Puding pani Elvisovej sa vracia na hudobnú scénu s albumom AHOJ

Puding pani Elvisovej sa vracia na hudobnú scénu energickým albumom Ahoj, ktorý je vytvorený zo samostatných singlov. Album nahrávali v Demänovskej doline a nájdeme na ňom niekoľko príjemných spoluprác. Album Ahoj bol pokrstený na všetkých zastávkach turné a o jeho vzniku nám porozprával Peter Ungvölgyi alias Pino. 

Nový album vydávate po deviatich rokoch, čo je pomerne dlhá doba. Aké boli hlavné faktory, ktoré ovplyvnili, že vznikol až teraz?

Album vydávame po deviatich rokoch, aj keď nám to tak vôbec nepríde. Počas týchto deviatich rokov sme vydali aj pár singlov a dokonca sme vydali aj kompiláciu – takzvaný nultý album. Za ten čas bol aj COVID, ktorý trval dva roky. Veľa sme koncertovali a tiež sme „vydali štyri deti“. Naše priority sa posunuli iným smerom.

Album Ahoj vznikal postupne, najprv formou singlov. Ako ste vedeli, že je ten správny čas na uzavretie singlov do jedného celku a vytvorenie albumu?  

Rozhodli sme sa ísť touto cestou, aby sme si nevystrieľali hneď všetky pesničky naraz. Keď sme mali hotový nejaký základ, začiatkom roku 2023 sme začali vydávať single. Nemali sme presne stanovené, kedy nám vyjde album, ale vedeli sme, že budeme postupne vydávať single.

V roku 2023 sme vydali tri single a v roku 2024 ďalšie dva. Keď sme si uvedomili, že je to už skoro polovica albumu, povedali sme si, že je načase ho zverejniť, aby bol album ešte zaujímavý pre poslucháčov. Tak sme sa rozhodli, že ho zverejníme v novembri.

Kde album vznikal? Boli to rôzne miesta, odcestovali ste? Ako ovplyvnilo prostredie tvorbu a tvár albumu?

My väčšinou tvoríme u nás v našej skúšobni kolektívnou tvorbou a improvizáciou. Avšak, keďže každý z nás žije svoj život a už ani nežijeme všetci v jednom meste, organizovanie skúšok sa stalo komplikovanejším. Preto sme sa rozhodli prenajať si chatu v Demänovskej doline, kde sme sa stretli na štyri dni. Na chate sme mali možnosť byť spolu od rána do večera, čo nám umožnilo sústrediť sa na tvorbu bez rozptýlenia. Tvorili sme celé dni a tam sa nám podarilo dopísať možno polovicu albumu, ktorá nám chýbala. Tento spôsob práce bol veľmi efektívny a myslím, že ho v budúcnosti určite zopakujeme. Umožnilo nám to venovať sa našej hudbe intenzívne a vytvoriť tak album, ktorý je veľmi osobný a autentický.

Puding pani Elvisovej. Foto – Welin Nagyová

Čo iné ako klasický pozdrav vyjadruje názov albumu Ahoj? Ako prebiehal výber názvu?

No tentokrát to bolo celkom zaujímavé. My sme totiž oslovili grafickú dizajnérku a ilustrátorku Kristínu Uhrákovú, ktorá nám pomohla s novým logom kapely. Pri vymýšľaní názvu albumu som sa jej opýtal, koľko písmen môže mať, aby sa vošiel na štvorcový obal. Ona povedala, že maximálne tri alebo štyri písmená. Začali sme vytvárať kolekciu nápadov a medzi nimi sa nám Ahoj zdalo najzaujímavejšie. Názov albumu Ahoj sme vnímali v kontexte celého albumu ako niečo veľmi osobné. Je to klasický pozdrav, a po deviatich rokoch je slušné sa opäť pozdraviť s fanúšikmi. Tento názov naznačuje aj to, že sa vraciame a chceme nadviazať na spojenie s našimi poslucháčmi. Páčil sa nám, pretože symbolizuje náš návrat a spojenie s fanúšikmi.

A ako vlastne vznikol názov kapely Puding pani Elvisovej?

Už dávno sme túto otázku nedostali, ale verím, že to ľudí zaujíma. Keď náš basgitarista Viliam chodil na strednú školu na gymnázium, oslovili ho spolužiaci, aby vystúpil na jednom školskom plese. Vystupoval tam s gitarou a spieval svoje pesničky. Aby to nebolo len Viliam Lauko, vymyslel si názov Puding pani Elvisovej. Obliekol sa do pyžama, doniesol si gitaru a mal tam mikrofón. Keď zistil, že gitaru nie je počuť, rýchlo mu doniesli ďalší mikrofón, ale nemali naň stojan. Ja som tam zhodou okolností bol, takže som mu ten mikrofón držal. Na prvom koncerte Puding pani Elvisovej som bol vlastne ja stojan na mikrofón.

S príchodom nového albumu prišla aj nová vizuálna identita kapely Puding Pani Elvisovej. Čo je za vytvorením nového loga? Máte od tejto zmeny nejaké očakávania?

Ono to bolo celkom vtipné. Ja som bol v Bratislave v Novej Cvernovke na nejakej akcii, a tam som videl obraz, kde bolo napísané hope (nádej). Odfotil som si ho a poslal kapele, že takto by mohlo vyzerať naše logo. Písmená sa tam pekne prekrývali. Potom sme začali pátrať, kto je za nápisom hope, a vysvitlo, že je to Kristína Uhráková, ktorá v Novej Cvernovke pôsobí.

Zaklopal som jej na dvere a predstavil som jej našu ideu, že potrebujeme nové logo. Jej výsledok sa nám tak zapáčil, že sme ju oslovili aj na vytvorenie obalu albumu. Očakávame, že zmena loga prinesie nový impulz a osvieženie pre našu kapelu. Veríme, že to pomôže posilniť našu identitu a spojenie s fanúšikmi.

O skladbe Polooblačná ste v jednom z rozhovorov povedali, že ide o jeden z vrcholov albumu. Spolupracoval na nej s vami Milan Cais z kapely Tata Bojs. V čom bola táto spolupráca výnimočná a prečo ide o tak výraznú skladbu? 

Polooblačnú považujeme za jeden z najsilnejších momentov albumu práve preto, že na nej spolupracoval Milan Cais z kapely Tata Bojs. Pre nás boli Tata Bojs vždy veľkou českou kapelou, na ktorú sme sa dívali s obdivom, a máme k nim veľmi blízko. Ich hudba a príbeh sú nám známe, pretože sú to kamaráti, ktorí sa poznajú od detstva, a to nám pripomína našu vlastnú cestu. Keď sme robili túto pesničku, vedeli sme, že by sa tam hodil duet. Je to song, kde medzi sebou komunikujú dvaja ľudia. Veľmi sa nám páčilo aj prepojenie slovenčiny a češtiny, keďže sa stále považujeme za deti spoločného štátu. Sme nadšení, že sa nám táto spolupráca podarila, nielen kvôli Milanovi, ale aj preto, že je to pekná pesnička a Milan Cais ju naspieval tak dobre, že pozdvihol skladbu na novú úroveň.

Aké spolupráce sa na albume ešte nachádzajú a ako ste sa k nim dostali?

Na albume máme ďalšie spolupráce. Napríklad v skladbe Šťastie hosťuje Valentína Vlková, ktorá má silný zamatový hlas.  V skladbe Čím skôr sa objavuje mladá speváčka Siu, s ktorou sme sa spoznali na koncerte. Tieto spolupráce obohatili náš album a sme radi, že sme ich mohli zapojiť do našej hudby.

Vaša hudba sa odjakživa vyznačuje jedinečným aranžmánom a energiou. Dá sa povedať, že keď začne hrať, každý vie, o akú kapelu ide. Čím je album Ahoj iný od predchádzajúcich?

No, my to samozrejme nevieme posúdiť, lebo my tú hudbu tvoríme a tvoríme ju zo seba. Nevieme úplne zhodnotiť, ako to iní ľudia vnímajú, pretože je to pre nás veľmi osobné. Myslím si však, že je dobre, že máme svoj vlastný rukopis, štýl a charakteristický zvuk, na základe ktorého sme rozpoznateľní aj bez toho, aby ľudia vedeli, že sme to my.

Pri novom albume som sa osobne staral o produkciu a dal som si záležať na tom, aby zvukovo znel veľmi dobre. Momentálne technológie napredujú a je dôležité držať krok s moderným zvukom, aby sme nezneli zastaralo. Spolupracovali sme s Tomášom Lobom, ktorý nám album mixoval, a so Samom Pospíšilom, ktorý ho mastroval. Myslím, že títo dvaja dokázali našim pesničkám a produkcii dať odtlačok novej doby a album znie modernejšie a sviežejšie ako predchádzajúce.

Počas vašej pauzy ste vydali aj tzv. nultý album s archívnymi skladbami. Akú odozvu ste naň dostali a čo vás priviedlo k vydaniu takejto výberovky?

Áno, to bolo počas covidových čias, kedy sme nemohli veľmi koncertovať. Vtedy viacerí ľudia siahli do archívov a prehrabávali sa v nich. Dlhšie sme dostávali otázky od fanúšikov, kedy si budú môcť na digitálnych službách ako Spotify vypočuť aj naše skladby, ktorými sme ich zaujali. Mám na mysli pesničky ako Márnotratníci, ktoré sú pre našich fanúšikov kultové, ale boli nedostupné.

Toto bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli zverejniť skladby, s ktorými sme sa dostali na scénu, ale neboli nikde dostupné. Okrem toho sme mali aj pesničky, ktoré sme nikdy nenahrali, pretože sme nestihli všetko nahrať. Jedna z týchto skladieb je Joystick z roku 1998, ktorú sme oprášili. Prvýkrát sme ju nahrali a snažili sme sa jej dať zvuk ako spred dvadsiatich rokov, ale zároveň sme jej urobili moderný aranžmán. Podarilo sa nám to a tá skladba sa uchytila. Je jednou z najprehrávanejších skladieb na našom Spotify a je súčasťou každého koncertu, pretože má v sebe mladícku živelnú energiu, ktorú máme radi naživo.

Album sa chystáte pokrstiť v každom meste, kde budete mať zastávky turné. Prečo ste sa takto rozhodli?

Rozhodli sme sa tak preto, lebo sme chceli na každom koncerte dať albumu priestor, aby vynikol. Chceli sme naňho upozorniť, zastaviť hudbu a dať priestor niekomu, aby o tom albume niečo povedal. Takto sme ho potom mohli hodiť medzi ľudí a osláviť to, pretože sa z toho veľmi tešíme.

Teraz už môžem povedať, že sa nám to podarilo. V každom meste sme mali inú krstnú mamu a iného krstného otca. Napríklad v Banskej Bystrici nám album krstil Marek Polomský, moderátor, ktorý je naším kamarátom. V Žiline nám to krstila Asia, ktorá s nami bola na turné, a v Prahe Pavel Kučera, známy český publicista. V Brne nám to krstil Prokop Holoubek z kapely Midi Lidi, ktorého máme tiež veľmi radi. V Bratislave nám to krstil Martin Višňovský z kapely Chiki liki tu a všetky tie krsty boli jedinečné a výnimočné. Na jar, keď sa vydáme na pokračovanie tohto turné, v tom určite budeme pokračovať.

Text: Petra Hartmannová
Foto: Welin Nagyová