Dnes oficiálne vychádzajú dva nové albumy vo vydavateľstve Bebe Rebe, ktorého garantom je významný slovenský saxofonista a skladateľ Erik Rothenstein. Ide o hudobné vydavateľstvo, zaoberajúce sa jazzovou, súčasnou klasickou hudbou, world music a inými príbuznými žánrami.
Prvý, jazzový album Plus je dielom slovenského trubkára Ondreja Jurašiho. Druhý album prameniaci z foklóru Balkánu a stredo-východnej Európy vznikol medzinárodnou spoluprácou skupiny Alma Pannonia, nesie názov Transylvánske tance.
Pri tejto príležitosti sme sa porozprávali s autorom jedného z vyššie spomínaných albumov – vynikajúcim trubkárom a skladateľom Ondrejom Jurašim.
Pochádzaš z hudobníckej rodiny. Veľa hudobníkov tým trpí, pretože sa cítili pod tlakom. Iní to vnímajú ako pozitívum. Ako je to v tvojom prípade?
Áno, pochádzam z Jurašiovskej muzikantskej rodiny. Ja som to vždy vnímal pozitívne, ale myslím si, že ten tlak tam je. Je prirodzený. Súvisí so zodpovednosťou a prístupom k hudbe. Môj otec vedel, kedy pritlačiť alebo ubrať pri cvičení na hudobný nástroj a kde sa nachádzajú pomyselné mantinely. Pred koncertom sa už iba povzbudzovalo a držali sa palce.
Dlhé roky pôsobíš v rôznych big bandoch (napr. Gustav Brom Big Band, Matúš Jakabčic Big Band). Baví ťa hra vo väčších telesách?
Jednoznačne! Spolu s bratom sme vyrastali od detstva v školskom big bande v Ľudovej škole umenia v Košiciach. Viedol ho môj otec a tam som dostával základné užitočné informácie. Ako sa naladiť, frázovať a počúvať svojich spoluhráčov pri spoločnej hre. Neskôr pri štúdiu na konzervatóriu v Bratislave som pokračoval v školskom big bande, kde som získaval nové skúsenosti. Zišli sa pri nástupe do Armádneho umeleckého súboru a sústredil som sa na part prvej trúbky.
To všetko bolo zúročené na konkurze do vytúženého orchestra Gustáva Broma. Môj tajný cieľ sa splnil!
Dodnes si užívam vedenie dychovej sekcie a rytmickej zložky v rôznych aranžmánoch. Bavia ma krásne melódie a farby, ktoré zaznievajú z takéhoto telesa.
Aký je pre teba rozdiel v hre s malou kapelou, kde si sólista, a vo väčších telesách? Ktorú činnosť viac preferuješ?
V malých zostavách sa viac prezentujem a mám väčšiu voľnosť pri interpretácií skladieb. Vo veľkom telese platia prísnejšie pravidlá. Ako hráč prvej trúbky potrebujem dosť fyzických síl, takže nemám komfort napríklad na sólovú improvizáciu. Musím rozumne šetriť sily. Nemám žiadnu preferenciu. Všetko má svoje pre a proti.
Napriek tomu, že pôsobíš na našej scéne dlhé roky, doteraz si vydal iba dva autorské albumy. Prečo vznikli neskôr?
Jednoducho povedané – pôsobil a venoval som sa hudobnému nástroju a interpretácii. Úprimne povedané – bola za tým hlavne podpora mojich kolegov, aby som konečne niečo napísal. Nakopli ma! Tak sa podarilo vydať dva albumy, za ktoré som vďačný.
Pokiaľ viem, čo sa týka improvizácie a jazzového frázovania, si samouk a jazz si neštudoval na škole. Ako si dokázal zvládnuť svoje remeslo tak dobre?
Ako som spomínal, základy som dostal od otca a veľa som počúval. Snažil som sa pochopiť a analyzovať, čo sa v hudbe deje. Hľadal som spôsob ako na to prísť a priblížiť sa štýlu, o aký smer išlo. Pomoc nachádzam aj pri klavíri, kde mi pomáha predstava stupníc a akordov v harmonickom videní a posluchu. Nikdy som však nesťahoval sóla iných interpretov, no som veľmi ovplyvnený ich hrou. Šiel som svojou líniou.
V rozhovore s tebou, ktorý som čítal, si povedal, že je pre teba dôležitá hlavne melódia. Dá sa teda povedať, že sa či už pri improvizácii, ale aj pri komponovaní riadiš hlavne inštinktom a sluchom?
Áno. Používam svoju fantáziu. Začujem v podvedomí niečo zaujímavé a urobím si náčrt. Skúšam rôzne melodické linky, ktoré neskôr doplním harmóniou.
Čo ťa inšpirovalo k vydaniu nového albumu „Plus“?
Chcel som priniesť taký retro groove. Návrat k minulosti. Mám rád históriu.
Má každá zo skladieb na CD svoj význam a určitý odkaz, ktorý by si čitateľom odprezentoval?
Napríklad skladba 1975 je rok môjho narodenia. Kompozícia Spomienka je venovaná ľuďom, ktorí vstúpili do môjho života a pozitívne ma ovplyvnili a nasmerovali. Som im za to vďačný. Dotýka sa aj môjho brata Jána, ktorý už nie je medzi nami. Pesnička Čau má podtón lúčenia sa s mojou manželkou, keď som často pracovne odchádzal od rodiny.
Ovplyvnili celkový zvuk albumu Plus určité kapely, alebo hudobníci, ktorých máš rád?
Samozrejme. Inšpiroval som sa hlavne zo 70-tych rokov. Maynard Ferguson, Chuck Mangione, Herb Alpert.
Podľa čoho si vybral spoluhráčov na tento album?
Sú to moji dobrí priatelia, profesionáli na správnych miestach. To hovorí za všetko.
Veľakrát sa stáva, že autor skomponuje hudbu a v deň nahrávania sa v štúdiu udejú mnohé zmeny. Nakoľko ostal pôvodný koncept zachovaný?
To sa presne aj dialo, a tak to má byť podľa môjho názoru. Vznikli nové hudobné nápady, myšlienky, úpravy a každý vložil do projektu svoje cítenie a zručnosti, o ktorých niet pochýb. Poďakovanie patrí Ľubošovi Šrámekovi, Michalovi Šimkovi, Romanovi Mečiarovi, Michalovi Fedorovi, Igorovi Baarovi a Erikovi Rothensteinovi.
Plánuješ aj krstiť a prezentovať CD na koncertoch a festivaloch?
Chcel by som určite prezentovať tento hudobný počin! Nechávam odkaz pre organizátorov festivalov a koncertov, nech si vypočujú nové CD Ondrej Juraši PLUS. Keď sa bude páčiť moja hudba, môžu ma osloviť.
text: Dávid Oláh
foto: Ondrej Juraši archív