Moja muzika – Dano Heriban: Celý život som jednou nohou v hudbe a druhou v herectve

Dano Heriban je herec a hudobník. Povedal by som, že viac muzikant, ktorý si herectvom zarába na to, aby mohol robiť hudbu. Herectvu však venuje rovnakú vášeň a je v ňom úspešný. Svedčia o tom jeho mnohé divadelné ocenenia a všeobecná obľúbenosť z televíznych úloh. Ako herec a aj ako hudobník je osobitý a nezameniteľný. Jeho charakteristický prejav, prepracovaná hudobná stránka a zaujímavá poetika textov, vysielajú silný a jasný odkaz. V závere vlaňajška vydal svoj piaty autorský album O2H. O tom, čo všetko sa v jeho živote stalo, kým sa k nemu dostal, porozprával exkluzívne pre našich čitateľov v rámci miniseriálu Moja Muzika. 

Gramofón, Olympic, Queen, Depeche a akordeón

Moji rodičia mali doma rôzne platne, aké v osemdesiatych rokoch, mala asi väčšina populácie. Hlavne československé, ale napríklad aj Queen. Keď som nastupoval do školy, tak som si foneticky prepisoval texty z albumu The Works a spomínam si, že to bol pre mňa intenzívny zážitok a s radosťou som si tie songy pospevoval. Potom som niekde objavil album Depeche Mode – Music for the Masses a asi od ôsmich rokov som fičal na ňom. Rodičia mi neskôr hovorili, že už odmalička som mal k hudbe veľmi blízko a keď počuli, že „počujem“, tak mi ako šesťročnému “zavesili na krk akordeón” a ja som sa mu venoval až do skončenia konzervatória. 

Synťák, gotika a bubny

Keď som mal deväť rokov dostal som prvý syňťák. Stále som chodil do hudobnín v Trnave a ukecával rodičov, aby tam išli so mnou, lebo som veľmi túžil po synťáku, ktorý tam mali. Nešli priamo so mnou, ale prekvapili ma a pod stromček som dostal prvý malý synťák. Bol som z neho úplne hotový. Začal som skúšať, čo všetko dokáže. Mal prednastavené rytmy a harmonizoval. Zisťoval som na ňom, ako sa to skladá dokopy a vnímal z okolitej hudby, ako je vyskladaná. Od bubnov, cez basu, harmonické nástroje až po sólové nástroje. Zároveň som sa stretával s väčšinou staršími kamarátmi, ktorí už mali kapely a začal som s nimi hrávať. Už od nejakých dvanástich rokov som vyletoval z domu a chodil hrať so šestnásť-sedemnásťročnými chalanmi v Trnave do skúšobní všelijaké žánre. V istej dobe sme hrali intenzívne napríklad gotický rock. Chalani obdivovali kapely Dead Can Dance, La Crimosa, The Cure a ďalšie tvrdšie kapely, tak som ich počúval aj ja. Nebol som do toho úplne “zažratý”, ale páčilo sa mi to. Bolo to niečo nepoznané. Vtedy som sa zoznámil aj so živými bicími. Dovtedy som si ich hrával na synťáčiku, čo mi príznačne pomohlo za živými bubnami. Začal som okrem akordeónu chodiť na bicie do ZUŠky. A dokonca som chcel ísť aj na konzervatórium na bicie, ako druhý nástroj, ale nakoniec zvíťazil akordeón. K bicím totiž musíš na konzerve zvládnuť aj xylofón, čo bolo mimo môj obzor a zároveň chute.

Prvé skladby

Moje prvé vlastné skladby asi neboli nič extra. Boli to skôr nápady, než ucelené veci. Reálne som začal skladať až okolo maturity. Mal som kapelu Heriband, s ktorou sme hrávali aj zopár mojich vecí. Do Trnavy vtedy chodili na skúšky Fedor Frešo mladší, blízkym človekom bol Tomáš Zámožík, šikovný chalan, ktorý sa mi tak nejak postupne stratil z dosahu. To boli prvé pokusy. Pravidelné skladanie prišlo, až keď som mal tak dvadsaťdva-dvadsaťtri rokov a zoznámil som sa s mojou neskôr prvou manželkou Slávkou Halčákovou, ktorá intenzívne pracovala v divadle. Ja som bol vtedy intenzívne doma, bez roboty a potreboval som sa z toho “vypísať”. Vtedy prišiel zvrat. Dovtedy som si básne písal priebežne, lebo som cítil, že to niekde vo mne je, ale komplexnejšie sa to prejavilo až v tomto období. V hre na klavíri som sa začal zdokonaľovať paradoxne popri štúdiu herectva. Mal som veľmi veľa voľného času medzi jednotlivými hodinami, prednáškami. Trávil som ho väčšinou za klavírom, z čoho vzniklo mnoho nápadov, ktoré som využil neskôr, keď sa posúval život a pribúdali texty.

Dano Heriban. Foto – Waldemar Švábenský

Z Improligy až na VŠMU

V Trnave boli v deväťdesiatych rokoch dva výrazné kluby, K-áčko a Archa. Okrem koncertov v nich boli aj iné akcie. Napríklad Improliga, ktorej finále bývalo v PKO v Bratislave. Tam som sa postretával s ľuďmi ako napríklad Ďuro Šoko Tabaček zo Žiliny, na pianíno hral v pauzách medzi výstupmi Jaro Filip a bolo uvolnene, veselo. Na prvých Improligách som sa ako sedemnásťročný objavil spontánne, náhodou. Niekto ma popchol, v zmysle- ,,Dano, ty by si tam mohol ísť na to pódium a niečo tam tým ľuďom povedať“. Dnes je niečo podobné povedzme Stand up. Zistil som vtedy, že divákov to baví a zaujíma, keď som v priestore a snažím sa ich zaujať. Začal som sa tomu teda pozerať viac “na zuby” a túžil preniknúť ďalej, do podstaty. Oslovil som Jakuba Nvotu a Kamila Žišku, ktorí v tom čase už mali svoje vlastné študentské, dnes Túlavé divadlo. Začal som sa s nimi stretávať, skúšať, hrať a rozhodol som sa, že skúsim dať zelenú herectvu. To sa mi stalo osudným, lebo ma zobrali na VŠMU a začal som sa divadlu a herectvu venovať naplno. 

Herec aj hudobník

Muziku som robil priebežne ďalej aj popri škole či divadle. Napríklad s Kamilom Mikulčíkom sme istý čas spolu pripravovali skladby do rozhlasu, kde sme roky robili komediálne programy, skladal som priebežne vlastnú hudbu do predstavení, spieval som v rozličných úlohách aj na javiskách divadiel. Počas štúdia na VŠMU ma oslovili ako herca-hudobníka do programu Milana Markoviča. Nebol to oficiálny konkurz, skôr stretnutie, na ktorom chceli zistiť, či by som také čosi zvládol, vedel zapadnúť. Skúsili to so mnou a po Petrovi Breinerovi, pánoch Bratoch a Aloisovi Boudovi som chvíľu skladal hudbu na texty Jána Štrassera ja. Bola to veľká výzva a zároveň radosť, že si ma niekto všimol a dal mi takú možnosť. Potvrdilo sa mi to, čo som v sebe cítil, že dokážem napísať bárs rýchlo hudbu na daný text a odprezentovať ju naživo. Aj keď teraz by som veci robil inak, v roku 2002 to bolo to najlepšie, čo som vedel a dokázal. Naivne som si myslel, že to niečo naštartuje a prídu ďalšie televízne či hudobné možnosti, ale skončilo to veľmi rýchlo. Už v januári 2004 Večery Milana Markoviča nové vedenie STV zrušilo a bolo…

Na dvoch nohách

Môj život je stále rozdelený medzi hudbu a herectvo. Niekedy sa to prepája a robím hudbu pre divadlo. Urobil som mnohé scénické hudby pre Martin, Bystricu, Košice, Brno, Divadlo Gunagu, film, reklamu… K prvému albumu Leporelo (2007), som sa tak dostal až v dvasdsaťsedmičke. Veľmi som si ho želal, pomohol mi s ním Juraj Ižďo Iždinský. Pomohol mi vybaviť všetky tie byrokratické pasce, ktoré sa otvárajú pri vydaní albumu. Niečo aj zafinancoval, čo mi vtedy veľmi bodlo. A dokonca som sa s ním hneď dostal do trojky nominovaných na objav roka hudobných cien Aurel. Nielen kvôli tomu som zistil, že to má zmysel a niečo sa tým v mojom živote zmení, zároveň sa zmeny nikdy nediali tak rýchlo, ako by som si želal. Ďalší album Na jeden dych (2012) prišiel až o päť rokov. Väčšie pauzy medzi prvými albumami spôsobil hlavne nával hereckej roboty, ale tiež moje vzťahy so ženami, ktoré som veľmi intenzívne zakaždým prežíval a ukrajovali mi kopu obmedzenej energie a času.

V roku 2009 sa mi navyše narodil prvý syn a úloha otca si tiež vyžadovala svoje. Tak vznikla aj potreba na detské skladby. Keďže som nevidel nič súčasné, čo by ma niečím oslovilo a čo by nadväzovalo na kvalitnú tvorbu pre deti, ktorú si pamätám z môjho detstva – Neberte nám princeznú s hudbou Deža Ursinyho, alebo album Peter, Vašo a Beáta deťom, čo boli naozaj skvelé veci, ktoré dokážu osloviť deti aj dnes. Taká hudba tu chýbala a svojim deťom som okrem tých dvoch albumov nemal čo púšťať, rozhodol som sa, že urobím vlastné. Celorodinné.

Vznikli tak albumy Čosi úsmevné (2018) a Chipsy King (2020). Možno časom pribudnú ďalšie, lebo ma to veľmi baví a chce sa mi blázniť, užívam si polohu, ktorá sa do mojej tvorby pre dospelých nehodí. Je v nich tá veselšia časť môjho ja. Tak, ako som v živote jednou nohou v hudbe a druhou v herectve, tak som v tvorbe jednou nohou vo veselých detských pesničkách a druhou vo vážnejšej hudbe pre dospelých. Jednoducho povedané.

O2H je niečo ako živá voda

Nielen v mojej branži, v televíznych programoch, estrádach, ale všeobecne vo verejnom priestore panuje čudná potreba pôsobiť, že všetko je skvelé, funguje, že sa máme všetci radi, že spolu dobre vychádzame, že sme spokojní… a podobné zjednodušenia.

Uvedomoval som si dlhodobo, že to cítim inak a do svojej tvorby nemienim vkladať len všeobecné témy a pseudopozitívnu vatu. Nazbieralo sa vo mne dosť hnevu, frustrácie z kolobehu sveta, z geo/politiky a pod. a mal som potrebu to zo seba dostať von. Nie však prvoplánovým krikom, ale poeticky, zmysluplne a na rovinu. Podať správu o stave mysle. Rozhodol som sa, že aj zvuk skladieb musí byť drsnejší a surovejší, aby podtrhol texty o tom, že nežijeme úplne dobrú dobu, nesprávame sa k sebe pekne a tá naša spoločnosť nefunguje tak, ako by mohla a mala. Nestačí mí len napísať status na sociálnej sieti, chcem sa jasne vyjadriť tým, čo vytváram. Formulovať svoje pocity a vnímanie, ponúknuť svoj pohľad na vec a aspoň načrtnúť cestu, ako by sme sa z problémov mohli dostať von. Treba divákom a poslucháčom otvárať oči a cez symbolické obrazy a metafory presne pomenovávať realitu, v ktorej sa nachádzame. A na to treba odvahu. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a postaviť sa za svoju víziu sveta okolo nás. Bez ubližovania sebe, aj druhým. A aby sa to z môjho albumu nevytratilo, oslovil som tých najlepších muzikantov, ktorí mi pomohli dostať ho interpretačne presne tam, kam som túžil. Za to, že aj oni mali odvahu ísť do toho so mnou, im veľmi ďakujem. 

Budúcnosť 

Album O2H a nový koncertný program čoskoro predstavíme naživo, na koncertoch. Teší ma, že muzikanti prejavujú záujem. Okrem toho v máji bude premiéra nového filmu Muž, ktorý stál v ceste, v ktorom som si zahral Alexandra Dubčeka, po boku skvelých českých kolegov. Momentálne nakrúcam kriminálnu minisériu pre TV Nova a v lete by som mal nakrúcať ďalší film. Priebežne sa chcem venovať koncertovaniu s albumom O2H, o ktorom som presvedčený, že tak skoro nezostarne. Do ďalších hudobných projektov sa pustím až vtedy, keď ho odprezentujeme na koncertoch a uvoľní sa tak v myšlienkach priestor a chuť na nové témy k ďalšej tvorbe.

text: Rado Mešša
foto na titulke: Tomáš Benedikovič