Dvojica Jiří Schelinger a František Ringo Čech je vnímaná v rámci českých hardrockových začiatkov za absolútne zásadné tvorivé duo, ktoré značne dopomohlo tomuto žánru dostať sa vo vtedajšom Československu na výslnie.
Sledovať ich autorský i žánrový vývoj môžeme okrem iného prostredníctvom aktuálnej reedície albumov Báječní muži / Nemám hlas jako zvon , ktoré vznikli medzi rokmi 1973 a 1975 a mapujú prerod od vtipných bubble-gumových popevkov k omnoho tvrdším a vážnejším hudobným záležitostiam. Práve na toto obdobie a na roky nasledujúce spomína František Ringo Čech v rozhovore pre vydavateľstvo Supraphon.
Na albume Báječní muži sa okrem autorských piesní objavujú i tie prevzaté od Black Sabbath, Status Quo či Santanu. Bolo zložité si niečo také v období normalizácie presadiť ?
Bola to len otázka taktiky a „švejkovania“. Keď sme boli napríklad na zájazde v Rakúsku, tak sme všetkých tých „Sabatov“ a „Párplov“ vydávali za svoje skladby. Vo vtedajšom Československu sa príliš nerešpektovali žiadne autorské práva a povinnosti voči západným krajinám, tým pádom to nikoho nič nestálo, a my sme vyberali z tých kapiel tie, ktoré sme najviac milovali.
Stačilo k nim urobiť český text, pretože v Supraphone i Pantone sa vtedy na schválenie posielali len texty. O hudbu až tak nešlo, báli sa hlavne textov a toho, aby v nich nebola revolta, čo nepripadalo do úvahy. Akonáhle bol schválený text, tak sa už nikto nezaujímal, či sú to pôvodne Deep Purple, Santana alebo ktokoľvek iný. Nebolo to zas až také zložité, ako sa dnes môže zdať…
Otázka inšpirácie západnou muzikou teda nebola vôbec na dennom poriadku ?
Nie, bolo im to úplne jedno. Dokonca si myslím, že im bolo aj úplne jedno, koľko sa toho predá, pretože to vlastne nebolo nikoho. Supraphone bol štátny a všetko, čo bolo štátne, bolo ľudom jedno.
Obdobie vzniku albumov Báječní muži a Nemám hlas ako zvon bolo omnoho viac hudobne prelomové, od humorne až k dadaisticky podaných skladieb k pôsobivým baladám hardrocku. Ako na ne s odstupom spomínate ?
Obaja s Jirkom Schelingerom sme mali trochu strach, že až kritika postrehne tú zmenu smerovania, dôjde k určitej nevôli. Vedeli sme, že tá nevôľa nebude od divákov, pretože Schelingerovi zostali verní všetci, vrátane tých, kto kupovali Sim sala bim a podobné veci. Vlastne sme to vtedy vyskúšali. Nemám hlas ako zvon je v podstate dosť nesúrodý album a nikdy sme sa ním veľmi nechválili. To zásadné pre nás prišlo až s Hrrr na ně.
To asi súvisí s tým, ako ste sa v období albumov Báječní muži a Nemám hlas ako zvon vyhrali a začali do repertoáru viac a viac prispievať vlastnými vecami…
Bolo to tak. V období, kedy sme hrali cudzie veci, sa Jirka naučil skladať, získal inšpiráciu. Práve nedávno som konštatoval, že už sa nehrá na tancovačkách, už nie je nič ako bývali „čaje“. Uvedomte si, že my sme všetkých tých Deep Purple, Uriah Heep, Black Sabbath alebo Led Zeppelin hrali napríklad štyrikrát týždenne na plesoch, tancovačkách, v podnikoch, proste na miestach, kam bigbít patrí. Vlastne sme tým častým hraním a opakovaním skúšali, učili sme sa, rástli sme a tú muziku sme skutočne prežívali a zažívali. Boli to hodiny a hodiny a veľmi nás to bavilo. Cigarety, pivo, dym a hluk, žiadne svetlomety, len jedna tristo wattová žiarovka, ktorá sa nad nami hojdala na drôte.
Pre poslucháčov vtedy naša hudba, resp. hardrock ako taký, okrem štylizácie, musel byť niečo úplne nové…
Áno, preto sme mali taký veľký úspech. Hrali sme s obrovskou chuťou a publikum to ocenilo. Rovnako ako keď sme si kúpili silné červené svetlá a navliekli si k tomu červené košele, to bolo také sugestívne…
Čo sa vizuálnej prezentácie týka, aké veľké ste mali možnosti odpozorovať to od zahraničných hviezd žánru?
Všetci sme sa o to veľmi zaujímali, mali sme v tom dobrý prehľad. Už trebárs len zo samotných albumov sa dalo čosi odkukať, čo sa týka oblečenia a štylizácie. Obrovská škola bola napríklad, keď sme hrali v Poľsku pred Smokie. Ich pohyb na javisku, vystupovanie – nádhera to pozorovať. Vedeli sme, ako to má vyzerať. Niečo sa dalo zohnať, niečo nie, tak sme si to nechali ušiť. Ale vždy sme kládli najväčší dôraz na autorskú tvorbu. Mať svoj vlastný repertoár bolo absolútne zásadné, ľudia chceli počuť autorské piesne.
Ako ste sa dostávali k nosičom svojich obľúbených kapiel alebo hudobným časopisom?
Všetko sa dalo zohnať na čiernom trhu, ten fungoval dokonale. Len ste museli vedieť, kedy a kde. Šírilo sa to ústnym podaním. Akonáhle sa k vám dostalo avízo, že v nedeľu od desiatej ráno bude v Horních Počernicích na futbalovom ihrisku burza, vedeli ste, že tam musíte byť. Na takejto burze ste si mohli zaobstarať nosiče a oblečenie. Mohli ste sa obliecť aj ako Rolling Stones. To nebol problém. Akurát ste tam museli byť hneď na začiatku, pretože vždy v zapätí prišlo udanie a o pol dvanástej už prichádzala polícia a všetkých rozohnala. Ak ste to ale stihli, dalo sa kúpiť naozaj všetko, aj keď to nebolo lacné. V tejto súvislosti by som sa chcel zmieniť i o jednej zásadnej osobnosti – pánovi Kopálkovi. Tento pán bol absolútne jedinečný v tom, že dokázal vyrobiť presné kópie Marshallov, a to ako vzhľadom, tak aj kvalitou. Všetci sme tak hrali na „Kopálkových Marshalloch“.
Ako zásadné bolo pre vás osobne i hudobne, tj. čo sa ďalšieho smerovania týka, stretnutie s Jiřím Schelingerom a vaša následná spolupráca?
Bolo to absolútne kľúčové. Začalo sa to tým, že som sa sťažoval Pavlovi Chrastinovi, že už by som nechcel hrať bubble-gum, že by som chcel hrať proste rock’n’roll. A on na to: „Teraz som práve hovoril s nejakým Schelingerom, ktorý spieva u Šípa a ten mi hovoril presne to isté. Tak ja vás dám dohromady.“ Stretli sme sa vtedy v klube Dynacord, hneď sme si padli do oka a už sme „kuli pikle“. Jediné, čo na začiatku úplne nevyšlo, bolo, že som chcel, aby Jirka robil predskokana Viktorovi Sodomovi. Viktor sa proti tomu ale tvrdo postavil, takže sme sa rozišli a zostali len spolu s Jirkom. Zo začiatku to bolo ťažké, pretože mi usporiadatelia pri dohadovaní koncertov hovorili: „Pán Čech, my by sme vás kúpili, ale veď vy nemáte speváka.“ Až keď napísal Vašek Zahradník Šviháka lázeňskýho a Jirka to zaspieval v televízii v sobotu večer, tak sa to rozbehlo. Hneď ďalší týždeň mi volali usporiadatelia, aby sme s tým Schelingerom prišli… Vlastne to bola len zhoda náhod, ktorá nás tak rýchlo vystrelila hore. Doteraz odo mňa ľudia chcú, aby som zaspieval Šviháka lázeňskýho, je to skvelá pesnička a za veľa jej vďačíme, ja i Jirko.
Dá sa povedať, že keby ste nemali po bohu takého speváka, akým bol Schelinger, tak by váš príklon k hardrocku nebol taký rýchly ?
Určite, dokiaľ nebol žiaden spevák, tak to nešlo. Na druhú stranu, spevákov s podobným výrazom, aký mal Jirko – ako hovoril boľševik: ‚s nemocným hlasem‘, tu bolo viac. On bol ale tiež skladateľ, čo – ako som si uvedomil, keď zomrel – pre nás malo omnoho väčšiu hodnotu. Dokázal napísať naozaj krásnu muziku a zároveň ju dokonale od interpretovať, v tom bol absolútne unikátny. Jediná osoba, ktorá s ním v tomto mohla súperiť, bola Jana Kratochvílová, výnimočný zjav…
Redakciu mojamuzika.sk informovala: Adriána Čahojová