NovinkyRozhovoryKam na koncert?

EXKLUZÍVNY ROZHOVOR S KAPELOU LUCIE

Legendárna česká kapela Lucie zavítala 29.3.2013 do Košíc, kvôli očakávanému veľkému koncertu, ktorý už onedlho odohrá v Steel Aréne. Okrem náročných príprav, ktoré určite sprevádzajú kapelu už niekoľko mesiacov si našli čas aj na fanúšikov, pre ktorých pripravili autogramiádu v jednom z košických obchodných centier. Chvíľu času si našli aj pre portál mojamuzika.sk a odpovedali nám na pár otázok. Rozhovor sa niesol v príjemnej a miestami aj veselej atmosfére, v ktorej nám prezradili niečo aj z ich začiatkov, či dokonca vyspovedali aj nášho redaktora! J

Ako by ste opísali situáciu v hudbe v súčasnosti a vtedy, keď ste začínali? Čo vnímate ako zásadné?

Koller – Vtedy v polovici osemdesiatych rokoch ta situácia bola trisna, lebo ešte doznieval politicky attack, ktorý bol z konca sedemdesiatych rokov, keď bola charta 77. Potom sa dosť masívne zakazovali kapely a kapely nemohli spievať texty, ktoré si vymysleli. Buď boli príliš veselé alebo v nich politicky pracovníci, ktorí schvaľovali nahrávky kapiel, divadiel, tak tam našli veci, ktoré by sa tomu komunistickému režimu nepáčili. Keď prišiel Gorbačov, vtedy sa to začalo uvoľňovať a ja som prišiel do kapely, keď už v Rusku prebiehalo perestrojka a vlastne začínalo to byť celé o niečo veselšie, a s tým čo prišlo po revolúcii, s tým sa to nedá vôbec porovnať, pretože existuje sloboda slova a človek si môže spievať čo chce. Z tohto uhlu pohľadu sú to dva rozličné svety a my sme boli toho svedkami, že aj nám zakazovali spievať nejaké pesničky a nemohli sme natáčať s kapelou LP, lebo nás brali ako blbých a mladých. Potom to odrazu všetko šlo.

V súčasnosti je trend televíznych hudobných súťaží. Keby bola možnosť a niečo podobne by bolo aj v období, keď ste začínali, prihlásili by ste sa?

Koller – My sme sa na takúto súťaž dali, ale nebola televízna, a nie som pravé správny odpovedník na túto otázku, lebo nemám televíziu. Myslím, keby nám bolo trebárs osemnásť a boli by sme dostatočne hlúpi a neskúsení, tak určite áno. (smiech) Pretože skúsení sme neboli a ambiciózni sme boli v tej dobe už všetci.

Takže si myslite, že je to jedna z tých jednoduchších ciest ako sa prezentovať a byť videný?

Koller – Ja si myslím, že to je iná kategória, že to spolu moc ani nesúvisí, pretože tie hudobné súťaže zarábajú predovšetkým peniaze svojim majiteľom, tvária sa ako liaheň talentov, hoci sú prví, druhí, tretí alebo piaty, tak si myslím, že sa z nich nestavajú hudobné stálice. Možno je to tým, že neprechádzajú tým prirodzeným procesom, ale idú rýchlovýťahom, ktorý nie je vymyslený, aby pomohol začínajúcim umelcom, je vymyslený preto, aby zarobil peniaze. A tiež aj tým umelcom.

Takže odporúčate skôr začať s hľadaním svojho hudobného výrazu?

Koller – Jasne. Ja si myslím, že to začína niekde v škole, kde sa založí skupina, ktorá hraje blbo. Majú troch kamarátov, ktorí sa chodia pozerať na nich do pivnice. Keď vydržia a majú všetkých päť P, tak počet tých kamarátov narastá.

Dvořák – Takých kapiel je dosť, len málokto o nich vie, lebo nie sú v televízii. Majú, ale internet cez ktorý sa môžu dostať do povedomia.

Koller – Desiate roky dvadsiateho prvého storočia, v ktorých žijeme sú vlastne dosť špecifické, nie len v pop music, ale aj voči všetkým druhom tradičného umenia. Zoberme, že pred päťsto rokmi sme mali tanec, sochárstvo, maliarstvo, hudbu, literatúru, poéziu, akosi sa ten model objavil, pokračoval a objavilo sa kino v dvadsiatom storočí a teraz to tak narástlo, že ľudia majú omnoho viac druhov činnosti pre svoj voľný čas a súvisí to s mobilmi a počítačmi. Takže aj to ma vplyv, kto, aký má záujem o začínajúce subjekty. Ale je to prirodzený vývoj.

Ak sa dostaneme k vývoju, technológiám, ktoré pomáhali kapelám, dnes je trend digitalizácie, streamovania, ako vnímate tento jav?

Koller – Ja si myslím, že dnes každý čo chce počúvať muziku, musí byť na internete. Sú tisíce a tisíce nových kapiel, snáď každý deň pribúdajú, čo je blbe… vrátim sa ešte k začínajúcim umelcom, myslím si, že ten okruh divákov, ktorí si vyberajú iba určitý typ žánrov alebo poslucháčov je malý. Teraz začal frčať trend starých gramofónových dosiek, čo sa mi páči, lebo si spomínam, keď som dostal od môjho brata prvý CD prehrávač a prvé CD v roku 1986 ako svadobný dar. Tak som šiel pustiť dosku U2 Nezabudnuteľný oheň (The Unforgettable Fire) a šiel som si pustiť to CD a vravím si, som rád, že ho mám, lebo mal som dosku, ktorú som si kúpil niekde na burze. Za boľševika sa nedali kúpiť normálne dosky v obchode. Mal som gramofónovú dosku a tá hrala zle, bola to nejaká Doom Doom firma z Indie a ja som si šiel pustiť to CD a zistil som, že to CD hraje ešte horšie. (smiech celej kapely) Takže to bol môj prvý styk s CD. Bol som prekvapený, pretože som myslel… U2 tu dosku nahrali v nejakom kostole a on ma tak dlhú halu, že sa tam ako keby tie kontúry hudby zabalia do tej haly, do toho priestoru kostola. Ale ja som nevedel, že to natáčali v kostole, tie okolnosti som nevedel, tak som si iba myslel, že mám zlú kópiu analógovej dosky a to CD to prehralo ešte horšie.

Spojme to s vami, nie teda je vylúčené, že by sa do budúcnosti objavil nový album aj v podobe vinylu?

Dvořák – Prečo nie? Vinyl je krásna vec. Máme šťastie, že bývame kúsok od Lodenic. V Lodeniciach je jeden z mala gramofónových závodov, ktoré ešte stále fungujú v Európe. Dostavajú veľké množstvo zákaziek zo zahraničia, takže možnosti tu sú. Majú najlepšie technológie.

Koller – Urobili sme maxisingel, že sme vydali jednu dosku, ktorá vlastne nevyšla, tá naša asi najslávnejšia doska Černý kočky, mokrý žáby (1994), tak sme ju teraz vydali teraz na dvojmaxisinglu na gramofónovej doske.

Dvořák – Ja by som chcel ešte povedať, mne sa páčilo ako vravel David o rozatomatizovaní mladej kapely. Tu je problém, že na internet môže hodiť hocikto čokoľvek, či už strávil nad doskou rok alebo dve poobedia s kamošmi a vydali to ako dosku. Takže vzniká taký hudobný smog, že tí poslucháči alebo záujemcovia o muziku, sa už majú ťažšie ako dostať k niečomu zaujímavému. Kebyže by si to iba popočúvali čo sa tam za deň nasype, aj tých „nezmyslov“  aj dobrej muziky, tak kto sa v tom vyzná? To je problém, že mnoho dobrých veci môže zapadnúť, ani len by mala šancu preraziť.

P.B.CH. – Oni zapadajú vďaka tomu množstvu, ktoré je. A ľudia, ktorí to majú v mobiloch, im nezáleží na tom čo majú, koho majú, ale koľko toho majú. Takto to dnes je.

Koller – Ja si aj tak myslím, čo sa tyká kvality tých nahrávok, ktorá je dnes skutočné nízka. Jedna vec, že sme sa bavili o CD, druhá vec, že mp3 aj v tom najvyššom rozlíšení, tak hrajú horšie ako tie staršie wav 16-bit 44100 Hz. V štúdiu nahrávame 24-bit 96 kHz, ktoré sú dnes akoby štandard k natáčaniu, tak to znie celkom dobre a dá sa to dobre degradovať, bez toho, aby to človek počul. Myslím si, že s rozvojom techniky a rýchlosťou prenosu, lebo ak ma niekto doma opticky kábel, tak si už môže zaobstarať dobrú nahrávku vo vysokej kvalite a potom to už je poznať.

Ako vznikla myšlienka, že prídete až na Východ, do Košíc? Prípadne, aký máte vzťah k tejto časti Slovenska?

Koller – Pozerali sme, že vám tu hraje Paul van Dyk a Bob Dylan, a ten neviem, ani kedy bol naposledy u nás. Často sme tu začínali, ani neviem prečo… z ekonomického hľadiska je jedno či začneme v Aši alebo v Košiciach. Ale máme takto zvyknuté začať v Košiciach. Skoro vždycky. Tunajšie publikum máme radi, pamätám si ako sme hrali na amfiku. Napríklad v Banskej Bystrici, keď sme začínali, lietali do vzduchu čiapky, ale v Košiciach aj tričká. Myslím si, že ľudia sa vedia fakt z toho radovať, ste tu hrozne muzikálny. Väčšina dobrej pop music je z východného Slovenska.

V rámci koncertu v Košiciach chystáte niečo špeciálne, na čo sa môžu návštevníci tešiť?

Dvořák – Svoje klávesy, náhradné trenky, dvoje topánok, keby sa mi zničili. (smiech) My sa snažíme, aby to bol návrat so všetkým všade. Ja dávam dôraz, aby to hralo dobre. To znamená, že sme objednali najlepšiu dostupnú aparatúru v súčasnosti si myslíme. A aby bolo na čo pozerať, tak pripravujeme s naším kamarátom režisérom Tomášom Mašínom už asi rok rôzne vizualizácie našich piesni.

Koller – To je režisér, ktorý nám robil videoklipy, ktoré boli vždycky pekne.

Dvořák – Do toho kombinujeme s firmou, ktorá funguje po celom svete – volá sa X LAB. Ta distribuuje videosignály a pracujú s počítačovou grafikou. Takže aj po vizuálnej stránke sa bude na čo pozerať. Takže už asi rok skúšame a posledný mesiac takmer denne, takže dávame hlavný dôraz, aby ta muzika hrala ako predtým alebo ešte lepšie. Na postu bubeníka mame posilu, ako David hovorí Mazánka, mladého Adama Kollera. Uvažujeme ešte nad ďalšími hosťami, nevieme ako to dopadne s Lenkou Dusilovou, ktorá teraz bude rodiť. Takže uvidíme ako sa to podarí zlúčiť. Máme vo vývoji aj sláčikové kvarteto, ale to vám ešte nebudem hovoriť.

Môžete niečo prezradiť zo setlistu? (zoznamu skladieb)

Koller – Som v neziskovke, ktorá je v Prahe a stretol som tam chlapca, ktorý sa tam stará o údržbu a on sa ma pýtal, co budete hrať? Ja mu vravím, iba staré veci a on vraví, to je super! A fakt je, že ani žiadne nové veci nemáme. (smiech) My tých pesničiek máme toľko, mnoho obľúbených, ktoré sme prestali hrať a teraz sme ich znova objavili. Nehrali sme ich aj dvadsať rokov, tak sme ich znova nacvičili. Je to pekná muzika, pekne texty, pekne zahraté. Proste si môžeme dovoliť to, čo môžu dovoliť dozívajúce legendy.  Povojnové československé pop music, snáď to nebude predvojnové (smiech).

Koller – Ako vnímate ako iná generácia túto muziku? Ako ste k nej prišiel? Poznáte našu tvorbu?

Reportér – Áno, Medvídek, Chci zas v tobě spát a mnohé ďalšie, to sú pesničky, ktoré  poznám dlhé roky, dokonca som ich spieval aj na karaoke J Mám rád tie pesničky a hlavne so symfonickým orchestrom. Mali sme tu Mira Žbirku, ktorý to poňal symfonicky. Takže mám rád elektroniku aj inštrumentálne nástroje a hlavne ich spojenia. Vaše pesničky sú legendárne, rovnako aj vaša celá kariéra, takže skutočne veľký rešpekt, nie je to iba fráza, ale fakt. Úcta voči vám.

Koller – Celá naša dráha zasa nie, nám to začali hovoriť až tak po pätnástich rokoch. Začiatky boli fakt skromne, hrali sme v Plzni a prišlo na nás osem ľudí.

Dvořák – Neprišla nám predkapela, my sme mali trištvrť hodinový repertoár a museli sme ho hrať dvakrát (smiech).

Koller – Hrali sme na Žofíne a punkači sa nás snažili vypískať. Hádzali po nás paradajky a nakoniec sme sa aj pobili (smiech). Hrali sme aj nášmu osvetľovačovi na svadbe v klube, náš P.B.CH. sa opil a ušiel. A hrali sme iba traja (smiech).

rozhovor: Martin Laškovský

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac:Novinky