Podcast

Stano Čorej o novej Úzkej Krajine: Predstava divokého západu v digitálnom svete mi príde humorná (Podcast)

Stano Čorej je momentálne aktívny v troch kapelách: Komajote, White Place a Úzkej Krajine. Práve s Úzkou krajinou, ktorá je jeho autorským projektom, vydá čoskoro nový album Elektromagnetický život. A hoci nahrávka ešte len pôjde do digitálnej distribúcie, fanúšikovia ju mohli počuť v live streame aj naživo v jeseni na koncerte v Stromoradí.

Inšpiráciu pre vznik tohto albumu si čerpal z fyzikálneho prostredia. Pamätám si, že ma to celkom odpálilo, lebo ja a fyzika nie sme až takí veľkí kamaráti, aj keď Big Bang Theory ma paradoxne baví. Poďme teda k inšpirácii. 

Je to veľmi jednoduché. Existuje taký pán Roger Penrose, ktorý dostal Nobelovu cenu za fyziku v roku 2020. On dokázal, že keď sa všetka hmota vo vesmíre premení na energiu, tak sa stratí dimenzia času a priestoru, a vtedy sa z vesmíru stane jeden bod a ten znova vybuchne. Čiže sa zopakuje Veľký tresk. To ma inšpirovalo k tomu, aby som začal premýšľať, čo môže spraviť civilizácia preto, aby prežila túto situáciu. A jediné, čo túto situáciu môže prežiť, sú elektromagnetické polia. To ma vtiahlo do obrázkov a príbehov, ktoré sa tiahnu celým albumom. Je na ňom 12 skladieb, z ktorých 11 sa týka tejto témy. 

V tom prípade ide o konceptuálny album. Pre konceptuálne albumy mám veľkú slabosť. Myslím si, že pri takej inšpirácii by to ani nemohlo byť inak. 

To je len forma, ktorú som sa snažil naplniť nejakým obsahom. Je tam veľa malých príbehov, ktoré sa točia okolo celku cyklického vesmíru. V skratke ide o progres teoretickej civilizácie. A to je možno ten koncept, okolo ktorého sa to točí.

Zámerne som oponoval sám sebe

Myslím, že si sa posunul do progrockových vôd. Je to tak, alebo je to len môj mylný pocit? Vychádzam hlavne zo živého vystúpenia, ktoré ste absolvovali.

Niekoľko ľudí to už zmieňovalo. Stále robím hudbu a tým, že ju robím dlho, možno dokážem robiť aj komplikovanejšie veci. Nebol v tom teda nejaký vážny zámer hrať sa s komplikovanými taktami. Tak ako každý človek, ktorý má rád hudbu, aj ja mám primárne rád pesničky a melódie. Takže nikdy by som nerobil komplikovanú skladbu len kvôli komplikovanosti. Ak tam sú také prvky a nepôsobia rušivo, tak som rád. Aj King Crimson a jeho Starless na albume je z tých vôd. Ja som však použil len prvú časť, kde je melodický refrén, a ďalších 7 minút som ignoroval, lebo som tam, myslím, muzikantsky ešte nedorástol alebo som lenivý. 

Úzka Krajina

Úzka Krajina odohrala fantastický koncert v prešovskom hudobnom klube Stromoradie, na ktorom predstavila nový album Elektromagnetický život. (2021)

Aký veľký podiel má pri skladaní materiálu u teba to, že sa roky venuješ nielen písaniu pesničiek, ale aj nahrávaniu, a to, že si spolupracoval na muzikáloch s Martinom Husovským? Predpokladám, že každým učením a vývojom sa mení tvoj skladateľský pohľad na vznik nového materiálu.

Áno. Myslím, že každý uhol pohľadu – keď sa pracuje na muzikáli, na rozprávkach, na nejakom filme – to všetko ťa naučí a pripraví na niečo komplikovanejšie alebo väčšie. Tento album má bohužiaľ 64 minút. A bohužiaľ hovorím preto, lebo je to dosť veľa práce oproti 45-minútovým albumom, plus donahrávame nejaké zbory atď. Takže je to malé veľdielo, ale aj sen urobiť komplikovanejší album, ktorý som si vždy chcel splniť. Vďaka tomu, že rozumiem technickej stránke vecí, je to oveľa jednoduchšie. Pri skladaní dávam pozor, aby skladba mala okolo 3 – 4 minút. Ale tu som zámerne oponoval sám sebe a robil si zle. Dosť mi ubližuje, keď mením formy, ktoré podvedome cítim, ale v tomto prípade som mal veľkú radosť, že po nejakom prekonaní seba ma ten výsledok baví. Kombinácia znalostí technológie a dlhodobej práce s hudbou mi dáva šancu robiť takéto dlhé a veľké albumy od zloženia až po mastering. Rád by som ešte k celému albumu urobil animovaný film. Môj veľký sen je mať Elektromagnetický život aj ako 64-minútové video, ktoré by ľahko spájalo všetky príbehy a bolo by zábavným vizuálom. To sa mi však zrejme nepodarí. 

Vlado a Paranoidný android 2

Na tomto albume sú dokonca aj veľké hitovky. Rád by som vypichol pár skladieb. Jednoznačná hitovka je pesnička s názvom Vlado. Vďaka melodickému refrénu a klavírnemu sólu akoby zo salónu na Divokom západe je to taká „westernovka“.

V podstate táto atmosféra vyšla sama. Mala to byť hneď od začiatku baladická skladba. Následne do toho prišli jemne singlové bubny a tá salónna atmosféra je prirodzene kontrastom, pretože hovorí skôr o Divokom západe, ale už v digitálnom svete, čo mi príde humorné. Potom je tam téma toho Vlada. Keď to budú ľudia počuť, pochopia. Tých Vladov, ktorí neurobili až také dobré veci a mohli si to odpustiť, je v histórií veľa. Tak čakáme ďalšieho, ale v tomto priestore, predpokladám nevyhnutne. 

Pieseň Paranoidný android je priama narážka na kapelu Radiohead alebo je to len náhoda?

Pozor, Paranoidný android 2. Nie je to ambícia urobiť to lepšie ako Radiohead. Tú nemám a ani by som nemal odvahu, lebo tú kapelu si veľmi vážim. Aj skladanie malo byť pre mňa zábavou, lebo som sa nevedel motivovať inak, ako si do toho vymýšľať somariny. Ten príbeh je postavený na hlavu. Paranoidný android je pre mňa postava na lodi, ktorá obsluhuje ľudí, ktorí cestujú ďaleko v nejakom spánku. Tisícky rokov tam nemá čo robiť a potom to nedopadne až tak dobre. Nechcem hovoriť o významoch, ktoré možno prisúdi niekto iný, ale je to hlavne zábava. Tá hudba sa ani nemá brať veľmi vážne. Možno sú tam miesta, kde sa to tvári trošku vážnejšie, má to však byť radosť. 

Od prehistórie po skvelých ľudí

Keďže jednotlivé pesničky sú mikropríbehmi, ktoré vytvárajú celok, inšpiroval si sa históriou ľudstva alebo dejinami našej planéty?

Aj album je viac-menej vystavaný akoby od prehistórie vzniku života až po nejakú teoretickú finálnu výhru, ktorá sa nachádza v entropickej dovolenke. Entropia je postupný rozklad informácie. My ako mysliaca civilizácia alebo ľudstvo ešte celý čas bojujeme, lebo rozklad informácií je pre nás nebezpečný. Potrebujeme mať veci organizované, aby sme mohli konať. Vyhrať nad entropiou pre nás znamená niekam pokročiť. 

V staršej recenzií na Úzku krajinu sa písalo, že potrebuje viacero vypočutí. Som rád, že to tak je.

Možno áno, neviem to posúdiť, keďže som externý v zmysle, že nevidím do hláv iných ľudí. Vždy som prekvapený, keď sa niekto pozitívne vyjadrí o tom, čo robím, lebo som zvyknutý skôr na nepochopenie.

Úzka krajina, to boli prevetrané šuplíky, skladby, ktoré neboli použité do žiadneho projektu alebo kapiel, v ktorých si pôsobil a pôsobíš. Poloľudia už vznikali trošku inak a Elektromagnetický život vznikol v porovnaní s jeho predchodcami za rekordne krátky čas.

Možno ti budem oponovať v tom, že celý album vznikal viac-menej 2 roky. Už predtým som už mal  nejaké demá, na ktoré som nabaľoval gro albumu. Rekordné bolo akurát to, že v januári som si povedal: Teraz to musím dokončiť, aby sa v júni mohli diať veci a stihlo sa to nacvičiť s kapelou, lebo bol naplánovaný live stream. Robil som na tých veciach od leta 2020. Medzitým prišlo štipendium z FPU a všetko sa zrazu spojilo do jedného celku. Nešlo ešte o skladby v takom stave, v akom sú na albume, ale boli tam nápady a melodické postupy. Poloľudia vznikli tiež v nejakom dvojročnom období. A úplne prvý album, to bol vstup Ľuba Petrušku, keď som mu pustil pesničky, potom sme sadli na 4 – 5 dní v štúdiu a nahrali sme sólo-kapelový album. Potom sme ho trošku domixovali a dorábali spevy. Boli to zozbierané skladby a dosť z nich nebolo dokončených, doaranžovaných. Sú tam aj experimentálne pesničky alebo staršie prerobené verzie. Možno to nevznikalo 15 rokov, ale sú tam jedna, dve skladby, ktoré vznikli, keď som mal 15 – 16 rokov. Ešte si pamätám, že som ich púšťal chlapcom v Nude. 

Keď sa rozprávame o Úzkej krajine a o Elektromagnetickom živote, tak mám pocit, že si na tento album patrične hrdý. Bola to radosť alebo skôr hrdosť na to, že si sa posunul ďalej?

Je to pre mňa istý evolučný krok, keďže som sa skladateľsky posunul vo veciach, ktoré som nechcel urobiť, ale urobil som ich napriek tomu, že môj inštinkt ma do toho nepúšťal, aj zvukársky si už kompletne verím, že viem veľmi rýchlo spracovať aj tony materiálu. Tento album to pre mňa reprezentuje v rôznych smeroch o to viac, že som na ňom mohol spolupracovať s toľkými ľuďmi a že sú to moji kamaráti a blízki. Julka Smolková robila na vokáloch, Huso spieval a nahrával nejaké party, Jany Pastirčák na klávesoch, Ďuri Kováč na gitare, Stano Geci na bubnoch, Stano je super, mám veľkú radosť z toho, že pri bicích rozmýšľame podobne. Mišo Kráľ, s ktorým sme hrali v Komajote, na base. Rád by som spomenul aj vokalistky, bola tam Zuzka Banková, Alexandra Tkáčová a Diana Dunčková. Sláky aranžoval Maťo Jeriga. Čím viac ľudí v kapele je a dokážu spolu vychádzať, o to väčšia je to zábava. Je to ťažké na organizáciu, ale potom, keď sa to stretne, je to dobrý pocit. Jednoducho, osobne mám pocit, že sa niekam posúvam a mám motiváciu robiť niečo ďalej.

Stano Čorej

Zostava Úzkej krajiny z live streamu k albumu Elektromagnetický život. (2021)

Privilégium byť vo White place

Otočme list. Nenechám si ujsť príležitosť opýtať sa ťa na White place, s ktorými ste urobili skvelý kus roboty. Uverejnili ste Empty sessions, čo je 7 skladieb, ktoré predznamenávajú vznik druhého albumu. Užívaš si pozíciu sidemana a, povedzme, mentora kapely?

Mojou prvou motiváciou nebolo hrať s White place lebo ani som netušil, že existuje. Chcel som primárne hrať s Majom Jenčom, ktorý bol predtým spevákom vo Frequency a mňa bavilo to, ako pristupuje k hudbe. Vždy som hovoril: Majo, mali by sme niečo spraviť. Keď dozrel čas, zavolali ma do vranovskej skúšobne, kde som zistil, že existuje taká kapela. Určite si užívam pozíciu, v ktorej nie som lídrom nejakej vízie, ani tým, kto musí denne premýšľať nad tým, ako to pohnúť ďalej. To robí spevák Dano Jenčo a Majo. Ja ako gitarista a basák sa s bubeníkom Lukym akoby vezieme.

White place nie je ľahká kapela a Dano s Majom si radi komplikujú život komplikovanými rytmami, o ktorých tvrdia, že ich cítia prirodzene. Každopádne je to výzva, a nebyť kapely White place, tak ani ja by som muzikantsky nebol tam, kde teraz som. Dano chvíľami neveril, že dáme koncert alebo, povedzme, Empty session. Niežeby boli tie skladby hyperkomplikované, ale jednotlivé party sa nemiešajú logicky, stoja separátne a až potom vytvárajú so spevom nejaký celok. V podstate sa v kapele navzájom rušíme. Keď budem počúvať bicie, tak sa stratím vo svojom parte, keď Dano bude počúvať mňa, tak sa stratí vo svojom. Tam je výzva dokázať sa izolovať, no zároveň udržať celok pokope.

Stano Čorej ako basgitarista kapely White Place počas ich Empty sessions. (2021)

Užívam si to, je to výborná a oceňovaná kapela, lebo Dano s Majom sú výborní skladatelia a robia hudbu tak, ako by som ju ja nerobil. To bola motivácia pri Úzkej krajine – akoby si trochu ublížiť, robiť to neštandardne a vidieť, kam ma to dotiahne. Neviem, ako sa mi podarilo nájsť Dana, Maja a Lukyho, pretože neviem, či som už stretol muzikantov, ktorí takto rozmýšľajú alebo chcú takto robiť. Robiť s takouto partiou je privilégium. 

Veľmi sa teším na to, kam sa kapela posunie o nejakých 5 – 6 rokov. 

To máme odlišný inštinkt, ja sa bojím. Určite to bude zaujímavé. Okrem toho, že je to miestami komplikované, je tam stále melódia, text, ktorý ma môže chytiť. Nerád by som však robil hudbu, ktorá chce byť len komplikovaná a neprináša nič iné. Ale White place a Jenčovci sú pre mňa zjav, stále sa čudujem, s čím prídu, a som rád, že som dostal túto možnosť.

Letné single Komajoty

Poďme ku klasickému pesničkárstvu. To je kapela Komajota. Čo je nové v Komajote?

Minulý mesiac sme s Martinom robili na nových skladbách, ale ťažko pomenovať čo je nové. Lebo my môžeme prekvapiť, ale keď poviem, že robíme nové skladby, tak to nie je ono. Ale reálne robíme na nových skladbách a Komajota už má svoju zotrvačnosť ako tanker na mori. Podarilo sa nám na začiatku rozbehnúť a teraz môžeme nejako korigovať kurz. Myslím, že budeme fungovať dlho, aspoň kým sa bude chcieť Maťovi Husovi. Zatiaľ nie je dôvod, aby sme nefungovali ďalej a nerobili viac hudby. Ľudia štandardne vedia, teraz som ironicky, že Komajota si potrpí na letné single. 

Potom by ste mohli spraviť nejakú vianočnú dvojku. Keď ste rozšírili Paranoid android, tak by ste mohli dať aj nový vianočný singel.

Mali sme vianočnú skladbu a vždy sa na tom bavím, lebo je o tom, že pod stromčekom je rozpadnutý betlehem, Ježiško spadol a sadá naň prach… Rádiá nám to úplne nezjedli. 

text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku podcastu: Dušan Papp
foto: Tomáš Telepák, archív

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac:Podcast