Meno Pieter „Big Pete“ van der Pluijm nemusí byť známe každému, no pravý fanúšik bluesovej hudby pri ňom ihneď spozornie. Spevák a majster v hre na ústnu harmoniku si za svoju dlhoročnú kariéru vybudoval povesť hudobného velikána nielen vo svojom rodnom Holandsku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. Spolupracoval a vystupoval s medzinárodne uznávanými bluesovými umelcami ako Alex Schultz, Monster Mike Welch a mnohí ďalší.
Blues ho uchvátil už v tínedžerskom veku. Vtedy aj vďaka vystúpeniu Lestera Butlera so skupinou The Red Devils objavil čaro ústnej harmoniky. Odvtedy na sebe tvrdo pracoval. BohužiaĽ jeho hudobný idol predčasne zomrel, no zároveň sa tým Peteovi otvorila cesta na svetovú scénu. Ako sa to stalo, sa dozviete aj v rozhovore. A jeho legendárnu hru na hamorniku si navyše budete môcť vypočuť aj naživo už tento víkend v Nitre.
Ste populárny v mnohých krajinách, najmä v Holandsku, ale pre niekoho, kto žije v bubline chránenej pred bluesovou scénou, ako by ste sa charakterizovali? Kto je Big Pete?
Big Pete je chlapec z Holandska, ktorý hrá blues už asi tridsať rokov. Profesionálne som začal hrať pred dvadsiatimi rokmi. Hrám v podstate chicagské blues, niekedy aj modernejšie, hral som rôzne štýly. Začínal som ako rockový hudobník, ale keď som prvýkrát počul blues, úplne ma pohltil. Najprv som hral na gitare, ale potom som videl skupinu The Red Devils vystupovať na veľkom festivale v Holandsku, ktorý vysielala celoštátna televízia. Mal som asi šestnásť a túto hudbu, najmä ústnu harmoniku, som si naozaj zamiloval. Bolo to niečo špeciálne a nové. Potom som išiel do obchodu s hudobninami a kúpil som si ústnu harmoniku. Naučil som sa na ňu hrať, cvičil som to a teraz som tu. (smiech)
Takže ste mali šestnásť, keď sa to začalo. Harmonika je špecifický nástroj a Lester Butler na nej hral v The Red Devils.
Áno, bol prvý, ktorého som videl na ňu hrať a potom som sa rozhodol, že to je to, čo chcem robiť.
Mal teda najväčší vplyv na váš muzikantský život?
V tejto časti môjho hudobného života áno, bol som ním veľmi ovplyvnený. Chcel som robiť takú hudbu ako on. Žiaľ, zomrel pomerne skoro po tom, čo som sa o ňom dozvedel. Nikdy som nevidel The Red Devils naživo, pretože keď som sa o nich dozvedel, kapela už bola rozpadnutá. Bál som sa, že ho nikdy neuvidím vystupovať naživo a potom sa koncom 90-tych rokov vrátil s novou kapelou Thirteen. Keď som videl ich šou, bolo to pre mňa ako tranz. Bol to naozaj silný zážitok, vďaka ktorému som takúto hudbu chcel robiť ešte viac. No v podstate veľmi rýchlo na to zomrel.
Jeho smrť bola veľmi smutná, pokiaľ mám správne informácie, zomrel na predávkovanie, čo bolo neskôr tiež vyhodnotené ako vražda. Malo to na vás nejaký vplyv?
V tej dobe malo. Myslel som si, že som bol v tom čase jeho najväčším fanúšikom na svete. Keď zomrel, bolo to veľmi zdrvujúce. Myslím, že som bol s kamarátmi niekde v bare, sedeli sme a diskutovali o tom, bolo mi z toho naozaj smutno. A o pár mesiacov neskôr sa konalo spomienkové turné pre Lestera. Išiel som tam a stretol som niektorých členov jeho kapely. A z nejakého zvláštneho dôvodu ma ich gitarista, ktorý ma nikdy predtým nepočul hrať (v tom čase som už bol jedným z najlepších hráčov na ústnej harmonike v Holandsku), ma na konci noci vytiahol na pódium a zahral som s nimi tri posledné piesne.
Bol to ten moment, ktorý naplno odštartoval vašu profesionálnu kariéru?
Áno, absolútne. To bol ten moment, ktorým sa všetko skutočne začalo. Vymenili sme si telefónne čísla a povedal, že mu mám kedykoľvek zavolať. Potom som začal hrať viac a viac, ľudia ma začali spoznávať a keďže v tom čase som znel veľmi ako Lester, na každého to zapôsobilo, nikto to nevedel pochopiť, ale pre mňa to hranie bolo prirodzené. Potom som mal nejaké koncerty v Holandsku a po rokoch som mu zavolal, povedal som mu kto som a začali sme spolu hrať. Moje meno na bluesovej scéne sa stalo populárnejšie a zahral som si tiež s americkými hudobníkmi.
Pamätáte si, ako ste sa cítili, keď vás vybrali hrať s kapelou na spomienkovom turné? Boli ste nervózny?
Bol som totálne nervózny. Ale keďže som tie pesničky tak dobre poznal a ich hranie bolo v podstate všetko, čo som v tej chvíli robil, bolo to pre mňa prirodzené a ľahké.
Cestujete a vystupujete v rôznych krajinách, hrali ste už niekedy na Slovensku?
Áno, asi pred dvoma rokmi. Prvýkrát som bol na turné s bluesovým projektom s holandskými hudobníkmi. Hrali sme v Budapešti a potom nám manažér zarezervoval vystúpenie aj na Slovensku.
Ako ste sa spoznali s Jurajom Griglákom, Bobošom Procházkom, Adym Kelemenom a ďalšími? Pýtam sa preto, lebo tentoraz na Slovensku vystupujete s nimi.
V podstate sa to všetko začalo mojou priateľkou Lenkou. Kvôli nej sa vraciam na Slovensko. V istom momente sme začali uvažovať o tom, že by sme urobili nejaký koncert aj tu, na Slovensku. Začali sme sa trochu obzerať. Keď som hral na Slovensku prvýkrát, bol tam Boboš a myslím si, že on s jeho manažérom boli tí, ktorí tomu tiež dopomohli. Neskôr sme sa stretli s Bobošom, porozprávali sme sa a začali dohadovať nejaké vystúpenia, dali sme dokopy kapelu. Trochu sme jammovali a odohrali sme jeden koncert. Môže to znieť vtipne, ale koncert v Nových Zámkoch bol tak trochu prvýkrát, čo sme spolu hrali. Párkrát som hral s bubeníkom, ale s Adym som do tej chvíle nehral. A v Nitre idem hrať prvýkrát s basgitaristom, takže…
Takže v podstate je to pre vás tiež niečo nové.
Som na to zvyknutý. Keď som začal hrať profesionálne, zistil som, že hrať v iných krajinách bolo niekedy jednoduchšie, ak som nemusel so sebou ťahať kapelu. Viete, najmä teraz s možnosťami internetu je bluesová komunita viac prepojená, viac si uvedomuje rôzne štýly hudby a ak je človek dobrý hudobník, dá sa s ním hrať. Pretože hudba je univerzálny jazyk. Ak viete, ako dať dokopy pesničku, ide to. Takto som hral s mnohými ľuďmi po celom svete.
Znie to tak jednoducho. Chcem tým povedať, že mnohé kapely si musia svoje piesne nacvičiť predtým, ako ich predvedú pred akýmkoľvek publikom.
Viete, napríklad jazzoví umelci z celého sveta sa dokážu spojiť a hrať. Aj keby ste boli reggae umelcom, mohli by ste si vytvoriť spojenie s inými reggae umelcami bez ohľadu na krajinu. A aj keď chcem, aby moja hudba bola vždy niečím iná, svieža s tým, aby som piesne nehral vždy rovnako a stále vymýšľal niečo nové, stále je blues vo svojej forme veľmi jednoduché. A ak ste na správnom mieste so správnymi ľuďmi, viete aj improvizovať a potom to je to, čo je pre divákov zaujímavé. A toto rád robím. To sa chystáme spraviť aj v Nitre.
Tak potom sa veľmi teším.
Aj ja!
Vraj ste boli súčasťou „novej generácie“ bluesmanov. Čo to presne znamená?
No to bolo možno pred 15 rokmi, už nie som taký nový. (smiech)
Ale vždy hovorím, že skutoční bluesmeni sú z USA. Tí, ktorých som poznal a stretol, boli poslední z tej generácie, väčšina z nich už sa pominula. V tomto aspekte sa generácia po nich tvorená hudobníkmi ako Kim Wilson a inými učila od nich a potom to odovzdali mojej generácii.
Ale iste do hudby dávate aj niečo osobné a nové.
Samozrejme. V 90. rokoch, keď som bol mladý, okrem iných štýlov ma ovplyvnili aj grungeové kapely, čo bolo niečo úplne iné. To je tiež dôvod, prečo som si tak obľúbil Lestera Butlera, pretože do blues vložil trochu punkrockového nádychu. Hral tradičné blues, no hral ho veľmi silno a trochu agresívne. Myslím, že to bolo to, čo ma k nemu pritiahlo. Toto ma ovplyvnilo. Rozdiel v hre je, samozrejme, aj v súvislosti s regiónom, z ktorého pochádzam, keďže nie som z USA, ale z Holandska.
Čo si myslíte o novej generácii bluesmanov?
O nových hudobníkoch toho už toľko neviem, ale niektoré nové kapely sú naozaj dobré. Je zvláštne vidieť, že niektorých som ovplyvnil aj ja. Keď vidím nejaké nové CD a sú tam prevzaté piesne odo mňa, je to príjemný pocit. V súčasnosti je veľa dobrých hráčov na harmoniku.
Naozaj?
Áno, je ich veľa. Myslím, že ak to pôjde takto ďalej, blues bude žiť naveky. Pretože vždy sa objavia noví hudobníci, ktorí to chcú robiť tak, ako som to chcel aj ja. Teraz sú bluesmeni v každej krajine aj preto, že sa táto hudba stala dostupnejšou pre každého. Keď som bol mladý, mal som to oveľa jednoduchšie v porovnaní s generáciou predo mnou. Ale oni videli veľa pôvodných bluesmenov naživo, ja som nemal tú príležitosť. A mladí hudobníci majú teraz výhodu internetu. Ja som musel ísť do hudobného obchodu a zohnať rôzne nahrávky. Bola to dlhá cesta objavovania a učenia sa. Myslím, že teraz je oveľa jednoduchšie dostať sa k materiálu a naučiť sa veci rýchlejšie.
A čo by ste poradili mladým bluesovým hudobníkom?
Moja rada je naučiť sa o pôvode hudby. Ak chcete začať s Lesterom Butlerom, môžete, ale mali by ste sa vrátiť k hudobníkom, ktorí hrali na prvých nástrojoch. Pretože pred elektrickým blues, ktoré začalo v Chicagu v 40. rokoch, bolo všetko akustické, takže zvuk sa úplne zmenil. Dôvod, prečo začali hrať elektrické blues bol ten, že kluby sa zväčšovali, keďže do nich prichádzalo čoraz viac ľudí počúvať hudbu a bez elektriky by nepočuli kapelu. A napríklad ústna harmonika má týmto spôsobom úplne iný zvuk. A začalo sa experimentovať so zvukom. Takže ak chcete hrať na nástroji dobre a chcete mať možnosť hrať s rôznymi hráčmi z celého sveta, musíte sa vrátiť k základom. A ak máte tieto informácie vo svojej hlave, potom je veľmi ľahké hrať čokoľvek s kýmkoľvek.
Čo vaše plány do budúcnosti?
Zatiaľ nemám žiadne konkrétne plány. Pracujem s jedným z mojich priateľov zo starej kapely z Holandska. Raz sme urobili nahrávku s originálnymi pesničkami, čo sa mi veľmi páčilo a toto je niečo, čo by som chcel urobiť znova, ale zatiaľ si užívam prítomný okamih a beriem veci tak, ako prichádzajú.
text: Dominika Cunevová
foto: Leo Gabriels
