Od Tobiáš Cingeľ z Alltide o debute: Naše piesne majú dávať zmysel (Podcast)
Mladá, čerstvá skupina z Prešova Alltide sa po singloch Vlnám, Unikám a Pamätaj si ma posunula ďalej. Výsledkom je EP s názvom Fialová. O tejto vydarenej nahrávke a kapele vôbec sme sa zhovárali so spevákom Tobiášom Cingeľom.
Stretávame sa na Stromoradí, kde ste zahrali svoj úplne prvý koncert, ktorým sa začala písať koncertná história kapely. Ako si naň spomínaš a čo vám dala táto skúsenosť?
Bolo to už celkom dávno, ale stále ho mám v živej pamäti aj preto, že to bol prvý koncert a zatiaľ ostal jediným. Druhý sme kvôli pandémii nemali. Spomínam na to veľmi dobre. Myslím, že to bola skúsenosť, ktorá nám veľa dala. Boli sme prekvapení, že prišlo dosť ľudí, tuším, že ich tam bolo až 75. Bolo to pre nás veľmi pozitívne, pretože sme nečakali, že na prvom koncerte začínajúcej kapely bude toľko ľudí a že máme toľko poslucháčov. Zároveň sme to brali s rešpektom – počúva nás toľko ľudí a my ešte len začíname. Necítime sa ako kapela s veľkými skúsenosťami.
Je logické, že kapela, ktorá pôsobí v nejakom meste, začína hľadať publikum a oslovovať fanúšikov v rámci tohto mesta. Myslíš si, že tomu pomohli aj vaše predošlé single?
Jednoznačne. Neviem si predstaviť, že by sme prišli na Stromoradie, mali iba EP a predtým by nás nikto nepoznal. Pretože aj keď sme teraz vydali prvý projekt, fungujeme už nejaké tri roky, a to znamená, že základňa sa už nejaký čas zbiera. Vďaka tomu, že sme vydali tie piesne, sme tam, kde sme.
Fialová celistvosť
Trochu mi to pripomenulo začiatky kapely Papyllon v tomto meste. Tiež to bolo tak, že hrávali pre svoje menšie publikum, ale vo finále koncerty v kluboch okolo 100 ľudí, to je vlastne úspešný večer. Poďme k samotnej nahrávke EP s názvom Fialová. Vravel si mi, že fialová je farba, ktorá vyjadruje celistvosť. Napriek tomu, že sa vo svojej hudbe vyjadrujete abstraktne, je tam cítiť istý príbeh. Aký príbeh sa skrýva za touto EP?
Je tam viac príbehov a všetky piesne svojimi príbehmi vytvárajú jeden celistvý príbeh, ktorým sa snažíme niečo povedať. Aj napriek tomu, že nechodíme na tú istú školu, a okrem kapely nás nič iné extrémne nespája, máme podobné životy, dejú sa nám podobné veci a máme veľmi podobné pohľady a názory na život. To je podľa mňa nevyhnuté preto, aby kapela mohla kvalitne fungovať. To znamená, že v každej piesni je odkaz na situácie, ktoré každý z nás zažil, na niečo iné, a zároveň veľmi podobné.
Snažíme sa hovoriť o tom, ako sa na svet pozeráme my, čo si z neho berieme a čo sa z neho učíme. Sú tam opísané situácie, ako sme sa vyrovnávali s tým, že nás nezobrali na školu, že sme s presťahovali do iného mesta, že nám nevyšiel nejaký vzťah atď. Ani jedna pieseň nie je len o jednej veci, preto sú naše piesne zatiaľ abstraktné. Naše EP zahŕňa nejaké obdobie, v ktorom sme žili a dávali všetko dokopy. Nevedeli sme to robiť tak, že teraz ideme písať o tejto konkrétnej veci. No nejakým spôsobom to celé dáva zmysel a v každej piesni sú odkazy na mnoho príbehov, spomienok a zážitkov.
Kapela funguje tri roky, poďme konkrétnejšie k tomu, čo sa za tým skrýva, a či tie pesničky môžu byť výpoveďou aktuálnej generácie?
Snažíme sa pracovať tak, aby naše piesne neboli prázdne, ale aby ľudia po koncerte odišli s pocitom, že majú dobrý hudobný zážitok, a naše texty sa ich dotkli. Chceme, aby to malo hĺbku, aby sme nerozprávali o prázdnych veciach, ktoré nedávajú žiaden zmysel. Jednoducho snažíme sa tým niečo povedať, lebo aj o tom je hudba a my ju chceme takto robiť.
Bicie z plechovej skrine
Máte pestro vystavanú hudobnú zložku. Vo vašich piesňach nájdeme harmónie, akustické veci, indie gitaru. Nahrali ste to vo svojom štúdiu? Je to indie alebo nezávislá gitarová muzika? Od čoho sa chcete odpichnúť a vyvíjať ďalej?
Keď sme začali tvoriť hudbu, žáner indie bol niečím, čo nás spájalo. Mali sme ho radi a v období, keď sme zakladali kapelu, sme počúvali hlavne ten. Ale tým, že človek počúva veľa hudby, hrá a pohybuje sa v tom svete, tak sa vyvíja. To znamená, že dnes už každý z nás počúva niečo iné, ale základom je stále žáner indie. Chceme sa odpichnúť od toho, čo máme radi – od toho, že každý z nás počúva niečo iné. Ešte stále neviem úplne odpovedať na otázku, čo chceme robiť, pretože sme na začiatku, hľadáme správny zvuk a samých seba. Novým EP sme sa na rozdiel od prvých singlov k tomu priblížili, ale stále to ešte nie je ono. Sú to veci, s ktorými sme spokojní, ale ešte to nie je tak, ako chceme, aby to znelo.
Album ste nahrávali a produkovali sami vo svojom štúdiu Alltide lab. Učenie a zdokonaľovanie spočíva v tom, že si pustíte tutoriály a potom niečo skúšate alebo ako to vyzerá vo vašom prípade?
Je pravdou, že všetky veci sme nahrávali sami vo svojom štúdiu, ktoré sme si v lete zariadili tak, že ho môžeme nazvať štúdiom. Takže aj v tejto oblasti sme v začiatkoch. Zdokonaľujeme sa tak, že každý z nás sa snaží tvoriť veľa sám doma. V kapele sme traja, a tak to máme rozdelené. Šimon, ktorý hrá na gitare, sa viac stará o produkciu, upravuje skladby, ktoré sa potom spolu v štúdiu snažíme nahrať. Je pravdou, že na EP je najciteľnejšia jeho gitara. Spolu s bicími je to dosť výrazný prvok, ale je tam aj veľmi veľa rôznych zvukov. Napríklad posledná pieseň z EP bola nahraná na chate. Nahrali sme harmónium, ktoré sme tam našli. Alebo v piesni Pamätaj si ma, ktorá vznikla predtým, je nahratá stará plechová skriňa, z ktorej potom Jakub spravil bicie. Snažíme sa robiť rôzne veci tak, aby boli fajn a aby nás to samých bavilo, preto skúšame a experimentujeme.
V tejto chvíli som sa preniesol do Londýna na nahrávanie kapely Pink Floyd, ktorá robila na svojom debutovom albume. A keďže chlapci mali nejaký čas, tak sa tam prehrabávali vo zvukových bankách. Pripomenulo mi to, že podobne ste so zvukmi experimentovali aj vy. Musí byť zvuk ohraničený len basou, bicími, gitarou a spevom?
Snažíme sa žiadnym spôsobom neohraničovať. Keď mám odpovedať na otázku, aký žáner robíme, nerád hovorím, že je to indie, aj keď sa to k nemu približuje. Na začiatku procesu tvorby novej piesni si nepovieme, že robíme indie, tak teraz ideme spraviť indie pieseň. Skôr je to nejaký súzvuk a harmónia toho, čo aktuálne prežívame, počúvame, čo nás inšpiruje. Prídeme so všetkými týmito pocitmi, náladami a skúsenosťami do štúdia a snažíme sa nechať plynúť veci, ktoré sú v nás.
Nové piesne, klip, dokument, session a ďalšie výzvy
Váš debutový koncert 16. septembra ukázal, že vaša hudba má potenciál osloviť. Takže teraz máte EP a čo bude ďalej po pandémii? Kam by ste sa chceli posunúť?
Pandémia zbrzdila všetko, nielen hudbu a kapelu. Náš pôvodný plán bol vydať sa na turné. Bolo to logické vzhľadom na to, že EP sme vydali koncom júla. Našou najväčšou túžbou bolo posunúť sa v tom, že budeme viac hrať. Nepodarilo sa to kvôli pandémii a tomu, že sme hranie presunuli až na leto. To však nevadí, lebo stále sa dá robiť veľa vecí. Máme už natočený klip k piesni Si mi bližšie. Treba ho postrihať, zeditovať a potom to chceme vydať. Okrem toho robíme dokument o celom EP a o tom ako sme ho tvorili. Ľudia sa môžu dozvedieť viac o nás a nahliadnuť do zákulisia. Dokument už je nahratý a čakáme iba na zeditovanie. Okrem toho pracujeme na jednej session v priestoroch krajského múzea. Chceme vybrať tri piesne spoločne s mladou prešovskou kapelou Rijola, ktorá prednedávnom vydala svoj prvý singel. Chceli by sme robiť aj na novej piesni, ale popri všetkých tých veciach, ktoré máme rozrobené, na to nie je čas. Veríme však, že sa všetko upokojí.
Ste začínajúca kapela. Zmienil si tú session, ktorú pripravujete. Snažíte sa teda postupovať aj kreatívnejším spôsobom, ako len hrať koncerty?
Áno. Je to pre nás hlavne výzva. Tým, že máme vydaných 7 vecí, tak vyskladať program na hodinu alebo 45 minút je celkom náročné. Musíte zahrať všetky piesne a stále to nie je dosť. Aj preto sme na koncerte spravili to, že sme si zavolali nášho kamaráta, ktorý zahral 3 piesne, a aj preto chceme vydať ďalšie veci. Snažíme sa to robiť tak, aby sme diváka stále nejako prekvapili. Je logické, že človek na koncerte čaká, že ak máme nové EP, tak zahráme zaradom prvých 5 piesní. Nechceli sme to tak urobiť aj preto, že naša EP má opačnú dynamickú krivku. Prvé piesne sú dynamickejšie, rýchlejšie ako tie posledné, takže sme to chceli nejako ozvláštniť.
Na pódiu ste mali veľmi dobrú posilu – gitaristu z kapely Papyllon Juraja Šoltisa. Za zvukom zasa stál ich zvukár. Existuje medzi vami ako kapelami nejaké spojenie a je potenciál, že by ste mohli ísť na spoločnú šnúru, kde by vám s publikom mohli pomôcť starší a skúsenejší muzikanti?
Uvidíme, čo bude, nechceme prezrádzať, ale padol tu už aj takýto nápad. My sa v podstate poznáme iba s Ďurim a niečo málo vieme o sebe navzájom. Myslím si, že je tam určitý potenciál, pretože my máme radi to, čo robia oni, a myslím, že je to vzájomné. Oni sú skvelí, lebo sú pokorní, a je fajn vidieť, že aj oni boli tam, kde sme my teraz, takže pre to majú pochopenie. Páči sa mi, že si rozumieme a myslím, že máme na veci podobný pohľad. Určite sme tomu otvorení.
Dávame do toho všetko
Mám taký pocit, že ako kapela Alltide veríte tomu čo ste si vyskladali, vymysleli a plánu, ktorý ste si nastavili. Je to teda tak, že nie ste iba voľnočasová kapela?
Kapela nám berie voľný čas, nie je to však vec, ktorá vypĺňa náš pracovný čas. Nerobíme to ako zárobkovú činnosť, aj preto, že sme na Slovensku, ale snažíme sa to robiť na sto percent. Berieme to tak, že nevieme to robiť inak. Snažíme sa do toho dať čo najviac a chceme to robiť tak, aby sme boli spokojní s tým, čo vydáme, či už je to klip alebo pieseň. Myslím si, že sa to v dnešnej dobe dá a že na to nie sú potrebné peniaze. Teda sú, bez nich sa človek nepohne, a keď sa chce posúvať, tak ich potrebuje. Ale na to, aby človek robil veci, ktoré má rád, a aby ich vôbec robil, vlastne nepotrebuje peniaze. My sa to snažíme robiť tak, že do toho dáme všetko. Zapájame ľudí, ktorých máme radi a ktorí robia veci, čo sa nám páčia. Potom vznikajú veľmi dobré projekty.
Bola hudba prítomná vo vašom rodinnom zázemí alebo prostredí, v akom ste vyrastali?
Veľmi silno. Myslím si, že každý z nás pochádza z prostredia, v ktorom odmala počúval hudbu. Všetkých nás dosť ovplyvnil gospel. Pohybovali sme sa v rôznych detských spevokoloch, speváckych súboroch, rôznych kapelách. Keď sme začali hrať, tak pre nás pódium alebo vystupovanie pred ľuďmi vôbec nebolo cudzie. Nemôžem povedať, že už prirodzene zvládame stres, pretože pre speváka je to prirodzené až po nejakých 20 koncertoch. A aj tak je vystresovaný 5 sekúnd pred tým a 5 sekúnd na stejdži. Ale nie je to pre nás niečo úplne neznáme a nové. Neznáme je to akurát tým, že to robíme na komerčnejšej úrovni, teda že sa snažíme osloviť širšie publikum.
text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master podcastu: Dušan Papp
foto: Peter Jurčo
