Ivan Tásler: Každá pesnička bojuje za seba

IMT Smile prišli v marci s novým počinom. Úvodný singel Bozk sa uchytil nielen v rádiách, ale aj  medzi fanúšikmi. Kapela v apríli absolvovala úspešné turné na podporu novinky, ktoré navštívilo 15 000 fanúšikov. Kapela je momentálne v kolotoči letných festivalových vystúpení. V jeseni jej líder odlieta do Austrálie. V nasledujúcich riadkoch sa s Ivanom Táslerom vrátime k ôsmej štúdiovke 2010: Odysea Dva. (viac článkov o IMT Smile)

Isto máš ešte čerstvé spomienky na prípravu dosky 2010: Odysea Dva. Približ fanúšikom teda ako vznikala.

Spomedzi všetkých albumov, ktoré sme natočili vznikala táto najdlhšie. Vznikala rok a pol, v rôznych obdobiach, fázach kapely i nahrávacích sessions. Kľudne to mohla byť moja sólová doska alebo špeciálny projekt mimo IMT Smile. V jednom štúdiu až na výnimku dvoch skladieb. Aj z jej názvu cítiť niečo záhadné.

Čím je pre teba táto doska výnimočná a iná?

Výnimočnosť sa z môjho pohľadu ťažko popisuje. A navyše každá jedna doska je iná. Je to dosť silná a po dlhšej dobe vyrovnaná platňa. Každá pesnička na tomto albume bojuje za seba

Dve skladby ste nahrávali v londýnskom štúdiu Toe Rag. Ako si nahrávania užívala kapela a aké to bolo vymeniť digitál za analóg?
Išlo o to, že sme sa vybrali natáčať do Londýna. Sami sme si to obvolali, zorganizovali, zaplatili, vycestovali a šli skúsiť niečo, čo sme ešte pred tým nikdy neskúsili. To bolo pre nás veľmi poučné. A vôbec práca s človekom, ktorý za svoju prácu dostal Grammy a točil s kapelou ako White Stripes hovorí za všetko. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť pracovať s Liamom Watsonom. Je to vyslovene odborník na túto analógovú vintage techniku zo 60tych rokov. Toe Rag je veľmi zaujímavé miesto. Odporúčam ho navštíviť muzikantom, ktorí majú radi netradičné a svojim spôsobom ojedinelé miesta.

Ovplyvnila táto londýnska session ďalšie nahrávanie dosky? V akom smere?

Neviem či ovplyvnila. Nemyslím si. Bol to super zážitok, ale aby ďalej zapôsobila na skupinu alebo ju nejako ovplyvnila, to si nemyslím. V Londýne sa neudialo nič, čo by nejakým spôsobom zásadne ovplyvnilo chod tejto kapely. To určite nie.

Pri obale dosky ste sa inšpirovali debutom Led Zeppelin?

Nie (smiech). Na obale máme raketu, ale s Led Zep to nesúvisí. Vymyslela to moja frajerka. Videla ma, ako sa trápim nad obalom a náš dlhoročný grafik Peter Ivan mi vravel, že je tiež bez nápadu. Mali sme nejakú ideu, ale zistili sme, že sme si na seba týmto názvom 2010: Odysea Dva uplietli bič. Mysleli sme si, že to pojmeme tak „space-i“, ale nejakým spôsobom to nefungovalo. V tom raz prišla moja priateľka a navrhla, aby sme to poňali v jednoduchom štýle: raketka (smiech), krúžky, v nich tváričky, meno kapely, albumu. Bomba. Presne tak som to nakreslil a poslal Petrovi. Jednoduchý nápad, ktorý vznikol, ako inak z lásky (úsmev).

Album otvára duet s jazzmanom Petrom Lipom. Ako došlo k spolupráci?

S Petrom sme sa už dávanejšie rozprávali, že spolu niečo spravíme. Posielal mi aj niekoľko textov, ale v zásade sme neriešili, na akú dosku tú pesničku použijeme. Peter Lipa mi navrhol, nech sa stretneme sami dvaja pri nástroji a spolu si zahráme. Vravím super. Veľmi sa mi to páčilo, pretože mám rád takéto stretnutia. Žiadne skladanie dopredu. Ak má byť niečo spoločné, tak to aj spolu vytvorme. V ten deň som priniesol pár textov od Vlada Krausza, ktoré majú už niekoľko rokov. Hral som tú tému a mal som vybraný text Čo bude a vtedy prišiel Peter do štúdia. Počul nás hrať len tému. Pridal sa, začal spievať a už sme tvorili spoločne. Refrén, sloha, až vznikla pesnička. Úplne ako z rozprávky. Stretli sa dvaja speváci a muzikanti rôznych generácií a bolo to.

Výber pilotného singla bol náročný, až napokon ste to nechali na fanúšikov prostredníctvom rádia, kde počuli úryvky skladieb Tá, ktorej niet a Bozk. Vraj to bolo ale tesné hlasovanie. Čo pre teba ako dlhoročného autora znamená takýto záujem zo strany fanúšikov?

Som rád, že sa ľudia môžu zapojiť a vyjadriť svoj názor, či už k jednej alebo druhej pesničke a veľmi si to vážim. Páčilo sa mi, že v podstate nikto na tie skladby nenadával. Ľudia prijali pozitívne obe pesničky. Tu nejde o album a jednu pesničku, ale o kolekciu jedenástich vecí, z ktorých každá má svoju hodnotu, výpoveď, pravdu, svoj zážitok.

Ako ste volili poradie skladieb na albume?

Nie je to nejaké umenie, ale robím to rád. Myslím si, že by som sa celkom uživil ako hudobný dramaturg a v zásade to aj robím týmto spôsobom. Keď niečo má ísť za sebou, keď má niečo sedieť, tak skúšam niekoľko možností. Mám to v prehrávači, prehadzujem si to, je mi jasné, ktorá pôjde na úvod, ktorá na záver a podľa toho sa odvíja zvyšok. Počúvam konce pesničiek a potom začiatky. Musí mi to sedieť dramaturgicky.

Na nahrávku ste zaradili aj prerábku revolučnej skladby Ivana Hoffmana Sľúbili sme si lásku. Aký máš vzťah k tejto skladbe?

Pamätám si ju ešte ako deväťročné dieťa a nevnímal som ju politicky. Zapamätal som si ju ako pesničku o láske. A páčili sa mi aj reakcie ľudí na našu prerábku, že z politickej pesničky vznikla pesnička o láske. Na pesničkách je super to, že v rôznych časoch a rôznych dobách môžu pôsobiť a znieť úplne inak.

Aký má IMT Smile vzťah k českej hudobnej scéne?

Niekoľko rokov pôsobíme na Slovensku, ale aj v Čechách, či sa to niekomu zdá alebo nie. Tento rok nás čaká Praha a niekoľko českých festivalov. K Čechám máme veľmi pozitívny vzťah. Rozumieme si, inšpirujeme sa navzájom. Je super, že sa aspoň takýmto spôsobom môžeme navzájom hecovať.

text: Edo Kopček (publikované v časopise Rock&Pop)
foto: Peter Ivan