V roku 2020 sa vrátil k hudbe a vydal vyhľadávaný debut Asthma Boy. Spoločne s Wilderness a ďalšími pioniermi alternatívnej rapovej hudby Dušan Vlk svojou tvorbou prispieva ku skladačke, ktorá tvorí dnešný underground, scénu (nielen) pre násťročných, ktorí nerozlišujú módne ani hudobné škatuľky. Ich vystúpenia sú safe zónou pre ľudí, ktorým nezáleží na materiálnych veciach, dôležitý je pocit patriť k ľuďom a stretávať sa s tými, ktorí zosobňujú svojím výzorom, názormi a pohľadom na svet slobodu – bežnú a každodennú. Že vám to niečo pripomína? Áno, každá generácia mala takúto svoju scénu. Tá dnešná počúva punk rap, rap a techno.
Kým môj dnešný hosť zbiera prvé mediálne skúsenosti, pre mňa to bude vôbec prvý rozhovor s rapovým interpretom. Pochádza z Prešova a robí rap pre alternatívne deti. Vďaka nemu som zistil, že na Slovensku existuje aj nejaká iná undergroundová scéna, a dúfam, že aj cez jeho osobu a tvorbu, a tiež cez interpretov, ktorých vďaka nám spoznáte, sa dozviete niečo nové a zaujímavé. Som rád, že Denis Kľučerovský, čiže Dušan Vlk, si našiel čas na tento podcast.
Začína byť okolo tvojej osoby jemne rušno. Predpokladám, že to nie je len o debute Asthmaboy z roku 2021?
Ťažko povedať, čo za tým môže byť. Rastie to prirodzene a možno aj funguje alternatívna komunita, ktorá dávnejšie neexistovala a naberá na sile, čo sa podľa mňa prirodzene dostáva medzi ľudí a medzi tie správne kruhy, ktoré počúvajú takúto hudbu aj ju celkom chápu a inak vnímajú. Hlavne od rapovej hudby, ktorá sa dnes robí, čakajú niečo iné, ako im doteraz dávala. Hudba spája všelijakých outsiderov a vyvrheľov, v čom sme si všetci podobní. Vďaka tomu nám rastie publikum medzi týmito podobnými ľuďmi aj bez ohľadu na vekovú kategóriu.
Niekedy sa hudba objavovala v kluboch, čo je môj prípad, ako som ťa objavil. Poznám ťa zo Stromka, kam chodievaš, dávaš si fallafel a nejaký nápoj, ale netušil som, že robíš muziku. Barmani nám naznačovali, že si dokonca spravil pesničku o Stromoradí. Teba som objavil cez vystúpenie, ktoré si odohral po diskusii k výročiu vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ako je to v prípade tvojho publika? Objavuje ťa v kluboch alebo cez siete?
Bude to oboje. Vystupujem dosť na Instagrame, fotím na analógový dvadsaťročný fotoaparát, čomu sa venujem tri roky. A hudba v mojom prípade rástla aj v tejto súvislosti. Mám pocit, že veľa ľudí sa ku mne dostalo práve cez analógové fotky, ale určite aj cez koncerty. To súvisí aj s predošlou odpoveďou, že ľudia si moju tvorbu sharujú medzi sebou. Dajme tomu, že keď ma počúva jeden alebo dvaja z partie a pozvú ďalších kamarátov, tak sa aj títo môžu chytiť a baví ich to. Určite sa ku mne dostali aj v online priestore, a určite ma videli aj niekde naživo. Vystupujeme pomerne často, takže verím, že aj vďaka tomu sme nazbierali veľa ľudí. No a k Stromoradiu, to je pre mňa celkom aj taký miľník, že som tu konečne hral. Mal som o tom pesničku, pretože tu chodím často so svojimi deckami, takže to som si musel škrtnúť z bucketlistu, že si jedného dňa zahrám v Stromoradí.
Pre mňa bolo fajn, že som mohol vidieť rapovú muziku naživo. Popravde nedokážem počúvať rap, pretože mi pripadá, že mu chýba zvuk, nejaká plocha, hĺbka a podobne. V tvojom prípade, okrem toho, že sa zrazu zaplnila sála, kde ľudia už zo schodov vchádzali cez dvere so zapnutými smartfónmi, aby im neušla ani jedna sekunda (nielen úvodu) tvojho vystúpenia, tak sa mi na tvojom vystúpení a tvojej hudbe páčilo, že v hudbe cítim prímesi punku, alternatívy, čo u mňa vzbudilo záujem o tvoje vystúpenie. Cítiš to aj ty takto po hudobnej stránke, že chceš robiť buď alternatívu, alebo ideš akoby z nejakých žánrov, z nejakej muziky, ktorú si v minulosti počúval? Okrem toho, že ťa doma brat nútil počúvať System of a down.
Brat ma úplne nenútil, ale určite to nadväzuje na to, že na mňa pôsobilo veľa hudobných vplyvov. Napríklad aj vplyv môjho staršieho brata. Boli to možno aj také tie metalovejšie, metalcorovejšie, emo-corové kapely. Ale zároveň som od neho dostal aj cédečko Kontrafaktu, keď som začal chodiť na základnú školu. Myslím si, že v mojej tvorbepočuť zmes žánrov. Zároveň sa ani nijako neškatuľkujem, stále iba pracujem s hudbou dookola, nevyhľadávam niečo nové, a takto to znie. Postpunk teraz dosť naberá na forme a na popularite, aj preto ho tam počuť, alebo phonk, ktorý tiež naberá na popularite. Hudbu robím nejakú dobu a som rád, že sa mám kde hudobne hýbať. Vyhovuje mi táto forma, nenudím sa pri tom, je to rozmanité. Takže som rád, keď to aj ty vidíš tak, že to bolo celkom živé a zaujímavé.
Napriek tomu, že si nevystúpil s kapelou, išla z toho pódia živelná energia. Ale čo upútalo moju pozornosť ešte viac, bola veta: „J*bať pozitívnych raperov a ich materiálne sny.“ Predpokladám, že nechceš byť raper, ktorý bude rozprávať: „Vozím sa autom, počúvam Timbalanda a obehujem fízlov?“
Sú aj také vety, určite. Je to nádherné rapové klišé, ktoré nájdeš aj v mojich textoch, nebudem sa tváriť, že toto ide mimo mňa. Rapové klišé k tomu patrí. Ale úplne sa týmto smerom neorientujem. Stále je to koniec koncov rap, takže niekde to tam proste padne – zlaté zuby a neviem čo, ale v mojom prípade to ide z viacerých strán a hudba je celkom o iných veciach. Je to trošku výsmech, že raperi rapujú o tom, že si chcú kúpiť biely Mercedes a Porche a chcú vypredávať neviem aké sály, tak vo mne tieto veci nevytvárajú žiaden pohyb. Nemám materiálne sny, ja by som proste len chcel byť doma s deťmi, a ak by som mal mať z rapu nejaké peniaze, tak to by bolo asi najviac, čo by som mal – písať si básničky, pesničky a byť doma s deckami. Proste nejaká „safe“ zóna a byť v tomto kruhu uzavretý by mi úplne stačilo. Sem tam možno vziať rodinu na dovolenku do Talianska by bolo fajn.
Áčkoví raperi rapujú asi aj preto, aby si vyrapovali svoje sny. Netvrdím, že sa to nemôže podariť, ale v podstate to existuje aj v iných žánroch. Rapové texty sú niekedy naozaj katastrofálne, čiže nemusia raperi zúfať, že niektorí nevedia písať texty. Avšak pre mňa je textová zložka je v rape veľmi dôležitá. Zamýšľaš sa nad tým, aké slová použiješ a ako text vyskladáš alebo dáš flow a následne text jemne došperkuješ?
Väčšinou to mám tak, že mi sem-tam napadne nejaký riadok pri akejkoľvek bežnej dennej situácii. Potom si ho zapíšem do poznámok a z toho sa aj väčšinou odrazím. Ťažko sa mi píše skladba, keď nemám nič predom. Fakt najrýchlejšie to zo mňa vyjde, keď mám nejaký štart, ktorý som vymyslel povedzme na semafore v aute. Takto sa mi skladá najlepšie.
Máš nejakú záľubu v čítaní literatúry, a tým pádom aj slovnú zásobu, alebo nemáš, a tým pádom si ukecaný typ človeka, ktorý sa veľa stretáva s ľuďmi, veľa sa rozpráva? Lebo aj to je výmena slovnej zásoby.
Skôr to druhé. Nikdy som nečítal nejakú hlbokú literatúru, čo je škoda, pretože ma to extrémne zaujíma. Skôr som podcastový človek. Tým, že aj pracovne strávim niekoľko hodín v aute, tak skôr počúvam podcasty. Zároveň, bohužiaľ, a možno som za to aj vďačný, že tá slovná zásoba súvisí s mojou prácou. Mám korporátny job, kde veľa komunikujem s ľuďmi, tak si myslím, že tam sa to nazbieralo, nalepilo dokopy, a tým pádom aj obohatilo. Z literatúry to žiaľ úplne nie je.
A hudobne – veci si skladáš sám, čiže niečo loopuješ, prechádzaš zvukové banky alebo si stiahneš nejakú starú veľmi známu jazzovú skladbu a úplne ju pokrútiš a do toho niečo spravíš?
Toto nerobím. Neviem robiť produkciu beatov. Možno by som to vedel robiť, a mal som takú fázu, že som to skúšal a myslím, že to nebolo až také zlé, len ja sa vždy sústredím na to, že chcem robiť rap a chcem robiť vokálnu zložku. To je vlastne zároveň aj to jediné, čo viem technicky robiť, že sa viem nahrať, ale okolo zvuku neviem robiť nič. Maximálne to viem rozdeliť na ľavú a pravú stranu. A viem tam pridať ešte ozvenu alebo stiahnuť pitch, že to znie takým tým hrubým satanským hlasom (smiech). Ale inak to neviem. Pracujem s tým, čo dostanem. Mám kamarátov, čo sa práve tomu venujú a idem nejak podľa toho, čo mi pošlú. Zároveň skladby, a týka sa to flowu, aj to závisí od toho, aký je podklad a beat. Často to nemusí byť iba čisto rapový beat. Dajme tomu, že sa samplovali nejaké jazzové nahrávky, tak to už u mňa nie je až tak bežné. Mám aj postpunkové produkcie, kde sú elektronické bicie a podobne. Sem tam je tam niečo vysamplované.
Na Slovensku neexistuje major label, ktorý by zastrešoval takúto produkciu a vedel by umelca vziať pod svoje krídla. Ty máš rodinu, chodíš do práce. Ostala pre teba muzika niečím, k čomu si sa vrátil po čase, keď to už rodinná situácia dovolila?
Rozhodne áno. Mám dve deti, pri druhom to už nebol tak ťažký dopad „fotrovstva“ na môj kreatívny život. Ale keď sa mi narodil prvý syn, vtedy som sa prestal venovať hudbe. Občas som niečo nahral, ale nebol som extra aktívny. Keď bol starší a situácia mi to dovolila, tak som sa začal opäť venovať hudbe. Prenajali sme si ateliér v centre mesta, a chodil som tam tráviť čas. Chcel som sa tomu venovať, bavilo ma to, stále som mal v podvedomí, že by som to chcel robiť. Druhý syn sa nám narodil vo švungu, kedy som už aktívne robil hudbu, aj som chodil na koncerty. Ale to už mi neprerušil. Naučil som sa s tým fungovať, stíham aj rodinu aj decká a stíham aj robiť pesničky, nejak sa mi to podarilo skombinovať. Ale na úkor toho, že napríklad menej spím. Keď idem do ateliéru, prichádzam o druhej – tretej v noci, a potom o siedmej vstávam, aby som stíhal deti odviezť do škôlky. V dospeláckom, každodennom a rušnom živote to je vždy na úkor niečoho, napríklad vlastného odpočinku.
Chcel by si, aby to bol tvoj main job? Je podstatné povedať, že muzika, ktorej sa venuješ, nie je masová muzika. Čiže beefy typu Separ a Rytmus v tvojom prípade neočakávam, ale, chvalabohu, to ani nie je nutné, pretože tá kvalita je niekde inde. V tvojej produkcii tá kvalita je. Vyhovuje ti tá alternatívnosť a underground alebo si vieš predstaviť, že by si jedného dňa zarábal hudbou oveľa viac?
Ja si myslím, že sa to dá. Aj z alternatívy sa dá podľa mňa žiť. Keby som bol sám a nemal rodinu, určite by som z toho vedel žiť už teraz. Žil by som o dosť skromnejšie, než žijem, ale je to cena slobody, takže určite by som to obetoval. Ale myslím si, že sa to dá aj s rodinou. Nemusíš na tom točiť milióny. Viem si predstaviť, že keby som len o trochu menej zarábal z hudby, než zarábam teraz v práci, tak by to bolo v pohode. A ono sa to aj akoby pomaly ťahá týmto smerom. Aj keď z hudby ani tak nie, hoci hráme koncerty a máme na to šťastie, a možno sa to aj niekomu páči, a tým pádom to nie je iba o šťastí. Ale hráme veľa, takže aj z toho sú nejaké prachy.
Pomimo toho robím aj oblečenie, sem tam vydám nejaké mikiny s nejakou vyšitou vzorkou. Hudby sa to dotýka iba okrajovo. Mám logo s ružovou vodnou pištoľou, nejako sa to na mňa viaže, a tiež to má svoj fanbase, a zdá sa, že ľudia to zrejme chcú. Všetko je to celkom DIY. Do mikín sám navliekam šnúrky, balím ich, dávam na ne svoje visačky, je tam nejaká časť mňa. Takže aj z toho mám nejaké zdroje. Peniaze, ktoré zarábam v práci a z hudby nespájam dokopy.
To, čo mám z práce, z toho žijem. To, čo mám z umenia, dávam na ďalšie umenie. Tieto peniaze skôr otáčam, aby som to vedel spraviť lepšie alebo spraviť viac oblečenia. Dalo by sa z toho určite raz vyžiť, už sa ani necítim, že by som od toho bol ďaleko, že by sa z toho dalo žiť, ak by som sa uskromnil. Druhá vec je, že ak by som tomu venoval naozaj všetok čas, ktorý teraz venujem jednej nadnárodnej spoločnosti, tak by som sa možno posunul ešte ďalej. Ale to nechcem uponáhľať, aby som sa nestratil v takýchto materiálnych snoch.
Raz za čas z undergroundu vzíde niečo zaujímavé. Na mňa týmto spôsobom pôsobia The Wilderness, Berlin Manson, nie kvôli tomu, čo sa stalo v Orlovni, lebo o nich som vedel oveľa skôr, takisto si to ty. Neviem sa zbaviť pocitu, že vznikla scéna, o ktorej sa nevie, vedia o nej skôr iba zasvätení, ale nie je to scéna, o ktorej sa hovorí, v zmysle, že je veľká. Máš pocit, že existuje táto nová scéna? Je to dobrý dojem, ktorý nadobúdam?
Určite áno. Som veľký zástanca toho, a rád sa o tom rozprávam, že rozhodne existuje táto alternatívna scéna. Jednak umelci ako Berlin Manson, The Wilderness alebo KVLT crew, Temný Rudo, Ronza, mohol by som menovať aj mladšie punkové kapely. Oni sú dôkazom toho, že tá scéna existuje a žije, a zároveň existujú ľudia, ktorí týchto interpretov vyhľadávajú a chodia na ich koncerty.
My sa všetci poznáme, sme z rôznych miest a je sranda, že kamkoľvek prídeš, nájdu sa ľudia, ktorí prídu na takýto koncert niektorej alternatívy. Osobne si myslím, že to už určite môžeme nazvať scénou. Určite si spomeniem na to, že sme boli niekde spolu a tešili sa z toho, že to je vlastne aktuálny slovenský underground, že je to celkom sranda, že sa to nejak takto spojilo a viditeľne to funguje. Nemá zmysel to popierať, že sú to nejaké výmysly alebo nereálna hudba, ktorá to nikam nedotiahne, lebo evidentne tá hudba šľape. Tí umelci hrajú, ľudia na to chodia, preto si dovolím povedať, že áno, je to nejaká scéna.
To, že niekto robí nejakú muziku je jedna vec, ale to, že na to chodia ľudia, myslím si, že tí ľudia, to publikum vytvára tých umelcov aj samotnú scénu. Je to dôkaz toho, že to proste funguje. Čo sa mi brutálne páči, a to moja hlava neberie, lebo ja som samozrejme dinosaurus v porovnaní s mladšími, ktorí momentálne chodia na rapové-techno koncerty, ale najmä na rapové a tvoje vystúpenia. Príde kočka, ktorá má nohách Martensy, je celá v čiernom, do toho má war paint typický pre nórsky blackmetal. A ona si nezmýlila koncert, prišla na tvoje vystúpenie. Ďalšia vec, logá rapových kapiel vyzerajú ako logá death metalových kapiel, a to je masaker. Kým v 80. a 90. rokoch platili v hudbe tvrdé škatuľky, dnes je všetko premiešané. Asi tuším, prečo to tak je, ale povedz mi prosím ťa za seba, prečo dievčatá, ktoré počúvajú rap s prímesou punku, sa oblečú, akoby išli na blackmetalový koncert?
Jednak je to určite preto, že nejaká škatuľka, ktorá tu doteraz bola, je už dokorán vykopnutá, to je vidno na tom žánri, že je to premiešané všetkým možným, a presne sa to odzrkadľuje na ľuďoch. Asi to má nejaký základ v hudbe, ktorú spomínaš. Aj ja mám svoje crustové metalové stromové logo – to musíš mať. Ako chceš robiť hudbu bez toho na alternatívnej rapovej scéne? Neviem úplne čím to je, ale je to bežné, však vlastne aj my to máme ako interpreti, že tam sú nejaké metalové prvky. A tí ľudia, tá fanúšikovská časť, chodí v Martensoch, chodí vo vybíjaných opaskoch, chodí s pomaľovanými tvárami, s farebnými vlasmi, a je to super. Podľa mňa je to strašne cool.
Vyzerá to výborne. Konečne som mal pocit, že som na nejakom koncerte, kde naozaj o niečo ide, kam prišli ľudia, ktorých bežne vo svojom živote nestretávam.
Ono je to asi aj znak otvorenosti. Vezmi si to len z toho pohľadu, keby som bol v ich veku, tak si viem predstaviť, že by som prišiel niekam hoc aj s namaľovanými nechtami, tak by ma zdrbali za to hocijakými narážkami. A teraz si ešte aj rád namaľujem nechty, ale nenabral by som vtedy na to odvahu. Ale dnes je super, že to môžu spraviť, nikto im na to nič nepovie, nikto to nerieši. Rob si čo chceš – to je motto. Ak chceš prísť na koncert, tak príď, keď sa takto cítiš dobre. A hlavne to tvorí aj „safe space“ pre týchto ľudí, ktorí sa tam cítia dobre a nikto nič nerieši.
Predtým ako si mal deti, kam si chodieval a ako to vyzeralo? Fungovala vtedy vôbec táto scéna alebo si mal pocit, že chceš robíš hudbu, ale možno na to nie je doba? Lebo teraz mám pocit, že aktuálne zapadáš so svojou produkciou ako diel do nejakej skladačky, pričom nevieme čo je skladačka – sú to punkáči, techno dídžejky, raperi.
Keď som bol mladší alebo aj vo veku týchto ľudí, o ktorých sa bavíme, vtedy škatuľka ešte fungovala naplno. Moja skoršia-neskoršia tvorba (povedzme v 2016) už začínala naberať punkové vplyvy. Už vtedy sme načrtli v hudbe niektoré z otázok, ktoré teraz riešime v hudbe. V dobe, keď som začínal s rapom, aj som chodil do nejakých kruhov, ktoré boli skôr čisto rapové. Venoval som sa freestylu, chodil som na rap battle, a tak to vtedy nejako vyzeralo. Zo začiatku v roku 2013 – 2014 v rape nebola pestrosť, ani na to nebol priestor, lebo stačilo, že si prišiel dajme tomu v úzkych nohaviciach, už si dostal, že ty si nejaký b*zík a nejaké takéto zlé, veľmi zlé, označenia. Tá sloboda tam úplne nebola tak, ako je teraz. A to je asi aj hnací motor – bojovať za ňu.
Vidíme, že teraz je to super. A takto to nejak vyzeralo. Určite to nebolo také pestré, ako je to teraz. Určite sa to nedá porovnať s tým, v čom som vyrastal a do akých skupín som chodil. Hlavne tým, že som z Prešova, to som ani veľmi nemal kam. Dosť kreatívne mi otvorila oči dajme tomu Trnava alebo Bratislava, kde som videl už pred pár rokmi, že tam funguje takáto DIY kultúra a takáto alternatívna scéna. A že tí ľudia sú zaujímaví. V Prešove som to napríklad nikdy nepostrehol. Boli tu skejťáci, tí vyzerali tak, že sú otvorenejší, aj títo ľudia, čo tu pracujú na Stromku, ale inak som to tu dlhé roky nevidel. Preto aj pre mňa nebolo reálne robiť v Prešove to, čo robím alebo sa orientovať na to, že toto budú ľudia v Prešove počúvať. Skôr som to videl v iných mestách.
Veľmi rád spomínam The Wilderness, pretože oni fungujú dlhšie. Boli nejakí slovenskí interpreti, ktorí, kým si bol na materskej, a potom si zarábal domov peniaze, aby bolo na plienky a podobné veci, čiže si viedol rodinný funkčný život mimo muziky, ťa svojou aktivitou inšpirovali k tomu, že sa chceš vrátiť k hudbe a budeš ju mať pre koho robiť? Alebo aspoň s kým budeš môcť v rámci rapovej scény hrať spoločné vystúpenia, prípade robiť featuringy?
V čase, keď som sa tomu začal zase venovať, to bolo v 2020, tak som si prenajal spomínaný ateliér. Malý mal už skoro dva roky. Vtedy to ešte nebolo, ešte sa nevedelo o tejto scéne. Aj keď som sa vrátil k svojim trackom z 2020, tak tie boli podľa mňa aj myšlienkou horšie ako skladby, ktoré som robil v 2017. S tou filozofiou som sa niekde stratil.
Skôr, čo mi pomohlo, keď som spoznal napríklad Denisa Banga, ktorí je z punkovej kapely The Wilderness, tak práve to ma do toho vrátilo. To, ako teraz táto scéna funguje, pred 2 – 3 rokmi to tak nešľapalo. Takto nejak to pomaly nabehávalo, ale nebolo to také, ako je to dnes. Nevedel som si zobrať vplyv, že funguje nejaký punkrap, tak ten teraz budem robiť, toto ma baví. Tým, že som videl, že chlapci sa o to pokúšajú, a videl som background toho, že sú to týpci, ktorí mali punkové kapely, ma inšpirovalo. To nebolo ako my, ktorí sme boli raperi, a chceli sme byť stále nejakí punkáči, ale toto je práve naopak, že sú to punkáči, ktorí začali byť raperi. Dosť ma to fascinovalo, a zároveň som v tom videl, že si rozumieme, a páči sa mi to. To je nejaké to obdobie, kedy som prestal s hudbou, pri tomto, a teraz som sa k tomu zase vrátil, a už sme v tom spolu nejako rástli. Chlapci boli trošku viac počúvaní než ja, keď som sa začal venovať alternatíve, ale myslím, že už sme spolu prispievali k rastu alternatívy.
Keď si niekto pustí tvoj debutový album Asthma Boy, môže mať z toho pocit, že je to vibe mesta Prešov, v ktorom vznikol?
To si práveže nemyslím. Album Asthma Boy vznikal v čase, kedy sme začali hrať viac koncertov, kedy si ľudia začali viac všímať nielen moju hudbu. Asthma Boy je práve dosť ovplyvnený tým, čo sa nám stalo kdekoľvek v Československu. Veľa tých skladieb som napísal po tom, čo sme sa vrátili z nejakého veľmi ťažkého koncertného výletu v Prahe, čiže skôr je to cestovateľské. A to je dobre, čistá sloboda, vietor vo vlasoch, aj keď skoro žiadne nemám. Asi je tam cítiť tú voľnosť.
text: Edo Kopček
nahrávanie, mix a master zvuku: Dušan Papp
foto: archív Dušana Vlka
