Túžia, aby ich hudba spájala viac ľudí. Príbeh kapely Waterbased je o živote aj muzike

Slovenské dream popové duo Waterbased zaujalo hneď nielen svojím názvom, ale aj prvými singlami Silence and sirens, Žihľava, Flame alebo Perfect host. V tomto roku debutovali albumom Silent Regions. Na festivale Pohoda sme sa rozprávali o hudobnej ceste jedného z najzaujímavejších hudobných projektov na našej scéne. Waterbased sú speváčka a gitaristka Julss Mihalyiová, gitarista a producent Ľubo Krajňák a koncertný člen kapely, bubeník John Clardy.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku a počúvať môžete aj bez pripojenia k internetu. Sťahujte kliknutím sem.

Čo pre vás znamená debutový album Silent Regions? 

Julss: Rozmýšľala som nad tým, ešte keď som bola v Kodani. Začala som vydávať prvé single a vedela som, že chcem vydať niečo celistvé, lebo som mala viac skladieb a viac dém a nápadov. Takže pre mňa to znamená niečo, čo som si myslela, že nikdy nebudem schopná dokončiť, vydať a spraviť. Do prvého singla som sa hrozne dokopávala, kamoši ma presviedčali, trvalo strašne dlho, kým som si povedala, že to skúsim. Pre mňa je to celkom big deal.

Ľubo: Pre mňa to znamená silný príbeh, ktorý odštartoval novú etapu – životnú aj hudobnú. Myslím, že keď budem zomierať, budem si tento projekt pamätať ako veľmi intenzívny a tvorivý vo všetkom, čo sa dalo z nás vyžmýkať zo všetkých stránok. Som veľmi vďačný za neho a znamená pre mňa extrémne veľa. Je to pre mňa silná vec. 

John: To je zaujímavé. Je to jedinečná situácia, pretože na albume som neurobil nič, ale Ľubo a Julss sa ma opýtali, či s nimi chcem hrať koncerty. Myslím si, že sú veľmi dobrý tím. Veľmi rešpektujem texty Julss, ktoré píše po anglicky, hoci to nie je jej materinský jazyk. A Ľubo má veľmi silný a jedinečný zmysel pre rytmus. Je ťažké tie skladby hrať. 

Vznikli ste sa tak, že Julss kontaktovala Ľuba, prišla si za ním do Prahy a hneď ste začali skúšať. Vaša hudba je melancholická, hĺbavá a vďaka Julssinmu spevu aj éterická. Ako ste dospeli k vašej muzike? 

Ľubo: Veľmi postupne. Ako hovoríš, Julss prišla a kontaktovala ma. Tam už vznikal nejaký vzťah mojej vízie a Julssinej predstavy. Kĺbili sme to, aby sme zachovali jedinečnosť, ktorá sa pomaly vyvíjala. Hlavne tento rok to bolo zase o niečom úplne inom, lebo bola výzva pri hraní s Johnom vystavať to už nie ako dream popové duo. Je to trošku dark, electronic aj živelnejšie. Je to stále vo vývine, ale myslím, že už sme si našli s Johnom pasáž, ktorá nám vyhovuje aj na koncertoch. Ako spomínal John, do albumu nevstupoval, ale práve na koncertoch nám veľmi pomohol otvoriť potenciál skladieb a posunúť ich ešte ďalej. 

Čiže budete prerábať debutový album? 

Ľubo: Nie, ale mám nutkanie robiť to akusticky. Vyskúšať si len akustickú vec. Myslím, že niečo funguje, už sme to skúšali. Máme ešte viacero podôb, ako to môžeme uchopiť a mňa veľmi baví aj jedna aj druhá stránka – aj tá intímnejšia aj tá plnšia. 

Nakoľko definuje váš zvuk Julssin hlas? Je to silný a špecifický element. Prikláňali ste sa aj k tomu, že ste muziku skladali okolo toho, ako Julss spieva? 

Julss: Myslím, že to išlo skôr ruka v ruke. Nebolo to zámerom, ale potom to nejak prirodzene vyšlo, že sa to dopĺňalo. Veľmi sme nad tým nerozmýšľali. 

Ľubo: Ja za tým vidím vždy veľa myšlienok, ale my si našu hudbu pripravujeme tými myšlienkami, aby vznikala v ten daný moment. Milujem, keď dám nejaký nápad a dostanem naspäť Jullsin spev. Viem, že je to ďalší element, ktorý každý nápad posúva ďalej. Bez jej spevu by som sa neposunul ďalej.

Julss: Keď sa Ľubo zasekol na hudbe a ja som do toho dala vokál, tak už vedel čo ďalej. Dopĺňa sa to. 

Ľubo mi v našom staršom rozhovore spomínal, že si sa v začiatkoch pred ním ostýchala, aj čo sa týka hrania na nástroj a podobne. Čím si získal tvoju dôveru? 

Julss: Ja úprimne vôbec neviem. Hanbila som sa strašne, a najprv bola moja podmienka, že musíme mať mikrofón, slúchadlá, veľa reverbu, aby to neznelo až tak zle, keď sme niečo skúšali. A keď sme to už robili častejšie, skoro každý deň, tak som z toho nejak vyšla. Ale všimla som si, že keď po dlhej dobe znova robíme niečo nové, tak mám znova také to, že sa bojím pred niekým skúšať. Asi to bude tým, že sa bojím pred niekým skúšať niečo nové, lebo mám v hlave blok – čo, keď to popletiem, alebo to bude falošné, alebo to bude zlé. Čo je vlastne úplne v poriadku, lebo veď skúšame a je to prvá fáza. S tým bojujem stále. 

Ľubo, čím si ťa Julls získala? 

Ľubo: Svojím prejavom. Nielen speváckym, ale aj ako vystupuje. Baví ma byť v jej spoločnosti. Stále vidím jej potenciál, že dosiahne veľa, keď si bude veriť, aj vo veľkých veciach, keď skúšame. Tolerujem jej to a viem, že je tam nejaký kamienok, ktorý treba dať preč. Viem, že keď to zvládneme, tak vznikne krásna skladba v hocijakej forme. Mňa si získala týmto – jej prejav je úplne jedinečný, veľmi ma baví a ten spev milujem. 

Ľuboslav Krajňák. Foto – Richard Zimmermann

Veľmi sa mi páči vás príbeh. Je o hudbe, ale aj o hľadaní a nájdení. Hudba vás spojila. Určila aj vašu budúcnosť a nejaké vaše smerovanie? Vyriešil vám tento projekt to, čo ste vtedy hľadali? 

Julss: Myslím, že som potrebovala ľudí okolo seba, ktorí by mi umožnili posunúť sa niekam ďalej. Začínala som ako singer songwriter, hrávala som si sama na gitare, štyri akordy dookola a vedela som, že ma to limituje. Chcela som svoje hranie posunúť ďalej a vytvárať melódie, ale nemala som na to priestor ani správne nástroje.

Nad týmto sa nezamýšľam, a teraz ako sa na to pýtaš, tak premýšľam, čo sa vlastne stalo. Pre mňa je úplne prvoradé a najhlavnejšie, mať okolo seba fajn ľudí, s ktorými ma to baví, a ktorí sú dobrí v tom, čo robia. Aj naši producenti, s ktorými sme spolupracovali, sú špička v súčasnej československej elektronike a produkovaní. Je to vau, že do toho išli s nami, a že s nami robili na našom albume. Ani neviem, prečo to vlastne spravili, ale je to super. Takže áno, tento projekt mi umožnil veľmi veľa vec a dostať sa na veľa miest. Hráme toľko koncertov, že som si ani nemyslela, že by sa to takto rýchlo mohlo rozbehnúť.

Podarilo sa vám splniť si niektoré muzikantské ambície? Čo sú ďalšie stupne, ktoré by ste si chceli dožičiť a dosiahnuť? 

Julss: Nikdy som nerozmýšľala nad tým, aké mám ambície. Mňa len veľmi tešilo vystupovať a zdieľať niečo s ľuďmi. Som introvert, ale veľmi ma baví, keď sa môžem nejakým spôsobom spojiť s ďalšími ľuďmi a niekedy to neviem inak než cez hudbu. Niekedy neviem, ako za niekým prísť a rozoberať s ním niečo hlboké, v tom mi hudba príde „effortless“ – ako sa to povie, spôsob, ako to dosiahnuť. 

Ľubo: Túžim po tom, aby naša hudba spájala viac ľudí. Aj spájala šance, vypočuť si to. Byť v kontakte s človekom, psíkom, s kýmkoľvek. Chcem už z tej skúšobne a z produkovania ísť vonku a vidím, že je to super. Čím viac koncertov budeme hrať, o to viac sa budem len tešiť. 

John, vstupuješ už aj do autorského procesu, keď vznikajú nejaké nové pesničky? 

John: Našťastie mám slobodu hrať, čo chcem a myslím si, že rozumejú, že sa nebudem snažiť urobiť nejaké drum solo. Pre Waterbased sa snažím hrať ako Simone Pace, bubeník z kapely Blonde Redhead. Pre mňa je veľká výzva, nahrať niečo, čo nie je úplne normálne, ale ani príliš agresívne. 

Julss, ty si sa rozhodla, že si budeš písať texty sama. Prečo si ich píšeš a vieš si predstaviť, že by si spievala texty niekoho iného? 

Julss: Pre mňa to je ako ruka v ruke, napísať si niečo, a potom to spievať. Dáva mi to zmysel. Texty niekoho iného? Možno áno. Mám hudobníčky, s ktorými sa stotožňujem a  veľmi sa mi páči ich songwriting, ale v niečom mi spievať covery nestačí. Keď som mala sedemnásť, mala som kapelu, kde sme hrali iba covery a rýchlo som sa od toho odpojila. Keď som začala písať vlastné texty a mať vlastné skladby, tak mi to prišlo, že už nechcem ísť späť. 

Ľubo: Študentské kapely, to sú pre mňa akoby pubertálne etudy v hudbe, nemáš noty, ale máš kapely a snažíš sa to sprítomniť. Je to etuda, kedy cvičíš na niečo, čo potom aplikuješ do svojej hudby, a čo ťa rozvíja. 

Keď som si vypočul vaše prvé single a teraz aj album, od začiatku pôsobíte, že viete, čo chcete. Je tam nejaká vízia toho, že aj hľadáte, aj ste našli. Stále, keď človek počuje prvý singel úplne neznámej kapely, ktorý zaujme, prichádza spontánna zvedavosť, kam to až môže zájsť. Aké emócie vo vás vyvoláva vaša hudba? Vraciate sa k jej počúvaniu? 

Julss: Vyhýbam sa jej počúvaniu. Niekedy je pre mňa nepríjemné, keď je pri mne niekto iný a pustí si našu skladbu. Ale sa učím cez to preniesť a užívať si to. Pri blízkych kamarátoch to už zvládam, ale ak by to bol niekto cudzí, tak by som sa tvárila, že to nie som ja. Musím mať asi určitý typ nálady na to, aby som mala chuť, pustiť si to. Vždy hovorím, že je to ťažšia hudba, ktorá nie je na prvé počutie. Myslím, že človek by sa mal zamerať na naše texty. V nich je skrytá pointa.

Ľubo, dokážeš si vypočuť vašu hudbu bez toho, aby si ju analyzoval? 

Ľubo: No, nedokážem, lebo je to nonstop job. Už som si na to zvykol a beriem to ako normálku. Aby sme ju pripravili a spravili sa jednotlivé úkony, tak to musím počúvať nonstop a hocijako rôzne, či podľa zoznamu, či ako prípravu nejakých verzií. Keď už som vyčerpaný, a mám to opäť počúvať, tak väčšinou začnem pracovať s niečím, čo doplní set. Je to niečo staré alebo prerobené. Je to výzva, potom sa namotivujem, mám v sebe eufóriu, že to sadlo a nadšenie, aby som neupadol do nejakej krízy. Je to ťažké, ale je to job. Idem do toho, teším sa.   

John, počúvaš vo svojom voľnom čase hudbu Waterbased? A aké v tebe vyvoláva emócie? 

John: Počúvam a vyvoláva veľa emócií. Myslím si, že Julss má špeciálny talent, ktorým dokáže vyjadriť emócie. Napríklad, keď som prvý krát počul skladbu Nothing, rozumel som, že to je intenzívna a hlboká skladba. 

John Clardy. Foto – Richard Zimmermann

Ľubo: Ako John hovoril Nothing, spomenul som si na jeden moment –  Julss tú pieseň vymyslela úplne sama, aj na gitare. Povedal som jej, vezmi si ešte gitaru a rob lebo toto je čarovná vec, tá vyšla len z tvojich rúk. Takže úplne súhlasím, tiež ma ten moment očaril. Len sme dali na gitaru kapodaster a bolo to tam. 

Julss: Tie štyri akordy sa zmenili na osem alebo ďalšie štyri. 

To, že je niekto top je super. Ale je za tým ešte niečo viac. Aký je širší príbeh Waterbased? 

Julss: Začnem zďaleka. Myslím, že začala pandémia a to som bola ešte v Kodani. Začala som vtedy intenzívnejšie počúvať slovenskú hudbu, a potom som sa aj pozerala, kto na nej robil, kto ju produkoval, a v tom boli veľmi výrazní Tomáš Havlen, Adam Pastirčák, Aid Kid, Oliver Torr. Najprv sme písali viacerým, nejako nám neodpísali, ale potom sme sa dostali k Jonatánovi a on si k sebe prizval Aid Kida. Páčilo sa mi, čo robil, má fakt osobitý zvuk. Páčila sa mi  surovosť zvukov, ktorá je pre neho charakteristická. Vedela som, že by sa k nám hodilo niečo podobné. 

Temnota a surovosť je v tvorbe Waterbased v protiklade k tvojmu spevu. Je to zaujímavé. Máloktoré kapely to majú, pretože chcú robiť aj iné veci. Ľubo, páči sa mi hudobný nástroj, na ktorý si dnes hral na pódiu. Čo je to za nástroj? 

Ľubo: Tebe sa páči, ale Julss sa nepáči, s tým bojujem. Je to nová vec. Potreboval som vyriešiť nejakú technickú vadu s ladením a tak mi prišlo, že gitara Steinberger spĺňa aj požiadavky veľkosť nástroja. Jasné, je to akýsi protipól, že toto cezo mňa neprejde. Ale funguje kvôli tomu, že sa na pódiu strašne hýbem a mať veľký nástroj, ktorý je ťažší, je pre mňa zväzujúci. Mám teda malú gitaru, ktorá ma uzamknutie strún a je to skôr „guitar hero“ gitara. Je to vyslovene koncertný nástroj, nie štúdiový. 

text a podcast: Edo Kopček
mix a master zvuku: Dušan Papp
foto: Richard Zimmermann, festival Pohoda 2023