V lete 2019, v predvečer zemetrasení, ktoré zažíval svet, som sa vydala na nevídanú cestu. O polnoci som ešte sledovala vystúpenie speváka Jamesa Blakea na Szigete v Budapešti. O šiestej večer nasledujúceho dňa som už pracovala na organizácii iného festivalu v juhovýchodnej Ukrajine. Aby som sa dostala do tohto mestečka, musela som najprv absolvovať niekoľko prestupov lietadlom. Následne ma čakala dlhá cesta autom z maličkého a v čase zamrznutého letiska v susednom Záporoží.
Spomínam si, ako sme sa s tímom po skončení spomínaného festivalu prechádzali po pobreží Azovského mora, pozerali sa na prístav a oceliarne na obzore. Boli sme ohromení úrovňou festivalu i kombináciou jeho kontrastov. Všímali sme si tiež tváre obyvateľov priemyselného mesta nezvyknutých na takýto rozsah hudobného podujatia. Boli vzrušení a nadšení. Bola to dlhá a čarovná noc.
Chystala som sa do postele, keď som pred hotelom, kde boli ubytovaní účinkujúci a členovia festivalového tímu, začula tiché hlasy. Obsah rozhovoru plného šťastia som sa dozvedela hneď ráno „Narodila sa mi dcéra.“
Vetu vtedy vyslovil hudobník Roman Bakharev, známy ako BAH.ROMA a veru dlho si ju nechával pre seba. Nachádzali sme sa v Mariupole. V meste, kde sa v roku 2022 odohrá jedna z najtragickejších udalostí rusko-ukrajinskej vojny. O necelo tri roky neskôr ho okupanti brutálne zdevastujú a premenia na púšť. Bude tam rozbombardované divadlo so stovkami mŕtvych žien i detí. Pôrodnica, ktorej zábery videl celý svet. Symbolom hrdinského odporu proti okupácii sa stane závod Azovstal. Desaťtisíce zabitých a mnoho občanov na pokraji prežitia v zničených bytoch, kde sa voda, mení na ľad…
Toto sa stane z Mariupola počas vojny. Vo vojne, ktorá prinúti Romana rozlúčiť sa so svojím trojročným dieťaťom a poslať ho do zahraničia hľadať bezpečie. Čo sa v tej chvíli odohrávalo v jeho srdci, sa dá len ťažko opísať. Ako napokon dopadnú osudy tisícov detí odlúčených od otcov, ktoré sa ocitli v cudzích krajinách, alebo sa dokonca navzájom stratili či nenávratne odišli? Táto bolesť nemá hraníc.
Možno i preto sa Roman rozhodol napokon stať dobrovoľníkom starajúcim sa o vojnové deti. To, čo teraz robí, sa nazýva fundraising. Pre hudobníkov ide o známy termín, ibaže on nezbiera peniaze na vydanie hudobného albumu, ale na liečbu a rehabilitácie pre malé obete vojny. Chce sa postarať, aby v ich srdciach rástla dôvera vo svet, nie beznádej a strach. Aby mali, aj napriek tragickým skúsenostiam, ktoré museli zažiť na začiatku svojho života, šancu zachovať pozitívne ľudské vlastnosti, nestratiť detstvo a naďalej dokázali snívať. Ako napríklad malá Faina Romanovna. Tá prostredníctvom videohovoru vysvetľuje svojmu otcovi, že chce konečne stretnúť „veľkého a živého jednorožca“. Keď zaznie Romanova pieseň Na juh, oblečie si nádherné šaty a zatancuje si.
„Aj v tých najtemnejších časoch je svetlo,“ povedal mi raz Roman. V dňoch útokov na ukrajinskú infraštruktúru, keď dochádzalo k dvanásťhodinovým výpadkom elektriny, nefungovali telefóny, ľudia boli bez internetu, tepla i teplej vody, to znelo symbolicky nezlomne.
BAH.ROMA, vlasným menom Roman Bakharev, je nezávislý hudobník z Ukrajiny, ktorá je už 10 rokov okupovaná Ruskom. Vydal 5 albumov s rockovou kapelou a v súčasnosti pôsobí ako sólový umelec a hudobný producent. Aktívne sa zapája do sociálnych a charitatívnych projektov, napríklad na podporu duševného zdravia. Od vypuknutia totálnej vojny zbiera peniaze na lekársku a humanitárnu pomoc pre deti, sanitky pre vojenských lekárov a drony pre tých, ktorí teraz bojujú v útočných brigádach. Foto – Katia Klimova
Nedávno uplynuli dva roky od rozsiahlej invázie Ruska do našej krajiny. Vojna stále trvá, hoci sa nedajú robiť akékoľvek závery, skúste sa obzrieť späť. Ako sa zmenil váš život za posledné dva roky, ktoré z týchto zmien sú podľa vás dočasné, a ktoré hlboké či nezvratné?
Zdá sa mi, že každý z nás dospel v ten istý deň. Vojna zmenila náš postoj takmer ku všetkému okolo nás. Postoj k ľuďom a ich konaniu. Vo všeobecnosti vojna jasne ukázala, kto je kto. Samozrejme, ľudia naďalej prekvapujú, ale veci, ktoré sa v minulosti zdali dôležité sú teraz bezcenné. S časom som začal zaobchádzať opatrnejšie. Je to teraz vzácna komodita, a nechcem ho premárniť na ľudí, ktorí si to nezaslúžia. Spomínam si na chvíľu, keď v Kyjeve nebolo žiadne palivo. Nedalo sa kúpiť nikde za žiadne peniaze. V tej chvíli som si uvedomil, že aj peniaze sú bezcenné.
Cením si ľudí, ľudia sú poklad! Chcem sa obklopovať skutočnými ľuďmi, ktorí majú skutočné hodnoty a podobné názory na život. Uvedomil som si to až vtedy, keď sa začala vojna a my sme zháňali prístroje na nočné videnie, muníciu i prilby. V tejto fáze bolo veľmi dôležité objednať a dodať ich chlapcom v rôznych častiach krajiny včas. Do hry tu vstúpil ľudský faktor. Teraz, keď sú už z vojny všetci unavení, naďalej obdivujem tých, čo neúnavne pomáhajú iným a dávajú nám tak nádej.
Roman pri jednej zo sanitiek, na ktoré vyzbieral peniaze vo februári 2023. Obe vozidlá operovali neďaleko Bachmutu, kde sa od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022 odohrávali najkrvavejšie boje. Okupanti, žiaľ, mesto Bachmut prakticky zlikvidovali.
Vďaka charitatívnym koncertom v Gruzínsku a Veľkej Británii sa Romanovi podarilo vyzbierať v spolupráci s nadáciou TulSun (charitatívna organizácia, ktorá sa stará o deti a rodiny postihnuté vojnou) financie na tablety pre ukrajinské deti. Foto – Nadácia Tulsun.
Pochádzate z Doneckej oblasti, kde vojenský konflikt začal už v roku 2014. Už to vo Vás vyvolávalo silný vnútorný nepokoj. Dostali ste teraz, desiatich rokoch, odpovede na svoje otázky?
V roku 2014 som konflikt naozaj nevnímal tak, ako dnes. Bolo tam veľa rozporov. Veľmi som sa bál o svojich rodičov, ktorí nechceli opustiť Torez (teraz Chystiakovo, Donecká oblasť, 10 rokov pod okupáciou, pozn. red.), kým moju mamu nezasiahlo ostreľovanie. Potom sa už vystrašení rozhodli odísť. Zbalili si potrebné veci (vrátane sviatočnej súpravy, ktorú používali pri stolovaní počas významných dní, nebolo to veľmi praktické, ale pre nich je to vzácna vec, ktorá impropomína domov) a odišli do Kyjeva. Bolo to vtedy ťažké, snažili sa tu nájsť si prácu a usadiť sa. Ale asi po šiestich mesiacoch zistili, že peniaze, ktoré zarábajú im stačia len na prenájom bytu. Museli odísť do Nemecka, kde žili takmer osem rokov. Do Kyjeva sa vrátili, keď sa mi narodila dcéra a tentoraz sa začala vojna v plnom rozsahu.
Spomínam si na spoločné rozhovory s priateľmi z mladosti. Moje názory na veci, ktoré sa vtedy diali, boli úplne odlišné od názorov mojich vtedajších priateľov. Žiaľ, mnohí z nich už nežijú, vzala si ich vojna. Môjho spolužiaka zabili ruskí okupanti, keď sa pred nimi pokúšal utiecť. Strelili ho do chrbta.
Tu a nižšie: fotografie mesta Mariupol zničeného ruskou armádou, ktoré Roman zverejnil na svojej stránke na Instagrame 13. októbra 2022 s popisom „Mariupol, v ktorom som koncertoval, už neexistuje. Okupanti zničili všetko, čo malo zmysel. Zabili 87 000 ľudí. Zobrali nám životy, sny a budúcnosť.“
Počas vojny ste v sebe našli silu rozlúčiť sa so svojou malou dcérkou. Ako s ňou udržiavate kontakt a komunikujete?
V prvom rade musím povedať, že najstrašnejším bolo pre mňa ráno 24. februára 2022. Moja dcéra spala vedľa mňa a keď som sa zobudil, prvé, na čo sa ma opýtala, bolo: „Ocko, kto vydáva ten zvuk voo-voo, polícia alebo sanitka?“ Snažil som sa to zistiť a v tom som začul svoj prvý letecký poplach v živote. Uvedomil som si, že vypukla vojna. Na niekoľko minút som bol ochromený. Nedokázal som sa vôbec pohnúť. V tej chvíli som pocítil, hlavne kvôli mojej dcére, prvý raz v živote nesmierny strach. Sám seba som sa pýtal čo mám robiť, ako ju zachránim?
V ten deň som sa na rôznych čerpacích staniciach snažil kúpiť naftu. Ocitol som sa vo frontách majúcich aj niekoľko kilometrov. Po hodinách čakania palivo došlo a ja som sa vydal na ďalšiu čerpaciu stanicu. Ráno 25. februára, po noci strávenej v podzemnom parkovisku, sme sa rozhodli cestovať na západ Ukrajiny. Ocitli sme sa v dopravnej zápche tiahnucej sa z Kyjeva. Cesta do Ivano-Frankivska nám trvala namiesto obvyklých šiestich až dvadsaťšesť hodín.
Na druhý deň odišla celá moja rodina. Rozlúčka bola pre všetkých veľmi ťažká. Faina vtedy nechápala, čo sa deje, nemala ani tri roky. Ešte šťastie, že mal môj otec šesťdesiadva rokov a do armády už nemusel narukovať. Zobral teda moju ženu Alionušku s Fainou, moju mladšiu sestru Olesju i mamu preč. Na hraniciach stáli v kolóne takmer štyri dni.
Všetci plakali. Nevedeli sme, čo bude ďalej, či sa ešte niekedy uvidíme. Nedá sa to opísať slovami. Mama si vtedy spomenula na to, ako naposledy videla svojho otca, keď v roku 2014 opúšťali Doneckú oblasť. Bol preč. Teraz mala opustiť mňa. Niesol som toto odlúčenie ťažko, ale mohol som ich aspoň vidieť. S povolením ministerstva kultúry som absolvoval niekoľko charitatívnych misií, hral som koncerty a zbieral peniaze pre detské domovy a siroty. Vďaka tomu som mohol cestovať a koncertovať v Portugalsku, kde teraz žije moja dcéra. Je neuveriteľné, že za viac ako dva roky som ju videl len trikrát. Dokonca, som vďačný aj za to málo, žiaľ, väčšina rodičov túto možnosť nemá.
Roman so svojou dcérou Fainou v portugalskom meste Figueira da Foz, kde teraz žije. Toto vzácne stretnutie bolo možné vďaka charitatívnym koncertom, ktoré v tých dňoch hrával v Lisabone, a pripadlo na jeho narodeniny. Fotografia z Romanovho rodinného archívu.
Pýta sa vás, čo sa deje? Dokážete jej to vôbec vysvetliť?
Koncom apríla oslávila piate narodeniny. Posledná vec, ktorú chcem je, aby pochopila, čo je to vojna, ktorá práve teraz prebieha, aj v tejto chvíli, keď odpovedám na Vašu otázku.
Je pre mňa ťažké, vysvetliť jej prečo nie sme spolu. Prečo žijeme oddelene a nevídame sa… Skutočne je to náročné.
V materskej škole Faine niekto povedal, že na Ukrajinu zaútočil drak. Ona ho teraz chce zabiť. Je to pekné, ale keď o tom rozpráva, zadržiavam slzy.
Odohrali ste mnoho charitatívnych koncertov v rôznych krajinách. Namiesto kapely vystupujete aktuálne sólo. Jazyk textov nadobudol osobitný význam a publikum očakáva piesne v ukrajinčine. Nadobudlo Vaše spojenie s publikom nový rozmer? Čo cítite, keď vychádzate na pódium?
Mám z toho radosť, naozaj. Mojou zbraňou je hudba. Teraz je mojím poslaním pripomenúť svetu, že v civilizovanej krajine, v skutočne európskej krajine, prebieha strašná vojna. Publiku hovorím, že sa nás snažia zničiť. Na pódiu a na sociálnych sieťach rozprávam o genocíde zo strany Ruska a vyzývam svet, aby nám pomohol a podporil nás, aby sme zvíťazili. Je pre mňa dôležité, aby som aj v týchto ťažkých časoch pre našu krajinu, podporoval ducha spoločnosti, ľudí, ktorí počúvajú moju hudbu a dôverujú mi. Tiež je tu vzájomné pochopenie, že my všetci, spoločne, musíme pracovať na podpore ukrajinskej kultúry, ktorá je už dlho v tieni našich susedov.
V poslednom čase píšete nové piesne a zároveň hľadáte nové významy v tom, čo ste napísali v minulosti. Zmenil sa nejako Váš postoj k tomu, čo robíte a čo presne znamená byť hudobníkom v čase vojny?
Viete, prvých šesť mesiacov som nechcel písať nič nové. Venoval som sa dobrovoľníckej práci, hľadal som peniaze na nákup pick-upov a munície pre armádu. A potom, keď som po prvý raz odišiel na služobnú cestu s charitatívnymi koncertmi, cítil som, že nastal správny čas. Uvedomil som si, že práve teraz ľudia potrebujú ukrajinské piesne. Chcú v piesňach hľadať svoje významy. Potrebujú podporu. Vrátil som sa do Kyjeva a začal som písať. Zložil som materiál na nový album a pripravujem sa na jeho nahrávanie. Videoklipy ku každej piesni sme vytvorili v kombinácii s rôznymi druhmi umenia: sochárstvom, maliarstvom, zborovým umením, choreografiou, architektúrou. Na vydanie sa veľmi teším, pretože už mám čo povedať.
Je niečo na čo ste hrdý a považujete to za úspech i napriek tomu, že ste to dokázali dosiahnuť počas vojny?
Myslím, že som hrdý na to, že som našiel silu hľadať svetlo v týchto najtemnejších časoch. Chcem prostredníctvom hudby prinášať svetlo ostatným. Snažím sa všetkým pripomínať, že po najtemnejšej noci prichádza ráno. Vo všeobecnosti som hrdý na ľudí okolo seba. Sú neuveriteľní.
Ako by ste chceli, aby vaša dcéra vyrastala?
Faina má skvelých rodičov. Myslím, že bude v poriadku. Chcem ju len milovať a sledovať, ako z nej rastie skutočný človek.
ZBIERKA
Pridajte sa k BAH.ROMA v jednom z projektov medzinárodnej charitatívnej organizácie TulSun Foundation, ktorá podporuje ukrajinské deti vojny: PayPal tg.bahroma@gmail.com.
Olga Iermak má osemnásťročné skúsenosti s kompletným, takzvaným 360-stupňovým manažmentom v rámci hudobného priemyslu, ktorý zahŕňa live entertainment, manažovanie kapiel, organizovanie koncertov a ďalších producentských úloh.
Na Ukrajine bola promotérkou jedného z najväčších festivalov na svete Sziget a manažérkou litovského electro-fashion dua Beissoul & Einius; organizovala hudobné ceny na Ukrajine a propagovala víťazstvá Ukrajincov v rámci ceny EÚ – Мusic Мoves Еurope Аwards; realizovala promo kampane viac ako 50 umelcom na Ukrajine aj v zahraničí, organizovala ich sólové a festivalové koncerty v Londýne, Berlíne, Varšave a iných mestách Európy.
Na začiatku svojej kariéry sa Olga zaoberala hudobnou žurnalistikou a PR pre skupinu Haydamaky, ktorá bola v tom čase najznámejšou ukrajinskou kapelou na medzinárodnej scéne.
Študovala umelecký manažment u Gabby Chelmickej, ktorá bola osobným manažérom Robbieho Williamsa počas desiatich najdôležitejších rokov jeho kariéry.
V predvečer ruskej invázie na Ukrajinu pripravovala Olga ako kreatívna koproducentka spustenie nového hudobného projektu zaoberajúceho sa analytikou, stratégiou, brandingom a HR. Teraz sa tím tohto projektu rozišiel do celého sveta a projekt bol zastavený na neurčito.
Olga Iermak sa nachádza mimo Ukrajiny a na našom webe bude prinášať aktuálne rozhovory s hudobníkmi a profesionálmi z ukrajinskej hudobnej scény.
Ďalšie články od Olgy Iermak:
text: Olga Iermak
foto: Roman Bakharev
