Od Politici spoločnosť rozdeľujú, my sa ju snažíme naprávať hudbou, hovorí Jozef Lupták pred aktuálnym ročníkom Konvergencií
V bohatej koncertnej mape septembra má už vyše dvadsať rokov svoje pevné miesto medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie. Od 10. do 24. 9. 2023 prinesie osemnásť koncertov a okrem renomovaných domácich interpretov na ňom vystúpia aj výnimoční zahraniční umelci: huslistka Isabelle van Keulen, klavirista Ronald Brautigam, oceňované švédsko-nórske Trio Mediæval, trubkár Arve Henriksen či nórsky huslista a skladateľ Nils Økland. Hudba, ktorá spája, bude tento rok znieť v Bratislave aj v Žiline.
Organizátori pripravili tri programové bloky, v ktorých sa prelína to, čo je pre festival typické. „Neformálna atmosféra, invenčná dramaturgia a projekty vytvorené špeciálne pre Konvergencie a samozrejme, vynikajúce interpretačné výkony domácich i zahraničných hostí. Úvod festivalu bude patriť vážnej a dôležitej téme holokaustu a príbehom ľudí, ktorých zasiahol,“ hovorí o blížiacom sa 24. ročníku Festivalu Konvergencie jeho umelecký riaditeľ, violončelista Jozef Lupták, s ktorým sme pri tejto príležitosti spravili aktuálny rozhovor.
Ako vznikol nápad založiť festival zameraný na komornú hudbu?
Toto je už celkom dlhý príbeh a aj celkom dávna história, nakoľko tohto roku má Festival Konvergencie 24.ročník. Zatiaľ bez prestávky.
Po mojom absolvovaní a návrate zo štúdií na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne v roku 1997, som hľadal svoje pôsobenie doma v Bratislave a na Slovensku. Už počas svojich štúdií som niesol v sebe sen vytvoriť priestor pre znenie komornej a inej hudby podľa mojej predstavy. Mal som viacerých priateľov, s ktorými sme spolu tvorili komornú hudbu aj ansámble (Veni Quartet, neskôr Opera Aperta Ensemble, Albrecht Quartet) a samozrejme som mal mnohých kolegov a priateľov v zahraničí. Na týchto vzťahoch som postavil prvé ročníky.
Sen o Festivale Konvergencie bol vytvoriť priestor, ktorý prepája interpretov zo Slovenska a zahraničia (v tom čase to vôbec nebolo také bežné ako dnes), nadväzuje na tradície komorného muzicírovania, prepája rôzne hudobné štýly (v duchu napríklad Mariána Vargu), prepája publikum s interpretmi v neformálnom priestore (ideálny priestor vznikol v galérii Design Factory, ktorá žiaľ už neexistuje) a vytvára priestor pre radosť z hudby zo stretnutia, načerpanie nových síl a spoznávanie novej hudby.
Začali sme sériou koncertov a kurzov v rokoch 1998 a 1999, v roku 2000 som sformoval víkendový festival, na ktorom odzneli tri koncerty. Od roku 2000 sme sa posunuli na dnešných 18 koncertov v septembri a 6 až 8 koncertov na jarných Konvergenciách (ostatných 8 rokov), prípadne v rôznych spoluprácach v iných mestách a zahraničí (Košice, Levoča, Arcus Temporum v Maďarsku), majstrovské kurzy individuálne a komorné, vydavateľská činnosť (CD a kniha), podcast Continuo a spolupráca s nórskymi umelcami v rámci projektu Building Bridges.
Okrem interpretácie vážnej hudby sa ako violončelista nebránite hraniu bigbítu, jazzu a crossoveru. Čo vás inšpirovalo k hraniu iných žánrov? Asi ide o vplyv doby, v ktorej ste vyrastali.
Tak toto vzniklo akosi prirodzene od môjho útleho veku. Inklinoval som k bigbítu, klasike aj jazzu, dokonca aj k chorálom či mnohým duchovným piesňam. Dodnes si pamätám, že keď som prvýkrát (asi ako 4-5 ročný) počul hrať kresťanskú bigbítovú kapelu s názvom Tŕne, tak som bol úplne vo vytržení a doma som ich okamžite napodobňoval s hrncami, pokrievkami ako bicími a na klavíri.
Ku klasike mi prirástlo srdce cez Bacha a violončelo a neskôr cez všetky ostatné štýly. Žasol som nad tým, ako dokázal prepojiť klasiku a bigbít Marián Varga a Collegium musicum alebo Emerson, Lake & Palmer napríklad v Obrázkoch z výstavy, ktoré sú úžasné v origináli či v ich verzii. A tak som sa pomaly stával akosi nadžánrovo cítiacim hudobníkom a mám pocit, že to mi zostalo dodnes.
A nakoniec – sám som okrem violončela hral na basgitare, bicích a dirigoval som detský aj dospelý spevácky zbor. Takže asi sa to nakoniec prejavilo takto aj v šírke záberu festivalu.
Podľa čoho volíte dramaturgiu a aký bude tohtoročný program festivalu Konvergencie?
Moja skúsenosť je taká, že každý rok to je trochu iné hľadanie ako aj tvorba dramaturgie. Zo začiatku to bolo viac-menej o tom, čo som počas roka hral, počul, s kým som sa stretol a čo by sme radi zahrali. Ako festival rástol, dramaturgia sa stala oveľa komplexnejšia, vychádzame z komornej hudby, ktorú prinášame systematicky – vždy sa snažíme priniesť niečo nové – tvoríme nové projekty, ktoré do veľkej miery aj reflektujú nielen samotných hudobníkov, ale sú aj akousi reakciou na dobu, v ktorej žijeme. Aj preto tento rok prinášame projekty venované príbehom holokaustu alebo projekt Building Bridges, ktorý má byť mostom medzi hudbou minorít a zároveň prepájaním hudobníkov samotných. Mnohé nápady prinášajú aj samotní hudobníci – čiže komunikácia v tomto zmysle je veľmi užitočná.
Nakoľko vám s výberom pomáha Váš tím?
Ostatné roky veľmi významne. Je to tímová spolupráca, kde síce ja alebo môj kolega, spoludramaturg Andrej Šuba prinášame hlavné nápady, ale každý z tímu má právo priniesť aj svoj nápad, však túto hudbu tvoríme nielen pre hudobníkov, ale najmä pre široké publikum.
Veľmi často, ako som už spomenul, prinesú nápady aj samotní hudobníci. Ako tento rok napríklad huslista Peter Biely, ktorý navrhol viacero skladieb, či v minulosti bohate prinášal nápady Igor Karško alebo Daniel Rowland či Robert Cohen, Vlady Mendelssohn a ďalší priatelia. Mnohými nápadmi si samozrejme robím radosť aj ja sám, či to bol Hilliard Ensemble s Janom Garbarekom alebo Zelená pošta, ktorá mala svoju prvú „živú“ premiéru na Konvergenciách, či ďalšie a ďalšie hudobné projekty.
Slovo konvergencia znamená zbiehavosť, zbližovanie. Váš festival v sebe nesie aj jasný spoločenský a kultúrny odkaz. Na webe festivalu píšete: „Komorná hudba je o zbližovaní a komunikácii medzi interpretmi navzájom i medzi interpretmi a publikom. Je ako začatý rozhovor, ktorý sa nekončí, ale stále rozvíja. A počúvanie komornej hudby, podobne ako komunikácia, rozvíja vnútro človeka, citlivosť k svetu, k druhým okolo nás a v neposlednom rade k nám samotným. Potrebujeme sa znovu učiť počúvať hudbu a cez hudbu i jeden druhého. Aby sme dokázali spolu žiť. Ľudia s umením, človek s človekom, ale najmä sami so sebou.“
Kedy a prečo ste sa rozhodli pre takéto posolstvo?
Zažívame obrovskú fragmentáciu a rozdelenie v spoločnosti. Prežíval som to už v rokoch, keď som Konvergencie zakladal a to som netušil, že v súčasnosti to bude ešte horšie. Aj preto si myslím, že Konvergencie ešte stále majú čo povedať práve preto, že máme akosi stále ďaleko jeden k druhému a to, čo sa politici pre svoju agendu snažia rozdeliť, aby získali svojich voličov, sa my snažíme naprávať hudbou, komunikáciou, stretnutiami a atmosférou.
Ani zďaleka nemáme taký obrovský priestor ako tí, čo programovo rozdeľujú našu spoločnosť, ale my sme tá kvapka, ktorá pomaličky kvapká a robí to konzistentne a systematicky s dobrou a pozitívnou motiváciou. Verím, že to má zmysel a význam, aj keď niekedy si to musím pripomínať úplne racionálne, lebo pocity idú proti tejto viere.
V čase, keď som zakladal Konvergencie, to bolo obdobie po mečiarizme, vládli tu rôzne animozity a ako interpreti sme mali málo prepojenia s okolitým svetom. A veľmi som pociťoval tú potrebu prepájania sa po návrate z Londýna aj Kanady. Išlo mi aj o kvalitnú interpretáciu, najmä v inom duchu, na akom sme vyrastali.
Vyrastali sme na sovietskej škole interpretácie a tá mala v sebe veľa dobrého, ale bola založená na akomsi strachu a ambícii byť dokonalý za každú cenu. To, čo som zažil počas mojich štúdií, bola skúsenosť slobody v interpretácii, slobody, ktorá prináša radosť a komunikáciu a v konečnom dôsledku práve to prepájanie a vzťahy. A život, ako aj hudba sú o vzťahoch, neviditeľnej pavučine prepojení, ktorá dáva nášmu životu zmysel. Čím by sme boli bez dobrých vzťahov s blízkymi, priateľmi, kamarátmi, kolegami či známymim, iba opustenými kolíkmi v poli.
Počas existencie Konvergencií sa priestor festivalov zaplnil za ostatných 24 rokov a myslím si, že sme inšpirovali mnohých k tomu, že sa to dá robiť aj nezávisle a slobodne. Nie je to ľahké, ale dá sa to, veľmi však záleží na motivácii a vízii, s ktorou do toho idem.
Koľko času trávite organizáciou festivalu? Stíhate sa venovať všetkým vlastným interpretačným a kompozičným aktivitám ako violončelista?
Pravda je, že Konvergencie si vyžadujú stále viac energie, organizácie a príprav, nakoľko sa naše aktivity veľmi rozrástli. Paradoxne sa rozrástli aj počas obdobia pandémie, lebo sme nemohli koncertovať a tak sme vymýšľali nové a nové projekty, ktoré stále rezonujú a doznievajú a zároveň sme opäť začali koncertovať, cestovať a tak sa to teraz mieša, až je miestami naozaj málo času na všetko. Bez môjho výborného tímu a kolegov – priateľov Lei, Andreja, Zuzky, Ivice, Ivany, Emy, Majky, Betky, Pavlíny a ďalších, ktorí pomáhajú už počas samotného festivalu, by sa to nedalo zvládať.
Mnohé moje vlastné nápady, ako aj tvorbu naozaj v takej miere ako kedysi, nestíham. Ale niečo sa predsalen darí a z toho sa vždy teším. Či je to moje účinkovanie na festivaloch v zahraničí, alebo sólové koncerty či nová tvorba. Keď nestíham, mnohé si zapisujem, pripravujem a verím, že postupom času sa k tomu dostanem. A nakoniec, viaceré hudobné nápady a projekty sú realizované aj na Konvergenciách, aj keď to nie sú moje sólové projekty, ale však sú to spolupráce s vynikajúcimi hudobníkmi a priateľmi a tie ma nesmierne obohacujú a tešia.
Program a lístky: Konvergencie.sk
text: Dávid Oláh
foto: Štefan Plevo
