Rozhovory

Collegium Musicum: „Teraz už na nás môžete pozerať ako na starých pánov.“

08.06.2009

Tak sa pozri, veď ja všetko dnes ti dám/ aj jednu sladkú ružu/ ružu sladkú./ Vezmem srdce starým hodinám/ a uvijem ti pieseň/ z kolovrátku. Tento dávny sľub Kamila Peteraja, ktorý sa neodmysliteľne spája s fenoménom zvaným Collegium Musicum a ich legendárnym dvojalbumom Konvergencie, mal minulý týždeň vo Veľkej sále PKO svoje prešovské naplnenie. Fenomenálnu formáciu klávesového virtuóza Mariána Vargu určite nie je potrebné špeciálne predstavovať. Od sedemdesiatych rokov, ktoré môžeme v slovenskej populárnej hudbe pokojne považovať za ich dekádu, sa pozícia ich tvorby ustálila v polohe nadčasového skvostu, oslovujúceho celé generácie hudobníkov a poslucháčov zďaleka nie len v našich končinách. V súčasnosti zostavu Collegia tvoria: Marián Varga (hammond organ, klávesové nástroje), Fedor Frešo (basová gitara), František Griglák (gitary), Martin Valihora (bicie nástroje).

V prešovskom PKO odozneli kompozície, dokumentujúce vrcholné obdobie tvorby Collegia – bartókovský Mikrokozmos, Ulica plná plášťov do dažďa s jej vznešenou melanchóliou, i všeobecne známa skladba Hommage á J. S. Bach z ich prvej malej platne. Z prvého albumu kapely to bolo Haydnovo Concerto in D a Fedorom Frešom odspievaná Strange Theme. V playliste koncertu bola zaradená tiež Burleska z albumu Collegium Musicum Live. Z legendárnch Konvergencií malo publikum možnosť počuť Suitu po tisíc a jednej noci, spracovanú na motívy baletu N. A. Rimského-Korsakova Šeherezáda. Po dlhotrvajúcich standing ovations sa na pódium vrátili M. Varga a F. Griglák, aby publiku pridali ešte malý darček v podobe úvodu kompozície Piesne z kolovrátku. Celý koncert sa v generačne široko rozvrstvenom auditóriu niesol v duchu radosti z práve prebiehajúceho nevšedného hudobného zážitku, a zároveň v duchu pohody a radosti z hry, ktorá sa šírila z pódia. Páni muzikanti hrali presvedčivo a atmosféra, ktorú sa im podarilo vytvoriť, zotrvala v ľuďoch ešte dlho po doznení posledných tónov. Po prešovskom vystúpení, sme sa s basgitaristom Fedorom Frešom zhovárali o veciach, na ktoré by sa ich rád opýtal nejeden fanúšik.

Ako vznikla myšlienka reunionu zoskupenia Collegium Musicum?

Myšlienka reunionu je rovnaká pravdepodobne v každom jednom prípade a u nás sa to nelíši od reunionov iných kapiel. Chvíľu sa o tom len tak nezáväzne hovorí, že by sa to mohlo skúsiť. Sedeli sme spolu v jednom momente, rozprávali sa a s konkrétnym návrhom prišiel náš český manažér, ktorý nám navrhol, či by sme nešli zahrať na jeden festival do Lucerny. Najprv sa vravelo o nejakých štyridsiatich minútach hrania. Povedali sme si, že máme takúto ponuku, tak to teda skúsime splniť. Sľúbili sme sa a potom sme už museli ísť ďalej, lebo keď nie je popud, tak si človek povie, že to má čas a už sa k tomu nemusí vrátiť.

V kapele sedí za bicími mladá krv – Martin Valihora. Čo robí Dušan Hájek? Nemal chuť sa opäť postaviť na pódiá?

S Dušanom sme sa o týchto veciach dosť vážne zhovárali. Najprv tvrdil, že by to aj mohol skúsiť, ale napokon z toho zišlo, pretože má dosť svojej práce. Dávnejšie si založil firmu a dal sa na import filmov. A keďže on je zodpovedný človek, tak povedal, že by to nebolo zodpovedné, keby sa sľúbil. Pohrával sa s tou myšlienkou veľmi vážne, ale nakoniec z toho zišlo, pretože má veľa svojej vlastnej roboty. Má síce v pláne, že prestane s podnikaním a bude sa opäť vážne venovať hudbe, ale v tomto prípade to aspoň pre neho vyzeralo trošku náročnejšie, všetky tie prípravy a pod.

A vedeli ste hneď, že za bicími bude sedieť Martin Valihora?

S Martinom sa poznáme dlhšie. Napríklad pred desiatimi rokmi s nami pôsobil vo Fermate. Navyše je to syn môjho veľmi dobrého kamaráta, priatelí sa s oboma mojimi synmi. Čiže pre nás nie je neznámy človek. Po jeho pôsobení vo Fermáte odišiel do Ameriky za inou kariérou, po čase sa usadil na Slovensku, oženil sa a tak ďalej. Už nie je taký rozlietaný po svete. Pripadalo nám to ako dobrá možnosť a na naše potešenie súhlasil s účinkovaním v Collegium Musicum.

Ako sa Vám hralo a hrá v zostave, ktorá nápadne pripomína zostavu z albumu Konvergencie?

Už som dávno zabudol na to, ako sa hralo v tých časoch. Je to predsa len myslím dobrých 37 rokov. Je ťažké pamätať si to do detailov.

Zmenilo sa niečo odvtedy alebo máte pocit, že ste ostali nezmenení?

Určite sa niečo zmenilo. Určite sme sa zmenili aj my, aj sme zostarli. Vtedy sme mali viacej energie a teraz máme zas viac skúseností. Jedno s druhým sa musí vyvážiť. Teraz už na nás môžete pozerať ako na starých pánov. Zmena je v prístupe. Možno je v tom našom hraní iný druh energie. V našich mladších časoch sme si mohli dovoliť ísť oslavovať, robiť žúry atď. akoby sa nechumelilo. Dnes si už musíme dávať väčší pozor. A asi by sme nedokázali zvládať týmto štýlom každý koncert spojení s precestovaním tisícov kilometrov. Sme pohodlnejší.

Vraj skúšate nový materiál. Preto sa chcem opýtať, či je to pravda? A bude nový album?

Povráva sa všeličo. My sa k tomuto nikdy nebudeme vedieť vyjadriť, až kým to nebudeme mať na rane a kým nebudeme mať sami istotu, že vieme o čom hovoríme. Zatiaľ to môže ostať len v rovine sľubov. Sľúbiť to môžeme, to je najjednoduchšie.

Čo vás v súčasnosti inšpiruje? Máte prehľad v súčasných hudobných trendoch?

Nemyslím si, že sme nejako zbehlí v súčasnej muzike, v popovej ani v rockovej. Mám pocit, že to trochu ide aj mimo nás. A čo nás inšpiruje? No neviem. Pozeráme na tie veci trocha inými očami. Je ťažké na to odpovedať.

Nechali ste sa naopak počas vášho pôsobenia niekým inšpirovať? A ako vás to formovalo?

Myslím, že sme vždy vychádzali z nejakých vzorov. Zakaždým sme po niekom pokukávali, kto nám mohol byť zdrojom istej inšpirácie, jemne povedané. Samozrejme sa nám musel zmeniť za ten čas aj rukopis. Každý si nájde vo svojej oblasti nejakého favorita. Moje vzory sa nejako nezmenili a ostali tie isté ako kedysi. Mám pocit, že Marián tiež neobjavil nejakého nového šampióna, ktorý by mu ukázal, že takto to bolo doteraz a odteraz to bude v tomto iné. Skôr mám pocit, že sme obrátení dosť do minulosti a do našich „zlatých čias“. Tak ako aj dnes, tí, čo sú mladí, budú pozerať na tieto roky s určitou nostalgiou. Dnes sa nevieme vynačudovať tomu, ako sme mohli byť vtedy hluchí a slepí k určitým veciam a brali celé to hranie na koncertoch ako úplnú samozrejmosť.

Ako sa z Vášho pohľadu vyvíjalo a menilo vnímanie ľudí, ich chuť a záujem o muziku?

Osobne nevidím nejaký rozdiel medzi dnešným publikom a tým spred tridsiatich rokov, pretože v našom prípade sú to tí istí ľudia. Na naše koncerty vtedy nechodili ľudia starší od nás o 20-30 rokov. A dnes takisto chodia na naše koncerty naši rovesníci. Vždy nás samozrejme veľmi poteší, keď sa na našich koncertoch objaví niekto mladý, teda ľudia, ktorí na nás nemohli vyrastať, lebo sa narodili pár rokov po vydaní našich prvých albumov. Muzika sa dnes viac počúva pasívne, ako kulisa, napr. pri jazde autom alebo pri práci. Ja naopak, keď sedím v mojej kancelárii, neznášam, keď je zapnuté rádio. V aute počúvam zas spravodajstvo a dopravné správy. Veľmi málokedy sa mi stáva, aby som sa nudil za volantom a pustil si nejakú hudbu. Rádiá pre mňa dnes nehrajú zaujímavú muziku.

A orientujete sa aspoň čiastočne na súčasnej neo-progresívnej rockovej scéne?

Ani veľmi nie, pretože to vyžaduje vyhľadávať a kupovať si cédečka. Nie som veľmi nadšený zo sťahovania hudby z internetu, lebo pre mňa tá filatelia hudobných nosičov zostala v tej polohe ako voľakedy. Ja chcem mať nosič so všetkým, čo k nemu patrí. Je to drahšie, ale pohodlnejšie ako napaľovať, kopírovať obal a tak podobne. Samozrejme, že teraz nekupujem veľa, pretože už predsa len nie som taký dychtivý po muzike ako voľakedy. Niekedy sa mi však dostane do ruky CD, ktoré je síce zaujímavé, ale kupovať sa mi ho nechce. Tak si ho natiahnem do počítača a počúvam ho odtiaľ. ako kedysi, keď sa veci nahrávali na magnetofón.

Nedávno sa u našich poľských susedov objavila na scéne ich legendárna kapela SBB. Uvažovali ste nad spoločným koncertovaním?

My sa tak nejako oficiálne poznáme, vieme o sebe, ale nie sú medzi nami veľké osobné kontakty. Pán Skrzek, podobne ako Marián, chodí niekedy vystupovať sám. Viem o tom, že je aktívny. Bol som aj v Poľsku s jedným manažérom, ktorý o ňom veľa hovoril. Neviem čo dnes hrá, pretože som nemal možnosť to počuť. Pravda je, akurát včera sme sa bavili s jedným človekom, ktorý nahlas vyslovil myšlienku, že by sme mohli skúsiť nejaký koncert s SBB.

Bolo by to zaujímavé, myslím si, ako pre slovenské tak aj pre poľské publikum.

Ale tá ich muzika je predsa len niekde inde. SBB sú orientovaní viac bluesovo, Skrzek je hudobník, ktorý spieva, hrá na base, či klávesoch. Viem o tom už dlho, že koncertujú. Ale nie je to úplne neznáma, či prekvapivá myšlienka. Neviem, či by sa z toho vedelo dať niečo dohromady. Prinajhoršom budeme niekde spolu hrať.

Čo sa týka Fermaty, ako to momentálne vyzerá s jej fungovaním?

Fermata už funguje asi dva roky. Hráme koncerty, dopĺňame repertoár, je to normálne funkčná a aktívna kapela. Tiež rozmýšľame o tom, kedy sa nám poradí dať dokopy nové radové CD. Pritom sme skupina pre trochu špecifickejšie publikum a nemáme až taký masový dosah ako Collegium. Nedávno sme hrali v Nemecku, v Drážďanoch a teraz máme naplánované koncerty po Slovensku a v Čechách. Je toho našťastie dosť, a stane sa aj, čo ma najviac mrzí, keď nás zavolajú, aby sme prišli zahrať koncert, že ho musíme odmietnuť, kvôli našej vyťaženosti alebo záväzkom jednotlivých členov.

Za Vášho pôsobenia na scéne sa dala opäť do koncertovania kapela Fermáta, dnes sme na koncerte kapely Collegium Musicum. Nezvažovali „Svitanie“ od Modrého Efektu v tej pôvodnej československej zostave?

Problém je, že Vlado Čech je mŕtvy. Radim Hladík má mladú kapelu, s ktorou funguje už zo päť rokov. Je stabilizovaný na scéne a chodí po koncertoch. Moje snahy a diskusie ohľadom obnovenia československého Blue Effectu nedopadli dobre. Radim Hladík odmietol reunion, pretože moje pôsobenie v kapele Blue Effect nepovažuje za až tak dôležité obdobie, boli to iba dva roky. A Radim nie je s Oldom Veselým až taký dobrý kamarát, aby potrebovali spolu hrávať. Hladík pripustil obnovenie toho najstaršieho Effectu dokonca so Sodomom, už sa ani nepamätám. Aby došlo k reunionu Blue Effectu, tomu neverím. Navyše pre mňa to bolo iba dvojročné intermezzo, ktoré vyplnilo nečinnosť doma.

Ako sa cítite na pódiu?

V mladých časoch som bol veľký trémista, ale dnes už mám toľko pozitívnych skúseností a toľko odohraných koncertov, ktoré dopadli dobre, že nemám pocit nejakého zmätku alebo trému. Nerád by som zažil neisté hranie, bez poriadnej prípravy. Pretože ak je program pripravený, nacvičený, tak človek potom hrá s radosťou a aj keď sa vyskytnú nejaké chyby, tak sa už vopred teším, že si zahrám.

Čo bolo tým počiatočným impulzom k tomu, že chcete robiť muziku?

V mladosti to, že som syn dirigenta a vyštudovanej opernej speváčky, moja sestra chodila na ľudovú školu umenia a ja som sa bez pochybností pustil do hrania. Vybral som si nástroj, ktorý vyhovoval mojim fyzickým danostiam. Gitara bola na moje prsty trocha moc komplikovaná, tak som sa rozhodol pre basu a zdá sa že nemusím ľutovať. Napokon som aj vyštudoval kontrabas. Keď som aj zavesil hudbu na klinec, vždy som vydržal bez nej iba pár mesiacov. A nachádzal som aj náhradné riešenia. Začal som pracovať v rozhlase, vyučoval som hru na basovú gitaru, skúsil som aj kariéru hudobného režiséra. A čakal, ako sa to vyvinie, či ma niekto osloví, alebo radšej skúsim niečo ja. Sledoval som, či sa nejaká kapela nerozpadne, či sa nezakladá niečo nové, alebo staronové. Ale postupne som zistil, že musím byť sám aktívny. A tak som začal okrem hrania aktívnejšie fungovať ako organizátor.

Mali ste problémy organizovať koncert za socializmu alebo ako to fungovalo?

My sme koncerty neorganizovali. Organizoval ich Slovkoncert, takže to išlo mimo nás. Manažéri boli vlastne zakázaní. Mali sme smiešne nízke honoráre, či sme hrali v klube alebo na štadióne. Ale problémy s koncertovaním neboli. My sme hrali viac než dosť. Hrávali sme v jednom kuse. V prípade Collegia sme dokonca odmietali koncerty, keď nás v Bratislave umiestnili do PKO aj štyrikrát ročne. My sme to odmietali, ale oni nás tam stále pchali. Bola síce zakaždým dobrá návšteva, ale nám sa to zdalo zbytočné.

Ľudia sa v takom prípade prejedia..

Jednak aj to. Vtedy to bolo samozrejmé, že sú koncerty a my sme si to nevážili. Dnes sa doba trocha zmenila. A keď sa rozprávam s nejakým starým kamarátom a pochválim sa, že hrám a máme koncerty, tak tí dobroprajní sa potešia a tí zloprajní závidia. Treba na tom tvrdo makať, pretože nie všade sú ľudia pre nás nejakým spôsobom otvorení. Niekde sú zakliate teritóriá, kam sa jednoducho nevieme dostať. V Prešove sa máme na koho obrátiť, čo je absolútne výborné. Je tu pán Kačala, ktorému môžem zavolať a jasne sa vieme dohodnúť.

Čo pre Vás znamená muzika?

Asi to, čo pre každého muzikanta, teda úplná samozrejmosť alebo poslanie. Keď s tým človek začne a nebodaj to aj ide, nedá sa s tým prestať.