Na svete existuje toľko farieb, že sa ich oplatí objavovať. Na Konvergencie príde Arve Henriksen

Arve Henriksen patrí medzi najinšpiratívnejších muzikantov na svete. Nášmu publiku je známy aj vďaka spoluprácam s gitaristom Davidom Kollarom. Počas tohto víkendu vystúpi na festivale Konvergencie a to hneď dvakrát. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali cez Zoom.

Vydali ste album Sanctuary aj čerstvú novinku Where are they… ? and other stories s Davidom Kollarom. Čo pre vás tieto nahrávky znamenajú?

Jednoznačne hovoria o mojom blízkom vzťahu k hudbe, ktorú som vytvoril.  Pre obe nahrávky platí, že sa zakaždým objavím nové zvuky a elementy v muzike. Je fantastické, že sa to deje a dokážem vydať takúto hudbu. Špeciálne s Dávidom, ktorý je veľmi inšpiratívny, pretože sme viedli veľmi príjemný hudobný dialóg a zažili úžasnú interakciu. Dávid je veľmi horlivá a energická osoba, je bystrý pri hľadaní odpovedí na rôzne otázky v muzike aj živote. Je inšpirujúce, keď spolupracujete s ľuďmi, ktorí neustále hľadajú niečo nové a práca s Dávidom je vždy výborná.

Vydali sme pred tým tri albumy ako duo a táto posledná nahrávka je náš najsilnejší počin. Covid nám všetko skomplikoval, ale to každému umelcovi. Tento album bol skvelou príležitosťou, ako pokračovať v našom procese.

Obe nahrávky pre mňa znamenajú veľa a bolo zaujímavé pracovať na nich prostredníctvom internetu. Podobne, ako teraz robíme tento rozhovor (smiech). Presne tak torebiehalo, keď sme pracovali na novej muzike. Posielali sme si súbory, rozprávali sa a držali sa v tempe. Vzdialenosť medzi Göteborgom a Prešovom je malá.

Má zmysel pre vás a Davida Kollara vydávať albumy, keďže obaja vyzdvihujete silu improvizácie, ktorá je pre vašu tvorbu esenciálna?

V posledných rokoch sa pre muzikantov mnohé zmenilo. Keď som pred 35 rokmi začínal s hudbou začínal, to bola naozaj iná doba. Album bol produkt, ktorý sme predávali a zarábali si peniaze na to, aby sme mohli vytvoriť ďalšiu nahrávku. Takže to predstavovalo istý príjem. Stálo to síce veľa peňazí a času, aby vznikol, ale odkedy sa trh dramaticky zmenil príchodom Spotify, Instagramu a sociálnych médií, akákoľvek hudobná platforma ako Spotify, iTunes a ďalšie so sebou priniesli, že na albumoch dnes sotva niečo zarobíme. Albumy sa zmenili na dokumenty našej kreativity a zároveň slúžia na propagáciu.

Stále je pre mňa dôležité raz za čas spraviť dokument v podobe albumu a sprostredkovať povedomie o tom, kto som a čo som schopný vytvoriť v tomto momente mojej kariéry. Každý deň sú na Spotify uploadované milióny skladieb, čo je šialené, ale odkedy nám technológia priniesla túto možnosť, je pre nás veľmi dôležité vydávať nový materiál, aby sme potvrdili svoju existenciu v kultúrnej sfére.

Dovolím si povedať, že videá sú dnes oveľa dôležitejšie než akékoľvek iné médium. Ľudia dnes chcú momentky, pätnásť sekúnd alebo minútu vašej hudby s videom zdarma. Preto je pre nás dobré, raz za čas vydať album starým spôsobom, hoci už dnes máme digitálne systémy, downloady, alebo fyzický vinyl. Vydávanie albumov je stále rovnako dôležité ako v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. 

V diskografii máte vyše 180 albumov. Našli ste svoj zvuk alebo to pre vás nie je relevantná otázka?

Základy, akým spôsobom hrám na trúbku, som našiel už pred mnohými rokmi. A môžem povedať to isté, čo už dávnejšie povedali v rozhovoroch moji hudobní kolegovia. Dokonca John Hessel, jeden z mojich najobľúbenejších trubkárov, hľadal aj vo veku napríklad 75 rokov, až do svojej deväťdesiatky, kedy zomrel, nové farby a nové veci, ktorá stáli za to, aby ich objavil.

Zvedavosť je u mňa stále rovnaká aj po toľkých albumoch a spoluprácach. Na svojom stole (Arve otáča svoj laptop a cez kameru ukazuje, čo má na stole a vo svojom domácom štúdiu, pozn red.) mám množstvo nástrojov – trúbok, saxofónov, fláut (smiech), stále je pre mňa zaujímavé objavovať nové zvuky.

Existuje toľko možností (Arve vyberie jednu zo svojich trúbok, zahrá na nej krátku ukážku, berie ďalšiu a hovorí o nej, že je zvláštna, nemá tzv. lead pipe, a vydáva odlišný zvuk), že niektoré môžu znieť ako úplne iný nástroj. Ďalej tu mám rôzne nástroje, klávesy, elektroniku, veci, ktoré som použil na svojej poslednej nahrávke. Na rôznych nahrávkach mám rôzne zvuky a platí to aj pre spoluráce s inými muzikantmi, ktorí tiež majú odlišné predstavy o zvuku, ktorý chcú, aby som im nahral.

Minulý týždeň som spolupracoval s rádiovým orchestrom (Norwegian Radio Orchestra, pozn. red.), Jan Bang, môj dobrý kolega, s ktorým spolupracujem vyše 25 rokov ma opäť pozval do štúdia. Stále aktívne hrávam s kapelou Supersilent, stretávame sa v štúdiu a objavujeme nové veci. A čaká ma mnoho ďalších spoluprác.

Aj včera som sedel pri muzike. Celý ten proces bublá a napreduje. Ale počet albumov nie je dôležitý, záleží len na momente, ktorý je teraz a na tom, čo objavím v budúcnosti. Je to konštantný proces v mojom živote. Po tomto interview budem pracovať na hudbe pre môjho kamaráta z Anglicka, čakajú ma koncerty, do Prahy sa vrátime so Supersilent, prídeme na Slovensko, vrátim sa domov a už teraz mám v počítači ďalšie tri nové albumy, na ktorých pracujem a do Vianoc vyjde päť albumov, na ktoré som prispel svojou hudbou. Budúci rok toho bude ešte viac.

Tak, ako maliar používa štetec, ja používam svoju trúbku, aby som našiel farby, vďaka ktorým vzniknú inšpiratívne veci. Neskladám hudbu konvenčným spôsobom. Používam moju trúbku, zvuky, laptop, iPad a nahrávam si zvuky z rôznych situácií.

Nedávno som bol v Poľsku na festivale Punkt, kde som spolupracoval s Janom Bangom a Erikom Honoré. Nahral som si mnoho zvukov aj počas koncertov iných muzikantov. Moje kompozície sú veľmi ovplyvnené práve počúvaním iných muzikantov, čo mi prináša mnoho nápadov.

V iPade mám nahrávku klavíra, ktorý som našiel na recepcii hotela, kde som bol ubytovaný. Nahral som si niekoľko zvláštnych zvukov tohto klavíra. 

Ako vidíte, zvuky nahrané počas turné môžu viesť ku kompozíciám v mojom štúdiu. Už zbieranie týchto zvukov je samotným kreatívnym procesom. Zbieranie zvukov je životný štýl. (smiech)

Náš trúbkar Laco Déczi často spomína v rozhovoroch, že byť muzikantom je veľmi riskantné. Dá sa s tým súhlasiť?

Treba sa na to pozrieť z oboch strán. V Nórsku, kde som vyrastol, niektorí moji kamaráti išli na školy, počas leta pracovali v neďalekej hlinikárni, kde sa aj neskôr zamestnali. Keď celosvetovo klesli ceny hliníka, stalo sa, že prišli o túto prácu. V skutočnosti je riskantné, keď všetko stavíte na jednu kartu.

Byť muzikantom znamená, že môžete spolupracovať s nespočetným množstvom ľudí. Ak vo vašom živote prídu výzvy, nebudete môcť naďalej hrať v orchestri, ale viete byť veľmi kreatívny, t.zn., že s mojou trúbkou môžem učiť, dirigovať big band a teda robiť rôzne povolania. V porovnaní s človekom, ktorý je zamestatný v spomínanej hlinikárni, to znamená, že muzikant môže byť oveľa flexibilnejší s tým, čo má.

Rozumiem, že hovorím z pohľadu Škandinávca, kde umenie má veľkú podporu. Chápem, že pre muzikanta zo Slovenska, ako je povedzme David Kollar, môže byť oveľa väčší boj, získať si uznanie v spoločnosti.

Krajina, ktorá je zaujatá s ohľadom na svoju minulosť a uvažuje spôsobom, že umenie má byť zadarmo, a prečo by sme mali za neho platiť, v takejto spoločnosti je ťažké byť muzikantom. Môžem vám preto odpovedať len zo svojej perspektívy. Teraz žijem vo Švédsku a môžem koncertovať kdekoľvek. Vyrástol som v Nórsku, kde je odlišná podpora umenia v porovnaní so Slovenskom, Slovinskom alebo niektorou inou krajinou.

Byť muzikantom na voľnej nohe je vždy určitý risk v ktorejkoľvek krajine. Pokojne sa u nás môže stať, že Ministerstvo kultúry jedného dňa zruší podporu pre kultúru a nastane problém pre mnohých ľudí. Aj pre publikum, ktoré tým príde o umenie a kultúru. To je odpoveď aj na rozpor, či je umenie dôležité. Ak ľuďom vezmete kultúru, budú mať chudobnejší život. Nebudú mať kiná, hudbu, akúkoľvek zábavu. Takže na tvrdenie Laca Décziho existuje obšírna odpoveď  a je pochopiteľné, keď hovorí, že je to riskantné. Zároveň záleží na tom, odkiaľ pochádzate.

Existujú dnes rozdiely medzi európskym a americkým štýlom hry na trúbku?

Podľa mňa sme všetci muzikanti na tomto svete viacmenej rovnakí. Potrebujeme robiť hudbu, chceme hrať, veľa nám to dáva, že sme umelcami. A platí to pre všetkých muzikantov, aj tých, ktorí nie sú profesionálmi. Napríklad ľudovkári, ktorí hrajú na svadbách, dokážu zabávať štyri dni vkuse, sú súčasťou kultúry krajiny odkiaľ pochádzajú a to je dôležité.

Potom sú tu muzikanti, ktorí študovali na Berklee v Amerike, alebo Amsterdame, Osle, Trondheime, Štokholme, aj títo študenti chcú hrať hudbu, pretože to milujú. Svoj vplyv má aj kultúra krajiny, kde ste vyrastali, takisto škola a spoločnosť. Ak chcete ísť na Berklee, musíte byť vážne dobrí, pretože existuje šesťsto alebo tisíc ďalších trubkárov, čo predstavuje ďalšiu konkurenciu.

Genéza, ktorú poznáme od čias Louisa Armstronga, to všetko začalo v New Orleanse, v tamojšom regióne. Nikdy som nevyrastal v New Orleanse, ale v Nórsku. Počúval som Louisa Armstronga na vinyle, viem, že zomrel, keď som mal štyri roky, a naučil som sa mnoho vecí vďaka tomu, že som počúval albumy, pozeral filmy a dokumenty o starých muzikantoch. Videl som Milesa Davisa v Osle, ktorý ma veľmi ovplyvnil. Ale narodil som sa v Škandinávii, vyrastal som v Nórsku. Okej, kultúra v Nórsku je ovplyvnená Amerikou, aj svojou geografiou blízko Ruska, čím chcem povedať, že existuje veľa vecí, ktoré mali na mňa vplyv ako na ľudskú bytosť, a dialo sa to prostredníctvom hudby. 

A  čisto hypoteticky, keby ste sa narodili napríklad v Nemecku?

Hral by som ináč, pretože kultúra v Berlíne sa líši od tej v Nórsku. Takisto to súvisí s priateľmi, ktorých máte v hudbe, a kolegami, ktorých stretnete. Dodnes príležitostne hrám s niektorými priateľmi, s ktorými som študoval v Trondheime. Aj títo muzikanti na mňa vplývali. Ich štýl, môže to byť rock alebo bebop, prípadne hudba Milesa Davisa alebo Led Zeppelin, hrával som s Johnom Paulom Johnsom z Led Zeppelin v Supersilent a bola to úžasná skúsenosť pre všetkých. 

Rozielne sú štýly, vplyvy a inšpirácie, ale vo všeobecnosti, po všetkých tých rokoch, rozumiem, že Američania majú rôzne štýly, ale je tu toľko nuáns, že nič nie je iba biele a čierne. Mnohí európski hudobníci hrajú ako Američania a sú naozaj zruční a uznávajú tradičný jazz z éry Milesa Davisa a Wayna Shortera. Wayn Shorter bol slávny muzikant, ktorého inšpirovalo doslova čokoľvek. Herbie Hanckock našiel inšpirácie na rôznych miestach. 

Na jednom nórskom festivale som mal šatňu vedľa Josepha Zawinula, za ktorým prišli folkloristi, aby si ich nahral. Mal už po šesťdesiatke a stále mal záujem, naučiť sa niečo o tradičnej nórskej hudbe. A nielen o nej. Bol to svetobežník. 

Inšpirovať vás môže akýkoľvek hudobník. Inšpirácia ku mne prichádza odvšadiaľ a bola by to nuda, ak by neexistovali rozdiely.

Už keď spomínate nórsky folkór, na Konvergenciách budete hrať s Triom Mediæval. Je pre vás privilégium, držať naživu odkaz tradičnej nórskej hudby?

Áno a je to poklad.

Nils Økland tam bude tiež vystupovať. Vlani som videl jeho projekt s folkloristami na Konvergenciách (Building Bridges, pozn. red.) a bola to paráda. On je výnimočný hudobník. Venuje sa tradičnej nórskej ľudovej hudbe a popritom improvizuje s avandgardnými hudobníkmi.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch hral naozaj zvláštnu súčasnú vážnu hudbu. Ale pointou je, že predstavuje typického nórskeho muzikanta, ktorý vyrástol na jednom žánri, pritom je veľmi otvorený objavovaniu čo najväčšieho množstva žánrov. Pre nórskych muzikantov je typické, že spolupracujú s kýmkoľvek. Zároveň je pre nás dôležité, aby sme mali svoj základ. Pre Nilsa je to ľudová hudba, u mňa je to najmä improvizácia inšpirovaná folklórom a samozrejme Janom Garbarekom, nórskymi ľudovými piesňami ako aj hudba, ktorá vychádza pod vydavateľstvom ECM.

Existuje široká perspektíva, z ktorej sa viete pozrieť na moju hudbu. Alebo David Kollar, ktorý hrá hudbu do čierno-bielych filmov, čo je tiež istá tradícia a hrá do nich tradičnú hudbu vašej krajiny. Hrou na gitare vyzdvihuje vaše tradičné korene. Čoraz viac ľudí to robí a je to stále príznačnejšie pre viac a viac hudobníkov. Lenže Dávid je nielen silne folklórny, ale zároveň hardcorista a rock’n’roller (smiech). Robí na toľkých veciach a je to fantastické. Takže máte skvelý príklad aj vo vašej krajine.

Aj vy máte skúsenosť s rockovou muzikou. V minulosti ste spolupracovali s kapelou Motorpsycho. Prečo je skladba 30 30 tak odlišná od zvyšku ich albumu Let them eat cake?

Sú veľmi skúsení hudobníci a neuveriteľne otvorení v rámci svojej tvorby. Keď ma pozval Helge Sten, ktorý s nimi hrával dlhé roky, k sebe domov a pustil mi túto skladbu, požiadal ma, aby som do nej pridal zbory na dychové nástroje. Nahral som to u neho doma v kuchyni (smiech). Možno je to iná skladba v porovaní so zvykom albumu, ale keď sa na to pozriem ako celok, odviedli skvelú prácu. Aj to je “mindset”, o ktorom som hovoril vyššie. Ľudia mávajú sklony nálepkovať žánre. Ale muzikanti, ktorí hrajú rockovú muziku, nemajú problém do svojej tvorby zahrnúť folklór. Veľký vplyv majú na mňa Šostakovič, Picasso a mnohí iní umelci. Na svete existuje toľko farieb, že stojí za to ich objavovať.

Pred mesiacom som sa Al di Meolu opýtal na umelú inteligenciu. Aký je vák názor?

(Smiech) Je to zaujímavá téma. Čítal som v novinách, že sa Elon Musk veľmi obáva umelej inteligencie. Z vojenského hľadiska existuje oveľa väčšia obava než pre skladateľov a muzikantov. Prenesme sa dvadsaťpäť rokov do minulosti. V Nórsku dídžeji preberali pozície v nočných kluboch a vytláčali z nich živých muzikantov. Dídžeji púšťali skladby, skrečovali a kopírovali prvky typické pre hiphop. Hiphoperi pracovali s technikou, používali sample … Jan Bang hráva so samplermi a je veľmi kreatívny práve vďaka technológii, ktorú používa. Aj táto lacná aplikácia, ktorú mám v iPade, my umožňuje jedným klikom používať groovy, ktoré niekto vytvoril. Aj to posúva kreativitu.

Neobávam sa umelej inteligencie. Je to výzva z rôznych pohľadov, ale nemyslím si, že v jej dôsledu ľudia prestanú používať svoju myseľ.

text: Edo Kopček
foto: archív Arve Henriksen