Rozhovory

S Björk sme stále priatelia. Ľudia sa ma viac pýtajú na hudbu než na moju literárnu tvorbu, hovorí Bragi Ólafsson

Začínal ako muzikant, ale zároveň sa venoval literárnej tvorbe, ktorá ho zaujímala oveľa viac než muzika. Pôsobil v kapelách Purrkur Pillnikk a Sugarcubes, kde svoje prvé úspechy zbierala aj islandská fenomenálna speváčka Björk. Sugarcubes sa neplánovane podarilo preraziť v Európe a Spojených Štátoch, vydali tri albumy a z príjmov dokázali financovať aktivity vlastného vydavateľstva Smekkleysa (Nevkus, pozn. red.), ktoré vzniklo ešte pred tým a funguje dodnes.

Životný príbeh Bragiho Ólafssona a jeho priateľov je realitou, ktorá otvorila islandskej kultúre dvere na celosvetovú scénu. Nie je to len o nich, ale práve oni boli prví. Umelec sám priznáva, že sa v ich aktivitách udialo mnoho dobrých náhod, ktoré im umožnili pokračovať vo vydavateľskej činnosti dodnes. Pôvodne chceli vydávať knihy a hudbu pre islandské publikum a zároveň zastrešiť vydávanie vlastných titulov.

Počas diskusie na podujatí Mesiac autorského čítania v prešovskom Stormoradí B. Ólafsson prezradil, že umeleckej činnosti rozumejú viac ako financiám. Aj preto ich vydavateľstvo stálo niekoľkokrát na pokraji bankrotu. Naposledy to bolo pred dvomi rokmi. Zorganizovali koncert Sugarcubes a z vyzbieraných financií ho zachránili. Teraz už majú aj investorov a ľudí, ktorí sa tejto práci rozumejú lepšie.

Bragi Ólafsson o sebe hovorí, že je realista. Na basgitare nehral viac než šestnásť rokov a primárne ho vždy zaujímala literatúra. Nasledujúci rozhovor vznikol 21. júla, ráno po jeho vystúpení v Prešove.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • Aké boli začiatky vydavateľstva Smekkleysa?
  • Prečo zo Sugarcubes odišla Björk?
  • Vnímali v osemdesiatych rokoch exportný potenciál islandskej kultúry?
  • Sleduje vôbec islandskú hudobnú scénu?
  • Prečo islandská vláda navyšuje financie pre kultúrne fondy?
  • Ako na Islande reagujú autority na kritiku umeleckých fondov?
  • Na čom momenátlne Bragi Ólafsson pracuje?

Aké to je byť ikonou islandskej hudobnej scény?

Nie som si istý, či som ikona, ale je to vtipné, pretože som nehral celú večnosť a ľudia si ma stále pamätajú ako muzikanta. Na hlavnej ulici v Reykjavíku je punkové múzeum v priestoroch starých verejných toaliet, kde je aj fotografia Sugarcubes, ktorú vidieť priamo z ulice. Keď ma niekto príde navštíviť na Island, tak mi hovorí, že ma videl na tej fotke. Áno, preto mi to príde vtipné. Niekedy so mnou ľudia až príliš rozprávajú o hudbe. Samozrejme ich rád zodpoviem, ale v Stromoradí to teraz bolo hlavne o mojich knihách a literatúre.

Je pochopiteľné, že sa Vás ľudia často pýtajú na hudbu, pretože ste so Sugarcubes začali niečo, čo naštartovalo popularitu islandskej hudby mimo jej teritória. Patríte medzi pionierov jej exportu.

Áno, ale čo sa v podstate týka tohto žánru. Pred nami sa to ale podarilo jazz fusion kapele Mezzoforte, ktorá stále hrá na medzinárodnej scéne, ale áno, dá sa súhlasiť s tým, že sme boli prvá kapela, ktorá otvorila možnosti pre ostatné kapely z Islandu.

Podobné to je so slovenskou hudobnou scénou. Naši jazzmani hrávajú v zahraničí, dokonca máme pár kapiel za posledných tridsať rokov, ktoré hrávajú v Európe, ale stále akosi čakáme na tú prvú kapelu, ktorá by upriamila pozornosť na našu scénu ako takú.

Prvá kapela, v ktorej som pôsobil bola Purrkur Pillnikk (Ospalý šachista, pozn. red.), začali sme v 1981 a hrávali sme dosť veľa v Anglicku. Boli sme na turné s Fall (jedna z najznámejších postpunkových anglických kapiel tej doby) a to bol náš prvý krok, ako sa stať známymi mimo Islandu.

Keď ste zakladali vydavateľstvo pomohli Vám tieto prvé kontakty?

Náš spevák Einar Örn Benediktsson tam poznal pár ľudí a to pomohlo.

Naše vydavateľstvo sme založili primárne pre islandský trh.

V Anglicku sme začali koncertovať v ’87, ale nikdy sme nechceli byť rockovou kapelou, robili sme to pre zábavu a zo zarobených peňazí sme financovali vydávanie kníh a iných vecí. Úspech Sugarcubes bola svojím spôsobom nehoda. (smiech) 

Ale šťastná…

Áno, nejako sme boli správna kapela, v správnom čase a na správnom mieste. 

Zároveň si viem predstaviť, že tomu pomohla aj priazeň Johna Peela (legendárny londýnsky DJ, pozn. red.).

Samozrejme a veľmi.

Stretli ste sa aj osobne?

Áno, stretli sme sa, ale nepamätám si presne, kedy to bolo. Dokonca si nás nahral. Ale nie som si istý, či to niekedy vyšlo, alebo či to niekde púšťal, ale zahrali sme pre neho dve skladby, pretože každý počúval Johna Peela. (smiech)

Vnímali ste, že islandská hudba má exportný potenciál a môže byť úspešná mimo ostrova? Alebo ste tak neuvažovali a zameriavali sa len na domáce islandské publikum.

Nikdy sme nepremýšľali o tom, že by to mohlo potešiť publiká v iných krajinách. Vnímali sme sa ako lokálna kapela z Reykjavíku. Keď sme podpísali nahrávaciu zmluvu s americkým labelom Elektra, prinieslo to veľa tlaku, aby sme z kapely vyhodili ostatných spevákov, ale s tým sme nesúhlasili, pretože pre nás boli neoddeliteľnou súčasťou kapely. Boli sme veľmi nezávislí a vždy sme si robili to, čo sa páčilo nám a nie niekomu inému. Viete, presne to sa deje celý čas. Nahrávacie spoločnosti sa stále pokúšajú ovplyniť, čo robíte, ale my sme odmietali veľké obchodné ponuky od veľkých spoločností, pretože v takom prípade musíte robiť kompromisy, ak chcete dostať veľa peňazí. Vždy sme si chránili našu nezávislosť. 

Bavíme sa o tom, že by to už z vášho pohľadu nebola kapela, ale skôr produkt?

Áno. 

Prečo odišla Björk z kapely? 

Nebol za tým obchod, ani podobné tlaky. Stále sme veľmi dobrí priatelia. Björk naberala vo svojej hudbe iný smer, už nechcela robiť rockovú hudbu a to bol dôvod, prečo sa kapela rozišla. Celý náš rozchod sprevádzala dobrá atmosféra. Aj za seba to môžem povedať, už som nechcel byť rockovým muzikantom. Nemal som rád prácu v štúdiu, je tam veľa prázdneho času. Chcel som viac písať a byť samým sebou.

Dospelo to do správneho bodu.

Áno.

Literárnej tvorbe ste sa venovali už počas pôsobenia v kapele.

Počas mojej hudobnej kariéry som vydal dve knihy. Prvá vyšla v našom vydavateľstve Smekkleysa (Nevkus, pozn. red.) ako v poradí druhá publikácia. Najprv vyšla vo vydavateľstve pohľadnica pri príležitosti návštevy Reagana a Gorbačova Reykjavíku v roku 1986 a predávala sa tak dobre, že sme z peňazí z predaja tejto pohľadnice mohli zaplatiť nahrávanie nášho prvého singla Birthday.

Pohľadnicu Reagana a Gorbačova z roku 1986 nakreslil Fridrik Erlingsson . foto: smekkleysa.net

Zaujímavé na tom celom je, že ste museli prísť s nejakým alternatívnym nápadom, vďaka ktorému ste mohli spraviť to, o čo vám naozaj išlo. V súčasnosti zažívame boom tzv. Crowdfundingu. Ako to vnímate?

Je to veľmi pozitívne a páči sa mi tento nápad. My sme na rozdiel od toho dali vlastné peniaze do nahrávania. Moju prvú básnickú zbierku sme si vytvorili sami. Svojpomocne sme vyrobili tvrdý obal, bol to handmade výrobok. 

V súčasnej dobe je handmade cool, vďaka internetu sa rozbehol crowdfunding, muzikanti chodia na showcase festivaly. Každopádne internet veľmi pohol s celou scénou. Ako je to vo Vašom prípade?

Mne internet veľmi nepomohol. Dokonca ho veľmi nepoužívam, nie som na Facebooku, pred pár rokmi som písal blog a to ma bavilo. Páčilo sa mi, že môžem vyjadriť svoje názory, ale nakoniec mi to zaberalo veľa času, pretože som potreboval všetok čas venovať písaniu kníh. 

Island má v súčasnosti mnoho slávnych interpretov a interpretiek. Máte nejakých obľúbencov?

Popravde, veľmi nesledujem dianie na islandskej hudobnej scéne. Ale vnímam, že na Islande vzniklo veľmi veľa zaujímavých kapiel, ktoré sú veľmi otvorené, čo sa týka žánrovosti. V osemdesiatych rokoch existovala alternatívna hudba a konzervatívny pop, všetko sa odvíjalo len od týchto dvoch štýlov. Teraz je to oveľa viac otvorené a vzišla z toho veľmi silná scéna. Vždy ma milo prekvapí, keď sa dočítam o všetkých tých kapelách z Islandu, ktoré cestujú po celej Európe a Amerike. Niektoré možno ani nie sú natoľko známe na Islande ako v iných krajinách. 

Čo hľadať za tým, že je na malom Islande tak veľa talentovaných ľudí?

Ťažko povedať. Možno nás odlišuje to, že sme ostrov. Asi to má efekt na našu mentalitu. Byť ostrovom, ktorý je ďaleko od kontinentu… Neviem, prečo je u nás toľko talentu. Hovorí sa, že jeden z desiatich u nás vydáva knihy. Takisto máme veľa vizuálnych umelcov. Možno jedným z dôvodov je, že vláda zriadila grantové schémy na kultúru. Je veľmi dôležité, môcť sa venovať iba umeniu úplne, nielen na čiastočný úväzok.

Bragi Ólafsson na Mesiaci autorského čítania v prešovskom hudobnom klube Stromoradie. foto: Zuzana Balenčin

S tým sa dá iba súhlasiť. Ak sa človek chce venovať umeniu, prečo by mal mať iné zamestnanie, keď to chce robiť naplno. Ak by tieto fondy existovali v dobe, keď ste začínali s vydavateľstvom, literárnou aj hudobnou tvorbou, využili by ste ich?

Existovali aj vtedy, ale v súčasnoti sú oveľa väčšie a štát do nich dáva viac peňazí, pretože naše autority si uvedomili, že sa im tieto peniaze vrátia do štátneho rozpočtu. Podporovať umelcov je preto prínosné pre všetkých. Existuje aj veľa ľudí, ktorí kultúrne fondy kritizujú. Možno nečítajú knihy alebo nepočúvajú hudbu a preto nerozumejú, prečo na to vláda dáva peniaze. Takáto kritika fondov sa objavuje každý rok. 

Ako sa dá reagovať na takú kritiku?

Jednoducho sa pozrú na štatistické čísla a ukážu, ako sa tieto peniaze dostanú naspäť cez celý kolotoč publikovania. Profitujú z toho nielen tlačiari, autori, vydavatelia…, je to dobré pre identitu národa, rozvíja to turizmus, tieto peniaze vytvárajú veľa príležitostí pre krajinu. Samozrejme chceme vždy viac peňazí, pretože u nás existuje veľmi veľa spisovateľov a nie všetci grant aj dostanú. Ja som mal šťastie, vďaka grantom môžem publikovať svoje práce viac ako dvadsať rokov. Keďže sme malý národ (366 425 obyvateľov, odhad z roku 2020, pozn. red.), bežne predám tisíc až dvetisíc kópií mojich kníh a to nie je dostatok peňazí na to, aby som z toho dokázal vyžiť. Preto tieto granty majú význam aj pre umelcov, ktorí sa tak môžu venovať len svojej tvorbe.

Na čom momentálne pracujete?

Píšem román, ktorý mám odovzdať v auguste a na pulty sa dostane v októbri. Tentokrát to nebude obsiahla kniha, mal som tvorivý blok, nedokázal som pokračovať, cítil som sa veľmi depresívne a bol som nešťastný zo všetkého, na čom som robil, preto som vyhľadal psychológa, ktorý mi predpísal lieky.

Dokázali ste písať pod vplyvom liekov?

Áno, odkedy som ich začal užívať, mal som čistú hlavu, a bol som šťastný. Keď píšem, musím byť štastný. (smiech)

Mnohí umelci tvoria, keď sú nešťastní.

Áno, a to som nikdy nepochopil. (smiech)

Ako som spomínal aj na včerajšom čítaní. Rád pracujem s komickými elementmi. Humor je pevnou súčasťou môjho písania, nemôžem byť v depresii. Takže existujú aj autori, ktorí nedokážu písať, keď sú neštastní.

Páči sa mi moja posledná knihy, ktorá vyšla pred dvomi rokmi. Z veľkej časti bola o hudbe. Istý mladík začínal s počúvaním muziky a objednával si vinylové platne z Anglicka. Jeho matka sa začala zaujímať o jeho nové hobby. Spoločne cestovali do Anglicka. Na konci príbehu odcestujú omylom do Berlína s človekom, ktorý pozná vokalistku, ktorá spievana albume Heroes od Davida Bowieho, volá sa Antonia Maass. Podarí sa im teda navštíviť nahrávacie štúdio, kde sa tento album nahrával. Je to príbeh o dospievaní mladého človeka, ktorý sa začína zaujímať o hudbu a úplným nedopatrením sa ocitne v slávnych Hansa Studios v Berlíne. 

Je tento príbeh uzatvorením kruhu?

Áno, veľmi dlhý čas som chcel napísať príbeh spojený s hudbou. Keď som chodil na vyššiu strednú školu (The Commercial College of Iceland, pozn. red.), naučil som sa písať obchodné listy. Tento element som chcel jedného dňa použiť v niektorom príbehu. A tento mi prišiel vhod. Na to, aby si mladý muž z Islandu mohol objednať niečo zo zahraničného hudobného obchodu, musel napísať žiadosť, aby dostal libry, v sedemdesiatych rokoch to bol celkom náročný proces. To bola prvá myšlienka v súvislosti s týmto príbehom a samozrejme je to aj o mne ako o tínedžerovi. 

11. augusta budete mať šesťdesiat. Je pre Vás vek iba číslo?

Poväčšine cítim, že to je len číslo. Ale keď sa na seba pozriem do zrkadla, nechce sa mi veriť, že budem mať šesťdesiat. Mentálne som o dosť mladší. 

Akú úlohu v tomto pocite zohráva umenie?

Veľmi pozitívnu, jednoznačne. Určite by som sa cítil starší, keby som pracoval v banke alebo podobne. Viem to porovnať, pretože som chvíľu v banke pracoval.

Tiež som päť rokov pracoval ako copywriter v reklamnej agentúre a to mi s písaním pomohlo. Pracoval som od deviatej rána do piatej poobede. Bola to veľmi kreatívna práca, no časom ma začala nudiť. Ale dala mi akúsi disciplínu. Aj dnes pracujem od deviatej do piatej, niekedy dlhšie, inokedy kratšie, každý deň. 

Mali ste pred tým tento návyk, keď ste ešte hrali na basgitare alebo písali?

To nie. Bol som veľmi neorganizovaný, najmä v hudbe. Ale keď chcete písať romány, musíte byť disciplinovaný. Nedá sa len tak čakať na inšpiráciu. Musíte si sadnúť a jednoducho písať. 

Napísal som niekoľko básnických zbierok, poviedok, ale necítil som sa na to, že raz napíšem román. To prišlo až časom, bola to náhoda, teraz keď nad tým premýšľam, môj život je jedna celá veľká náhoda. Požiadali ma, aby som na jedno čítanie v Reykjavíku napísal text o lete. Začal som písať o chlapovi, ktorý pracoval ako poštár a nikdy si nevybral dovolenku. Vôbec nevedel, ako sa chodí na dovolenku. Jedného dňa bol donútený, zobrať si tri mesiace voľna, čo bola pre neho veľká komplikácia. Tým začína celý príbeh. Neviem, ako sa to stalo, ale zistil som, že dokážem napísať román. Vtedy som mal 37 rokov. 

Viete si predstaviť, že by sa Vaše básne zhudobnili?

Nikdy som o svojej poézii nepremýšľal v súvislosti s prepojením na hudbu. Ale niekoľko jazzových hudobníkov použilo moje básne vo svojich skladbách. Keď píšem, nerozmýšľam o hudbe, ale myslím, že v mojich dialógoch sú nejaké hudobné elementy. Pár ľudí mi aj povedalo, že v tom vidia inšpiráciu jazzovou improvizáciou a osobne si myslím, že majú pravdu.

Pre beatnikov bol príznačný voľný prúd myšlienok. Mali ste k nim nejaký vzťah?

Beatnici ma veľmi zaujímali, keď som mal dvadsať – dvadsaťpäť rokov. Veľmi sa mi páčili. Bol som na tour v Kentucky a Indiane s niekoľkými beatnikmi, ale v istom momente ma to prestalo zaujímať. V Amerike je beatnická generácia pre mnohých ľudí až náboženstvom a je to veľmi nostalgická záležitosť. Nikdy som ale týmto štýlom nepísal. V mladom veku som čítal diela mnohých surealistických básnikov a tí ovplyvnili moje písanie. Moje romány sú veľmi realistické, ale majú veľa elementov metafikcie a je v nich veľa zo mňa. 

Počúvate hudbu pri písaní?

Keď píšem, tak nie. Ale keď prepisujem, tak áno. Začínam tým, že si niečo napíšem na papier, dám to do počítača a vytlačím. Stále pracujem s ceruzkou  a píšem ňou na vytlačené strany. Používam veľa papiera. Takto pracujem.

Odporúčame: 

Bragi Ólafsson, osobná webstránka: www.bragi.fjunkjson.net
Smekkleysa, stránka vydavateľstva: www.smekkleysa.net

text: Edo Kopček
foto: Zuzana Balenčin

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.