Rozhovory

Hral s Joeom Lovanom či Jeffom Ballardom za 10 dolárov za večer, ešte kým neboli slávni. Rudy Linka stavil na One man show

Legendárny jazzový gitarista, skladateľ, organizátor, svetobežník a moderátor Rudy Linka obráža pódiá s najnovším projektom One Man Show s podtitulom Mezi řádky. Okrem inšpirácie vzniku tohto projektu, názorov na hudbu, zmyselu umenia a jazzu, sa v našom rozhovore vyjadril k mnohým problémom, zážitkom a skúsenostiam zo života profesionálneho hudobníka, ktorý v rokoch 1985-2005 pôsobil ako jazzový gitarista v mekke tohto žánru – v New Yorku, kde študoval pod vedením Jima Halla či Johna Scofielda. Časopis Downbeat ho zaradil medzi 10 najlepších gitaristov sveta.

Ako vznikol nápad projektu One Man Show?

Na jazzových koncertoch hráte väčšinou s kapelou v klube alebo v bare. Takýchto koncertov som zažil veľmi veľa a uvedomil som si, že okrem samotného hrania, je veľmi dôležitá atmosféra na pódiu aj v hľadisku. Je bežné, že po tom, ako kapela zahrá zopár skladieb, líder predstaví kolegov, názvy skladieb, prípadne povie viac o jeho inšpiráciách.

Práve v momentoch konferovania som si všimol, že som začal hovoriť publiku aj ďalšie informácie – vtipné príhody so spoluhráčmi, zážitky, skúsenosti a tak ďalej. Následne som si všimol, že publiku sa to páčilo a vzťah medzi nami, hudobníkmi na pódiu a poslucháčmi, sa zlepšil. Tým pádom sme boli uvoľnenejší a v rámci koncertu sa nám hralo oveľa lepšie.  

V USA má takýto spôsob vystupovania dlhoročnú tradíciu. Mnohí najlepší umelci boli zároveň skvelými „entertainermi“ (zabávačmi) – napríklad Louis Armstrong, John Pizzarelli či Dizzy Gillespie. Následne som tento spôsob začal prirodzene rozvíjať. „Rozviazal“ sa mi jazyk. Cítil som, že ľuďom sa to páči a páčilo sa to aj mne. Som totiž typ človeka, ktorý vždy robí iba to, čo naozaj chce a za čím si stojí. 

Vo svete sú rôzni komici a stand up je neustále populárnejší. Ide aj vo Vašom prípade o spojenie zábavy s koncertom?

Do istej miery áno, ale nie je to iba o tom. Projekt One Man Show vnímam aj ako formu psychohygieny, oddychu, motivácie a inšpirácie pre mňa a pre prítomné obecenstvo, keďže ľudia si tam okrem sólového koncertu, vypočujú moje vtipy, veselé zážitky, sentimentálne spomienky, ale aj obavy, ktoré som zažíval. S nástupom pandémie sa ukázalo, že to bol dokonca aj výhodný krok. Nemusel som sa dohadovať s kolegom bubeníkom z Paríža a s kontrabasistom z New Yorku o všetkom, čo súvisí s prípravou koncertného turné. Vystačil som si sám s mojou gitarou, mikrofónom a projektorom. Takto sa mi podarilo zmeniť prostredie a rozšíriť si poslucháčsku obec. One Man Show sa konalo nielen v kluboch, ale aj v rôznych divadlách. Nie je za tým však žiadny kalkul. Som vždy úprimný sám k sebe a k publiku v tom, čo robím a ako to robím. 

Ako sa stal z jazzového gitaristu, skladateľa a pedagóga, organizátor jazzového festivalu, moderátor relácie na ČT Art a najnovšie aj stand up komik? 

Som typ človeka, ktorý sa nebráni novým veciam, prijímam nové príležitosti a taktiež vždy počúvam svoj inštinkt. V USA ľudia nemajú problém s tým, aby využili akýkoľvek talent a ľudský potenciál, čo mi je veľmi sympatické. Tamojší človek môže byť napríklad profesionálny basketbalista a komik zároveň. Ak si jeho talent niekto všimne, bez problémov bude oslovený na spoluprácu. Nefunguje tam byrokracia tak, ako napríklad v Čechách a vo východnej Európe. Ak človek niečo robí dobre, pokojne môže pracovať, učiť na akejkoľvek inštitúcii alebo univerzite bez toho, aby mal splnený formálny typ vzdelania. Od začiatku mi bol tento prístup sympatický a určite ma to ovplyvnilo.  

Mali ste niekedy obavy z toho, čo si o Vašich iných ako hráčskych aktivitách pomyslia kolegovia, jazzoví hudobníci? 

Nie, nemal. Ako som spomínal, život v New Yorku ma naučil, že človek nemusí byť „zaškatuľkovaný“ výhradne ako jazzový gitarista, učiteľ, futbalista, komik, moderátor, historik či novinár. Zaujímajú ma aj iné veci, ako je samotná hra na nástroji a kompozícia. Z tohto dôvodu spájam príjemné s užitočným. Taktiež mi nikdy príliš nezáležalo na tom, čo si o mne myslia druhí.

Ďalšia vec je tá, že čo sa týka hudby, mám rád aj iné žánre ako straight ahead jazz. Dôkazom čoho je napríklad program účinkujúcich na Bohemia Jazz Feste, ale aj výber hostí do relácie Linka show na ČT Art. Celý námet a scenár relácie je veľmi jednoduchý – muzikant príde navštíviť muzikanta. To nie je nič nové a bolo to v Českej televízii dobre spracované veľakrát. O čo som sa ale snažil ja, je ukázať bezprostrednosť, prirodzenosť a radosť, ktorú hudba nielen rozdáva, ale aj vyžaduje, a že medzi jednotlivými hudobnými žánrami nie je taký veľký rozdiel, ako si mnohí ľudia myslia. Hudba je spôsob komunikácie, ktorá je oveľa priamejšia, ako tá verbálna. 

Ako by sa mal umelec vyrovnať s tým, že niekto, kto je menej talentovaný, má viac koncertov, väčší úspech, slávu…? 

Každý hudobník si musí uvedomiť, že spravodlivosť v umení neexistuje. V USA je normálne, že nestačí byť iba vynikajúcim hudobníkom. Človek sa musí odlíšiť od ostatných a byť niečím zaujímavý. Prečo Fred Hersch a Kenny Barron nikdy nepredali toľko albumov ako Keith Jarrett? Niekto povie, že preto, lebo Jarrett je lepší umelec. Ja osobne si však myslím, že ide viac o jeho špecifický pódiový prejav, maniere a celkový imidž. Je to programové alebo úprimné? Ťažko povedať, ale funguje to. Robili to mnohí velikáni – Miles Davis hral chrbtom k pódiu a jeho imidž bol úžasný. Thelonious Monk sa počas koncertu postavil a začal tancovať pri jeho klavíri. 

Mnohí ľudia tvrdia, že Metheny nehrá „skutočný“ jazz. Že „skutočný“ jazz hral Wes Montgomery. Pričom Pat Metheny je jeden z najtalentovanejších a najpracovitejších ľudí, akých poznám.

Chcem poukázať na to, že nikdy neuspokojíme všetkých. Stále sa objaví niekto, komu sa niečo, čo robíme, nebude z akýchkoľvek dôvodov páčiť. Tento fakt treba prijať a snažiť sa žiť svoj život podľa svojich vlastných predstáv a prianí.

Život hudobníka je totiž veľmi špecifický hlavne po psychologickej stránke. Už dlhé roky tvrdím, že už na ZUŠ – kách by sa mali učitelia venovať problematike depresívnych nálad a večnej nespokojnosti u hudobníkov. Každý hudobník by mal byť dopredu upozornený na to, že sa týchto pocitov nikdy nezbaví. 

Na jednej strane je to to, čo nás motivuje a inšpiruje k cvičeniu, na druhej strane poznám veľa talentovaných kolegov, ktorí s hudbou skončili, pretože tieto pocity nezvládali spracovávať. 

Samotný Jim Hall začal našu súkromnú hodinu tak, že sa mi posťažoval, že včera mal pri cvičení pocit, že už hrá veľmi dobre. Pri dnešnom cvičení mal zasa pocit, že nič nevie. Ďalej povedal, že sa stále snažil hrať ako Charlie Christian, ale nikdy sa mu to nepodarilo.

Všetci sme iba ľudia s veľmi podobnými pocitmi, ktoré sa musíme naučiť spracovávať. 

Z Vašich vyjadrení je cítiť nadhľad, úprimnosť, odhodlanie a optimizmus. Nakoľko Vás v tomto smere ovplyvnil život v New Yorku?  

Určite som odjakživa optimista, ale dlhoročné pôsobenie v New Yorku vo mne túto vlastnosť posunulo o niekoľko úrovní vyššie. Kultúra a spoločnosť sú tam nastavené tak, že každý si tam môže splniť svoj americký sen. Roky som tam žil v komunite ľudí, ktorí mali ten istý cieľ ako ja, čo je pre (jazzového) hudobníka veľmi dôležité. Koncertoval som v kluboch napríklad s Joeom Lovanom či Jeffom Ballardom ešte predtým než boli slávni. Hral som s nimi koncerty za 10 dolárov na večer. Následne som videl, ako sa im začalo stále viac dariť a to ma veľmi inšpirovalo a motivovalo pokračovať v tom, čo robím. Takýchto zážitkov mám veľmi veľa. 

text: Dávid Oláh
foto: archív Rudy Linka

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.