Alkehol oslavuje 18 rokov, čo je dôležitý vek, pretože už vám môžu naliať bez toho, aby niekto riskoval porušenie zákona. Pripravovali ste sa špeciálne na túto zmenu v živote kapely?
Ota Hereš: „Na 18. výročie sme sa žiadnym zvláštnym spôsobom nepripravovali. Osemnástka jednoducho prišla ako predtým šestnástka, či sedemnástka a dúfam, že podobne príde aj dvadsiatka, atď. Keďže oslavujeme osemnásť rokov od vzniku kapely, povedali sme si však, že bez fanúšikov by to nebola pravá oslava a preto vyrážame na turné.“
V takmer každom rozhovore nezabudnete zdôrazniť, že na Slovensku sa vám hrá vždy veľmi dobre. Počas aktuálneho turné však plánujete iba jednu zastávku, 31. marca, v Košiciach. Nie je jedno slovenské mesto málo?
Ota Hereš: „Súhlasím s tým, že jedno mesto je na Slovensko málo, ale verím, že ak nám to vyjde, chceli by sme urobiť v jeseni turné k novému albumu a určite sa na Slovensko vrátime. Sme kapela, ktorá vznikla ešte v Česko-slovensku, ale napriek rozdeleniu štátov nám fanúšikovia ostali a naše albumy vydávame ďalej aj na Slovensku. Počas posledných dvoch rokov začíname jazdiť na Slovensko stále častejšie a budeme iba radi, pokiaľ nám budú koncerty u vás pribúdať.“
Čo by ste chceli ponúknuť vašim fanúšikom počas turné, resp. na čo sa môžu tešiť?
Ota Hereš: „Počas všetkých našich turné zachovávame rovnakú, resp. podobnú dramaturgiu. Vždy hráme piesne z nových albumov a chýbať nesmú ani kultové piesne, v našom prípade z prvého albumu. Jednoducho, u kapiel to už tak býva, že najviac hitoviek majú na premiérovom albume. Tohto roku budeme hrať best off zo všetkého, čo sme vydali, plus songy z posledného albumu.“
Posledný album ste vydali v roku 2008. Spomínali ste, že v jeseni máte v pláne rozšíriť vašu diskografiu, resp. plánujete z turné pripraviť napr. DVD záznam?
Ota Hereš: „Nad DVD zatiaľ neuvažujeme, pretože je to finančne nákladná záležitosť a jeho výrobu nedokáže spolu so sponzormi pokryť. Nové albumy vydávame v periodicite rok a pol, až dva roky a máme pocit, že správny čas pre ďalší album bude práve teraz v jeseni. Pokiaľ sa nám to podarí, radi by sme ho podporili turné s koncertmi aj na Slovensku. O nových materiáloch je ešte skoro hovoriť, hoci myšlienku už v hlavách máme. Nové piesne sú rozpracované, ale vždy najskôr album vydáme a až potom zaraďujeme do play listu nové skladby. Preto žiadnu ochutnávku ešte v rámci tohto turné ponúkať nebudeme.“
Alkehol ťahá rovnaká zostava už 18 rokov. Čo vás drží pokope?
Ota Hereš: „Určite nás drží pokope chľast a priateľstvo. Hoci sme osemnásť rokov spolu každý druhý deň, naším šťastím je, že netrpíme žiadnou ponorkovou chorobou. Dokážeme si spolu sadnúť na pivo, niečo popijeme a vždy sa máme o čom baviť. Za najdôležitejšie však považujem, že stále nás baví koncertovať a práve toto je puto medzi nami, ktoré nás drží spolu.“
Na začiatku bol Alkehol „vedľajším“ projektom. Platí to aj po osemnástich rokoch?
Ota Hereš: „Pre túto zostavu je Alkehol hlavným projektom s tým, že napr. Tonda bol najskôr v Alkehole a až potom v Harleyi, ktorý je pre neho osobnou záležitosťou. Pred Alkeholom som zakladal Torr, kde hrám stále, no domácou kapelou je pre mňa Alkehol.“
Osemnásť rokov je vek ako stvorený na snívanie. Raz ste prezradili, že by ste si radi zahrali s americkými neopunkovými kapelami. Platí to ešte stále?
Ota Hereš: „Dostať sa vonku a zahrať si s americkými neopunkovými kapelami by bolo splnením nášho absolútneho sna. Musíme si však uvedomiť, že Alkehol je postavený na textoch, do ktorých sa snažíme vkladať vtipné pointy. Našim textom rozumejú iba Česi a Slováci, pričom sa nám nezdá správne prekladať ich napr. do angličtiny. Jazyková bariéra nás síce v tomto prípade brzdí, ale na druhej strane čeština nám nebráni hrať za hranicami. Pred dvomi rokmi sme hrali v Anglicku a Írsku pre Čechov a Slovákov, ktorých bolo na našich koncertoch dokonca viac. Radi by sme si zahrali aj v USA, no skôr na česko-slovenských festivaloch ako je napr. Chicago Fest. Vieme si teda predstaviť hrať aj v iných krajinách, ale v našom rodnom jazyku a pre našich krajanov. Našim prianím však ostáva, nech nás ľudia počúvajú aj naďalej a nech stále chodia na naše koncerty. Toto je pre nás najdôležitejšie a teší nás, že to funguje.“
V rozhovore s českou kapelou sa na Slovensku nedá obísť futbalová téma, a pre Alkehol to platí zvlášť, lebo ste známi aj skladbami z futbalovej sorty. Ako ste vnímali naše bratské súperenie v kvalifikácii o postup na svetový šampionát v JAR, v ktorom sa nakoniec podarilo uspieť našej repre?
Petr „Kuna“ Buneš: „Samozrejme, fandili sme našim českým reprezentantom, ale vychádzajúc z toho aké sme mali futbalové vedenie a čo všetko sa u nás dialo, vzali sme to ako fakt, že sa nám nedarilo. Nakoniec postúpili Slováci a nemám najmenší problém fandiť im. Neúspech v kvalifikácii nás fanúšikov mrzí, ale nakoniec sme rešpektovali fakt, že sme boli horší mužstvom.“
Pri nástupe na post predsedu Českomoravského futbalového zväzu bol Ivan Hašek prezentovaný na Slovensku ako spasiteľ futbalu za riekou Moravou. Platí rovnaký názor aj u vás v Čechách?
Petr „Kuna“ Buneš: „Keď sa stal Ivan Hašek predsedom futbalového zväzu, myslel som si niečo podobné. Keď však dosadil za reprezentačného trénera svojho kamaráta Michala Bílka, ktorý nemá kvality reprezentačného trénera, už tento názor nemám.“
Od brata, ktorý chytá v Čechách, viem, že medzi Spartou a Sláviou vládne úctyhodná rivalita. Nenaháňali vás nikdy fanúšikovia Slávie alebo Ostravy kvôli skladbe „Železná Sparta“?
Petr „Kuna“ Buneš: „Zatiaľ nás kvôli tejto piesni ešte nikto nenaháňal, ale keď sme svojho času hrali v Bratislave, fanúšikovia na koncerte nás upozornili, aby sme Železnú Spartu nehrali, čo sme však v pláne ani nemali. Spartu sme urobili ako demo pre našich priateľov, ktorí chodia do krčmy na Slamníku, kde sme ako kapela vznikli. Keďže všetci fandili Sparte, napísali sme a urobili pieseň práve o nej. Nakoniec sme ju zaradili aj na album, lebo sa mi páčila, ale v Ostrave alebo v Brne ňou provokovať nebudeme. V Prahe ju hráme iba vtedy, keď si ju ľudia vyvolajú. Pokiaľ sú na koncerte aj Slávisti, ukazujú nám, že túto pieseň „nie“, no fľaše po nás určite nehádžu. Pokiaľ sa chcú futbaloví fanúšikovia vyblázniť, veľmi radi im zahráme „Nechte vlajky vát“.“
Text a Foto: Imrich Makó
