Podcast

Komerčnú hudbu hrám celý život, v sólovej tvorbe vyhľadávam to, čo nikde nepočujem, hovorí saxofonista Ján Kopčák (PODCAST)

Slovenský saxofonista Ján Kopčák má na svojom konte štyri desiatky hudobných spoluprác so slovenskými aj zahraničnými hudobníkmi. Hral s IMT Smile, Mariánom Čekovským, Petrom Nagyom, Petrom Lipom, Edom Klenom, Papyllonom a ďalšími. Väčšinou sideman vydal len nedávno druhý sólový album Long Bright Dark so svojím spolužiakom a gitaristom Pippom Corvinom, s ktorým študoval na umeleckej univerzite v Grazi. 

V podcaste sa okrem iného dozviete:

  • Všetko podstatné o novom albume Long Bright Dark
  • Aké nástroje a efekty používajú saxofónisti
  • Aký štýl hry na saxofón preferuje
  • Aké to je spolupracovať s najznámejšími slovenskými hudobníkmi aj tými, ktorí robia skvelú hudbu, ale plnia maximálne hudobné kluby
  • Ako pracuje so žiakmi na konzervatóriu
  • Prečo by nechcel byť v pozícii zamestnanca ministerstva školstva, v školskom odbore na VÚC, prípadne byť riaditeľom umeleckej školy
  • Čo ho čaká v najbližšej dobe a akú mal koncerrtnú sezónu
  • V závere podcastu nájdete skladbu Seeing Things

Podcast si môžete vypočuť v prehrávači v našom článku. Prípadne si môžete prečítať jeho editovaný prepis.

Čo ma zaujalo pri tejto platni je, že som nemal šancu vypočuť si ju nikde na streamingových službách, len nejaké ukážky, teasery, a tak ďalej. Prečo?

Bol to zámer. S Pippom Corvinom sme sa zhodli, že tento album určite nebude masovka. Tým pádom sa našli dva hlavné dôvody, prečo ho nedávať na streamingové služby, hoci nám to vydavateľ (Hevhetia, pozn.red.) ponúkol. Jeden dôvod je ten, že ak nahrávku dáme na streamingové služby, nikto si ju od nás nekúpi na fyzickom nosiči. Niežeby sme na tom išli  zbohatnúť, ale je to predsa len pocit zadosťučinenia a tiež je iné, keď si ho človek pustí doma. Je to pre nás dôležité gesto. A po druhé, nie každá hudba funguje v MP3 formáte. Keď si pustíte napríklad klasickú hudbu alebo niečo náročnejšie v plnej kvalite, je to zážitok, no ak to nie je v plnej kvalite, je to riadne vykradnuté a chudobnejšie. 

Muzika, ktorú ste skomponovali pre tento album, má meditatívny rozmer, je veľmi pohodová a zároveň  som mal pocit, že mi album veľmi rýchlo ubehol. Väčšina skladieb má krátku minutáž. Bol to zámer?

Ťažko povedať, už prvý kúsok The North je pätnásťminútový kolos, čo je riadne prekvapenie pre poslucháča, ktorý nie je zvyknutý na tento druh hudby. 

A je tam aj záverečná osemminútovka Seeing things.

Áno, ale medzi tým sú skôr kratšie kúsky, to je pravda. Jednotlivé skladby sme predelili ešte gitarovými medzihrami, ktoré sú naozaj príbuzné, názvami aj obsahom. Rozhodli sme sa, že dáme na album toľko materiálu, ktorý by nám dával zmysel ako celok, pretože sme tvorili doslova album, nie je to singel. Preto sú jednotlivé skladby medzi sebou príbuzné. 

Z ukážok je zrejmé, že to nebude nejaká šialená masovka, no nedá sa mi neopýtať, či vám tým pádom vyhovovala sloboda pri skladaní tejto platne? 

Absolútne. Pôvod tejto nahrávky vychádza niekde z mojich aktivít pod názvom „ZEN Saxophone“. V úvodzovkách preto, že je to koncept sólových koncertov saxofonistov, čo bol môj pôvodný zámer, urobiť z toho sólový album. V priebehu istého obdobia som nazbieral materiál, ktorý mi vyhovoval a následne som ho revidoval. Neskôr som zistil, že to nestojí za veľa, pretože jedna vec je, ak ťa ľudia pri tom sledujú a iné je, ak si niekto doma pustí cédečko.

Keďže som typ saxofonistu, ktorý nerád ide do expresívnych vecí, čo mnoho iných saxofonistov tohto žánru robí a rozumiem im, no ja osobne to pri mojom hraní veľmi neobľubujem. Kládol som si otázku „Čo teraz?“, a tak som sa ozval svojmu bývalému spolužiakovi Pippovi Corvinovi, s ktorým sme vydali prvý album. Máme unikátne spojenie vkusov hudby, zhodujeme sa v mnohých veciach a podvedome sa vieme dopĺňať, čo je pre mňa veľmi vzácne, špeciálne pri hudbe tohto typu. Keď som mu poslal svoje nápady, najprv sa neozýval, tak som mu zatelefonoval. V tom čase už na tom pracoval (smiech), a keď mi to poslal, skoro som spadol zo stoličky. Dostal to do úplne inej galaxie, následne sme spoločne robili na ďalšom materiáli a výsledkom je album Long Bright Dark.

Hevhetia

Ján Kopčák. Foto – Martin Šinko

Napokon je to spoločný sax-gitarový album a Pippo Corvino je jeho plnohodnotným spoluautorom?

Áno, určite. Aj by som povedal, že z väčšej časti viac jeho než môj, ale to sa ťažko delí, pretože jedna vec je impulz a pôvodná myšlienka a druhá vec umelecké spracovanie. Dôležité je, že sme našli zlatú strednú cestu a obaja sa dokázali vyjadriť.

Keď si spomínal dizonancie a expresívny spôsob hrania, čo je naozaj príznačné pre mnohých saxofonistov, nevyhovovalo ti to pre túto platňu alebo celkovo to nie je nič pre teba ako saxofonistu?

Záludná otázka. Páčia sa mi expresívne veci na saxofóne v iných štýloch a myslím, že nemám problém sa k tomu uchýliť pri hraní v inom štýle. V tomto štýle, ktorý je veľmi melodický a jednoduchý, čo môžeme počuť na aktuálnej platni, že v priebehu troch minút zahrám asi tri tóny, je pre saxofonistu pomerne výkon.

Zvolil som úplne iný prístup k hraniu. A vôbec v tomto koncepte „ZEN Saxophone“ je zreteľne počuť, že veľmi nehrám ako saxofonista. Vnímam to skôr z pozície skladateľa. 

Lákalo ťa niekedy robiť vlastné veci, ktoré by boli pod tvojou značkou? Boli by viac v elektronike alebo radšej sa uchyľuješ k niečomu, čo máš napočúvané a poznáš? 

Komerčnú hudbu hrám celý život, čo nevnímam ako niečo zlé a som na to hrdý. Mám rád dobrú komerčnú hudbu. Môj Spotify je pomerne zúfalý, keď mi navrhuje hudbu od Stravinského cez Monteverdiho a všetko ostatné. No a tým pádom, keď mám voľné ruky a môžem robiť, čo chcem, vyhľadávam niečo, čo nepočujem bežne. Niečo, čo mi chýba v tom, čo robím. Hľadám hudbu, ktorá je pokojnejšia a napĺňa ma vnútorne. 

Hral si s Mariánom Čekovským, IMT Smile, momentálne asi najčastejšie hráš s Jozefom Holým. Máš vo svojej kariére filozofiu, že masovosť je daňou za umenie a naopak, je práve vydanie takéhoto albumu vďaka tomu to, čo si môžeš dovoliť. 

Áno, sú tam isté pravidlá. Tak ako to vidíme v obchodných reťazcoch alebo na čerpacích staniciach. Niečo musí byť tak trochu štandardizované, aby to bolo prístupné pre masu. Bez masy by nefungovala kopa inej hudby, čiže príroda je z môjho pohľadu opäť v poriadku. (smiech) Pomáha mi, že to vyvažujem. Aj ambientná hudba si nájde svoje publikum ako každá jedna hudba, čo je fantastické, pretože človek môže tvoriť hocičo. Mne to vyvažuje uletený aspekt.

Hovorí sa, že čím bude lepšia populárna, teda komerčná hudba, tým bude lepšia aj alternatívna, experimentálna muzika.

Súhlasím. Vždy boli potrební muzikanti všetkých kvalít, pretože nenecháme vystupovať len tých najlepších. Musia byť zastúpené všetky vrstvy od úplných amatérov cez poloprofesionálov až po tvrdých profíkov. Takisto v hudbe, ktorá je veľmi komerčná, možno prvoplánová, až po hudbu, ktorá je skoro nepočúvateľná pre bežného poslucháča. Napríklad modernú komponovanú hudbu si osobne netrúfam veľmi počúvať, ale rešpektujem ju, pretože je potrebná.

Kde vidíš hranicu medzi umením a masovosťou, keď sa bavíme o tebe ako o muzikantovi. Máš to vyvážené? 

V mojom živote  áno. Nemám dojem, že by som mal projekt, ktorý by hral na všetky strany naraz. Tam by asi niečo nebolo v poriadku, pretože každá hudba má svoje publikum. Ľudia, ktorí prídu do krčmy na pivo a chcú si vypočuť dobrú muziku, zatancovať si, zabaviť sa, až tak často nechodia do filharmónie. Hudba sa nedá robiť úplne univerzálne, ale myslím si, že v rámci mojej produkcie to mám dobre vyvážené a mám to nastavené tak, aby sa to naozaj dopĺňalo. 

Kapely ako Papyllon, Los Massakeros alebo interpreti ako Edo Klena, spolupráca s nimi bola pre teba o chuti zahrať si s nimi, prípadne ti je ich hudba blízka?

V tomto prípade ľudia a muzika. Zo štyroch aspektov mi musia sedieť aspoň dva. Môžu to byť skvelí ľudia, výborná muzika a žiadne peniaze, som s tým v poriadku. Môže to byť výborná muzika, katastrofálni ľudia, ale výborné peniaze a som s tým tiež v poriadku (smiech), ale ja v tom musím mať jasno, na tom staviam svoje rozhodnutia. Kapely, ktoré spomínaš, sú menej známe, čo je škoda, pretože každá z nich je excelentná a zaslúžila by si viac pozornosti. 

Peter Lipa, Peter Adamkovič, IMT Smile, Marián Čekovský, Peter Nagy, to sú ďalšie z mnohých mien, ktoré v rámci slovenskej populárnej hudby niečo znamenajú. Bola to pre teba výzva alebo si do toho išiel kvôli prestíži? 

Kombinácia. Som chlapec z dediny pri Bardejove, čo je deväť kilometrov od hranice s Poľskom a mať šancu zahrať si s Petrom Lipom alebo Petrom Nagyom a ďalšími muzikantmi, ktorých som predtým videl v televízii, je ako splnený sen. 

Vždy, keď do koncertnej zostavy príde nový hráč, predpokladá sa, že pomôže nejakým spôsobom aranžu, zvuku alebo celkovému koncertnému prejavu. V tvojom prípade to boli hosťovačky alebo aj autorské vklady?

Hlavne hosťovanie. Ako saxofonista som väčšinou posledný na zozname, ktorého zavolajú. Moja úloha je iná. Hrám rôzne štýly v rôznych kapelách, v rôznych situáciách a to mám rád. Keď mi niekto zavolá a požiada ma o spoluprácu s tým, že mám dva dni na prípravu, rád to príjmem. V závere, keď mám nástup a to na pódiu zaklincujem, kapela sa na mňa pozrie s pocitom, že „Vau, ty s nami hráš prvýkrát a takto to funguje?“, to je pre mňa najlepší pocit.

Hral si aj s IMT Smile. Mal som príležitosť stráviť s nimi tri dni v štúdiu, keď pripravovali nový koncertný program. Prvý deň si prešli skladby, povedali si momenty, ktoré tam chcú, na druhý deň to pilovali a bolo počuť, že tie piesne znejú nepoviem lepšie, ale isto inak ako originál a na tretí deň to bola absolútna špica. Za tri dni som videl, kam dokážu posunúť svoje pesničky po hudobnej stránke. Aká bola tvoja skúsenosť s touto kapelou? 

Pestrá. (smiech) Nehral som s nimi až tak veľa a prizvali ma ako záskok za stabilných členov (East side horns – Mário „Gapa“ Garbera a Pavol Jeňo, pozn. red.) alebo ako rozšírenie dychovej sekcie. Obe polohy ma veľmi bavili, cítil som sa ako outsider, ktorý prichádza zvonku a oni sú kolektív, ktorý je veľmi silno rozbehnutý a vie presne čo a ako. Ja som sa snažil iba vlepiť tam, kam patrím, tam, kde na to v pesničkách existoval priestor. Môžem povedať, že som videl vysokú profesionalitu, húževnatosť, muzikalitu a dokážem tvrdiť, že pracujú naozaj ako profíci. Ivan Tásler je líder hodný rešpektu, pretože presne vie, čo chce a robí to správne. 

Hevhetia

Ján Kopčák. Foto – Michaela Eliáš

Celkom zaujímavý typ muzikanta je Marián Čekovský. Kapela do poslednej chvíle nevie, aké skladby odznejú a ako sa budú hrať. S Mariánom Čekovským si odohral nespočetné množstvo vystúpení. Aké to je pre muzikanta mať takéhoto lídra?

Aj to bolo pestré. Určite prvé vystúpenia boli veľkou výzvou a musel som sa oťukávať. Myslím, že aj priemerný muzikant vie odhadnúť a zorientovať sa, čo sa deje. Ak vie aj dobre komunikovať a má dobrý body language na pódiu, vie sa zariadiť a zvládne to. Čím viac človek s Mariánom (Čekovským) odohrá, tým lepšie pochopí, ktorými chodníkmi asi pôjde. Pri iných kapelách muzikant vie presne, čo sa stane, ale pri Mariánovi to bude  jedna z dvestopäťdesiatich možností (smiech). Bolo to osviežujúce hrať s niekým, kto reaguje na všetko, čo sa deje na pódiu. Na druhej strane je príjemné hrať aj s niekým, kto má pevný repertoár. 

Mám taký pocit, že si mal podstatne viac spoluprác so zahraničnými interpretmi ako so slovenskými.  Akí sú? 

Ľudia, ktorí sú veľké mená ako napríklad Jeff Ballard, s ním som mal česť  zahrať si v rámci workshopov a koncertov, keď som študoval na vysokej škole v Rakúsku. Odpadol som z toho, že tí najväčší frajeri a tí najväčší machri sú tak skromní ľudia, ktorí majú nohy na zemi. Napríklad môj obľúbený saxofonista Donny McCaslin si pamätal moje meno a podržal mi dvere na chodbe. Znie to trošku hlúpo, ale vidieť to zblízka, človeka naučí, ako to má vyzerať. Sú tvrdí profesionáli, ktorí neriešia vlastné ego. Vidieť ich rešpekt, pretože hrať s nimi, to je dialóg, aj keby tam stojí hlúpi žiačik, ktorý vie dve veci. Oproti nemu sme dve nuly, ale vidieť a zažiť ich prístup, nastaví každého muzikanta do budúcna. 

Platí, že hudba je univerzálny jazyk? Je to rovnaká učebnica, z ktorej študuje celý svet? 

Nie tak celkom. Čím dlhšie máme globalizáciu na takomto leveli, tým viac je pravdepodobné, že saxofonista z Detroitu alebo Tokia cvičí dosť podobné veci ako ja. Aj hudobníci v mojom okolí. Univerzalitu hudby ako dorozumievacieho média vidím skôr v obsahu emócie. Vidieť, že ľudia, ktorí žijú na druhej strane planéty, majú rovnaké emócie. Rovnako veci prežívajú, rovnako ich veci bolia a rovnako sa vedia tešiť. Ak nájdeme s týmito v podstate cudzími ľuďmi spoločnú pôdu napríklad v skladbe, ktorú obaja poznáme, udeje sa niečo fantastické. 

Zároveň vyučuješ na konzervatóriu na Timonovej v Košiciach. Aké to je, keď prídu prváci? Platí aj tam, že hľadáte spoločnú pôdu?

Väčšinu hodín učím jeden na jedného. Teda len saxofón, improvizáciu a vediem jazzovú kapelu, čo sú na škole primárne činnosti. Je to namáhavé, pretože každý učiteľ musí nájsť správny spôsob komunikácie so žiakom. Nemôže zaprieť sám seba v prvom rade, no musí pochopiť, ako daný žiak uvažuje. To je na tom namáhavé, pochopiť ako premýšľa, čo chce a ako mu môžem pomôcť dostať sa tam, kam chce bez toho, aby som ho narušil ako človeka. V hudbe je to výrazne menej citeľné. Riešime viac remeselné aspekty a neskôr s pokročilými študentmi aj samotnú muziku. Túto časť mám najradšej, pretože už vidno, ako povaha študenta rozhoduje vo viacerých aspektoch a ukáže, čo z neho dokážem dostať. 

hevhetia

Ján Kopčák. Foto – Michaela Eliáš

To znamená, že mu nedávaš striktne úlohy, ale necháš ho hrať, aby sa prejavil?

Áno, ale žiaci sa prejavujú stále. Už len zo spôsobu ako pracujú a ako pristupujú k tomu, čo robia. Keď už má remeselník svoje remeslo v rukách, vtedy sa niečo vyvinie. Pomoc začínajúcim muzikantom vidím ako svoje poslanie. Chceš robiť klasickú hudbu? Choď tam. Chceš robiť pop, jazz, čokoľvek, choď týmto smerom. 

Vieš si predstaviť, že ako učiteľ saxofónu zotrváš pri tejto práci? 

Byť učiteľom je fascinujúce. Nepovažujem to za prácu, ale za poslanie, no je žalostné, v akom stave je dnes školstvo. Je náročné robiť to na úrovni. Často to vôbec nie je o peniazoch, ale o postojoch ľudí, a veľa ľudí je nad nami. Koľko ľudí nám hovorí, čo máme robiť, aj keď nemajú žiadnu predstavu, čo je náplňou našej práce. Neobviňujem ich, pretože neviem, aký by som bol na ich mieste. Určite by som nechcel byť na tejto pozícii na ministerstve školstva, VÚC alebo na pozícii riaditeľa školy. Je to strašne ťažká práca, pretože ľudia nie sú dostatočne ohodnotení a pracujú pod tlakom. Rozumiem im, že je to ťažké. Na druhej strane, školstvo máme na Slovensku nastavené veľmi slobodne. U nás máme voľné ruky v mnohých veciach, no na to potrebujeme kompetentných učiteľov, aby to dobre využili. 

Zotrvávajú mladí na Slovensku pri saxofóne alebo celkovo pri dychových nástrojoch? 

V Košiciach máme štyri konzervatóriá, čo je veľmi úsmevné, ale na tom, kde práve pracujem je partia saxofonistov veľmi dobrá a veľmi plodná. Máme aj žiakov, ktorí absolvovali štúdium aj u mňa a sekli s tým. Najnovšie máme prípad, že zo saxofonistu sa stal zvukár, ale nemám problém s tým, ak sa človek nájde v niečom inom. Na druhej strane vidím kopec talentovaných deciek, ktoré sú prekvapivo cieľavedomé a takých žiakov prajem každému učiteľovi.

Učil si aj Nikolu Bankova? 

Áno, ale najprv študoval u Mareka Pastírika v Žiline a išiel tam, kam patrí, do Dánska (smiech). Išiel na kvalitnú vysokú školu, pretože bol úplne zrelý a bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Ísť na umeleckú vysokú školu do zahraničia je síce super, ale je viacero škôl, čo sa týka prístupu. Ja som študoval v Grazi, tiež tam mám jedného bývalého študenta saxofonistu. Škola v Grazi je orientovaná skôr remeselne naproti tej v Dánsku, ktorá je orientovaná viac umelecky. Je dobré, že je to odlišné, pretože každý muzikant je nastavený inak. Keď som išiel po konzervatóriu študovať saxofón na vysokú školu, určite som nebol pripravený, prezentovať sa umelecky. Mnoho ľudí je na tom tak, že sa nechcú vyjadrovať príliš umelecky. Myslím, že som mal šťastie, že som sa dostal práve do Grazu, kde som bol skôr remeselne podkutý. 

Gitaristi majú svoje veľké značky nástrojov aj príslušenstva. Ako je to s výbavou pre saxofonistov?

Hrám na soprán, alt, tenor a barytón saxofón. Jedna z najznámejších je francúzska značka Selmer Paris, ktorá kúpila niekdajšiu továreň Adolfa Saxa, ktorý vynašiel saxofón v roku 1845. Začali stavať na tradícii a podľa môjho názoru je to určite jeden z najlepších saxofónov. Medzi najlepšie značky patrí aj Yamaha, Buffet Crampon alebo Yanagisawa, čo je japonská značka, ktorá funguje od 1991. Je z čoho vyberať.

A škatuľky a efekty? 

Tie kradneme gitaristom, ale v poslednej dobe sa objavujú efekty napr. od značky Zoom, ktoré sú špecializované na sláčikové a dychové nástroje, čo je milé, ale človek sa smutne pozrie na tú jednu krabičku, pričom pre gitary ich majú v obchode „tisíce“. Využívam teda hlavne gitarové efekty, ktoré sú super. Inšpirujem sa svetovými saxofonistami a pozerám, čo využívajú, no nie všetko funguje so saxofónmi a dychovými nástrojmi. Niečo je lepšie, niečo horšie a niektoré veci sú nepoužiteľné. Dychový nástroj je veľmi farebne orientovaný, a keď použitím efektu uberieme farbu nástroja, je to ako krádež. Nechceme si uberať na kvalite zvuku. 

Čo ťa čaká v najbližšom období? 

Vydal som nový album, čo je pre mňa veľká radosť, a s tým súvisia aj koncerty. Jeden je najbližšie v Trnave, kde sa koná Hevhetia festival, kde budem hrať aj s Erikom Truffazom a Pavlom Jakubom Rybom. Veľmi sa teším, že budem mať tú česť zahrať si s týmito pánmi (podcast sme zverejnili po termíne Hevhetia festivalu, pozn. red.). V najbližších mesiacoch odohrám ešte zopár sólových koncertov, ale našťastie ma čaká trochu oddychu po veľmi silnej sezóne. Dám si opraviť nástroje a budem sa tešiť, že si môžem tak mesiac aj dva vydýchnuť od hrania. 

viac sa o tvorbe Jána Kopčáka dozviete na jeho oficiálnej webovej stránke

text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku: Dušan Papp
titulná foto: Martin Šinko

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac:Podcast