Hanspaulka v pražských Dejviciach je miesto, kde vyrástla generácia skvelých hudobníkov. Jej srdcom bola krčma prezývaná Houtyš (celým názvom Hostinec U Tyšerů). Z hanspaulskej liahne pochádzajú Ivan Hlas a Nahlas (predtým Navi Papaya či Žízeň), Ondřej Hejma a Žlutý pes, Petar Introvič a Bluesberry, Martin Kraus a Krausberry, bratia Tesaříci a Yoyo Band či Jan Kalousek a ZOO. A viacerí ďalší.
Hudobne sa kreovali najmä v osemdesiatych rokoch, v ďalšej dekáde vystrelili nahor a mnoho z týchto mien je na českej hudobnej scéne aktívnych dodnes.
O generáciu mladší muzikanti z Hanspaulky sú Tata Bojs. Vznikli na sklonku osemdesiatych rokoch a k Hanspaulke sa hlásia dodnes. Tiež už nie sú mladíci, prešli si dlhú cestu a sú považovaní za špičku českej hudobnej scény.
Prečítajte si tiež: Pohoda ukrýva množstvo nečakaných pokladov
„Idem sa pozrieť na najlepšiu kapelu na Pohode,“ povedal Braňovi Jobusovi Peter Kaščák, brat organizátora festivalu Pohoda Michala Kaščáka. „Na akú?,“ pýtal sa Braňo. „Predsa Tata Bojs.“
Peter Kaščák nebol sám, pre ktorého bol koncert Tata Bojs jedným z vrcholov Pohody 2023. Na tento festival jazdí kapela okolo bubeníka a speváka Milana Caisa a basgitaristu Mardošu často a rada.
Mardoša, celým menom Marek Huňát, si chvíle na pódiu užíval. Smial sa od ucha k uchu a pobehoval na pódiu pred nadšeným davom. A užíval si aj chvíle po koncerte. Prišiel k fanúšikom a vďačne sa s nimi fotil. Neodmietol nikoho. A nielen to, aj on si fotil ich, pričom mu všetci radi zapózovali.
Po dofotení sa s fanúšikmi vznikol aj tento rozhovor pre portál Moja Muzika, po ktorom si prišli po selfie ešte niekoľkí omeškanci.
Prečítajte si tiež: K-pop konta neogrunge. Čo sa stane popkultúrnym fenoménom mladej generácie?
Ste asi najslávnejšia kapela z Hanspaulky, hlásite sa k „houtyšským“ muzikantom ako boli Ivan Hlas či Ondřej Hejma? K ich odkazu?
Určite sa hlásime k Hanspaulke. Nemyslím si, že by sme boli najslávnejší, ale sme radi, že sme toho súčasťou. On nás to bola od začiatku skôr taká zábava, lebo sme začínali ako deti a nevedeli sme hrať, no hlásili sme sa k tejto slávnej scéne. Zo začiatku sme hovorili, že sme „hanspaulská ostuda“, a teraz sa k tomu hlásime. Baví ma, keď sú niektoré veci trochu „nablblé“, takže mi príde dobré stále opakovať tú echt lokálnu vec. Samozrejme, sme radi, že pochádzame z miesta, kde bola výrazná scéna. V tom najsilnejšom období sme ju však nezažili, boli sme ešte deti. Moji rodičia chodili do Houtyše, poznali sa s tými muzikantmi, ja som párkrát ako dieťa bol na niektorých týchto koncertoch. Môj prvý koncert bol Ivan Hlas & Navi Papaya, videl som aj Žltého psa ešte pred zákazom a tak. Krausberry bola jedna z kapiel, ktorým sme predskakovali v roku 1989. Čiže nejaké napojenie tam je, aj keď hudobne sme boli inde. Vychádzali sme skôr z novej vlny a punku než z blues. No boli sme radi, že pochádzame odniekiaľ, kde to hralo.
Pamätám si starý rozhovor z magazínu UNI, kde ste mali Společnost přátel telefonů (jej „členovia“ nosili na sebe zatčené telefónne káble – pozn. red.) a Společnost přátel Společnosti přátelů telefonů…
No áno, áno, je to už dlhoročná záležitosť.
Tieto historky už asi nefungujú, vaše publikum ich nepozná.
To už nikto nevie, čo to je.
Vlastne už málokto vie, čo bol klasický telefón.
Naviac to. Sám mám Nokiu 3310 a už ani to nepoznajú, nieto ešte vytáčací telefón.
Fotíte na klasický fotoaparát, nie na telefón.
Má to viac dôvodov. Zas to nie je analóg, je to digitálny foťák. Mám rád, keď majú veci jednu oddelenú funkciu. Aj pri efektoch na basu netiahnem k multiefektom, ale skôr k tomu, aby každý efekt robil tú jednu vec. Môže sa rôzne nastavovať, ale aby som vedel, čo sa stane, keď naň šliapnem. A rovnako to mám pri fotení. Mám rád zvlášť foťák, zvlášť telefón. Ešte mám iPad, kde mám rôzne aplikácie, napríklad navigáciu a podobne.
Obstaral som si ho aj preto, že niekedy robím dídžeja a hrám z neho.
Na Pohode ste hrali naposledy pred jedenástimi rokmi, ale boli ste tu aj skôr. Napríklad pred dvadsiatimi rokmi (report), čo je pekne dávno a už vtedy ste boli slávna kapela. Dnes je aké postavenie Tata Bojs na českej scéne?
Nám sa to samozrejme horšie posudzuje, lebo sme stále sami sebe v centre diania. Sami sebe sme z očí nezišli. Ale ani si neuvedomujeme, resp. uvedomujeme, ale nevieme to ovplyvniť, že tie poslucháčskej generácie sa striedajú. Snažíme sa tvoriť, čo nás baví. Zostávajú nám nejakí poslucháči, ktorí na nás vyrastajú a snažíme sa priberať nových. Časť z tých starých má možno iné starosti, majú rodiny a podobne, ale potom sa niekedy aj vracajú, často i s deťmi. Ako sa nám darí na scéne celkovo, to asi nie je otázka pre nás, ale sme radi, že máme to šťastie, že stále hráme a je tam nejaký záujem. Nevypredávame haly, sme klubová kapela, ale máme pre koho hrať. A to nás teší. Keď to niekoho baví, je to aj pre nás veľká motivácia.
Nestagnujete, stále robíte nové veci. Veľa kapiel hráva len to, čo ich preslávilo na začiatku. U vás máme pocit, že rastiete a idete stále nahor. Keď ste hrali napríklad na Pohodách, už sa vám to zlialo, alebo viete ich nejako porovnať?
Vieme, spomínali sme na to. Keď sme tu hrali prvýkrát, to bolo v roku 2000 po albume Futuretro. Bolo to ešte na štadióne, ešte pred Schengenom, prechádzali sme cez hranice, na ktorých nás strašne zdržali colníci. Prišli sme neskoro, mali sme hrať pred Ivanom Mládkom, ale nestihli sme to, takže sme vystúpili až po ňom. Čiže namiesto toho, aby sme vystúpili o piatej popoludnia na štadióne, hrali sme o tretej ráno v takej bočnej hale. No všetci na to radi spomíname. Bol to super koncert, so skvelou atmosférou. Menší, ale nabitý. To bol taký výrazný koncert, ktorý sme zažili na Pohode. Zažili sme aj Pohodu o rok na to, na rovnakom mieste, keď tam bolo šialene veľa bahna. Hrali tam vtedy Fun Lovin´ Criminals.
Vždy, keď sem ideme, si spomíname na rôzne zážitky. Žiaľ, zažili sme aj ten tragický ročník 2009, na ktorom sme mali hrať s Ahn Triom. Potom prišla tá osudná búrka. Festival skončil, nezahrali sme si. To bolo veľmi smutné. V roku 2008 sme v Ostrave nahrávali s Ahn Triom a zasekli sme sa cestou do Trenčína v zápchach. Prišli sme tak, že sme mali na zvučenie asi päť minút, ale zvládli sme to. Bola tam super atmosféra. Takže máme na Pohodu veľa rozličných a dobrých spomienok.
Viem, že osobne ste kamarátom s Petrom Markom z Midi Lidi a oni sú považovaní za dvojku po Tata Bojs. Aký vlastne vzťah s nimi?
Neviem ako sa to počíta (úsmev). Osobne ich mám veľmi rád. Ako kapela ma veľmi bavia, aj ich rôzne aktivity, oni sú šialene produktívni. Kým my natočíme jednu platňu, oni štyri a medzitým urobia ďalšie projekty. Takže som ich fanúšik, všetko si kupujem, počúvam a tak. Myslím, že sme spriatelení.
A vy dvaja osobne s Petrom?
Áno. Často sme v kontakte. Bývame cez kopec od seba v Prahe 6.
Prečítajte si tiež: Filipa Topola poznám od prvého koncertu s plastikmi, hovorí Ivan Bierhanzl z Agon Orchestra
Album Futuretro (2000) bol zlomový vo vašej kariére?
Každá platňa nám niečo priniesla, ale zo spätného pohľadu – na tejto platni sa spojilo veľa vecí dokopy, ktoré sa nazbierali- napríklad ako sme veľa posledný rok pred vydaním koncertovali, dosť sme jazdili na Moravu, viac než veľká časť iných pražských kapiel a zároveň tá platňa vyšla na veľkom labeli. Je to relatívne, ako sa zmenšoval ten hudobný priemysel, ale bol to ešte záver tej veľkej éry. Čiže nic moc sme nezarobili, ale v roku 2000 to Futuretro vyšlo u Warner Music, s ktorými sme sa dohodli rok predtým, a predsa len mali možnosti dostať to niekam ďalej. Ten album bol aj zvukovo trochu iný, hoci náznaky boli už na Ukončete nás… Prišla teda nahrávka s iným zvukom, s elektronickými prvkami a samplami, ku kapele sa vtedy pridal Marek Doubrava. Takto sa to naskladalo. Takže to asi fakt bol míľnik.
Pred viac ako dvomi rokmi vyšiel posledný album Jedna nula. Kedy bude ďalší? Alebo nejaké iné novinky?
Už sme mali dve sústredenia, na ktorých sme začali pracovať na nových pesničkách a chceme v tom pokračovať a dotiahnuť to. Neviem, či to stihneme na budúci rok, tento určite nie, alebo až ten nasledujúci, ale aspoň singel alebo EP by sme chceli vydať. Okrem toho už dlhšiu dobu vzniká celovečerný film, ktorý pripravuje režisér Marek Najbrt. Iks vecí sa už natočilo. Je to dokumentárny film, ale natáčali sa tam jednak rozhovory, ale aj také hrané scény… Sme na to veľmi zvedaví. Teraz v lete by sa mal film strihať, takže niekedy o rok by mohol byť.
Fotenie fanúšikov s tým nejako súvisí?
Nie. To je čisto moja aktivita. Baví ma to, lebo je to súčasť nonverbálnej komunikácie. Fotia si nás, my ich. Naviac mám zlú pamäť a toto nazývam externá pamäť. Vizuálne si to takto skôr zapamätám. A tiež je super, keď napríklad ideme na Pohodu, Dušan povie, nech nájdem niečo z archívu. Nájdem ako sme tu boli minule a oživí a prepojí to spomienky. Je zaujímavé nájsť napríklad desať rokov starú fotku. Je to zaujímavejšie než týždeň starú.
Je to spontánne, nie je to koncept?
Je to taký koncept. Často mám koncepty, ktoré neviem, čo sú, ale stále ich robím. Čiže je to niečo medzi konceptom a ADHD. Mám tiež archivárske sklony. Archivujem vizuálne zážitky, mám zvukový archív.
Máte zarchivované aj tie pradávne skladby z obdobia Šagali, šagali?
Samozrejme. Dokonca som teraz zohnal chlapíka, ktorý mi prepisuje videoarchív i audioarchív z kaziet, čiže všetko budem mať zdigitalizované. Samozrejme, albumy vyšli, tie sú, ale všetky rôzne nahrávky, z ktorých vznikli, staré koncerty, rozhovory z rádií… Vtedy sme mali málo rozhovorov v rádiách, tak som si ich ešte nahrával.
A tú energiu na pódiu beriete odkiaľ? S permanentným úsmevom?
Mám radosť, keď je takáto atmosféra, ľudia sa usmievajú. Baví ma to, tak sa tiež smejem.
Bolo vidieť, že je to spontánne. To sa asi nedá zahrať.
Niekto by to možno zahrať vedel, ale ja na tom herecky nie som dobre. Takže to nehrám.
text: Scarlet Harová
foto: Dominik Petro
