Fanúšikovia pomáhajú muzikantom nosiť po koncerte aparatúru. Martin Višňovský zažil v klube Stromoradie, ktoré oslávi 4. výročie, viacero silných momentov (Podcast)

Otvoriť si hudobný klub v roku 2019 bolo splneným snom Martina Višňovského a Petra Šimu, dvoch dlhoročných kamarátov a zakladateľov skupiny Chiki liki tu-a, ktorá so svojou muzikou precestovala takmer celú Európu. Otvoriť si klub v tejto dobe by bolo prinajmenšom odvážnym počinom. Každopádne platí, čo koncert v Sklade hudby, koncertnej sále Stromoradia, to udalosť. A tá najbližšia nás čaká túto sobotu 10. decembra. Stromoradie oslávi 4. výročie svojho vzniku. 

S Martinom Višňovským sme sa pred oslavami rozprávali o tom, ako sa klubu za tieto štyri roky darilo a darí, či už má pripravený program na budúci rok, predstavil nám hudobného hosťa, kapelu düBel, ktorá počas narodenín vystúpi a opätovne potvrdil, že otvorením klubu sa mu splnil jeden z jeho muzikantských snov.

Podcast si môžete vypočuť v playeri nižšie a zverejňujeme ho aj ako editovaný prepis.

Stromoradie je novovznikajúci kultúrny bod v Prešove. Tento popis sa objavil vo facebookovom profile Stromoradia ešte v dobe pred jeho oficiálnym otvorením a je tam dodnes. Aj vzhľadom na sériu lockdownov, ktorým sme čelili v predošlých dvoch rokoch, máš pocit, že ste klub otvárali zakaždým nanovo?

Keďže boli prevádzky zatvorené štyrikrát a my oslavujeme štvrté výročie, tak nás v priemere zatvorili každý rok a my sme sa potom otvorili, je to teda stále novovznikajúci kultúrny bod. Pre nás je to tento rok druhá sezóna, a aj tá začala tak, že sme prvý koncert robili až 31. marca, pretože v úvode roka sa nemohli konať kultúrne podujatia.

Keď človek organizuje podujatia roky, má to zautomatizované. Mal si pocit po znovuotvorení, že je to akoby „tenkrát poprvé“?

Najskôr každý, nielen my na Stromku, si myslel, že to nebude trvať dlho, preto sme sa všetci snažili preložiť koncerty na iné dátumy. Nikto netušil, že ich budeme toľkokrát presúvať, preto to tak bolo v poslednej fáze. Hlavne akcie, ktoré sa uskutočnili v apríli, meškali takmer dva roky. Zvláštne na tom bolo, že hráš niečo, čo malo byť už dávno odohrané. Teraz sa to už viac stabilizuje, keďže sa už dá hrať, vraciame sa do čias, kedy to tak bolo. 

V akom momente sa nachádza program Stromoradia? V sobotu sa uskutoční oslava 4. výročia založenia klubu, o týždeň neskôr vystúpi 17. decembra TOP Big Band Prešov a 26. decembra príde Slobodná Európa. Máš už rozbehnutý booking na rok 2023?

Mám, ale keďže nie je úplne všetko potvrdené na konkrétne dátumy, rád by som na nový rok zverejnil aspoň to, čo sa podarí uzavrieť do konca decembra. Pár dátumov. Úvod sezóny, čiže január a február, bude samozrejme pokojnejší a od marca sa to rozbehne, keďže vtedy kapely jazdia oveľa viac. 

Aká bola pre teba jeseň z organizačného hľadiska, pretože sa menil program aj za pochodu.

Zmena programu je vždy vyhradená. A po tých dvoch rokoch kapely rozmýšľajú inak a veci sa prekladajú zo dňa na deň. Veľmi rýchlo sa to mení a presúva sa plno akcií ešte aj na budúci rok. Tri dni pred koncertom tuším, že by daná kapela mala naisto prísť, ale do toho momentu to veľmi na istotu nie je. Stať sa môže hocičo, preto som opatrnejší. Aj z toho dôvodu nezverejňujem predčasne koncerty, ktoré by som už mohol a zároveň by tá informácia bola zaujímavá aj pre ľudí.

Najväčším záberom v klube a veľmi silným signálom smerom vonku, že kapely jazdia a koncerty sa dejú, bolo deväť dní v novembri, kedy sa na Stromku uskutočnilo sedem koncertov a hralo sa bez ohľadu na to, aký je deň v týždni. Utorok bol rovnaký ako sobota a podobne. Mohlo by to takto fungovať aj do budúcna?

To je zmysel mesta, ktoré by malo byť kultúrne, aby ľudia mali vždy na výber a v mestách nášho rangu, akým Prešov je, by to tak aj malo byť. Problémom je, že sa vždy nájdu limity. 

Zo slovenských kapiel bolo viacero blízko toho, aby svoj koncert v Stromoradí vypredali. Českým interpretom sa to podarilo. Pokáč vypredal klub dvakrát v jeden deň po sebe a tiež Nerez a Lucia. Čo za tým hľadať, sú tu slávnejší?

Možno si ľudia mysleli, ak by sa to opäť zatvorilo, tak sem z Českej republiky nepríde nikto najbližších sedem rokov. Neviem, prečo je to tak, ale v každom prípade, teraz v sobotu, keď hráme s Chiki liki tu-a, si môžem sám určiť počet lístkov v predaji a urobiť z nás kapelu, ktorá ako jediná náš klub tento rok vypredala. (smiech)

Ale pri tom limite, ktorý máme, sa to tento rok zatiaľ nikomu nepodarilo. Boli to tesné výsledky, ale nevyšlo to. Ťažko to niečomu pripísať, je to na výbere ľudí, ktorí chodia na koncerty. 

Keď sa konajú živé produkcie, dochádza aj k rôznym pamätným situáciám. Keď mala kapela Gladiator nazvučené, otvárali sme sálu, do ktorej zišiel prešovský basgitarista Ivo Eliaš, povedal, že má doma taký istý mix pult a v tom momente ten klubový pult prestal fungovať. (smiech)

„Kľakol“ tesne pred tým, ako vošiel do sály. Išiel domov pre svoj, riešili sme potom druhú zvukovku, ľudia zatiaľ počkali v bare. Také veci sa dejú. Horšie by bolo, keby v celom meste vypli prúd. Mať v klube toľko ľudí a nevedieť nahodiť svetlo, to by bol iný humor.

Mohol by z toho byť akustický koncert.

Dobré je, že v mobiloch majú ľudia svetlá, čo je výhoda a bola by to jediná záchrana. 

Ktoré momenty z koncertov tejto sezóny boli také, ktoré ti ostanú v pamäti aj o ďalšie štyri roky?

Ťažko vybrať niečo. Skôr som bol prekvapený z niektorých kapiel, ktoré tu ešte nehrali a z toho, že o nich ľudia mali záujem. To ma prekvapilo, pretože sa o Prešovčanoch zakaždým učíš nové veci. A na koncertoch ma vždy najviac zaujme, keď si publikum spieva niektorú skladbu s kapelou.  Vtedy je to super, a keď sú to ešte cezpoľné kapely, ktorých je u nás v klube veľa a naši fanúšikovia ich majú radi, je to to najlepšie, ako by to malo a má byť. To je veľmi pekné.

Stále platí, keď ti príde ponuka na koncert od niektorej kapely, že by si rada zahrala v Stromoradí, že sa zamýšľaš nad tým, kto by na ten koncert aj reálne prišiel?

Teoreticky áno, ale prakticky to teraz dosť závisí od kapiel, či chcú hrať, pretože teraz sa situácia otočila. Skôr si myslím, že to závisí od kapely, a keď sa to hodí do tohto klubu, keďže sa venujeme hlavne rockovej muzike a je to niečo okolo toho, tak to berieme. Iné štýly sme ešte veľmi neprebádali. Aj v tých sa učíme postupne. 

Prešovská Christiania presunula svoj posledný koncert sezóny kvôli rekonštrukcii priestorov, kde sídlia, do Stromoradia a na tom bolo vidieť, že prišlo iné publikum, aké sem chodí.

Ale hlavne aj tá kapela, boli to Zrní, majú iné publikum, keďže je to inak špecifikovaná muzika. Na Korben Dallas bola u nás polovica publika Zrní, takže prieniky existujú. Hlavne to záleží aj od toho, či daná kapela hrá niekde blízko v našom regióne. Ak nie, prídu k nám aj ľudia z iných miest. A to funguje. 

Kedy začínaš s prípravou koncertu v deň jeho konania?

Záleží od toho, kedy skončil ten pred tým, čiže kým nevyprevadím kapelu, ktorá hrala deň pred tým, tak tá druhá ani nestihne začať. Snažím sa to vždy nejako predbehnúť. 

Čiže o dvanástej na obed káva s Lacom Deczim hore na terase, ktorý koncertoval večer pred tým, a o štvrtej poobede prichádza ďalšia kapela?

Viacmenej áno, snažím sa mať čistú sálu už pred tým, ako príde ďalšia kapela. 

Martin Višňovský a Laco Deczi. Foto – Edo Kopček

Súčasťou príchodu kapely je pomoc pri znášaní a po koncerte aj vynášaní aparatúry. Keď v apríli prebehol takzvaný bratislavský víkend s Hexom, Billy Barman a ďalšou kapelou, dosť ma prekvapilo, koľko priniesli vlastnej techniky. Nebýva to tak pri všetkých produkciách, ktoré sme tu zažili.

Tej aparatúry je viac, pretože kapely majú pripravený nejaký program, ktorý chcú spraviť v plnej verzii v každom meste, majú to vymyslené ako jednu show a kvôli tomu je toho viac, čomu rozumiem. Skôr je na tom vtipné, že keď nosíme aparatúru dole, sme vtedy v klube úzka skupina ľudí, pretože sme tu skôr, ale páči sa mi, keď skončí koncert, a to väčšinou v iných priestoroch akoby nikto nechcel nosiť aparát po koncerte, u nás nájdeš prvého človeka, ktorý je fanúšik a ten chce nosiť techniku najviac zo všetkých. A tak sa naberú ľudia a začnú nosiť veci hore, čo je veľmi pekné. Po koncerte je to už fakt ťažšie všetko vynosiť a tu to funguje. 

Koncert končí zamknutím sály, keď si kapela vezme osobné veci z backstage?

Končí to jednoducho. Niektoré veci si aj nechajú do druhého dňa, ale osobné veci, ktoré si berú na hotel, sa vytiahnu hore (do barovej časti) a tam už je iný svet, ktorý si žije svojím vlastným životom podľa toho, kto a ako vládze a na druhý deň sa stretneme. 

V sobotu oslávi Stromko štvrté narodeniny a ako hosť vystúpi kapela düBel, ktorú založil basgitarista Janos Hegedus (pred tým Másfél, Myster Möbius). Držíš sa zámeru, že pozývaš na narodeniny klubu ako hostí muzikantov, ktorí v začiatkoch pomáhali Chiki liki tu-a v zahraničí? Vystúpili tu aj Korai Trancemission.

Korai Trancemission tu nehrali na narodeniny, ale snažím sa dotiahnuť niečo, čo by sa k nám hodilo, kapely, ktoré tu ešte neboli, čím táto akcia predstaví a potiahne aj trochu inú muziku. Šeki (prezývka Jana Hegedusa) mi napadol už dávnejšie, pretože sme sa takmer desať rokov nevideli. Vrátil sa z Francúzska do Budapešte, dlhší čas nerobil muziku a teraz založil novú kapelu. A na to sa teším. Ako môže chlapec z Prešova, ktorý hrá muziku, predpokladať, že jeden z tvojích najlepších kamarátov na planéte, bude akurát človek, ktorý hrá na basgitare a žije v Budapešti? 

To je to najmenej, čo ti napadne, keď zakladáš kapelu. Odkedy sme stretli Másfél a ďalšie kapely, prepojili sme sa aj ľudsky, spojilo nás to a zažili sme spolu aj komické situácie. A toto bude ďalšia.

Naposledy ste so Šekim zdieľali jedno pódium v roku 2011 na slovenskom miniTurné, kedy si pre Chiki liki tu-a a Myster Möbius zabookoval koncerty vo Valašskom Šenku (Nitra), Klube 77 (Banský Bystrica), Art Klube (Trnava), Kruhovke (Vrbové) a Nu Spirite (Bratislava). Kam by si düBel zobral na slovenskú šnúru teraz, ak by si na to mal priestor?

Išiel by som prevažne po kluboch, ktoré sú v našej Asociácii Hudobných Klubov Slovenska, lebo aj düBel je kapela, ktorá stojí na rock’n’rollovej rytmike, preto ideš tam, kde je aj takto nastavená technika, čiže má tlak. 

DüBel znamená po nemecky hmoždinka a rovnako je to aj v maďarčine. Keď som hľadal, čo hrajú, použil som Google translator, do ktorého som skopíroval popis k ich koncertu v budapeštianskom klube A38. Naschvál to nechám v tom surovom preklade:

“Psychedelická tanečná hudba na cestovanie vesmírom. Explodujúce televízie, elektronická tanečná hudba, psychedelická cesta, nové dimenzie, párty, world music, vnútorné filmy, pulzujúce rytmy, elektronický rock na gitare. Hmoždinka ťa povedie hore!”

Také to teda bude aj v sobotu v Prešove?

Aj tam je spomenutý elektronický rock na gitare, čo je základ ich muziky. Keby niekto poznal Másfél, potvrdil by, že hrali tanečnú hudbu, v ktorej sa nespievalo. Ale motá sa to okolo takéhoto zájazdu a robia si s tým, čo chcú. V skratke: kompozičné skladby tanečného charakteru.

Je otvorenie Stromoradia stále splneným snom, čiže klubu, do ktorého si môžeš pozývať kamarátov, aby hrali tebe a nemusel si za nimi cestovať?

Áno, je to tak, len nerátaš s tým, čo sa stalo v súvislosti s pandémiou, keďže to nie sú veci, ktoré sa dejú pravidelne. Musíš sa na to adaptovať a ísť ďalej. Samozrejme do toho vošlo oveľa viac komplexov, lebo v takých situáciách si nevieš úplne poradiť a nikto z nás nie je miliardár. Ekonomika nás zabolela, ale zmysel je presne taký. Aj teraz, kapely, ktoré sem chodia hrávať, sú poväčšine kamaráti a kapely, ktoré sme už za svoj život niekedy stretli. 

Autor je biletárom v klube Stromoradie. Väčšina našich podcastov vzniká v Sklade hudby, koncertnej sále Stromoradia.

text a podcast: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku: Dušan Papp
foto: Zuzana Balenčinová