neprichádza len tak ľahko. Teda tak to mám minimálne ja. Počas jednotlivých dní som si uvedomovala, že by to bolo úžasné, keby sa mi niektorú zo skladieb podarilo aj vydať, no nevyhnutne som na seba nedávala veľa tlaku a skôr som si dovolila odložiť perfekcionizmus na týchto pár dní bokom.

Bolo pre teba komfortné, byť každý deň v inej skupine ľudí  tvoriť s niekým iným?

Určite boli chvíle, kedy to bolo trošku náročné. Človek má po jednom dni, kedy strávil 11 hodín v hyperfokuse pocit, že už si svoj podiel odslúžil, no na druhý deň sa opakuje presne ten istý proces. No mňa to zároveň aj veľmi bavilo a fascinovalo. Nikdy som sa neocitla v tíme, v ktorom by mi bolo zle alebo by tam boli nejaké konflikty. Všetko to boli veľmi fajn ľudia, ktorí boli otvorení novým nápadom a to bolo hlavné. Bolo to intenzívne, no v prvom rade veľká sranda.

Počuli sme, že si bola z celého campu najsnaživejšia. Uvedomuješ si to? Prečo to môžu takto ostatní vnímať?

(Smiech).To je zaujímavé, lebo ja som to touto optikou vôbec nevnímala. Ani mi asi nenapadlo porovnávať jednotlivé výkony ľudí. Mám pocit, že na campe nebol nikto, kto by bol lenivý, sadol si na gauč a nič nerobil. Bolo to v záujme nás všetkých, aby sme pridali ruku k dielu a po spoločnom týždni odchádzali domov s nejakým výsledkom. Čo som ale vnímala, a mám pocit, že možno môže stáť za týmto prehlásením je, že ja som bola určite hudbou, ktorú tvorím, najviac vzdialená od väčšiny zúčastnených. Tým pádom som sa každý tím, v ktorom som sa ocitla, snažila tlačiť až na hranicu ich hudobného komfortu, či už išlo o zvukovú povahu skladby alebo napríklad jej stavbu. Samozrejme som neustále dbala na to, že v tíme je niekoľko rovnocenných umelcov a je potrebné, aby bolo vypočuté slovo každého. Mohla som sa pokúšať, pretlačiť niečo extravagantnejšie, ale potom to už bolo na zvážení ostatných, či sa to v piesni ocitne, alebo nie. Najviac ma bavilo pozorovať, ako sa ocítali v hudobnom nekomforte. Napríklad zoskupenie prvej session – ja, Marek Rakovický, Tami Kramárová a spomínaný Gerson – hneď na začiatku som navrhla, aby sme namiesto zdĺhavého hľadania správneho beatu, radšej vytvorili svoj vlastný, s pomocou dupania do podlahy. A bolo to super.

Mala si aj v minulosti skúsenosti so zahraničnými producentmi alebo textármi?

S textármi nie. To si zatiaľ neviem ani predstaviť, keďže si texty píšem sama a je to pre mňa veľmi osobné. Ani hudbu som nikdy s nikým netvorila, pokiaľ samozrejme nejde o spoluprácu. Doposiaľ som z producentov spolupracovala iba s Lucasom Armsteadom, mojim bývalým spolužiakom z londýnskej The Brit School, s ktorým sme spoločne produkovali niekoľko mojich skladieb a Vladom Ďurajkom (Autumnist), ktorý stojí za produkcioiu piesne Pandemonium.

Aký máš pohľad na spájanie interpretov v rámci Slovenska, a zároveň na prepájanie domácich autorov so zahraničnými? Je to podľa teba funkčná forma rozletu slovenskej scény?

Ja si myslím, že určite áno a jednoznačne vidím zmysel v oboch štýloch spolupráce. Spojenie zahraničného a domáceho autora je pre mňa zaujímavé v tom, že vznikajú fúzie rôznych hudobných kultúr. Je prirodzené, že nás hudobne ovplyvňuje to, čo počúvame, čím sme odmalička obklopení, a čo je nám organicky podsúvané. Myslím si, že my Slováci máme úplne inak vyformovaný hudobný rukopis ako napríklad Briti. Práve, keď nastane kombinácia týchto dvoch rozdielnych rukopisov, môže vzniknúť niečo veľmi zaujímavé. No tak je to podľa mňa skoro vo všetkých sférach, nielen vo svete hudby. Napríklad v Anglicku, kde žijem, sú ľudia úplne inde, a to vôbec nemyslím nevyhnutne šikovnosť, skôr spôsob premýšľania o tvorbe ako takej. Práve napríklad tento camp krásne potvrdil rozmer talentu domácich producentov a autorov.

Camp sa odohrával na Liptove v nádhernom prostredí uprostred prírody. Zohráva pre teba dôležitú úlohu prostredie, v ktorom tvoríš?

Určite. Samozrejme, že človek nemá nekonečne veľa možností. Keby môžem, tak tvorím v nejakom krásnom presklenom štúdiu v strede lesa. Bolo by to úžasné, ale na to musím vydať ešte veľa úspešných albumov. Niekedy nad tým premýšľam, že keby žijem v inej krajine a tvorím v inom prostredí, pokojne napríklad aj na Liptove, a som neustále v obklopení prírody, stromov a ticha, či by znela moja hudba inak. Myslím si, že prievzdušnosť lesa a občasná klaustrofóbia veľkomesta musia vplývať aj na finálny výsledok umelca. Aj na samotnom campe som vnímala, že v krátkych prestávkach medzi tvorením sa hlave darilo oveľa lepšie recyklovať a čistiť, keď som vyšla na ten liptovský čerstvý vzduch a počula žblnkot potoka.

Keď ostaneme chvíľku pri prostredí ako takom – aké máš skúsenosti s nahrávacími štúdiami? Sú štúdiá, v ktorých by si chcela nahrávať?

Nie príliš rozsiahle. Zo začiatku mojej kariéry som nahrávala v Trenčíne v štúdiu Men at Sound, pod réžiou Matúša Homolu. Tam som nahrávala väčšiu časť môjho debutové EP a aj prvotinu Blue Sunray. Tým, že posledné roky študujem hudobnú technológiu, keď sa dá, nahrávam sama v školských štúdiach, ktoré mám k dispozícií. Ale teraz som sa napríklad zase vrátila do Trenčína, keď som nahrávala singel Song of an Unborn Mother.

Skúsenosti s inými štúdiami mám iba prostredníctvom extrerných projektov, ako napríklad kolaborácia s kapelou Fallgrapp, ktorá sa zrealizovala v štúdiu u Jureša Líšku (kde sme taktiež nahrali aj sláky na moje debutové EP). Čo sa týka vysnívaného štúdia, nemyslím si, že také pre mňa existuje. Priznám sa, že na toto sa až tak nesústredím. Skôr to vnímam cez štúdiové vybavenie a potenciálne aj to už spomínané prostredie. Úplne ideálny scenár by bolo vynikajúco vybavené štúdio, veľmi šikovný zvukový inžinier a nádherné islandské prostredie. A teda veľa super syntetizátorov. Takže nevyhnutne ma nezaujíma, aké má štúdio prestížne renomé, ide mi najmä, respektíve iba, o výsledok.

Podarilo sa ti na campe vytvoriť novú hudbu, ktorú v budúcnosti plánuješ vydať?

Je tam jedna skladba, nad ktorou premýšľam. Jedna z piesní druhého dňa je podľa mňa ako vyšitá na Eurovíziu, no do môjho projektu by nesedela. Posledný deň na campe sme urobili skladbu, ktorú doteraz sem tam počúvam a reálne premýšľam, že po zmene refrénu by si potenciálne mohla nájsť miesto na mojom novom albume. Bola to druhá skladba dňa, a tak na ňu nebolo toľko času a energie, no príde mi celkom silná. Robila som na nej s veľmi šikovnou Laurou Ilečkovou (FAYE) a rakúskym producentom Chrisom (Ben Attic), s ktorými sme si veľmi sadli.

Ako si spomínala – texty si píšeš sama, pretože je to pre teba niečo osobné a intímne. Na campe ste spolupracovali práve aj v písaní textov. Kde máš hranicu, kedy si ochotná na texte spolupracovať, kedy to pre teba nie je až natoľko intímne?

Hm, myslím si, že veľmi závisí od jednotlivej skladby. Mám piesne, ktoré vznikli s impulzom naozaj veľkého emočného napätia a tým pádom pre mňa ich tvorba slúžila ako najkrajší druh očisty. Do procesov ako sú tieto, by som si určite nikoho nepustila. Ale potom sú aj skladby, v ktorých sa sústredím skôr na zvukovú, než textovú výpravnosť a v nich by som si úplne pokojne nechala poradiť, čo sa týka textu, pretože tento aspekt v danej skladbe nevnímam až tak intímne. Mám ale dojem, že čím viac tvorím sama, tým viac si viem predstaviť pri procesoch aj veľmi intímnych prítomnosť iného textára. Aj na campe sa mi denne potvrdzovalo, že čím viac hláv, tým viac rozumu. Čo bolo veľmi obohacujúcou skúsenosťou pre moje hudobné ego, alebo teda skôr pre moje prehnané chránenie si svojho kreatívneho remesla.

Aktuálne vyšiel tvoj nový singel Song of an Unborn Mother. Pieseň sa dotýka témy materstva. Čo ťa viedlo k napísaniu takejto skladby?

Téma materstva a materinskej lásky ma prekvapivo už niekoľko rokov neprestáva opúšťať a napriek môjmu mladému veku sa často pristihujem pri tom, ako premýšľam nad tým, keď budem mamou. Možno je to preto, lebo som vo veľmi spokojnom bode života, kedy mi dni a každodenná realita skutočne dávajú zmysel. Tým pádom si dovoľujem zachádzať do tejto témy hlbšie, a tak nejako aj vznikol môj nový singel. Okrem toho, že je pieseň adresovaná môjmu budúcemu dieťaťu, tak som sa v nej aj zamýšľala nad materinskou láskou ako nad konceptom nezávislým od ženského rozhodnutia stať sa matkou. Verím tomu, že toto rozhodnutie, nech už má akékoľvek vyústenie, absolútne neovplyvňuje nehu, láskavosť, a už vôbec nie osobnú hodnotu ženy.

Máš v rámci tém, ktorým sa vo svojej tvorbe venuješ, hranicu intímnosti, za ktorú už nejdeš alebo si myslíš, že všetko je možné spracovať?

Prekvapivo nie! Tvorba hudby slúži v prvom rade pre mňa. Ak by som sa v témach, ktorým sa venujem obmedzovala, strácalo by to pre mňa význam. Samozrejme zároveň chápem zodpovednosť, ktorá so zdieľaním hudby so svetom prichádza, ale stopercentnú úprimnosť a nahotu som vždy v tvorbe vnímala ako nevyhnutnú. Samozrejme, ak moje texty hraničia s narúšaním súkromia iných, tak text trošku zovšeobecním (smiech). Ale to je strop mojej seba-cenzúry.

Momentálne pôsobíš v Anglicku. Vieš ako Angličanom znie tvoja hudba?

Zatiaľ som s týmto mala iba veľmi dobré skúsenosti. Mám dojem, že hudba, ktorú robím, je pre anglické ucho v niečom veľmi blízka, nakoľko som vždy počúvala najmä hudbu zo zahraničia, no zároveň dostatočne iná na to, aby ich  bavila. Čo sa týka referencií, najčastejšie bývam v Británií označovaná za východoeurópsku Kate Bush, čo je zaujímavé vzhľadom na to, že som Kate Bush nikdy aktívne nepočúvala. Práve pri vystupovaní mimo domova som pochopila, že Slovensko a jeho kultúra skutočne má v sebe pre napríklad britského poslucháča niečo exotické, čo mnoho z nich fascinuje. Myslím si, že vo veľa stredoeurópskej a východoeurópskej hudbe je istá krásna a zvláštna temnota, ktorú počuť, okrem iného aj vo filmových soundtrackoch či rozprávkových znelkách.

Sú nejaké prvky zo slovenskej kultúry, ktoré vo svojej tvorbe používaš?

Ak aj áno, tak nič z toto sa nedeje vedome. Dlho som si túto esenciu v mojej hudbe ani neuvedomovala, až kým to ľudia nezačali spomínať. No teraz už chápem, že by bolo zvláštne, keby sa na mojej terajšej tvorbe nepodpísalo desať rokov, ktoré som strávila vo folklórnom súbore. To, ako premýšľam o hudobnom napätí a harmónií určite ovplvnilo aj moje dlhoročné  pôsobenie v speváckom zbore a neskôr veľa strávených hodín počúvania klasickej hudby, ktorú milujem.

V tomto roku si odohrala veľké množstvo koncertov. Aj v rámci Slovenska ťa mohli fanúšikovia vidieť vo viacerých mestách. Čo je za tým?

Plán bol práveže presne opačný a tento rok som sa chcela sústrediť skôr na tvorbu debutového albumu, ako na živé hranie. No nejakým veľmi organickým spôsobom to bol naozaj aktívny rok po mnohých stránkach, z čoho sa veľmi teším. Vyvrcholilo to túto jeseň, kde sa myslím nazbieralo 16 koncertov v 5  krajinách, čo napriek tomu, že je krásne, vie byť aj trošku náročné, najmä keď ide o hľadanie harmónie s povinnosťami full-time študenta školy, ktorá ma veľmi baví a zároveň nie je najľahšia. Samozrejme, naozaj ma veľmi teší, že sa mojej hudbe darí, a že som obklopená ľuďmi, ktorí veria tomu, čo robím. Každým rokom sa snažím rozšíriť si obzory najmä o európskej a britskej scéne. Tento rok bol pre mňa veľa o objavovaní scény v Brightone, kam som sa presťahovala takto pred rokom.

Vystúpila si aj na showcase festivale Eurosonic so sláčikovým kvintetom. Zopakovala by si si takúto formu festivalu?

Určite áno. Bola to krásna, no aj relatívne náročná skúsenosť. Som perfekcionista a koncert na Eurosonicu som nebrala na ľahkú váhu, okrem iného aj kvôli tomu, že na tento festival sa pozýva len raz. Napriek všetkým stresom si myslím, že to vyšlo krásne – hrala som v super sále, obklopená úžasnými hudobníkmi a počet ľudí v publiku bol veľmi slušný. Pred pár dňami sme hrali v Budapešti taktiež na showcase festivale oveľa menšieho rozmeru a mesiac predtým zas vo Viedni na showcase festivale Waves Vienna. Veľmi sa mi páči koncept showcase festivalov, ktorých sa vždy rada zúčastním, keď mi to situácia dovolí. Mojím vysneným je Iceland Airwaves na Islande.

text: Petra Hartmannová
foto: Zdenko Hanout