Stále hľadám novú prácu s textom a skúšam iné kombinácie nástrojov. Ľubovi Burgrovi sa to opäť podarilo na novom albume

Mal to byť nový album Ali Ibn Rachid, ale je z toho sólová platňa Ľubomíra Burgra. Vlani sa k fanúšikom dostal celkom nenápadne jeho duet s Petrom Lipom, v ktorom zhudobnili báseň Jaroslava Seiferta. Zakrátko nasledovala pieseň Čakajúci, v ktorej sa spojil so Zdenkou Kvaskovou a bolo jasné, že nový album Burgr & prinesie deväť skutočne rôznorodých pesničiek.

Burgr, ktorý sa v hudbe nerád opakuje a zakladá si na kvalitných textoch, tvoril pôvodne s gitaristom Danom Hurtukom materiál pre Ali Ibn Rachid, kapelu, ktorou vstúpili ešte v osemdesiatych rokoch na scénu a v poslednej dobe až prekvapivo často koncertujúcu. Aj preto sa dalo očakávať, že čoskoro prídu s novým materiálom, na ten si ale ešte budeme musieť počkať.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• v akom štádiu sa nachádza kapela Ali Ibn Rachid
• prečo napokon album vyšiel ako sólová platňa
• prečo sa stal Majo Džubák spoluproducentom novinky
• kde Ľubo Burgr hľadá umeleckú istotu
• ako Burgrovu tvorbu ovplyvňuje jeho angažovanosť vo viacerých umeleckých smeroch

Prečo bola pesnička Ice prvou nahrávkou?  Išlo o to, že kapela Ali Ibn Rachid vstáva z popola a dáva o sebe opätovne vedieť? 

Je to tak, ako hovoríš. Ali Ibn Rachid je kapela, o ktorej, keď sa bude niekedy hovoriť a písať, tak v zmysle, že z času na čas existovala, chvíľu neexistovala, ale nikdy nezanikla. Stále to v nej tlelo a zrazu z ničoho nič vyšiel po deviatich rokoch nejaký album.

Posledné roky kapely sú poznamenané tým, že sme začali hrávať častejšie, stabilizovala sa zostava, pribúdali nám koncerty, čoho výsledkom bola aj pesnička Ice. V septembri 2022 som ju priniesol na skúšku a nevedel ju nikam zaradiť. Povedal som si, že veď uvidíme, čo z toho bude, prípadne vyjde ako singel kapely. Myslel som si, že to tým aj skončilo a ďalej som sa venoval príprave nového albumu Ali Ibn Rachid. Do štúdia som následne priniesol štyri nové nápady, nahrali sme ich a bol som v tom, že máme základ nového albumu. Ale potom sa začali diať veci, ktoré to všetko zmenili.

Náhodou som stretol Zdenu Kvaskovú. Poslala mi svoje pesničky a ja som jej poslal svoju starú nahrávku asi spred dvadsiatich rokov. Obratom mi od nej prišiel text. Mimovoľne z toho bola pesnička, pre mňa niečím zaujímavá a iná. Chcel som, aby ju aj celú naspievala, preposlal som jej môj spev nahratý do telefónu pre lepšiu predstavu. Skombinovala moju nahrávku so svojím štúdiovým spevom a vznikla z toho veľmi zaujímavá kombinácia. Daniel nahral gitaru a tak vznikla skladba Čakajúci.

Povedal som si, že tak to asi má byť a namiesto singla vydáme dve pesničky – Ice a Čakajúci. Neskôr už sme mali päť skladieb, to som si vravel, že to zmeníme na EP, pribudli ďalšie až napokon vzniklo deväť piesní, z ktorých je každá iná. Jednotiacim prvkom sme my dvaja s Danom Hurtukom, pretože sme boli pri všetkých pesničkách. Aj preto môže niekomu tento album pripomínať Ali Ibn Rachid.

Veľký vplyv na celkový tvar albumu majú aj texty a moje presahy do vážnej hudby a divadla. Rozhodujúce však bolo, že album vznikal živým a prirodzeným procesom. Zo všetkých oslovených hostí odmietol iba jeden. Keďže ostatní súhlasili, nájdete na ňom mená ako Zdenka Kvasková, Ivan Štrpka, Róbert Roth, Peter Lipa, Zuzana Piussi, Juraj Bartoš, Matúš Jakabčic a ďalších.

Pesničku Ice ste nahrali v Prešove, napokon album vznikol v Bratislave a jeho spoluproducentom sa stal Majo Džubák, ktorého postupne objavuje množstvo slovenských hudobníkov. Ako si sa k nemu dostal?

Dano Hurtuk trávi sčasti čas v Bratislave, takže sme mohli byť spolu viac v štúdiu a hľadal som priestor, v ktorom by sme mohli pracovať na nových pesničkách. Maja Džubáka som poznal ešte cez jeho priateľku Luciu Chuťkovú. Vedel som, že je zvukár, ale jeho prácu som veľmi nepoznal. Respektíve som si potom vypočul jednu nahrávku, no nebol som si celkom istý, ani nie tou nahrávkou, ale skôr samotnou pesničkou. Preto som aj zaváhal, či áno alebo nie. Zdenka Kvasková mi povedala, aby som za ním zašiel. Zavolal som mu, bol veľmi ochotný a nahrali sme v jeho štúdiu nejaké spevy. Veľmi dobre sa s ním robilo, zdalo sa mi, že máme veľmi podobný názor na zvuk, čo bolo hneď impulzom k tomu, aby sme začali nahrávať. Poslal som mu ďalšie veci a ostatné prišlo prirodzene.

V Bratislave je to pre mňa blízko, nemusím cestovať, rozumeli sme si hneď na prvú. Čo som povedal, Dano absolútne vedel, o čom hovorím. Predsalen, pri hudobnej terminológii sa musíme zhodnúť, keďže sa často bavíme o pocitoch a intuitívnych náladách. Fungovalo to a Majo mi veľmi dobre radil nielen po zvukárskej, ale aj hudobnej stránke. Nemal som dôvod to prerušiť a prirodzene sa stal spoluproducentom albumu. Mne sa nakoniec aj páči jeho zvukový názor, ktorý vtlačil tejto platni. Aj ja som vždy inklinoval k takémuto zvuku, takže sme si sadli a som za to veľmi rád. 

Súčasťou tvorivého procesu sú aj momenty, kedy človek váha, ktorým smerom ísť.  Čo ti dáva istotu pri tvorbe, keď vzniká singel, EP alebo album?

Má to dve fázy – prvú, keď tvorím, a vtedy ma to musí baviť. Pre mňa je to vždy zábava a potom to odložím. Preto sa mi často stáva, že sa vrátim k nahrávkam, ktoré sú aj desať rokov staré a vznikne z nich pesnička. Uvediem príklad – ako pri pesničkách z nahrávky Burgr/Pjoni, to bolo asi šesť vecí, ktoré boli desať -pätnásť rokov staré, len som k nim spravil nové texty.

Ale po tejto fáze, kedy sa hrám a musí ma to baviť, prichádza fáza, kedy pri sebe potrebujem mať niekoho, s kým spolupracujem a s kým sa o tom môžem baviť. Posledné roky v mojej tvorbe, minimálne v tvorbe Ali Ibn Rachid, je to Dano Hurtuk, s ktorým sme vyrastali pri kotúčových magnetofónoch, improvizovali a všetko si nahrávali.

Čo ti ostalo počas celej tvojej kariéry, je dôraz na texty. Ako to bolo s nimi v prípade tohto albumu? 

Na tomto albume sú tri texty od Ivana Štrpku, tri od Zdenky Kvaskovej, jeden je od Jaroslava Seiferta, jeden som napísal v angličtine a druhý v slovenčine. Pôvodne som si myslel, že nebudem robiť texty, ale keďže vznikol pôvodne jeden singel, tak som to ani nebral, že vzniká album. Tiež som sa snažil vymaniť zo zabehnutých cestičiek, ako písať texty. Chcel som, aby to bolo iné ako Burgr/Pjoni, preto som sa začal hrať so Štrpkovými textami.

Tak som začal písať na nový album svoje texty, aj keď je na albume jedna básnička od slovenského básnika, ktorého meno nebudem prezrádzať. Ostatné texty sú moje, dúfam iné, aj keď celkom inak to nejde.

Prišlo teda medziobdobie, kedy som hľadal aj textárske impulzy. Zdenka Kvasková mi urobila jeden text, potom poslala ďalšie, z ktorých vznikli pesničky.

Takže je to taká textárska kombinácia a vychádza z mojej snahy zmeniť rukopis. 

V každej skladbe je iný hosť. Je to tým, že máš chuť hľadať, skúšať, experimentovať, prípadne tým, že je scéna živšia a ponúka nové mená? Aj technologické možnosti sú inde ako kedysi. Čo ťa láka na spomínanej variabilite?

Som človek, ktorý je rozkročený medzi hudbou a divadlom, prípadne možno ešte manažovaním kultúrneho centra a literatúrou. Som rozkročený rôznymi smermi a týka sa to aj hudby. Minulý rok som mal premiéru skladby, ktorú som písal pre orchester v Prahe, a to je akoby súčasná vážna hudba. Písal som ju pre koncert venovaný Egonovi Bondymu, na ktorý si producenti objednali skladby od viacerých skladateľov. Zároveň som mal premiéru s divadlom.

Každý smer mi dáva niečo iné a ovplyvňuje či už to, čo robím v oblasti pesničiek, vážnej hudby alebo v divadle. A je pravdou, že pri každej snahe spraviť nový hudobný projekt, uvažujem nad tým, že som niečo uzavrel a chcem ísť ďalej. Chcem skúšať, ako by znela iná kombinácia, iná práca s textom, s nástrojmi. Vždy ma to baví viac ako opakovať to isté. Napríklad mám aj problém hrávať koncerty, pretože mám veľa aktivít, pred tým som tiež nemal kapelu, s ktorou by som skúšal. Opätovne naskúšať niečo, čo som už nahral, ma stojí veľa síl. Bez pocitu stálej kapely je to stresujúce. Nebolo príjemné brať to tak, že hrávam občas. Vždy ma bavilo tvoriť a nie cvičiť. Aj koncerty, ktoré hráme dnes, sú voľnejšie a skladby hráme trochu inak ako na albume, hlavne preto, aby nás to bavilo.

Koncertujete v aktuálnej zostave Ali Ibn Rachid? Je šanca, dať dokopy celú partiu z albumu Burgr & na sériu koncertov? 

Nedávno prebehla menšia diskusia. Zatiaľ sme traja – Majo Džubák, Dano Hurtuk a ja. Máme vymyslený model, ako by sa tento nový album dal hrávať. Určite sa nedá zahrať tak, ako je album nahratý, v plnom rozsahu ľudí, ktorí tam sú. Plánujeme otvárací koncert v Bratislave, na ktorom album pokrstíme, a mali by sa ho zúčastniť aj viacerí hostia.

Plánujeme ho ale hrávať v šesťčlennej zostave, zatiaľ neprezradím v akej. Ale vzniknú dve skupiny. Jedna zahrá Burgr/ Štrpka a pesničky Ali Ibn Rachid z troch albumov a táto zostava sa bude sčasti prekrývať a zahrá pesničky z albumu Burgr &, ku ktorým pravdepodobne pribudnú veci, ktor som napísal pre projekt Dogma – Dilema s Martinom Burlasom a Zuzanou Piussi, a možno aj pesničky, ktoré bežne nehrávame. 

Pozornosť si zaslúži aj samotný obal albumu, ktorému dominuje kruh. Symbolizuje uzatvorenie niektorej kapitoly alebo je to zrkadlo?

Keď sme oslovili Barboru Šajgalíkovú, aby pripravila obal a vizuál albumu, vychádzali sme z toho, že máme album, ktorý je veľmi rôznorodý a spolupracovalo na ňom veľa hudobníkov. Vznikli dve verzie, jedna rozsiahla, štruktúrovaná a druhá jednoduchá, na ktorej bol kruh evokujúci niečo uzavreté, niečo čisté, čo má v sebe priehľad až do nekonečna.

Táto jednoduchosť, viacznačnosť a čistota toho sa mi páčili najviac. Ani by som nepovedal, že to niečo znamená, pretože pre každého to bude znamenať niečo iné, možno aj v závislosti od toho, ktorú pesničku práve počúva. Som veľmi rád, že táto spolupráca s Barborou vznikla, a že mala takýto výsledok. Mám pocit, že grafika novému albumu sedí, a ten kruh je uzavretý. Aj hudbou aj s tou prvou nahrávkou je to uzavreté. 

Ľubo Burgr. Foto – twitter/ časopis Vlna

Najviac hostí na albume pochádza z Prešova. Značí to niečo o tamojšej scéne? 

Neviem, či tento album niečo značí o prešovskej scéne, skôr hovorí o mojich živých vzťahoch, ktoré mám. Tú scénu sledujem, hudobnú aj divadelnú. Napríklad veci, ktoré hrávame z Burgr/ Štrpka, to sú ľudia z Prešova – Dano Hurtuk, Jožko Šarišský, môj synovec, ktorý hral na bicie a teraz s nami hráva občas, Ján Višňovský, ktorý nahrával saxofón, stále som v kontakte s Vladom Šipošom, ktorý hral bicie v Ali Ibn Rachid. Dosť to sledujem a stále som prepojený s prešovskou scénou. Je to prirodzené.

Bratislavskí muzikanti majú asi tiež nejaké prepojenie. Sú to hlbšie priateľstvá, a ja to asi v hudbe potrebujem. Hrať s niekým, s kým si rozumiem, a s kým som kamarát, s kým si dám aj whisky. Stretávame sa aj mimo hudby. Dano Hurtuk je pre mňa styčný bod. Pesničky píšem s tým, že v nich hneď počujem jeho gitaru, viem, že ju tam nahrá. Je to ním dosť ovplyvnené. Spolupráca so Zdenkou Kvaskovou je náhoda. Spravila s nami v divadle predstavenie, počul som jej nové veci, ktoré pripravuje a veľmi sa mi páčia. To sú náhody, ktoré tak nejako vzniknú. Majo Džubák je tiež východniar, nie síce priamo z Prešova. Tiež to nebolo úmyselné a vzniklo to. Sú to vzťahy, ktoré sú živé. Tým, že aj ja som z Prešova a mám odtiaľ kamarátov, ktorí sú muzikanti.

Ale, či to niečo hovorí o prešovskej scéne, to neviem, to je asi širšia otázka a súvisí s mnohými kapelami a iks rokmi. Vznikajú dokumenty a materiály o tom, aká je prešovská scéna, nie som na to odborník. 

Aký máš celkový pocit z albumu? 

Sprvoti, keď som album dokončil, aj som som rozmýšľal, či je taký, aký som ho chcel mať, či nemám nejaké výhrady, či som niečo nepodcenil alebo neodflákol. A tento pocit som nemal. Cítil som, že je taký, aký som chcel, a že pesničky vyšli. Páči sa mi, že je úplne iný ako ostatné albumy. Páči sa mi, ako na ňom spievajú Peter Lipa a Zdenka Kvasková. Mám rád tento album, ale aby bol pohľad na neho objektívnejší, musí ubehnúť istý čas, kedy ho nebudem počuť. Ešte stále si ho púšťam a overujem či je všetko tak, ako som chcel. Objektívnejšie sa na to pozriem možno o dva roky. 

Stále ho spoznávam, stále nemám odstup od procesu, kedy som tieto pesničky počúval každý deň a robil na nich. Stále ho vnímam cez svoje predstavy. Ešte ho teda neviem vyhodnotiť, ale viem ho vyhodnotiť z pohľadu toho, že som ho robil, ako som chcel. 

Súvisí to aj s tým, že si jeden z mála autorov, ktorí sú abstraktní vo svojej tvorbe? Keď umelec vytvorí niečo abstraktné, je možné sa k tomu stále vrátiť a hľadať nové veci. 

Je pravda, že nemám rád jednoznačné veci. Mám rád otvorené veci, ktoré sú abstraktné, absurdné alebo majú v sebe skrytú emóciu. S tým súhlasím, že takto vnímam divadlo aj hudbu. 

Vznik albumu Burgr & finančne podporil Fond na Podporu Umenia.

text: Edo Kopček
foto: Miro Lechan