Strecha:Číro dnes nosí hocijaký Beckham!
Strecha vznikla ešte na základnej škole a teraz sú to už tridsiatnici. Kapela, ktorá dodnes ostala na regionálnej úrovni, najskôr z dôvodu, že im to takto vyhovovalo. Svojho času hrávali pred Slobodkou aj Zónou A. Tretí „reunion“ ich spojil nielen na koncertoch, ale predchádzalo mu nahrávanie debutového albumu Irónia, ktorý je ich prvým počinom, odhliadnuc od dema Všetko je zelené, za celých devätnásť rokov existencie aj absencie. Aj keď chodia do práce a platia účty, majú rodiny a hypotéky, punk im nadobro ostal v srdci.
Zatiaľ ste vydali len debut Všetko je zelené. V čom sa líšilo nahrávanie spomínaného dema a debutu Irónia?
Na nahrávanie dema sme sa vôbec nepripravovali. Vtedy sme k tomu pristupovali asi tak, že nás bavila ako muzika, tak aj všetko ostatné okolo nej. Skôr ale išlo o tú zábavu ako o muziku. Nesústredili sme sa na to, aby sme to zahrali dobre. Ľuďom sa to páčilo, aj keď sme hrali len tak, od brucha. A teraz sme sa postavili k tomu tak, že nechceme, aby to bol ďalší návrat, z ktorého budú jeden alebo dva koncerty. Preto sme sa rozhodli natočiť album, aby po nás niečo ostalo. Navyše stále chodia tí istí ľudia na náš koncert, ktorí chodili aj v minulosti. Je to o tom, pripomenúť si časy, keď mali pätnásť rokov a tridsať korún, čo vystačilo na jedny marsky a tri pivá.
Aké to je opäť hrať koncert?
Vracia nás to späť do časov, keď sme to robili pre zábavu, ale s tým, že hráme trocha inak.
V čom ste teda dnes iný?
Zúžili sme sa na troch členov. Nehráme už s dvomi gitarami. Sme si tak blízky, že štvrtý člen by už medzi nás nemohol zapadnúť. Tým, že sme vznikli niekedy pred devätnástimi rokmi, určite sa zmenil náš postoj. Keď som si vtedy nafarbil vlasy načerveno, tak z toho boli ľudia v tomto puritánskom, katolíckom Prešove šokovaní, kdežto dnes nosí číro hocijaký „Beckham“. Dnes to už nevyzerá tak šokujúco. Ale punk je na Slovensku už dávno mŕtvy. V časoch okolo deväťdesiateho roku, to naozaj žilo. Ľudia sa z muziky tešili.
Je teda ešte punk módou?
Punk bol vždy módou, nikdy to nebolo politické hnutie. Punkáči boli vždy ožrani, feťáci, bordelári a vyvrheli. Čím špinavší, ožratejší, tým viac šokovali okolie. Robili to naschvál, tak ako sme my hrali pesničky naschvál rozladení a mimo rytmus. Vyžívali sme sa v tom, ako tú muziku przníme. Lebo hrať dobre, to je určitý symbol komercie. Všetko je naladené, všetko funguje, všade je výborný aparát. Punk bol bordel, bolo to niečo, čo malo šokovať. Dnes to tak nie je. Tešili sme sa z kritiky, z toho, keď nám zrušili koncert, keď nás odniekiaľ vyhodili, keď na nás kydali.
Ale strecha nebola nikdy výlučne punková kapela.
Či sa pozrieš na U2 alebo na Police, či iné kapely z tohto obdobia, tak oni začínali s punkom, pretože keď kapela začína, dokáže zahrať tri akordy. A punk je o troch akordoch. Tiež sme takto začínali a znelo to ako punk. Nechceli sme ale hrať vždy tie isté tri akordy dookola, preto sme sa tam snažili niečo doplniť a spraviť s tou muzikou niečo, aby tam bol kus každého z nás. Nechceli sme hrať to isté ako ostatní. Kapely proste vždy kopírovali jeden žáner, ale my sme sa snažili vytvoriť si vlastný štýl, hoc to niekedy vyzeralo ako bordel. Nebol to teda čistokrvný punk, pretože sme do toho miešali rôzne prvky.
V čom ste ostali sami sebou?
Spraviť punkovú kapelu, je jednoduché. Viď Offspring alebo Green Day. To sú tak obohrané riffy a tuctové veci, že to znie dobre vďaka tým efektom. Má to nejaký zvuk, priestor, ale je to tuctové. Keby sa tá kapela nevolala Green Day, ale zelený Johny, nemali by taký úspech. Neboli by v tom ani toľké peniaze a záujem médií.
U vás je na nahrávke cítiť skôr tú krčmu, ako nablýskané štúdio.
Do krčmy chodíme radi (smiech). V podstate to nesmie byť robota. Akonáhle to vnímaš ako robotu a chceš, aby to znelo tak alebo onak, už to nie je tvoja výpoveď, ale sk..vená robota, ktorej výsledkom je nejaký paškvil. Ale ak to robíš od srdca a chceš spraviť pesničku, je to pre niekoho ťažké, pre iného ľahké. Veď stále máš muzikantov, ktorí ti spravia 20 pesničiek na počkanie, ale to už je gýč, či plagiát.
Text: Edo Kopček
Foto: Eva Oriňáková
