Podcast

Chceme dostať kapelu Orchester Jeana Valjeana viac na oči, zhodujú sa Daniel Fischer a Fedor Frešo ml.

20.06.2023899 views0

Orchester Jeana Valjeana tvoria herci a hudobníci. Debutový album avizovali už na jeseň 2013, napokon vyšiel v roku 2020. OJV je kapela, ktorá to myslí vážne. Nielen to sa dozviete z rozprávania jej zakladajúceho člena, speváka a gitaristu Daniela Fischera a basgitaristu Fedora Freša ml.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku a počúvať môžete aj bez pripojenia k internetu. Sťahujte kliknutím sem.

Svoj prvý album ste vydali vlani, bol to „godotovský“ album, na ktorý sa čakalo pomerne dlho. Čo vás zdržalo? 

Daniel Fischer: Najviac nás zdržiava fakt, že sme v kapele piati a z toho traja z nás sú aj herci. S tým časom je to teda trochu náročnejšie, keďže sme zamestnaní v divadlách a to nás aj živí. Divadlo zaberá veľa času, preto si nemôžeme dovoliť zatvoriť sa do štúdia a nerobiť nič iné, iba hudbu. Ambícia nahrať album bola vždy, ale zostava sa v kapele často menila, aj to bola jedna z vecí, ktorá to naťahovala. Vznikli aj nahrávky, ale nezneli dobre. Stále sme zneli ako garážová kapela.

Výrazná zmena prišla, keď do celého procesu vstúpil hudobný producent Adam Kuruc. S ním to výrazne stúplo kvalitatívne. Dokonca som na Youtube našiel video z nášho koncertu v Subclube, keď sme ešte dávno pred tým hrali skladbu Tuc Tac a v porovnaní s tým, ako ju hráme teraz, je to sto a jedno.

S príchodom Adama sme to chceli spraviť dobre a preto sme si dávali načas. zároveň sme s ním ako producentom dlho hľadali cestu, ako by to celé malo znieť. Vybrali sme sa cestou elektroniky, ale zistili sme, že to nie je to, čo chceme.

Nakoniec sme sa vrátili späť a postavili sme to viac na kapelu a našli rovnováhu.

V roku 2019 prišiel COVID. Keďže všetko išlo bokom, mali sme čas dokončiť album a povedali sme si, že ho vydáme hoci aj počas korony. Už sme nechceli čakať.

V roku 2020 vydali albumy viacerí muzikanti aj napriek koronavírusu, čo považujem za prirodzené aj napriek situácii, v ktorej sa svet ocitol.

Daniel Fischer: Áno, všetci sme potrebovali, aby tie veci išli von, keďže sa nazbieralo veľa materiálu. Vznikajú aj nové veci, ale ešte stále dobiehame resty, ktoré máme.

Aktuálne pracujeme na novom albume a povedal som si, že to už nemôže toľko trvať. Nechceme veci púšťať von len preto, aby sme niečo publikovali, ale chceme ich spraviť poriadne, aby sme s tým boli spokojní. 

Orchester Jeana Valjeana je skvelá party kapela s dobrou basou, silnými textami, pozitívnou muzikou a dobrým prejavom. Energia vám nechýba, preto všetko, čo z nahrávky ide, je pre vás určite dôležité. Máte ambíciu venovať sa viac aj živým koncertom? 

Daniel Fischer: Áno, ambícia tam je. Koncerty nás nesmierne bavia a napĺňajú. Je to hudba pre ľudí, aj preto sa snažíme hrávať viac. Je to ešte vo vývoji, ale hrávame.

Fedor Frešo ml.: Ročne hráme asi málo koncertov, ale hrávame na úrovni, čiže pred headlinermi. Máme obecenstvo, ľudí to baví a býva plno.

Nie sme klubová kapela, ktorá hrá v klube pre pätnásť fanúšikov, ale hráme na plnom námestí, kde je na ľuďoch vidieť, že ich to baví. Dnes (podcast sme nahrávali pred koncertom OJV na Dni mesta Prešov, pozn. red.) budeme hrať ako kvázi neznáma kapela, na východe hrávame menej, nebude to o tretej poobede, ale o siedmej večer, má to zmysel. Musíme sa viac dostať na oči, aby nás ľudia viac vnímali. Je to proces a ten proces sa práve deje.

Fedor, primárne sa venuješ práve muzike. Nie si zahltený projektmi z iného súdka. Ako si sa dostal do Orchestra Jeana Valjeana? 

Fedor Frešo ml.: Úplnou náhodou. Kamarát mi zavolal, aby som si prišiel zahrať a tak som šiel. Vošiel som do skúšobne, kde bol bubeník Vojto Geleta, ktorý mi navrhol záskok za vynikajúceho Jurka Vargu, ktorý tam bol predo mnou. V roku 2018 som s OJV hral prvú párty a tým to začalo. Občas som niečo hral, aj keď toho nebolo veľa, veľmi ma to s nimi bavilo. Členov OJV poznám ešte z konzervatória, ako mojich mladších spolužiakov.

Bol som záskokár, občas som niečo hral a vychádzalo mi z toho, že ma táto hudba baví, chalani sú super a tak som sa seba začal pýtať, ako to robiť s touto kapelou častejšie? Vravel som si, že by bolo super mať OJV ako full time. V jeden večer mi o pol dvanástej volal Dano Žulčák (klávesy, pozn. red.), dal mi niekoľko termínov a bolo to. S otcom (Fedor Frešo st., basgitarista Collegium Musicum, pozn. red.) sme sa vždy smiali, že ak niekde robíš záskok a už je tých termínov viac, tak už si ty tým členom. A to sa aj stalo.

Aké je vstupovať na hudobnú scénu a snažiť sa rozvíjať aktivity, kde to je v úplnom začiatku v porovnaní s kariérou, ktorú už máš zabehnutú ako známy herec? 

Daniel Fischer: Je pravda, že som s hudbou začínal od malička. Pred herectvom som mal kapelu, s ktorou sme hrali rock a metal. Ale v istom období som sa rozhodol, že idem na konzervatórium s hudobno-dramatickým zameraním. Neskôr prišlo prvé divadlo, potom pribúdali ďalšie a tým pádom išla hudba bokom.

Ako študent VŠMU som bol v Martine na festivale Dotyky a spojenia, kde som videl hercov hrať predstavenie Štúrovci (Koncert zrušený), pričom herci hrali aj na hudobné nástroje. Vtedy mi napadlo, že by sme to mohli vyskúšať so spolužiakmi.

Chápem, že ma ľudia vnímajú viac ako herca než hudobníka. Je to proces a snažím sa, aby ma vnímali aj ako hudobníka a člena OJV. Chcem, aby vnímali Orchester Jeana Valjeana. Obe veci milujem, ale ešte som medzi nimi nenašiel rovnováhu, aby hudba dorovnala herectvo, ale nejak sa to deje. Oboje mám rád a neviem si bez ani jednej z nich predstaviť život.

Herec, keď stojí na javisku, vkladá do toho seba, svoj osobný prežitok, zážitok, ale v divadle stále na seba človek berie nejakú podobu, postavu. Hudba je pre mňa intímna záležitosť a povedal by som, že omnoho viac osobnejšia. Za našimi skladbami je veľa vecí a príbehov, ktoré sa ma osobne dotýkajú, vychádzajú z osobnej skúsenosti a zážitku. Sú za nimi konkrétne veci, ktoré som zažil. To by som nikdy nepovedal. Teraz to mám pri jednej skladbe, ktorú hrávame a hovorím v nej: „Herectvo milujem nadovšetko, ale vždy som chcel skladať dubstep.“  Túto vetu som začal kedysi hovoriť len tak, ale nikdy by som neveril, že ma to dobehne. Herectvo naozaj milujem, neviem si predstaviť, že by som ho nerobil, ale zároveň, čím som starší, srdce mi piští za hudbou.

Nie je to  aj o tom, že ako spevák ideš sám za seba? V divadle hráš vždy niekoho iného. 

Daniel Fischer: Áno, je to viac autorské. V herectve do istej miery vstupujeme autorsky do tvorivého procesu, ale niektoré veci sú už vopred dané a prispôsobujeme sa predstavám a požiadavkám. Kdežto v hudbe je sloboda, človek si ju spraví, ako chce. A táto sloboda ma baví na OJV, pretože, keď sa rozhodneme, že si spravíme skladbu, ktorá bude rock’n’roll, tak jednoducho bude rock’n’roll. Ak disco, tak disco. Ak pop, tak pop. Ak dubstep, tak dubstep.

Máš pocit, že pri hudbe vystupuješ viac zo svojej komfortnej zóny?

Daniel Fischer: Mám pocit, že z nej vystupujem v hudbe aj v divadle. Zároveň je to niečo, čo mám rád, ale zároveň aj vystupujem z mojej komfortnej zóny. Ale je pravda, že mám viac nachodených kilometrov na pódiu ako herec, v úlohe speváka v kapele ma to baví a fascinuje, ale je to priestor, ktorý ešte nemám tak prebádaný.

Fascinujúci svet hudby

V akom prostredí si vyrastal? Bola u vás doma muzika prítomná všade? Aký bol tvoj prvý hudobný nástroj a album, ktorý si dostal? 

Daniel Fischer: U nás muzika nebola prítomná všade, ale pamätám si moment, kedy mi rodičia s bratmi kúpili prvú gitaru, chodil som teda na hodiny gitary, aj na základnú umeleckú školu, kde som tiež spieval.

V našej rodine sa nikto nevenoval hudbe. Mamine sesternice – jedna je režisérka, druhá dramaturgička, okrem gitary, na ktorú som hrával, som sa preto občas objavil v niektorej inscenácii. Buď som iba prebehol alebo povedal nejakú vetu.

Takže som v takej „schizofrénii“ medzi herectvom a hudbou, aj keď som bol odmalička vždy presvedčený, že sa budem venovať hudbe.

Prišlo mi fajn, že som mal možnosť, ísť na konzervatórium, kde je hudobno-dramaturgický odbor, môcť sa venovať jednému aj druhému a povedzme, ak by nevyšlo jedno, mohol by som fungovať v druhom odbore.

Ešte pred tým som mal v susednej dedine kapelu, kde sme hrávali rock, metal, pesničky od Iron Maiden a iné vychytávky. Zaujímavé je, že som to zvláštne kombinoval (smiech), pretože som hral metal a potom utekal do kostola, kde som hral opäť na gitare a spieval.

A pamätám si ešte jeden zásadný bod. Brat mi z Austrálie priviezol veľmi veľa rôznorodých cédečiek ako Michael Jackson, U2, Sadé, Chicago Gorillaz, Princ, všeličo aj klasickú hudbu. A to sa podľa mňa odráža aj v OJV, pretože mám veľmi rád akúkoľvek hudbu. V istom období som mal okolo seba veľa muziky a rôznej. Veľmi ma fascinoval tento svet, ako môže byť hudba taká rôznorodá. Aj preto si myslím, že sa to všetko odzrkadľuje v tvorbe OJV hoci pod strechou tanečnej a popovej hudby.

Viem si predstaviť Fedor, že u teba bola muzika na dennodennom pretrase. Vnímal si, že je tvoj otec členom legendárnej kapely Collegium Musicum a patrí u nás medzi top basgitaristov? 

Fedor Frešo ml.: Vôbec som to nevnímal, pretože domov som chodil ako mladý chalan, ktorý s otcom riešil úplne iné veci. A to, že je otec muzikant bola pre mňa normálna vec. Pochopil som to, až keď som zvučil Collegium Musicum (pred tým som na nich chodil, potom zvučil, teraz to hrám, takže som ich zažil asi zo všetkých strán), a videl som vážneho pána v obleku na koncerte, ktorý plakal. Vtedy som pochopil, že na toto sa ma asi ľudia pýtajú celý život. Vtedy som začal chápať, čo je tá jeho sláva, čo tu robili a ako to asi vyzeralo. Ale nedalo sa to vnímať, keď som bol malý. Prišiel si k nám opraviť gitaru Pavol Habera, šesť susedov si prišlo vypýtať autogram, ale mne to bolo tak trochu jedno.

A hudba?

Mali sme spolu štýly, pri ktorých sme sa s otcom stretávali, počúvali ich spolu. Ja som hral na base, on hral na base. Veľmi rád chodil na moje koncerty. Niekedy sa stalo, že ma prijal, povedal: „V poriadku, hraj si.“ On hral doma svoje, ja svoje a niekedy, keď mali hrať s Collegium Musicum, tak si ma zavolal a bavili sme sa o tom, čo tam bude hrať, prípadne som vymyslel, veď túto pesničku zahrajte prvú. Takéto veci sa u nás diali. Ale je to normálne, ako keď doma varíš obed s rodičom. Nevnímaš to nejako.

A hlavne, keď som ich zvučil, neuvedomoval som si, že si doma dáme obed, na ktorý prídu Fero Griglák a Marián Varga, každý potom nasadneme do svojho auta, odídeme na koncert do Prahy, kde vystúpime, rozložím aparát, spravíme zvukovú skúšku, zažúrujeme v šatni, vyjdeme von odohrať koncert, strachuješ sa, čo sa stane, kto ako bude hrať, lebo to zvučíš. Zbalíš to, naložíš aparát, ideš domov a v pondelok vynesieš smeti, ideš so psom, spravíš niečo s otcom. Pre mňa to bol praktický život.

Teraz  si to viem predstaviť, keď idem na koncert a dôjde nejaká star, tak to tak prežívam, ale pri Collegiu sa to tak nedalo úplne. Pamätám si, že sa ma veľa ľudí pýtalo na to, že „tvoj otec je slávny muzikant“, bral som to okej, je … Vždy sa ma pýtali chronologicky: „V ’74 spravil to..“ a ja som nič netušil, pre mňa to bolo bežné.  Chápem, že keď to niekto študoval, lebo to má rád a chcel sa v tom vyznať, ale išlo to mimo mňa.

Zelenú poštu som spoznal, až keď som ju zvučil. Mnohé veci prichádzali, až keď som sa tomu začal venovať.

Akú hudbu si počúval v detstve? 

Fedor Frešo ml.: Som najmladší z troch. Môj brat bol metalista a pankáč, čiže tam to bola všehochuť. Sestra počúvala Michaela Jacksona, Milli Vanilli a táto sorta. Spomínam si, že sa u nás v sobotu vždy upratovalo. Uprataná izba a strašne nahlas hrá Jack Bruce. Veľa sme počúvali aj Franka Zappu. Alebo uchyláčiny typu, že sme cestou na chatu počúvali jedno cédečko. Zo staršej hudby sme veľa počúvali Pink Floyd. Napríklad v ’95 som otcovi odmietol Pink Floyd. Zavolal ma: „Poď na Pink Floyd, budú vo Viedni“ – „Nie, neidem. Nechce sa mi.“ To som mal trinásť rokov, teraz by som pre tú možnosť spravil čokoľvek. Vždy sme chodili na The Who, keď boli vo Viedni.

To sme počúvali a potom si každý išiel svoje. Ja mám rád funk, jazz a basistov, ktorí hrajú performatívne. Otec to neznášal, tak som mu robil zle a brával ho na takéto koncerty. Boli sme na Richarda Bonu alebo  Victora Wootena  a videl som, že ho to zmenilo. Alebo som ho vzal na funky kapelu, strašne na to nadával a potom došiel s tým, že bubeník bol parádny. Inšpirovalo ho to.

Takto sme to mávali, ja som ho bral na koncerty a on mi hrával doma to, čo mal rád. To ma asi ovplyvnilo najviac.

Orchester Jeana Valjeana

Stihol si autorsky zasiahnuť do debutového albumu OJV, ktorý vyšiel v roku 2020 alebo sa až teraz začínaš zapájať do príprav ďalšej platne, ktorú plánujete? 

Fedor Frešo ml.: Nezasiahol som a ani sa necítim byť autorom. Síce vieme komunikovať o pesničkách, ale som skôr technický typ. Dal som kapelu do technického postavenia, aby sme mali nejaký komfort v rámci hrania a odposluchov. Venujem sa skôr organizačným veciam a nemám túžbu skladať pesničky, pretože sa vidím skôr v iných záležitostiach. Počas tvorby prvého albumu som ešte nebol v kapele a na terajšom albume veci komunikujeme a polemizujeme nad nimi. Funguje to tak, že Dano (Fischer) robí s Adamom (Kurucom) a k nám prinášajú nápady, o ktorých sa bavíme, ako ich hrať. Nie sme ešte tak ďaleko, aby sme spolu žili a tvorili hudbu. Každý má svoje miesto a učíme sa to miesto naplniť a mať zosúladené oba životy – súkromný aj hudobný. 

Vyhovuje ti teda, že tvoríš tandem s producentom Adamom Kurucom, ktorý má nad tým nadhľad?

Daniel Fischer: Áno, tento nadhľad je nesmierne dôležitý. Adam dokáže každú skladbu posunúť oveľa ďalej, pozrieť sa na ňu s odstupom a povedať, čo je fajn, čo je zbytočné a čo treba zmeniť. S Adamom robíme na druhom albume a musím povedať, že si veľmi rozumieme. Naša spolupráca mi veľmi vyhovuje.

OJV vznikol ako školská kapela? 

Daniel Fischer: Áno, ako som spomínal v úvode, boli sme na festivale, kde som videl hrať hercov. V tej dobe som bol ešte na konzervátoriu a napadlo mi, že každý zo spolužiakov vie na niečom hrať, tak prečo to nevyskúšať. Začali sme sa stretávať, chalani chodili k nám na dedinu, začal som písať prvé veci a pomaly to vznikalo. V úvode áno, boli sme školská kapela, ale prechádzala vývojom. Po škole niektorí odišli inam a prišli nov členovia.

Dočítal som sa, že v roku 2009 ste v klube Elam hrali svoj druhý koncert ako mladá kapela študentov VŠMU. Vystúpili ste tiež na prehliadke umeleckých škôl zo Slovenska a Čiech s názvom Zlomvaz. Aké teda boli vaše koncertné začiatky? Viem si predstaviť, že ste mali úspech, keďže ste hrali aj pre spolužiakov.

Daniel Fischer: Bola veľká radosť tam hrať. Mali sme silný fanklub. Odohrali sme aj veľa beánií VŠMU. Ale naozaj dávam do pozornosti, pustite si, ako tá kapela hrala kedysi, čím si prešla a ako znie teraz. Neviem, kto to zavesil Tuc Tac na Youtube, ale nechávame to tam, veď je to vývoj.

Fedor Frešo ml.: Ja by som povedal, že je umenie vypočuť si to dokonca. (smiech)

Daniel Fischer: To je pravda. Jednak je to dlhé (smiech) a v zásade aj zlé. (smiech)

Ale pamätám si začiatky. Keď sme raz išli hrať, bol s nami v kapele na basu Filip Šepšajvič. Nemali sme v tom klube veľa ľudí, tak on aj s niektorými vybehli von a nahovorili veľkú skupinu turistov, aby sa prišli pozrieť na koncert. A keď už sa blížili, z toho klubu niekto vyšiel, hodil šabľu pred dverami, to sa všetci otočili a odišli.

Účinkoval si v seriáli Iveta s Alžbetou Ferencovou, ktorá sa takisto venuje muzike a vystupuje pod pseudonymom Zea. Rozprávali ste sa aj o hudbe? 

Daniel Fischer: Áno, ak na to bol priestor. Keďže sa točilo, riešili sme hlavne herecké veci, ale dotkli sme sa aj tejto témy. 

Zostal som milo prekvapený, pretože v poslednej dobe sa objavuje veľa hercov, ktorí vydávajú dobré debutové albumy – Richard Autner, Dano Heriban, Zea aj vy s OJV. 

Fedor Frešo ml.: Ak niekto chce popátrať, tak v roku 2000 sme s Danom Heribanom nahrávali v štúdiu, a ktosi to nahral na Soundcloud a je to veľmi podobné ako OJV z tých časov. Aj takéto sme mali začiatky (smiech).

Daniel Fischer: Rozprával som sa so študentmi herectva, mnohí mi rozprávali, že hrajú na hudobné nástroje.

Fedor Frešo ml.: A dokonca dobre.

Daniel Fischer: Píšu si texty, pesničky a majú ambíciu, robiť popri herectve aj vlastnú hudbu. Tažke sa aj my herci babreme trošku muzikantom do remesla.

Vychádza mi to tak, že ak študuješ VŠMU a chceš robiť aj hudbu a herectvo, tak skôr spravíš kariéru ako herec, pretože sa to zdá byť jednoduchšie aj finančne lepšie, ako rozbehnúť hudobnú kariéru.

Ja si myslím, že v oboch oblastiach je to svojím spôsobom ťažké na to, aby sa človek presadil. Neviem na to úplne odpovedať. Byť v niečom dobrý a presadiť sa, je náročné. 

Fedor, čo ťa baví na kapele OJV? 

Fedor Frešo ml.: Táto kapela má šťastie v tom, že sa pospájali veci, ktoré reálne fungujú. Aj na členov, producenta, a že to hrá. Danko Žulčák je blázon do zvukárskych technológií a veľmi ho to baví. Keď som prišiel do kapely, ona už mala nejakú techniku. Tak sme veci posunuli a vylepšili.

Baví ma na tom to, že to funguje. Dôjdeš na pódium a dáš si hodinový koncert, ktorý je funkčný a hrá sa nám úžasne. Zažil som kapely, s ktorými sme prišli do klubu, hrali pre pätnásť ľudí a trápili sa. V tejto kapele sme kamaráti, všetkých nás baví hudba a naše pesničky. V tejto kapele nie je hanba alebo pesnička, ktorú musím pretrpieť alebo nemám rád. Výhoda tejto kapely je, že sa tešíme na pódium. Vždy je to výzva, aké to bude so zvukom, pretože sa niekedy menia podmienky za hry, ale baví ma, že hráme pekné koncerty pre krásnych ľudí.

Celá moja rodina sú mojimi fanúšikmi, majú to radi. To sú momenty, kedy si aj uvedomím, že som mal šťastie, že som vtedy vyšiel zo skúšobne v 2018, kedy tam bol Vojto a povedal: „Ty vieš hrať takéto groovy, poď k nám, Jurko nemôže.“

Výhoda kapely OJV je, že to robíme s radosťou a na pódium ideme vždy šťastní. Naša kapela je jeden veľký organizmus, ktorý musí fungovať a my ho korigujeme správnym smerom. Verím v túto kapelu, že má zmysel a je pred nami cesta, kde je na konci veľa koncertov, veľké pódiá a drahšie basgitary a viac basgitár (smiech).

Počúvaš texty počas hrania? 

Fedor Frešo ml.: Poznám texty a aj si ich spievam, ale málo kontextov z hudby zachytávam a dostávam. Nedávno sme hrali Zelenú poštu a Slnko (klavirista Vlado Šarišský, pozn. red.) my vysvetľoval niektoré texty, napríklad, o čom je Smutná ranná električka. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Bavia ma kapely, kde viem, čo idem hrať, ako je to vymyslené a čo sa v ich hudbe bude diať . A to je jediné, čo potrebujem vedieť. Nerozmýšľam nad textom a nad tým, čo spieva Dano, ale rozumiem charakteru pesničky a basou dotváram to, čo je aj predpísané, pretože je to nosné, niektoré groovy som si pomenil, čo je aj moja tendencia, že si vymyslím niečo, čo (v pesničke) funguje.

Čo vás momentálne čaká? 

Daniel Fischer: Spraviť platňu a hrať viac koncertov. Chceli by sme natočiť klipy, čiže máme čo robiť. Hlavná priorita je vydať tento rok album, za čo by som bol nesmierne rád. Prvý album sme ani nekrstili, preto by som chcel spraviť väčší koncert spojený s krstom.

Fedor Frešo ml.: Väčšinou nás volajú, aby sme prišli zahrať koncerty, ale radi by sme si zahrali šnúru aj v hudobných kluboch, čo by sa dalo spojiť aj s albumom.

podcast a text: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku: Dušan Papp
foto: archív OJV