Album, ktorý si za teba má vypočuť robot je odpoveďou súčasnosti na možnú budúcnosť a zatiaľ neexistujúcej budúcnosti na súčasnosť. Prognózna futuro-ironickej psychedélie situovaná v dúhovej kaluži veľkomesta, spájajúc v sebe prvky elektronickej hudby, generatívneho umenia a mediálneho šumu. Samčo, brat dážďoviek je v súčasnosti takmer na vrchole slovenskej undergroundovej scény, odkiaľ postupne požiera všetku absurditu spoločnosti s nezáujmom o vyššie kultúrne obohatenie.
Celoživotný autodidakt, nekon(v)e(n)čný experimentátor a endemit s koreňmi na východnom Slovensku rozrastajúc sa viac než len do blízkeho okolia, hovoriac najmä k publiku mimo stredoprúdu, umožní poslucháčom na svojom novom albume nasať atmosféru reklamných plôch cez lesknúce sa okná špinavých funkcionalistických budov.
Sledujem tvoj nepretržitý a zdanlivo nekonečný umelecký prerod už niekoľko rokov. Kde v procese nastal zlom, v ktorom ťa začala výraznejšie zaujímať umelá inteligencia?
Už v detstve mi prišlo vtipné, keď počítač generoval náhodný bulšit. V desiatich som programoval generátory náhodných básní a ten náhodný element zaručoval, že aspoň raz za čas vznikne nečakaný vtip. Preto, keď som sa dozvedel, že existuje program, ktorý sa na základe obrovského množstva vstupného textu naučí generovať vlastné texty, okamžite som to chcel skúsiť. To bolo leto 2016. Len, čo som sa tomu začal venovať, zmokol mi notebook, takže prvé reálne výsledky som dostal až o rok.
Kvalita použitých samplov, ktoré pre album nahovoril „umelo-inteligentný“ hlas, nie je vždy najlepšia. Nevadí ti to?
Použil som päť rozličných generátorov, ktoré sa kvalitou veľmi líšili. Šiel som jednak po pestrosti a jednak po expresii stroja – viac ma baví, keď stroj nezakrýva svoj charakter, lebo práve takéto chyby definujú osobnosť toho stroja, nie snaha napodobniť živého človeka. Ak by som chcel hlas, ktorý verne napodobňuje živého človeka, tak použijem záznam živého človeka – tak, ako som to robil na kope iných mojich albumov. Na albume mám pár dialógov v češtine načítaných generatívnym hlasom, a tam som tú strojenosť strojovej reči chcel využiť práve ako parodický element, ideálny na parodovanie témy národnostných stereotypov. Navyše tu je ten efekt „uncanny valley“ – vo chvíli, keď strojová imitácia človeka začne byť príliš realistická, ale ty cítiš, že stále tam niečo chýba, je to vlastne desivejší efekt, než nedokonalá strojová imitácia ľudského hlasu.
Na hudobný programming používaš software alebo preferuješ mašinky?
Ako mašinky mám obvykle iba detské synťáky so zvukmi zvieratiek. Občas, keď som na návšteve u niekoho, kto má krabičky, tak si ich nahrám tam, ale nerobím to často. Ťukať automatizáciu do softvéru je síce občas otrava, ale zase mať celý svoj život a tvorbu v prenosnej forme, to je veľmi praktické, lebo bez tej putovnosti by zase bola otravná iná časť života. Tvorivosť je aj tak definovaná obmedzeniami. Možno by som chcel robiť niečo iné, ale robiť aj tak môžem nakoniec iba s tým, čo mám k dispozícii.
Stala sa umelá inteligencia tvojím hlavným umeleckým médiom?
To nie, napríklad, nie je to príliš použiteľné na živé vystúpenia, a možnosti expresie cez takéto médium sú dosť obmedzené. Samozrejme, že možnosti práce s AI zďaleka nezahŕňajú iba písanie promptov, ako by si človek neznalý veci myslel, ale stále platí, že ak si chceš natrénovať vlastný model, bude to trvať sakra dlho, a možno aj na viac pokusov.
Ako by si o sebe napísal, ak by si bol umelá inteligencia?
Dal by som päť odstavcov rozvláčnej slovnej vaty o tom, že ja som stroj, a preto v skutočnosti nemám vedomie, a môj výstup je iba pravdepodobnostná funkcia.
Hovorí tvoja súčasná hudobná tvorba o vplyve umelej inteligencie na spoločnosť?
Mám nový album, ktorý sa toho dotýka, ale to je skôr jednotiaca forma, ktorou som poprepájal už hotové pesničky. Myslím, že v odhadnutí toho vplyvu sa ešte celkom tápe, a každý odborník ti k tomu povie niečo úplne iné, preto som skôr riešil hypotetické predstavy, čo to spraví so spoločnosťou. Napríklad predstavu, ako AI nahradí živých hudobníkov – ak smrť živého hudobníka nenastala vďaka hudobnému záznamu, ako sa to má podariť generatívnemu softvéru? Na albume je stručný príbeh o hudobnom festivale, na ktorom mali vystúpiť iba kapely hrajúce generatívne coververzie známych mien slovenského šoubiznisu, avšak nepodarilo sa im na to zohnať dostatočný kapitál. Málokto si uvedomuje, že na to, aby niekto natrénoval umelú inteligenciu tak, aby znela ako lacný klon tvojej obľúbenej kapely, potrebuješ na to dosť veľa strojového času a elektrickej energie. Takže ten príbeh nakoniec vyústi v to, že festival fejkových generatívnych kapiel skončí fiaskom, a na festivale Pohoda bude naďalej naživo hrať kapela Para.
Je irónia, sarkazmus a jemná cynika vždy stavebným prvkom tvojej tvorby?
Nie nutne, vytvoril som kadečo bez ich použitia – ale určite je to účinný psychologický obranný mechanizmus. Určite niečo v zmysle, keď v období duševného vývinu okolie neakceptuje tvoje emócie a ich prejavy, ty sa ich naučíš zakrývať – napríklad aj ironickým spôsobom – a potom sa v staršom veku márne snažíš prísť na to, ako to vlastne prejaviť.
Prečo sa niektorí ľudia tak veľmi boja nových vecí, alebo majú prehnané obavy z pomerne neškodného a bežného vývoja technológií?
Kontakt s niečím novým môže znamenať vystúpenie z komfortnej zóny. Znamená to, že zrazu nemôžeš robiť celý život dokola to isté, ale musíš sa naučiť celú novú paradigmu. A ešte sa môžeme baviť o tom, že technológia sama o sebe je neutrálna a využiteľná na krásne veci, ale ľudská zvedavosť si ako prvý testovací prípad vždy zvolí „ako môžem túto vzrušujúcu novú technológiu využiť na plošnú deštrukciu ľudstva?“
Malo by byť pre každého umelca dôležité reagovať na súčasnú aj minulú spoločenskú aj politickú situáciu?
Lepšia je podľa mňa otázka, čo všetko považujeme za tú politickú situáciu. Aj spôsob, akým uzatváraš intímne vzťahy, je politická záležitosť – sú to vzorce, ktoré preberáš od spoločnosti, a vedie sa okolo nich politický boj. Takže môžeš napísať priamočiary pop o vzťahoch, a stále tým reprodukuješ nejaké spoločenské vzorce, a teda zasahuješ do politickej témy. Myslím, že je tu celkom častý model, kedy niekto o sebe tvrdí, že je apolitický, že sa do politiky nemieša alebo ho politika nezaujíma, a potom svojou tvorbou replikuje nejaké spoločenské (čiže ideologicky dané) vzorce, alebo rovno robí spoločenský komentár.
Je tvoja tvorba formou aktivizmu? Považuješ sa za aktivistu?
Umelecký aktivizmus je tiež aktivizmus – zaujímavejšia je v tomto ohľade skôr otázka účinnosti. Je takýto aktivizmus iba expresiou nejakých myšlienok, ktoré visia vo vzduchu, alebo môže byť aj ich hýbateľom? Lebo ako ukazuje napríklad prípad The Plastic People Of The Universe, tým hýbateľom sa tvorca môže stať aj bez toho, aby to bol jeho zámer – čím sa zase dostávame k tomu, že vydeľovať politickú a nepolitickú tvorbu môže byť iluzórne. Vydeľuje vôbec niekto tvorbu, ktorá sa venuje vs nevenuje spoločenským vzťahom – čiže niečomu, z čoho vyplýva existencia politických vzťahov ? Lebo akákoľvek hudba inherentne zahŕňa aspoň základný vzťah hudobník-poslucháč, aj keď by zo strany hudobníka tak vôbec nebol myslený.
Bol si k umeniu alebo výtvarnej činnosti vedený od mladého veku (rodičmi alebo niekým iným), alebo si k nemu našiel cestu postupom času sám?
Rodičia to riešili buď na úrovni hobby, alebo v rámci rozličných alternatívnych pedagogických metód. Pre mňa to bol automatický prístup k svetu, ku ktorému som nemusel hľadať cestu, iba som sa postupne učil, ako sa veci, ktoré mám v hlave, dajú preklopiť do fyzického sveta. Ak by som mal hovoriť o ľuďoch, ktorí ma nasmerovali, tak to neboli tí, ktorí ma učili, ako na tvorbu používať ruky, ale mozog.
Tvorivý akt – spôsob bytia. Taký názov nesie posledná kniha celkom známeho hudobného producenta Ricka Rubina. Ten do tejto debaty veľmi nepatrí. Ide skôr o názov knihy. Ako si ho vysvetlíš?
Nedávno som tú knihu držal v ruke. Mne jej obsah prišiel, ako keď konštatuješ, že voda je mokrá – vlastne je to pravda, ale neukázalo mi to žiaden vzrušujúci nový obzor – bolo to stále v intenciách akejsi komfortnej zóny normkórového človeka, skôr zbierka motivačných citátov, než donútenie hlbšie sa zamyslieť nad spoločenskými vzorcami, ktoré tvoj kreatívny prejav a jeho recepciu predurčujú. Asi sa mi viac páčil pohľad Daniila Charmsa, ktorý mal na to slovné spojenie „artizácia života“ – celý ľudský život je tvorivý akt, a teda nie je dôvod sa v rámci neho nesnažiť zájsť na extrémne polohy ľudskej mysle a spoločenských interakcií – lebo všetko sa to deje v tvojej mysli, a nikto iný to za teba neprežije a neprecíti. Aj hudba je tvorená v prvom rade jej počúvaním, až potom jej vytváraním.
Považuješ sa za outsidera?
Myslím, že na túto otázku by malo odpovedať skôr moje okolie. Každý človek je koniec-koncov kráľom minimálne svojho vlastného mozgu. Človek, ktorý sa tejto výsady vzdá, aby zapadol medzi ľudí, medzi ktorých zapadnúť možno ani nechce, je potom outsider minimálne sám voči sebe.
Sú umelci, alebo diela so značkou „outsider art“ ohraničení a odkázaní na minimálnu konfrontáciu so širším, možno aj mainstreamovým publikom?
Ja by som to bral naopak z pohľadu komfortnej zóny. Hľadať si ľudí, medzi ktorými sa cítim komfortne, to je riadne náročná činnosť. Pokiaľ si takú sieť človek vybuduje, a je medzi ľuďmi, medzi ktorými sa cíti bezpečne a môže sa prejavovať po svojom, tak je to práveže životne dôležitá súčasť komfortu, základná stena Maslowovej pyramídy. Masoví umelci sú naopak odkázaní na konfrontáciu so širokými anonymnými a bezduchými masami publika – s ľuďmi, s ktorými by bol nadľudský výkon si vôbec pokecať pri pive bez toho, aby človek cítil potrebu veľmi rýchlo zdrhnúť preč.
Dá sa pojem outsider art ohraničiť? Ak áno, ako by si ho opísal?
To je asi pojem, ktorý sám o sebe je ohraničujúci. Čo je úplne v poriadku, lebo ak vytváraš, alebo prijímaš hudbu, je úplne fajn vedieť, voči čomu sa chceš vymedziť. Z hľadiska hudobného sveta je to vlastne analógia ezoteriky – veľký svet s vlastnými mentálnymi a štrukturálnymi pravidlami určený iba pre zasvätených. Lenže ezoterické prúdy sa snažia ľudskou empíriou suplovať vedeckú metódu, zatiaľ čo takto zastrčené zákutia hudby využívajú ľudskú empíriu veľmi korektným spôsobom. Človek nepočúva takúto hudbu preto, lebo verí, že to dokáže nahradiť očkovanie proti tetanu, ale preto, lebo vie, že mu to prepája neurónové spojenia netušenými spôsobmi – a v tom má úplnú pravdu.
text a foto: Nicholas Wintzler
