„U nás je autentická hudba karpatského regiónu. Preto vnímam jazz ako prostriedok,“ hovorí saxofonista Erik Rothenstein

Saxofonista, skladateľ a aranžér Erik Rothenstein patrí medzi dlhoročných „lokálmatadorov“ na našej domácej hudobnej scéne. Prednedávnom vydal až dva nové albumy. Jedno s novým projektom, v ktorom spája rôzne žánre, a druhé, jazzové, s jeho kapelou Erik Rothenstein Band. 

Prednedávnom si vydal nový album s kapelou Babele beat band s názvom „Soví les/Bubu Forest“. Priblíž nám hlavnú myšlienku a koncept tohto projektu.

Dlhé roky vediem projekt Erik Rothenstein Band, ktorý interpretuje mainstreamový jazz. Nový album „Soví les/Bubu Forest“ vychádza z jazzových prvkov, ale  používa elektrický zvuk a prvky populárnej hudby. Slovo BABELE znamená znepokojenie, chaos, miš-maš a podobne, ako pri stavbe Babylonskej veže, vrch v rumunských Karpatoch. V jidiš je to miláčik či oslovenie malých detí. BEAT – beaty a groovy prepojené so živou hudbou a BAND – skupina hudobníkov rôzneho pôvodu spojená do silného celku.

V tvorbe používame prvky ľudovej a klezmerovej hudby, jazzovej harmónie ako i sólovú a kolektívnu improvizáciu. Hudba vzniknutá v širšom regióne Karpatských hôr, domáci folklór rôznych krajín sa po stáročia vzájomne konfrontoval a formoval do dnešnej podoby. Naša kapela sa zaujíma o tradíciu tohto regiónu, slovenskú, balkánsku alebo židovskú hudbu. Snaží sa ju zobrať ako základ pre svoju tvorbu a hľadať nové cesty ako interpretovať pôvodné skladby a komponovať nové autorské piesne.

Na tomto CD účinkuje veľa nových hudobníkov. Povedz nám, kto tu účinkuje a prečo si si ich zvolil.

Do kapely som zavolal kolegov, ktorí sa mi hodili do konceptu albumu. Spoluhráči sa venujú jazzu, world music a groovom. Taktiež radi experimentujú so zvukom, čo je jednou z hlavných prvkov tohto albumu. Okrem mojich autorských skladieb a zaranžovaných ľudových skladieb, prispel kompozične aj Juraj Raši. Ďalej účinkujú Dominika Debnárová – spev, Pavol Bereza – gitara, Juraj Raši – bicie, Udu drum, drum voice a klávesové nástroje, Matej Štubniak – basová gitara a kontrabas. Hostia: Balázs Dongó Szokolay z Maďarska tu hrá na transilvánske píšťaly a fujaru, Eddy Portella – kongá, Ľuboš Šrámek – Rhodes klavír a klavír, Jano Oriško – riq, Kiril Stoyanov – darbuka a v jednej skladbe spieva môj syn Maxim.

Zaujímavé je, že tu rozširuješ zvukovú paletu saxofónu aj o rôzne pedále, vokalizér a ďalšie zvukové efekty. Všimol som si však, že prevažne hráš na altovom saxofóne, napriek tomu, že tvojim hlavným nástrojom na barytónový saxofón. Prečo to tak je?

Áno. Hlavný dôvod je ten, že na barytónovom saxofóne nezneli elektrické zvukové efekty dobre. Asi je to tým, že má hlbší rozsah. Na altovom saxofóne zneli všetky efekty tak, ako som si predstavoval.

Projekt si prezentoval aj na niekoľkých živých a online koncertoch ešte predtým, ako si vydal samotný album. Aký je rozdiel medzi interpretáciou týchto skladieb na koncerte a na albume?

Veľký rozdiel tam nie je, pretože nemám rád, keď si vypočujem CD a hudba na koncerte znie úplne inak ako na albume. Hlavný rozdiel je ten, že na koncerte sú dlhšie improvizácie. Okrem toho hráme na koncertoch aj nové skladby, ktoré ešte nie sú vydané.

Aký bol pocit hrať online koncerty bez živého publika?

Ide o špecifický typ koncertov, kde nie sú prestávky a nahráva sa na jedenkrát. Na pódiách, kde sme tieto koncerty odohrali, bola tma, takže do hľadiska hudobník nevidí. Toto sa veľakrát stáva, aj keď hrá človek „živé“ koncerty. Samozrejme, že je však lepšie hrať pre obecenstvo. Odohrať skladbu a bez potlesku začať hrať ďalšiu, bol zvláštny pocit, na ktorý si asi, žiaľ, budeme musieť zvykať.

Album má mnohých hostí. Nahrávali ste ho v čase prvej vlny pandémie. Bolo náročné projekt zrealizovať po organizačnej a finančnej stránke?

Áno, išlo o jedno z najnáročnejších nahrávaní, aké som kedy robil. Nahrávali sme na jeseň v období lockdownov a zákazu vychádzania po 20.00 hod. Mnohí hudobníci išli domov, mimo Bratislavu. Po uvoľnení opatrení sme mali termíny koncertov, takže bolo veľmi náročné dohodnúť termín, ktorý by nám vyhovoval. Po tom, čo sme nahrali party rytmickej sekcie, sme začali pracovať na postprodukcii, čo bola situácia, ktorú som taktiež zažil po prvýkrát. Juraj Raši totiž nahrával v jeho domácom štúdiu v Dúbravke a výsledné nahrávky mi posielal. Ja som ich počúval v štúdiu v Rusovciach.  Následne sme si volali a konzultovali výsledok. Tým pádom došlo k prieťahom.

Už na tvojom debutovom albume „Prater Menuet“ je okrem mainstreamového jazzu, značne badateľný vplyv world music a klezmeru. Na svojom konte máš aj album klasickej hudby „Playing Šach with mr. Bach“. Hráš aj v rockovej kapele Samokaz atď. Neustále sa venuješ aj iným žánrom, ktoré prepájaš. Neustále nahrávaš nové hudobné projekty, kde prepájaš viaceré žánre. Ide o pragmatickú záležitosť? Keďže vieme, že uživiť sa hraním a tradičným akustickým jazzom, je veľmi náročné, priam nemožné.

Určite nejde o žiadny kalkul. Ako študent základnej umeleckej školy som hral na zobcovej flaute a klarinete, kde som interpretoval vážnu hudbu, ktorú som si veľmi obľúbil. Počas štúdia na bratislavskom štátnom konzervatóriu som bol jedným zo zakladajúcich členov Pressburger klezmer bandu. V danom období som bol ovplyvnený spoločenským dianím. 

V 90. rokoch minulého storočia som počúval aj popovú hudbu, v rámci ktorej ma najviac zaujala rocková hudba. Asi to súvisí s tým, že som nikdy nemal rád socializmus. Najväčší odpor kládli punkoví hudobníci a rockeri. Samozrejme milujem jazz, ale iba pred niekoľkými rokmi som si uvedomil, že je pre mňa ako umelca dôležitý aj nehudobný odkaz. Teda všetko, čo ma formovalo a ovplyvnilo moje smerovanie a názory. 

Jazz pramení z Mississipi blues, New Orleans blues, bebopu atď. V našich končinách teda nejde o tradičnú hudbu. My tu máme jazz sprostredkovaný. Preto ho vnímam ako prostriedok. U nás je autentická hudba karpatského regiónu. 

Veľký vplyv malo na mňa stretnutie s balkánskymi hudobníkmi v rakúskom Grazi. Hlavne so Srbmi, ktorých hudba je založená na nepravidelných rytmoch. Taktiež bola v Bratislave komunita skvelých flamencových hudobníkov, s ktorými som sa stretával. Bol som na koncertoch kapely Paco de Lucia sexteta. Dokonca som sa aj zoznámil s ich členmi a uvedomil som si, že aj jeho hudba je ovplyvnená Afrikou, podobne ako balkánska hudba a v podstate aj jazz. Ide o hudbu zo Severnej Afriky a Blízkeho Východu. Eddy mi hovoril, že  Paco De Lucia  sa na jednom koncerte na španielskej ambasáde v Peru stretol s indiánskym hudobníkom, ktorý mu dal kachón a povedal mu, že to je ich nástroj. Poprosil ho, aby ten nástroj šíril po svete. To sa aj stalo a dnes sa používa v rôznych štýloch hudby.      

Tento rok si nahral aj druhý album s názvom Schumannova rezonancia. Aké udalosti ťa inšpirovali k tomuto názvu a myšlienke hľadania stratenej rovnováhy?

Tento album som tvoril v čase prebiehajúcej prvej vlny pandémie covid 19. V spoločnosti prirodzene nastala veľká nervozita a neistota. Album je mojou reakciou ako umelca na daný stav. 

Ide o hľadanie vnútornej rovnováhy každého z nás, ktorá bola narušená. Som presvedčený o tom, že ak obnovíme rovnováhu na individuálnej, osobnej úrovni, odzrkadlí sa to aj vo svete okolo nás.

Fyzikálny jav s názvom Schumannova rezonancia je označovaný za tep Matky Zeme. Z tohto dôvodu bol príhodný pre koncept tohto CD. Jednotlivé skladby na tomto albume majú viac menej rovnaké tempo. Išlo mi o to, aby som dosiahol meditatívnu atmosféru. V prvej a poslednej skladbe sú aj texty Romana Kryštofa, ktoré farebne podporujú hudbu.  

Na CD máš výnimočného hosťa – flautistu a saxofonistu Jorgeho Parda. Aká s ním bola spolupráca? Asi ste nahrávali iba na diaľku…

Jorgeho Parda sledujem už 20 rokov. Hral v kapele Paca De Luciu. Chodieval som na jeho koncerty a dokonca som sa s Jorgem osobne zoznámil. Sľúbil mi, že so mnou niekedy niečo nahrá. 

Plánoval som s ním spolupracovať na predošlom albume „Rio Danubio“, ale nakoniec sa nám to nepodarilo. Som preto veľmi rád, že nám to vyšlo na tomto albume. Pôvodne mal priletieť na Slovensko, kde sme mali nahrávať v štúdiu. CD sme plánovali odprezentovať spolu s ním na koncerte v bratislavských Klariskách. Bohužiaľ, pandemické opatrenia nám to neumožnili. Napriek môjmu úsiliu a spolupráci so španielskou ambasádou, to nebolo možné zrealizovať. Jorge nemohol pricestovať na Slovensko a koncert sa musel zrušiť. 

Našťastie však pristúpil na variant, že som mu poslal zvukové stopy, a nahral svoje party v jeho domácom štúdiu. Som rád, že sa nám to aspoň takýmto spôsobom podarilo uskutočniť. 

Spolupráca bola veľmi dobrá. Jorge je špičkový hudobník a k projektu pristupoval zodpovedne a profesionálne. Naša konzultácia prebiehala skrz whatsappové hlasové správy, čo som touto formou robil po prvýkrát v živote. Som veľmi spokojný s jeho prínosom, ktoré dodalo hudbe to pravé „korenie“.    

Plánuješ s týmto projektom uskutočniť aj reálny koncert spolu s Pardom?

V najbližšom období to, žiaľ, z finančných dôvodov nebude možné, ale niekedy v budúcnosti by som veľmi rád zrealizoval živé koncerty spolu s Pardom. Plánujem navštíviť Španielsko, kde by som sa s ním prípadne rád stretol a pokračoval v našej spolupráci.

Aké sú tvoje umelecké plány a ciele do budúcnosti?

V rámci umeleckých projektov by som chcel nahrať dvojalbum s kapelou SO36. Venujeme sa modernej contemporary music. Taktiež som začať pracovať aj ako producent pre iné kapely, ktoré by chceli nahrať album so svojím projektom.

text: Dávid Oláh
foto: archív kapely