Keď si dievča píše do šuflíka.
Slovenských speváčok nie je veľa. Teda nie tých, ktoré to dotiahli vysoko. Počas svojho koncertu na festivale Summerbeach Rudava ma zaujala mladá speváčka, ktorá sa spevu venuje už nejaký ten piatok. Po koncerte som ju odychtil v backstage-i, keď balila s chalanmi aparát a poprosil ju o rozhovor. Vo veselej festivalovej nálade sme si sadli k pivu aj s jej troma kamarátkami a najväčšími fanynkami a spoločne sme ju bombardovali otázkami. Vanda je veselá dievčina, príjemná a ukecaná. Muzika ju baví a najväčšou zbraňou je jej farba hlasu. To jej môže závidieť hociktorá speváčka. Talent jej nechýba, už len ustáliť kapelu a zapracovať na koncertnom prejave a tiež na tom, aby ju bolo vidieť na čo najväčšom počte akcií. Ako sme sa obaja s Vandou zhodli, raz sa to určite príde.
Vanda, predstav trošku seba a kapelu. Odkedy fungujete v tomto zložení?
Pesničky skladám od svojich dvanástich, takže už je to desať rokov. K chalanom z mojej súčasnej zostavy som sa dostala náhodou. Pred tým som hrala v Nitre v kapele The Red One, kde som pôsobila ako speváčka a pomedzi to som písala aj naďalej vlastné veci. Časom som sa chcela osamostatniť a ísť ďalej svojou cestou. Chalani, s ktorými hrám, to bola super-náhoda. Presťahovali sme sa do Bratislavy, hľadala som muzikantov, s ktorými by som hrala a natrafila som na Marcusa. Teda, aby som to uviedla na správnu mieru, ešte pred dvoma rokmi sme hrali s The Red One na Rudave v rámci súťaže Echo Makez Star, myslím, že Marcus bol vtedy jedným z členov poroty. Po koncerte prišiel za mnou, vymenili sme si čísla, povedal, že si zavoláme a vyparil sa. Nevideli sme sa vyše roka, aj viac. Stretli sme sa až v jednom bratislavskom podniku a dali sa do reči. Najprv som ho nevedela zaradiť, že odkiaľ sa poznáme, no po čase sme prišli na to, že z Rudavy. Bavili sme sa celý večer, medzi iným som mu spomenula, že hľadám muzikantov pre svoju vlastnú kapelu. A tak sa to nejak rozbehlo…Marcusovi sa tie skladby zapáčili a rozhodol sa ísť do toho. Aj oboch Marekov má na svedomí on (smiech).
Tak teda Vanda vznikla aj vďaka Rudave 🙂
Jasné 🙂
Aký obsiahly je tvoj repertoár?
To je ťažko povedať. Mám zložených cez 80 vecí. V repertoári, ktorý hráme, je trinásť vecí, už aj s gitarou. Pred mesiacom sme gitaristu ešte ani nemali. Ale s Marcusom hrávame asi dvadsať skladieb.
Podľa čoho ste ich selektovali? Predsa len číslo osemdesiat je dosť vysoké.
Vieš, keď máš veľa vecí, tak ti vynikne aj veľa tzv. „odpadu“. Keď sme si ich prehrávali s Marcusom, tak sme vyberali tie, ktoré sa nám obom najviac páčili. Samozrejme kopec skladieb ešte čaká v rade 🙂
Koľko koncertov ste už odohrali v tomto zložení?
Predošlý bubeník nás opustil asi po trištvrte roku a na jeho miesto zasadol na bubenícku stoličku Marek, bývalý bubeník kapely Sako. Pod menom Vanda sa odohralo 5 koncertov vrátane dnešného. V tomto novom zložení hráme necelé tri mesiace.
Je to už stabilná zostava?
Dúfam, že áno. Mám ich strašne rada ako ľudí aj hudobníkov. Každého z nich. Nemôžem ti odpovedať na tvoju otázku za nich, ale verím a dúfam, že áno.
Bola si už aj v štúdiu? Je tento tvoj materiál nahraný?
Jasné, nietoré nahrávky sa točili aj v štúdiu, niektoré iba tak doma na kompe. Všetky skladby, ktoré sú doteraz nahraté, som nahrala s kamarátom Peťom z Nitry (klávesák kapely Gladiátor, pozn. redakcie). Asi od 13 rokov som postupne s ním začala nahrávať prvé demáče, strašne som mu vďačná za pomoc a ochotu. Tiež nahrával náš prvý koncert v Nitre (november 2008).
Kedy sa to bude aktualizovať?
Myslím, že na jeseň by sme sa mohli pustiť do nahrávania.
Kde si niečo môžu ľudia vypočuť pesničky kapely Vanda?
Určite na webstránke www.vandamusic.com, ktorá je teraz vynovená. Tiež nás nájdete na Facebooku a Myspace. Priebežne stránky updatujeme a najlepšie bude, ak prídete na náš koncert. (smiech)
Čo ťa inšpiruje pri tvorení muziky?
Bežný život, veľmi často medziľudské vzťahy, ale občas to príde „let tak“, bez nejakého konkrétneho dôvodu. Napríklad pesnička Norway sa mi snívala. Videla som rôzne obrazy, miesta a farby a presne som vedela v akých tóninách ich zahrám aj ako sa musí ta pieseň volať. Keď som si sadla za klavír, tak to bolo za chvíľu hotové. Také niečo sa mi potom už nestalo. Tiež chodím na spev a na jednej hodine sme cvičili vyššie tóny. Začala som si ich cvičiť aj doma na klavíry a napadlo ma, že toto by bola dobrá melódia. Bola strašne energická a tak vznikla skladba Tonight, ktorá odznela aj dnes.
To je úplne v pohode. V nedávnom interview kapely Kosa z Nosa chlapík povedal, že dnešné kapely už ani nechcú cvičiť. Že na čo. Tak toto je dôkaz, že to má význam a vznikajú pri tom dobré pesničky.
To určite áno.
Ktorý tvoj verš je pre teba najsilnejší?
Neviem, čí najsilnejší, ale text, ktorý sa mi veľmi páči, je v skladbe Astrology, ktorá je viac do swingu, pôsobí na mňa trošku ako kabaret. Mala som dilemu medzi dvoma chlapmi, nevedela som sa rozhodnúť. Nakoniec som zistila, že ani jeden z nich nie je ten pravý (smiech). A spievam tam „I guess I thought I‘d find it in you. I guess I thougt I could find it in me too. I guess I thought I‘d find it in him, but no I haven´t found it at all.“
A podľa tohto si sa aj rozhodla.
Aj hej. Dilemu som sa snažila vyriešiť tým, že sa rozhodnem pre jedného z nich. Ale nakoniec som sa fakt vrátila k tej pesničke a hovorím si „toto asi nepôjde, lebo ja som to napísala, vyšlo to zo mňa a teda to znamená, že to nechcem“ J
Aj si študovala klavír?
Len obligátne. Pár akordov. Hrám intuitívne. Ale vždy tvrdím, že nie som klaviristka, ale speváčka. Spevu sa venujem trinásť rokov a klavír bol iba popri tom. Naozaj obdivujem klaviristov, ktorí dokážu skvele hrať, je to úžasný a veľmi náročný nástroj.
Píšeš výlučne v angličtine?
Áno.
Prečo?
Lebo mi to znie lepšie. A tiež si myslím, že je to širší záber a nemusím sa koncentrovať iba na slovenské publikum. Porozumejú ma aj inde.
Už si hrala aj v zahraničí?
Pár krát sme hrali s bývalou kapelou v Čechách. A ak to beriem, že ja sama, tak v Argentíne, pretože som tam žila. Ja sa vždy nejak nalepím na hudobníkov, mam na nich asi nos (smiech). Každý štvrtok tam jedna kapelka hrávala v istom bare a navrhli mi, aby som občas spievala s nimi. Tak sme spravili pár koncertov a bolo to super. Mám ešte takú skúsenosť, keď som tam žila (mesto Santa Fé, pozn. redakcie), kamaráti pracovali v lokálnom rádiu a pozvali ma na rozhovor a zaspievať. Bol to super zážitok!
Mám pocit, že na Slovensku to nefunguje tak, že jeden podnik angažuje kapelu na niekoľko koncertov.
Áno, myslím, že máš pravdu. Niekedy je to škoda.
Aký máš vzťah k umeniu a aké iné formy umenia ťa zaujímajú?
Najväčší a najhlbší vzťah mám k hudbe a hlavne k spievaniu. Milujem počúvať a capella zoskupenia, zbory, baví ma aj gospel napríklad. A úplne sa vyžívam v dobrých spevových linkách. Je to všetko o nápade. Inštrumentálnu hudbu moc nepočúvam, mne ten spev v skladbe jednoducho chýba ak tam nie je. A iné formy umenia? Asi divadlo. Ale vždy skončím pri muzikáloch, lebo sa v nich spieva. (smiech)
Ktorá z tvojich pesničiek ti je najbližšia?
Asi Astrology, je to taká moja mala spoveď. A ešte Cigarette Boy. Ešte mám veľmi rada jednu pesničku – Small Things Count, ktorú však Marcus nechce hrávať. (smiech) Ale nie, tých skladieb je viac, neviem ti takto presne povedať.
Veľmi ti do toho kecá? Niečo bonzni.
Nieeee, ja na neho ani na chalanov nemôžem povedať ani pol krivého slova, sú fakt zlatí. V kapele si nemôžeš presadzovať až príliš to svoje. Treba nájsť takú zdravú hranicu, istý kompromis a podstatné je, aby to všetkých bavilo. Kapela, to je ako vzťah alebo manželstvo 🙂
Ktorý moment v tvojom živote prebudil v tebe záujem o muziku?
Asi keď som mala jedenásť, tak som išla do detského tábora a tam bol jeden „týpek“ (smiech). Sedeli sme pri ohni a on začal hrať na gitare. Chytilo ma to, keď som videla tú gitaru. Potom som si začala prepisovať spevníky a akordy. Napríklad piesne Karla Kryla a podobne. Robila som to celé dni a keď som sa vrátila domov, tak som povedala tatinovi, že chcem gitaru. On hrával tiež na gitare, takže ma podporoval. Dostala som vlastnú a ako som sa tie akordy učila hrať, skladala som postupne aj vlastné pesničky. Odvtedy sa to už nedalo zastaviť.
Dovolím si malú „podpásovku.“ Čím sa snažíš odlišovať jednotlivé skladby? Tematicky tvoríš sama. A je to predsa len iné ako keď tvorí kapela. Inak tvoje veci vnímaš ty a inak poslucháč. Predsa len sa mi tie skladby niekedy podobajú.
Určite. O tomto som sa rozprávala s istým rádiovým dramaturgom a on povedal niečo v tom zmysle, že každý umelec skĺzne do takej roviny, že sa tie veci jednoducho podobajú. Myslím si, že je to normálne. A čím sa snažím odlišovať? Strašne veľa urobia nástroje. Keď sme nemali gitaru, tak to znelo úplne inak. Je dobré tam mať čím viac nástrojov, zvukov, hlasov, veľmi veľa robia bicie, rytmy. Snažím sa aj inak frázovať. Záleží to od pesničky.
Máš radšej elektrifikovanú muziku alebo unplugged? Čo ťa viac chytí za srdce?
Niečo, čo má gule. (smiech) Neviem. Strašne ma chytá dobrá basa, keď šľape s bicími. Nech tá pesnička má niečo silné v sebe – motív, nápad, niečo zapamatateľné a chytĺavé.
Na Slovensku máme rôzne speváčky. Menoval by som taký ten náš trojlístok: Jana Kirschner, Katka Knechtová a Zuzana Smatanová. Každá z nich je iná vo svojom hlase. Vnímaš to, že tvoj hlas má inú farbu hlasu, ktorá je charakteristická a odlišná?
Vnímam to nielen ja, ale aj od ostatných ľudí, ktorí ma počuli spievať môžem povedať, že naozaj mám ten hlas inak zafarbený. Mnohým ľuďom sa to páči, ale občas sa nájde niekto, povie, že škriekam. Ale ja poviem, že no a čo. To je fajn, nemôže sa predsa každému páčiť všetko. Je to o tej farbe. Aj o Alanis Morissette môže niekto povedať, že škrieka, ale ona má taký hlas, že wow. Alebo Marika Gombitová. Jej farba hlasu sa mi osobne vôbec nepáči, ale uznávam, že spieva krásne. To sú odlišné veci.
Hlasová škola, ktorá bola u nás zaužívaná, ale dá sa povedať, že to bolo aj v zahraničí, tak podľa tých hlasových pedagógov musel spevák mať čistý hlas. Tak ako ho má práve Marika Gombitová. A prečo nemali radi rockových spevákov? Lebo ich hlas je špinavý. A ten tvoj je špinavý.
Vážne? Dobre vedieť (smiech). Vieš, čo mi vadí občas na slovenskom spievaní? Tie hlasy sú niekedy nerozlíšiteľné. Speváčka má mať taký hlas, že keď ju počuješ z kilometra, tak ju spoznáš. A to je v tej farbe. S ňou sa narodíš. A tie slovenské hlasy sú, žiaľ, niekedy fádne.
Si predsa len začínajúci interpret. Aké reálne mety ťa čakajú v blízkej dobe?
Možno to bude znieť ako banalita, ale základom je kapela. Verím a dúfam, že s týmito chalanmi budeme hrať aj naďalej, sú to úžasní hudobníci a majú toho kopec za sebou. Tiež sa asi budeme rozrastať, rada by som na oživenie pridala vokály a dychy. Na jeseň chceme schodiť určite klubovú scénu. Jeseň a kluby, to je ono. Chceme sa rozbehnúť, dať o sebe vedieť. V tomto zložení sme odohrali koncerty v Nitre a Bratislave. Črtá sa nám aj niečo na Východe – Poprad, Košice, možno Prešov. Takže hrať a nahrávať 🙂
Text: Edo Kopček
Foto: Majka Budzáková
