B-Complex: Ľudstvo akoby potrebovalo mať konflikt. Kedysi by som neuvažovala nad tým, prečo púšťam Wericha alebo Za sklom

Pred svojím comingoutom reprezentovala Slovensko v dídžejingu. Elity a spoločnosť sa k dídžejke B-Complex hrdo hlásili a dostala sa do prestížneho rebríčka magazínu Forbes 30 pod 30. V našom rozhovore priznáva, že ju ku comingoutu motivovala aj úspešná hudobná kariéra, pretože mala pocit, že to spoločnosť „prinútiuvažovať o našej existencii, o živote medzi vami.“ 

Matia je dodnes jednou z našich najúspešnejších hudobníčkom s veľkým renomé v zahraničí, čo je pre našu hudobnú scénu významná vec. Náš rozhovor vznikol skôr, ale je stále aktuálny. Rozprávali sme sa na septembrovom festivale Symbióza v Prešove.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• prečo si ľudia interpretujú slušnosť rôzne
• ako vďaka hudbe nadobudla začiatkom nultých rokov pocit, že sa máme dobre a neexistuje konkrétny nepriateľ
• čo ju viedlo ku comingoutu
• prečo sa ľudia nemajú báť LGBTQ+ komunity, ale odsudzovať agresívnych ľudí
• virtuálna realita môže v hudbe priniesť novú revolúciu

Matia, ako sa momentálne cítite?

Cítim úzkosť oscilujúcu medzi bežným životom a sitcomom. Také niečo.

Súvisí vaša úzkosť s nadchádzajúcimi voľbami? Situácia je napätá, dokonca aj psychológovia po rokoch vyjadrili názor, že sa im nepáči, čo do spoločnosti prináša predvolebné obdobie. Najviac zasahuje do integrity špecifických komunít, čo je jednoznačne aj váš prípad.

Povedala by som, že sa nás to týka odkedy sa začali tlaky na popieranie a potláčanie ľudí.

Zažila som situácie, keď boli stiahnuté granty, ktoré boli odbornými komisiami vyhodnotené v prospech LGBTQ+ kultúrnych asociácií, a napokon pridelené v prospech kritikmi zle hodnotených, ale tradične ponímaných organizácií. Takto som sa napríklad dostala aj k hnutiu Stojíme pri kultúre. Keď sa tomu človek začne venovať, do procesu vstupuje s pocitom nádeje a nejakej vlastnej dôležitosti. Verí, že ak sa bude usilovne venovať otázkam, ktoré ho trápia, dokáže s tým niečo spraviť a veci ovplyvniť. 

Ako som hovorila aj v rámci dnešnej diskusie (Symbióza – festival o tolerancii a rešpekte medzi nami, pozn. red.), veľa ľudí už vyhorelo. Naša spoločnosť a komunita má za sebou streľbu na Zámockej ulici. Reálne sa môžeme obávať fyzických útokov. 

Zažila som nepriame prejavy agresie, napríklad, keď mi ukradli tabuľky s evidenčnými číslami môjho auta. V deň volieb mi prepichli pneumatiky na aute. V skutočnosti môže prísť  útok kedykoľvek. 

Mám pocit, že istým ľuďom dokonca vyhovuje, ak sa cítime vystrašení. Je to spôsob, ako nám dávajú najavo, že ich cieľom je vyhnať nás. Chcú sa nás zbaviť, aby sme im nezasahovali do „kšeftov“. Nachádzame sa v situácii, keď blízko našich hraníc prebieha vojenský konflikt. 

Eskaluje tu zároveň hybridná vojna odohrávajúca sa v online priestore. Ak sa jej prostredníkom podarí presvedčiť dostatočné množstvo ľudí, aby vyhral v amerických prezidentských voľbách Donald Trump, môže to napríklad znamenať aj to, že vojnový konflikt na Ukrajine vyhrá vďaka tomu Rusko. 

Ľavicoví politici otočili svoje kabáty a sú v podstate fašisti. Napríklad, taký Ľuboš Blaha. V minulosti sa pravidelne zúčastňoval Dúhových Pride pochodov, dnes pomaly hajluje ako Hitler. Mám z neho pocit, že prebral Hitlerovu gestikuláciu, mimiku a všetky tieto veci, ktoré na davy zjavne účinkujú. 

Polarizácia v našej spoločnosti sa neustále zväčšuje, nie je to zábava. Je pravdou, že sa to deje aj v iných krajinách. Vnímam tiež, že to, čo sa zdalo ako dosiahnutie istých slobôd a krok vpred sa teraz potláča do úzadia. Niekto sa nás tu silou mocou snaží prinútiť spraviť krok späť a cúvať, aby sme sa znovu ukryli do tieňov. Ako odznelo v dnešnej diskusii, sú ľudia, ktorí nám prajú smrť, alebo nešťastie. Priznám sa, že podobné správy dostávam aj ja. Rada by som však zdôraznila, že toto nie je obraz môjho každodenného života. Mám relatívne bežný, šťastný život. Niekde na pozadí ale vnímam rôzne obavy, ktoré sa dajú pochopiť ako nejaký tichý proces vo Windowse. Zároveň sa pýtam samej seba, do akej miery je to zlé a kedy ten proces zhodí celý systém? Možno bude niekto v budúcnosti čítať tento rozhovor a povie si: „…Asi sme sa mali zbadať skôr, lebo sa stalo to, čo sa stalo.“ Niekedy sa čudujem, že napriek všetkým vyhrážkam na mňa doteraz nikto nezaútočil a neublížil mi. Žiaľ, považujem to skôr za otázku času.

Práva, ktoré žiadajú LGBTQ+ ľudia by mali byť prirodzeným právom. Doposiaľ ste o tieto práva žiadali a slušne prosili, čo teraz?

Slušnosť je slovo, ktoré by malo rezonovať v tomto dialógu. Od hnutia Za slušné Slovensko som si uvedomila jednu vec, že slovo slušnosť si ľudia interpretujú rôzne. Niektorí ho vnímajú tak povrchne, že ho neustále používajú, no vďaka nim stráca hodnotu. Uvediem príklad. Istí politici sú neustále slušne oblečení a vo svojom prejave nepoužívajú nadávky. Spoločnosť ich potom vníma, ako slušných. Naopak, ľudia, ktorí len hľadajú svoje šťastie a miesto v spoločnosti sú tými istými skupinami považovaní za neslušných, často len preto, že používajú výraznejší make-up či preferujú extravaganciu, a tak nezapadajú do ich predstáv a očakávaní. Považujem to za absurdné. 

Slušnosť nie je definovaná výzorom, alebo spôsobom ako osoba hovorí, ale jej správaním – činmi. Slušný človek by mal vedieť pomáhať a dopriať druhým šťastie. Žiaľ, naša spoločnosť ostala zakopaná v rôznych táboroch, ktoré nás separujú. Ak svojím konaním i životom nezapadám do ich tábora, automaticky ma považujú za zlého človeka a prajú mi, aby sa mi stalo niečo zlé. Do tejto situácie sme sa podľa mňa dostali aj preto, že ľudia nesúhlasiaci s podobným prístupom neopustia svoju komfortnú zónu, aby zakročili a ozvali sa. Možno to nikto nezastaví, následne opäť dôjde k celosvetovému konfliktu, výsledkom ktorého bude vzájomné skladanie si účtov a sypanie si popola na hlavu. Žiaľ, mnoho ľudí na to dopláca už teraz. Obávam sa, že v krátkej dobe sa situácia nezlepší a budeme vďační aj za remízu. 

Ľudia z LGBTQ+ komunity museli mať vždy hrošiu kožu, ale to, kam sa aktuálne situácia vyvíja musí byť pre všetkých extrémom. Ako sa dá zvládnuť takáto hanlivá každodennosť?

Vyrastala som v novinárskej rodine a počúvala som Nohavicu, Kryla a protestsongy. Skoro som pochopila, že aj hudba môže byť politická či už to bol jazz, hip-hop, punk a ďalšie hnutia, ktoré za niečo bojovali. Začiatkom nového milénia, teda po roku 2000, som nadobudla aj vďaka hudbe pocit, že sa máme dobre. Náhle neexistoval konkrétny nepriateľ, proti ktorému by sme sa museli spojiť a bojovať. Moja generácia bola akoby hluchá. Nebáli sme sa o svoje životy aj napriek tomu, že tu odrazu boli korporácie. 

Polemizovalo sa na tému čo je mainstream a čo underground. Občas som mala dokonca pocit, že nám absencia konfliktu umelecky škodí. Z hudby sa pomaly vytrácalo spoločenské posolstvo. Posledným prejavom vzdoru bol možno dubstep. Jeho príbeh o trápeniach nebol ani zďaleka taký silný ako posolstvá hip-hopu, či punku. To sú tie „grassroots movements,“ (pozn. red.: hnutie jednoduchých ľudí), kde je kultúra jazykom populácie. 

Postupne sa situácia začala obracať nenápadne Ruskom, neskôr som to videla aj v „orbánovskom Maďarsku“ . V roku 2010 som vo Veľkej Británii končila svoj set s piesňou Johna Lennona Imagine, lebo som mala neodbytný pocit, že sa to tu začína, s prepáčením, k****ť. 

Nikdy by mi nenapadlo, že budeme viesť tento rozhovor. O tom, že na Ukrajine prebieha agresívna vojna a ja budem musieť hudbou bojovať za vlastné práva na podujatí ako tento festival Symbióza. Za bežných okolností by som sa na podobnom podujatí zabávala, rozprávala sa s ľuďmi, tancovala by som, púšťala si skvelé „dramáčové“ tracky a riešila akú basu, spravil aký dídžej. V podobnej situácii by som neuvažovala nad tým, prečo púšťam Wericha alebo Za sklom, tiež že budem musieť hudbou reflektovať spoločenskú atmosféru. 

Ľudstvo akoby potrebovalo mať konflikt. Myslím si, že sa práve nachádzame v takomto vývojovom momente našej spoločnosti. Keď je ľuďom príliš dlho dobre, začneme si umelo vytvárať konflikty i nepriateľov. Prvý raz som o tom počula vo Švajčiarsku, krajine, ktorá je malá, ale ľudia tam žijú na vysokej spoločenskej úrovni. Napriek tomu v obyvateľoch pod povrchom pretrvávajú rôzne medziľudské problémy, a to aj napriek dobrým platom či vysokej životnej úrovni. 

Na Slovensku, naopak, pretrváva nespokojnosť už veľmi dlho. Dôkazom toho je aj otvorená segregácia časti populácie. Akýmsi absurdným spôsobom cítim potrebu zapojiť sa do hrdinského boja s absolútnou nespravodlivosťou a neľudskosťou, ktorá sa voči nám deje. Mám potrebu bojovať za neurodivergenciu a pocit, že je niečo potrebné urobiť aj s narastajúcou nespravodlivosťou. Úprimne, čím viac s tým chce človek bojovať, opakovane naráža do múru predsudkov a strachu, tým horšie sa môže cítiť. Platí to aj pre mňa. Obdobné negatívne pocity následne presahujú do obáv o mojich známych, priateľov, rodinu a k otázke, či sa všetci menovaní musia báť o svoje zdravie, ak sa stretávajú so mnou. Zažili sme teroristický čin, ktorý bol cielený na LGBTQ+ komunitu a dúfame, že bol posledný. Najhoršie čoho sa teraz obávam je, že ak by sa situácia zopakovala, tak ľudia nepovedia: „Stačilo“, ale povedia, „Vám stále nestačilo? To musíte aj naďalej provokovať?“

Pamätám si, že vždy, keď som chcel byť iniciatívny, dostával som skôr vlažnú podporu, ktorá ma mala odradiť od nových aktivít. Nie je snaha nevytŕčať z davu skôr spiatočnícka a kontraproduktívna?

Moja generácia pocítila boj s mečiarizmom, okrajovo aj komunizmus. Obávam sa, že dekáda relatívneho pokoja, ktorú som spomenula bola obdobím, keď sme zanedbali mladšiu generáciu. Z časti to súvisí i s kultúrnym vývojom a rozmachom internetu. Napríklad, my sme sa delili na pankáčov, metalistov a podobne. Vďaka kultúre sme vytvárali rôzne subkultúry nastavujúce zrkadlo spoločnosti. 

S vývojom sociálnych sietí sa obyvateľstvo začalo sústrediť viac na počet lajkov, ako na riešenie dôležitých otázok. Súvis vidím aj s korporáciami, ktorým sa postupne podarilo aj u nás zmazať hlas kultúry vo vzťahu k spoločenským otázkam. Vytratil sa hlas elít, ktorých názor bol v minulosti vždy vypočutý a rešpektovaný. 

V súčasnosti má každý človek pocit, že je odborníkom. Myslí si, že fakt a názor sú si rovné. Postupne sa medzi nami vytvorili „antielity“, ktoré šíria nenávisť a spájajú ľudí cez negatívne konotácie ako je strach. Na menšinách sa ukázalo, že strach v spoločnosti sa buduje jednoducho. Naša LGBTQ+ menšina má nulovú moc, minimálnu podporu od politických strán aj cirkví. Napriek tomu sme neustále obviňovaní, ako nás financujú mimovládne organizácie a Soros, čo je absurdné. Viete, ako fungujeme? Ľudia ako ja financujú rôzne zaujímavé aktivity z vlastného účtu, len aby mohli pomôcť. V krajných prípadoch končí takáto výpomoc aj bankrotom. Naše okolie to citlivo vníma. Následne bojuje so strachom, či stojí za to vyjadriť svoj názor a podporu. Postupne sa tak zo spoločnosti vytláča svedomie a normalizujú negatívne asociácie. Nakoniec stojíme na prahu volieb a ja nielen o sebe, ale aj o mojej komunite počúvam, aká sme pliaga. Tí, ktorí nás utláčajú, sa stavajú do pozície obetí a nás pred zvyškom populácie označujú za vinníkov.

Nie je to podobne skreslený prístup ako pri viktimizácií obetí znásilnení?

Áno, je to tak. Naša súčasná spoločnosť nerieši násilníkov, ale sústreďuje sa na obete. Nebránime násilníkom, aby ubližovali slabším, ale učíme obete, aj tie potenciálne, ako sa nesprávať a nepriťahovať zbytočnú pozornosť.

V každej generácii si „silnejší“ vybrali menšinu, ktorú mohli verejne pranierovať a šíriť strach v spoločnosti. Je LGBTQ+ komunita verejným nepriateľom?   

Už to ani nie je celá LGBTQ+ komunita. Gayovia a lesby západného moderného sveta dosiahli svoje práva a konzervatívne strany svoj boj prehrali. Ako sa menila doba, tak aj prístup k tejto menšine. Už sa na verejnosti nepatrí o niekom verejne hovoriť ako o homosexuálovi a riešiť jeho sexualitu. Na druhej strane sú tu transrodoví ľudia, ktorí sú absolútne nepochopení. Gender agenda sa stáva aktuálne najsilnejším nástrojom boja proti LGBTQ+ komunite, pretože je pre bežných ľudí ťažko pochopiteľná.

Pre bojovníkov proti transrodovosti je jednoduché prísť pred spoločnosť, ukázať im moju či inú fotku transčloveka a povedať: „Vidíš čo je to za príšeru? Toto nie je prirodzené… Je to proti prírode.“ Každý aj ten najkrajší človek môže byť odfotený z nesprávneho uhla a fotka mu nemusí lichotiť. Pointou je, že aj spôsob, akým sa napríklad ja prezentujem, som extravagantná a pútam pozornosť, nie je podstatný. Dôležitý je obsah nášho rozhovoru, ktorý spolu robíme, taktiež to, či pomôžem človeku v núdzi, alebo niekomu komu sa krivdí.

Spolu s mojou snúbenicou Nelkou sme sa naposledy zastali neznámej ženy na festivale Uprising. Nejaký chlap jej fyzicky ubližoval. Bol väčší aj silnejší. V tom okamihu sme mohli situáciu ignorovať a odísť. Nelka k nemu podišla a opýtala sa ho, čo robí? Keď sa v nás nenájde dosť odvahy a vlastnej integrity chcieť lepšiu spoločnosť, tak sa vždy pri pohľade na neprávosť otočíme a budeme hľadieť inam. 

Stáva sa násilie akceptovateľnou spoločenskou normou?

Áno, normalizuje sa to. Čím viac sa ignoruje násilie, tým bežnejšie bude v našej spoločnosti akceptované. Súvisí s tým aj ďalší nepríjemný precedens. Keď si násilníci uvedomia, že iným obdobné skutky prešli, tak sa zbavia obáv z trestu a najbližšie ich pred spáchaním násilného trestného činu nič nezastaví. Sú to spojené nádoby.  

Súhlasíte s tým, že v spoločnosti je dôležitý hlas každého jednotlivca?

Myslím si, že je to pravda. Ak svoj hlas použije v správnom čase, hoci je malý a tichý, mal by byť vypočutý. Napríklad, dnes tu so mnou na festivale Symbióza mal vystúpiť aj Vojtik, chlapec z Detvy. Jeho hlas je dôkazom, že nielen v Bratislave, tej novodobej Sodome a Gomore, sú zlí ľudia kaziaci svet a jeho morálku. Vojtik je krásna osoba, dobrý človek komunikujúci svoje trápenia verejne a nahlas. Pochádza z Detvy a to nie je kraj, kde by sa očakávalo, že sa objaví takýto queer hlas. Možno aj preto jeho výpoveď zarezonovala Slovenskom. Položme si vďaka nemu otázku, ako sa cítia ďalší podobní Vojtíkovia u nás? Pre časť našej populácie je oveľa jednoduchšie odsúdiť mňa Matiu, označiť ma za nafetovanú dídžejku z Bratislavy a tváriť sa popritom, že môj život a existencia nemá nič spoločné so Slovenskom. Nie je to tak. A len pre záznam – s drogami som nemala nikdy nič spoločné. Vojtik a ja predstavujeme nejaké spektrum, ktoré tu medzi vami žije. Máme svoje problémy i trápenia a to nás nerozdeľuje, ale naopak spája s ostatnými bežnými ľuďmi Slovenska. Chcela by som zdôrazniť, že máme oveľa viac toho, čo nás spája, než odlišuje. 

Matia Lenická. Foto – Nikola Gorska

V čom vidíte konkrétnu pointu, ktorá by mala byť prijatá spoločnosťou?

Musíme sa primárne zbaviť dehumanizovania menšín. Ja nie som len nejaký transrodový človek. Som Matia. Som Slovenka. Niekedy som vaša dídžejka a inokedy suseda, ktorú môžete nájsť upratovať schody. Niekedy jednotlivci argumentujú tým, že sa príliš ukazujeme, ale my sa neukazujeme, my len sme. Ak napíšem príspevok o paprikách, tak sa určite nájde niekto, kto ho automaticky označí za LGBTQ+ ideologický. Ja len existujem a problémom je, že to robím bez hanby a potláčania svojho ja. Podľa predstáv časti spoločnosti nemám byť na verejnosti, byť šťastná a slobodná. Keď som ešte nebola „vyoutovaná“, tak som reprezentovala Slovensko v dídžejingu. Elity a spoločnosť sa ku mne hrdo hlásili a dostala som sa do prestížneho rebríčka magazínu Forbes 30 pod 30. Aj to ma motivovalo k môjmu comingoutu, lebo som mala pocit, že to spoločnosť prinúti uvažovať o našej existencii, o živote medzi vami. Priznám sa, naivne som verila, že keď prejdem comingoutom, naštartujem vlnu hercov, spevákov, politikov, ktorí sa prestanú skrývať. Stále tu prevláda strach nad odvahou. Podobné polemiky sa neustále vedú o bývalom premiérovi (dnes koaličnom partnerovi), ale to nie je fér. Nie je to na nás, aby sme za niekoho prezentovali jeho identitu verejne. Podobných prípadov máme v kultúre oveľa viac. O ich sexualite sa môže šepkať, ale ak sa k nej nebudú verejne priznávať, budú tolerovaní. 

Ľutujete svoj comingout?

Absolútne nie. Mám oveľa šťastnejší život. Vďaka comingoutu mám úžasnú snúbenicu, ktorú by som za iných okolností nikdy nestretla. Je oslobodzujúce, že nemusím ľuďom na každom kroku vysvetľovať kto som. Verím, že som tým mnohým pomohla. Uvedomujem si, že veľká časť ľudí ma nenávidí. Uvedomujem si tiež, že ma neznášali aj pred tým pre môj rázštep, zlú výslovnosť a jazvy. Ľudia dokážu odsúdiť za čokoľvek. Ak im vadí, že mám chybu reči, rovnako jednoducho ma odsúdia za to, že som transrodová. 

Za bežných okolností nám ani nenapadne, pozerať sa na druhého človeka a rozoberať verejne jeho genitálie. V momente, keď sa diskutuje o transrodovej osobe, akoby bolo normálne otvoriť túto tému. Je to absolútne intímna otázka a považujem to za vrchol neslušnosti. Nikto sa bežne muža neopýta na jeho penis. Pri transrodových ľuďoch má spoločnosť pocit, že má právo klásť tieto otázky, ale nie je to pravda. Nemusia to možno ani myslieť zle, lebo ich zvedavosť vychádza z nevedomosti, nepoznajú etiku a sú často kŕmení nenávisťou. Ak sa o tom nemajú s kým porozprávať, prípadne osobne nepoznajú transrodového človeka, automatizovane preberajú stereotypy šírené ľuďmi ako sú Blaha, Kuffa a ďalší. Na konci tejto rovnice sa nás boja.

Je začlenenie sa do spoločnosti náročnejšie pre trans ženy či mužov?

Myslím si, že náročnejšie to majú asi ženy. Totižto v našej spoločnosti je prijatý úzus, ak nie si pekná žena, tak nemáš byť žena. Na príklade trans žien možno badať, aký vzťah má naša spoločnosť k ženám. Sú tam isté rozdiely. Ak aj nejaká žena nespĺňa štandardy krásy, neupiera sa jej ženstvo. Naopak trans ženám sa na základe štandardu krásy ženstvo upiera. Ako hovorí moja snúbenica, my nie sme vôbec vysporiadaní ani s právami žien, a to v globálnom meradle. To, čo je spísané na papieri, je jedna vec, realita je iná. Stále sa stretávame s nižšími platmi, ponižovaním, súdením. Napríklad, keď Zuzana Čaputová vyhrala voľby, ihneď sa začalo rozoberať jej oblečenie, vkus a váha. Naopak, kto kedy riešil či Harabin drží diétu a Kollár nosí každý deň do parlamentu nový oblek? Tieto spiatočnícke štandardy sú pri ženských líderkách stále v popredí. Je to veľké bremeno, lebo neexistuje spôsob, ako vyhovieť všetkým. Nadobudla som pocit, že Slovákom najviac vyhoviete tak, že dosahujete priemernosť a nevytŕčate z davu. Ideál je, ak žena nie je príliš múdra, ale ani hlúpa, veľmi pekná či škaredá a podobne. Máme potrebu zarovnávať jednotlivcov do odtieňov šedivej farby a neviditeľnosti. Nedoprajeme si navzájom individualitu, jedinečnosť a slobodu. Buď si odlišnosť závidíme, alebo sa ňou cítime ohrození.

Čo je podľa vás prvým krokom k akceptácii LGBTQ+ komunity a iných menšín?

Tak, ako nevyriešime pri pive rómsku otázku, nenájdeme tu jednoduché riešenia ani pre iné náročné spoločenské otázky. Myslím si, že sa pomaly učíme na krízach, ktorými sme si prešli v poslednom období. Verím, že si časť spoločnosti niečo zobrala aj z občianskej iniciatívy Za slušné Slovensko. Sme mladá krajina. Musíme si hľadať vlastný osud, príbehy, ale aj vlastné vzory. Jedným z nich je dnes prezidentka Čaputová. Možno tým, že odmietla opäť kandidovať v prezidentských voľbách, dala našej spoločnosti výkričník s posolstvom: „…Haló. Pozor. O toto všetko nemôže bojovať iba jedna osoba, jedna Čaputová, Štefánik, nejaká elita, ktorá bojuje za všetkých.“

Komunizmus nám hlboko vštepil, že existujú dve pravdy. Jedna je verejná a druhá súkromná. Naučili sme sa byť pokrytcami. Budovanie individuality a kritického myslenia by malo začínať už v rodinách a školách. Musíme sa naučiť nielen počúvať, ale aj vedieť viesť či rozhodovať sa. Je zvláštne, že od detstva nám vštepujú, aby sme počúvali rodičov a učiteľov. V osemnástich rokoch nám zase povedia, že sme už dospelí a samostatní. Tak to jednoducho nefunguje, ide o cieľavedomý proces. Ak niekto číta tento rozhovor a vezme si z neho nejakú časť k srdcu, rozhodne sa napríklad byť sám sebou, aj to je už progres. 

V spoločnosti sa šíri strach z neznámeho. Je dôvod báť sa členov LGBTQ+ komunity?

Chcem, aby sa ma báli predátori, fašisti, zmrdi a hajzli zneužívajúci ľudí. Chcela by som, aby každý jeden človek, ktorý by mal chuť niekomu ublížiť mal v hlave maják, že môžem prísť a poslať ho do p**e. Neprepáčim mu, ani neodpustím. Neočakávam od iných ľudí, že budú takí istí. Nie každý musí byť akčný hrdina či revolucionár. Dúfam, že aj čítaním nášho rozhovoru v nich vzbudíme iskru a pri voľbách, alebo inom spoločnom rozhodovaní o našej budúcnosti sa postavia na stranu obete, nie násilníka. Vo všeobecnosti sa môžete asi natoľko báť LGBTQ+ osôb, ako by ste sa mali báť ryšavých ľudí, Čechov a podobne. Akúkoľvek škatuľku si vyberiete, jej súčasťou vždy budú dobrí aj zlí ľudia. LGBTQ+ ľudia sú rovnakí ako vy. Možno sa necítia pohodlne vo svojom tele, alebo milujú rovnaké pohlavie. Sú to vaši susedia, priatelia a často s vami zdieľajú na vlas rovnaké problémy. Musíte sa ich naučiť rešpektovať.

Máte popritom čas na hudbu?

Áno. Ako som spomínala už skôr, hudba sa mi vždy spája s nejakým posolstvom. Priznám sa, že sa mi skladá ťažko, ak nemám tému, ktorú hudbou chcem komunikovať. V mojej dídžejskej kariére som už nejaké sny dosiahla a možno aj preto je pre mňa teraz ťažké chrliť hudbu. Je to iné ako v minulosti, keď som si cez hudbu riešila svoju identitu, trápenie a nešťastie. Hudbu som využívala ako formu terapie, čo je v mojich pesničkách aj počuť. Mala som obdobie, keď mi bolo až trápne tvoriť smutnú hudbu lebo som mala byť papierovo šťastná. Podľa všetkého som dosahovala úspechy a výsledky, obletela som svet. Hudbu robím a je mojím životom, no náš vzájomný vzťah sa neustále vyvíja. Viem, že ak by som chcela vytvoriť každý deň novú skladbu, dokážem to. Teraz viac uvažujem nad tým, či mám nejakú myšlienku, ktorú chcem vyjadriť pesničkou. Skôr sa zameriavam na kvalitu mojej tvorby. Nie je to najšťastnejšia cesta za peniazmi a vypredanými koncertami, ale držím sa svojho štandardu a vzorov, ktoré ma kreovali. S rešpektom k hudbe, ktorú som už spravila, radšej spravím len to, čo úprimne cítim, než sa naháňať za kvantitou. Mám novú hudbu a budem ju aj hrať. Vychádza mi LP-čko s novou verziou Beautiful lies aj s jej remixami. Verím, že sa časom nájde pre moje nové skladby aj vydavateľstvo, ktoré by ich vydalo. Zatiaľ zbieram materiál do „šuflíka“. Mojím hudobným vyjadrením je aj dídžejing a hranie naživo, kde mám neustále čo vyjadrovať. 

V roku 2012 ste v Prešove prezentovali svoju tvorbu na Dobrom festivale. Mám pocit, že v tom čase boli headlinermi hudobných festivalov živé kapely. V posledných rokoch sa to otáča, polarita sa mení a na vzostupe je elektronická hudba a dídžeji.

Ak sa rozprávame z pohľadu hudby a tiež budeme k sebe úprimní, výrazne to ovplyvňujú ekonomické dôvody. Pre promotérov a promotérky je jednoduchšie zarezervovať jedného dídžeja alebo dídžejku, ktorý príde na podujatie s dvoma USB kľúčmi a slúchadlami. Ak ide o festivaly, ktoré už majú svoje renomé a ich cieľom je umelecké vyjadrenie, ich organizátori to nerobia pre zisk, ale zo srdca. Dídžej sa sám so sebou poháda len zriedka, naopak pri kapelách sme boli svedkami rozpadu aj tých najlepších z najlepších. 

Scéna sa mení. Dnes je jednoduchšie mať celé štúdio dostupné v počítači, ako si kúpiť jednu gitaru. Porovnávať dídžejov a kapely je rovnaké, ako porovnávať hokej s basketbalom. Hudobné skupiny budú mať vždy svoju scénu a publikum, džídžeji budú zabávačmi v dobrom zmysle slova. Metalová komunita bude vždy fungovať inak ako tanečná, ale zároveň budú vznikať rôzne subkultúry, no aj ich prieniky čo umocňujú sociálne médiá. 

Dnešná mládež si nemusí vyberať, čo chce počúvať. Otvoria si Spotify či YouTube a vypočujú si najprv punk, prejdú na disko, preskočia na piesne Elvisa Presleyho, okorenia to funkom a v každom hudobnom žánri nájdu niečo, čo ich baví. Zároveň si myslím, že vďaka tomu nedokážu vytvárať tak pevné komunity ako v minulosti. 

Ani hudba sa už nevyvíja ako predtým. Recykluje sa, robia sa covery, ale aby som si povedala: „Super, toto je niečo úplne nové,“ to sa stáva len zriedkavo. Je v poriadku, že dvadsať rokov stará skladba je relevantná aj dnes. Napríklad v „dramáči“ sa vracia happy hardcore, rovný beat, čo ma baví. Mladá generácia objavuje ako nové niečo, na čom sme v podstate vyrastali už my. Som zvedavá, kedy príde nejaká nová hudobná revolúcia s novým žánrom a prejavom. Možno to prinesie virtuálna realita. 

Nie je pre vás ako hudobníčku lepšie, že sa štýly recyklujú a môžete „oprášiť“ svoju staršiu tvorbu? Prijímate to alebo naopak s tým bojujete?

Môj osobný vývoj si zakladá na tom, nebojovať. Nemám už potrebu dokazovať niečo hudobnej scéne. Evolúcii mojej tvorby sa nevyhýbam a dokonca sa rada zdravým spôsobom pretekám. Ak ma baví happy hardcore, funguje to na publikum, tak prečo by som nevytiahla moju staršiu tvorbu. Nesnažím sa, aby bola moja hudba masová a počúvali ju všetci. Nepotrebujem, aby ma iní dídžeji potľapkávali po ramene a chválili. Mne momentálne stačí, ak má moja hudba formu aj obsah taký, aby som ňou niečo vyjadrovala. Technika a zručnosti sú tiež nepochybne dôležité a patria k umeniu. V tejto fáze môjho života je pre mňa dôležité, že ma baví robiť hudbu. Teším sa, že dokážem presedieť hodiny nad niečím, čo bolo vytvorené v prvom rade pre mňa a je to mojím vyjadrením. Snažím sa odbúrať zo svojho života tlak spojený s tým, či si moju tvorbu všimne niekto v médiách, prípadne či ma niekto v komentároch pod skladbou pochváli. Počúvam svoju hudbu rada a myslím si, že nie je hanbou, byť svojím vlastným fanúšikom. Prečo by mali počúvať moju hudbu iní, ak sa nepáči mne samej? Netreba byť narcis, je dobré byť k sebe sebakritický, ale pointou je robiť to, čo vás napĺňa.

text: Edo Kopček
foto: Miroslav Belančin (titulná)

Koncert, realizovaný dňa 16. 9. 2023 v prešovskom klube Christiania je súčasťou festivalu SYMBIÓZA/festival o tolerancii a rešpekte medzi nami 2023, realizovaného s finančnou podporou Fondu na podporu umenia.