Michal Kaščák to v roku 2024 vidí na silné mená, s niektorými už Pohoda komunikuje

Bol to veľmi silný ročník Pohody. Pohľadom na mená v programe silnejší ako ten vlani. Priniesol silné zážitky návštevníkom, účinkujúcim aj členom tímu Pohody. Šéf festivalu Michal Kaščák je optimista, čo sa týka budúcnosti festivalu napriek tomu, že podujatie ostane pri svojej stanovenej kapacite 30 000 návštevníkov. Na tradičnej pofestivalovej tlačovej konferencii odznelo v nedeľu ráno, že sa festival nepodarilo vypredať. Prečítajte si najzaujímavejšie otázky, odpovede a postrehy z nej. Za festival odpovedali organizátor Michal Kaščák a PR manažér festivalu Jozef Hámorský.

Ako hodnotíte ročník 2023?

Je pre mňa vždy ťažké hodnotiť Pohodu v tomto stave, keď ju ešte balíme. Na trenčianskom letisku preto budeme ďalších 9 dní. Je to tradícia a tradície treba dodržiavať.

Čo sa týka celkového pocitu, vždy po tejto skončenej časti Pohody, keďže pre nás ešte pokračuje, rozmýšľam o slove, ktoré by to všetko mohlo zadefinovať. Teraz mi napadá, že to bol nádherný rok, lebo sme išli do pomerne ťažkého roku, nových výziev a odkedy sme prišli prvýkrát na letisko, tak sa podarilo vytvoriť v zákulisí veľmi srdečnú, prekvapivo veľmi pokojnú atmosfétu počas príprav, ktorá pre nás pokračuje až doteraz. Pokoj, o ktorom hovorím, neznamená, že by sme sa nudili alebo nejakým spôsobom podceňovali hocičo, čo sa týka festivalu, ale vyplýva to z nastavenia tímu, z toho, ako festival prebiehal, aké sme mali počasie, aké boli veci súvisiace s účasťou kapiel, umelcov a umelkýň. Počasie bolo absolútne bezproblémové, až to bol akýsi dar.

V tomto roku sme nemali ani jedného zrušeného interpreta, čo je rarita, niečo, čo (v pozitívnom zmysle) štatisticky nesedí. Máme za sebou krásne koncerty, veľmi malú časť z nich som videl a bol som z nich unesený a nadšený.

A čo je najsilnejšie na festivale? Hovorím to aj pri ďakovačkách, či už nášmu tímu, alebo úplne na záver – ak by bola súťaž o najlepších návštevníkov a návštevníčky, tak sme jednoznační víťazi a v tomto roku sa to opäť potvrdilo, ale išli sme zvedaví do toho v tomto roku, no môžem povedať, že mňa konkrétne to vyložene potešilo a dodalo nám to veľký optimizmus a dodalo nám to aj optimizmus v súvislosti s tým, čo sa hovorí o návratoch ľudí ku kultúre, o tom, aký je problém s nedostatkom ľudí, ktorí robia jednotlivé profesie, ale aj s ľuďmi, ktorých získavame na posty dobrovoľníčok a dobrovoľníkov, brigádničok a brigádnikov. V tomto roku sme mali v tíme veľa nových ľudí a bolo fantastické sledovať, s akým nadšením robia festival.

Pre mňa to bol silný ročník a hodí sa mi k nemu slovo nádherný. Pocit silnej spätnej väzby u nás nabieha trošku neskôr, pretože ešte stále sú tu ľudia, stále musíme byť v strehu, a možno ste si všimli, máme takú filozofiu, že nechceme, aby návštevníci odchádzali zo staveniska, preto niektoré baliace a stavebné práce prebiehajú v absolútne minimálnej miere. Festival teda ešte v nejakej miere pokračuje, ale to, čo sme zažili doteraz, verím, že všetkým tým, ktorí sa na festivale podieľali, dodá veľkú silu a optimizmus a radosť z toho, že sme boli toho veľkou súčasťou. Som vďačný za tento rok. 

Viem, že všetkých bude zaujímať presné číslo, ja som si to číslo tesne pred tým, ako sme sa tu stretli, vyžiadal, ale bol som požiadaný, keďže v tomto roku sme rozbehli spoluprácu s novou ticketingovkou, mali sme viacero systémov na zber čiarových kódov na bránach a tak ďalej, momentálne to presné číslo nemáme.

Festival nebol vypredaný, ale pre mňa sú podstatní tí ľudia, ktorí tu boli a podstatné pre ďalšie fungovanie a prežitie festivalu je to, že prišlo veľa ľudí. Myslím si, že nie sme ďaleko od konečného čísla, ale po mnohých rokoch sme neboli vypredaní. Som vďačný za každého človeka, ktorý sem prišiel a za to, akú všetci spolu vytvorili atmosféru. Za seba môžem povedať, že mám radosť a mám radosť aj z toho, že si môžeme dopriať ten luxus, že tu ostaneme ďalších deväť dní (smiech).

Podarilo sa vám vylisovať 5 kusov vinylových platní z vystúpenia Symphony of Free Ukraine. Ako k tomu došlo? 

Tento projekt sme spravili takým spôsobom, ako sa kedysi vydávali nahrávky – vydali sme to a hotovo. Neprešlo to klasickými procedúrami, ktoré súvisia s vydávaním, ale týka sa to len symbolického počtu piatich platní. Symphony of Free Ukraine je jeden zo silných projektov, ktoré sme mali na Pohode. Nahrali sme celý koncert na dve stopy, ktoré sme poslali do Prahy, kde to mastrovali experti na nahrávanie klasickej hudby. Celú noc sa robilo na tom, aby sa ručne vyrezávali platne, ktoré potom prišli do Trenčína. Všetko sme to robili v spolupráci s Ondrejom Slivkom z neďalekého Vinyl-LABu, ktorý sídli priamo tu na letisku. Každý zo skladateliek a skladateľov, ktorí robili tieto diela, dostal po jednom kuse, my ako Pohoda sme si nechali jeden a piaty, takzvaný verejný kus, sme predali za symbolických 500 eur, keďže vojna na Ukrajine trvá viac ako 500 dní a predal sa okamžite po zverejnení, že sme takúto platňu vydali. 

Máme nahrávku aj na takzvanom multi tracku, čiže ju máme zaznamenanú po stopách a budeme s ňou narábať klasickým spôsobom, čo sa týka postupu s jednotlivými účinkujúcimi, s Orchestrom Slovenského národného divadla, s dirigentom, autormi a autorkami týchto diel. Ale prvých päť platní považujeme za niečo unikátne, čo sme si vyskúšali. Nadšenie, ktoré to sprevádzalo, bolo obrovské na všetkých stranách – našej, Ondrovej, Alisy (Formaziukovej), Emila (Borysenka) aj Yevhena (Petrova). Všetci traja boli dojatí, keď sme im odovzdávali na vinyle kus ich práce. Pre mnohých z nich to bola prvá skúsenosť so symfonickým orchestrom. 

My sme tú nahrávku ešte nepočuli, ale máme spätnú väzbu, že je naozaj fantastická. 

Momentov, ktoré nie sú bežné na festivale, sme zažili viac. 

Tesne pred jeho konaním sme zverejili, že tu budeme mať originál v rámci výstavy od Kristiána Németha, čo považujem tiež za jeden z unikátnych počinov v rámci vizuálneho umenia a nášho Visual stage.

Čo sa týka koncertov, som veľmi rád, ako sa nám podarilo namixovať tohtoročný program. Pri skladačke programu je veľa vecí, ktoré do toho vstupujú. O niektoré mená sa snažíme niekoľko rokov. Rekordérkou v tomto je Suzanne Vega, ktorú sme chceli ešte pred návštevou Václava Havla, ktorý tu bol v roku 2008 a odvtedy sme sa o ňu snažili každý rok, čo vychádza na pätnásť rokov. Teraz sa tu konečne objavila, bol to krásny koncert. Je to mimoriadne srdečná umelkyňa v rámci backstage. 

Veľa rokov sme sa snažili o Arcu. A boli tu aj vyložene aktuálne mená ako Central Cee alebo Hazey. Som rád, že sme pristúpili k programu, z môjho pohľadu možno odvážne, z pohľadu niekoho iného sme možno nesplnili to, čo očakával, ale ja to vnímam presne opačne, že takto má vyzerať program vo verzii roka 2023. Môžem povedať, že sme nerobili žiadne kompromisy, nezapĺňali sme prázdne miesta, naopak sme museli stopovať svoje túžby, potvrdzovať viac a viac mien. 

Zažil som silné momenty, napríklad počas koncertu Sleaford Mods, kedy som mal pocit, že takto má vyzerať veľké meno, na veľkom pódiu a na veľkom festivale ako Pohoda. 

Zažil som silné momenty v Garáži, čo je jeden z mojich nočných povzbudzovacích momentov, kam sa prídem pozrieť, keď už nevládzem. Garáž je pre mňa inštalácia a zároveň koncept, ktorý ma vždy dokáže totálne nabiť. 

Veľmi sa mi páčil koncert Sedem minút strachu v kombinácii s Massolou, čo niekto označil za vynikajúci jazzový koncert (smiech) a pritom išlo o totálnu, brutálnu, metalovú smršť. Naproti tomu bol koncert Arooj Aftab, z ktorého som mal šancu vidieť iba kratučkú časť, mimoriadne hladivý. 

Centrálne vizuálne dielo

K Visual stage sme pristúpili s ešte väčším dôrazom na silu vizuálneho umenia a prvýkrát v histórii sme si objednali centrálne dielo, ktoré vytvoril András Cséfalvay, ktoré fantasticky zafungovalo v priestore. 

Pohrali sme sa s areálom a môžem povedať, že zmeny, ktoré sme spravili, sa ukázali ako veľmi dobré. Z môjho pohľadu sa zmenilo centrum festivalu. Zároveň ostali zachované základné veci, ktoré definujú Pohodu – orientácia jednotlivých pódií, aby sa navzájom nerušili, niekedy víťazí funkcia nad pohodlím, ale ľudia sa na Pohode cítia dobre, že si môžu vychutnať koncerty v plnej sile bez toho, aby ich rušil iný stejdž. 

Vytvorili sme aj “secret” koncerty na Bazookas bus. Veľmi zaujímavé a silné momenty sa diali pred pódiom aj za ním. 

Som veľmi vďačný za tento ročník. Pre nás sú dôležití ľudia, ktorí tu boli a preto mi nie je ľúto, že nemôžeme použiť magické slovo, že sme boli vypredaní. 

Kedy vznikol nápad na Secret gigs a kto to kurátoroval?

Bazzookas Bus je pre nás svojím spôsobom tiež rodinným podnikom a inštaláciou. Samotný príbeh Bazzookas Bus je fantastický. Nevedeli sa dostať na veľký showcase festival v Holandsku, povedali si, že sa tam dostanú za každú cenu a vymysleli si vlastný autobus, ktorý si dovolili zaparkovať na námestí a potom sa pýšili, že hrali na Eurosonicu, aj keď na ňom vlastne nehrali vôbec, lebo hrali na svojom vlastnom autobuse.

Ich autobus som obchádzal asi dva-tri roky bez toho, aby som tam vôbec nakukol. Potom som tam raz vošiel a zafungovalo čaro, ktoré v sebe má tento koncept. S Bazzom sme sa stali kamarátmi a dokonca, teraz budem trošku krutý, mi neprekáža, že hrajú ortodoxnú polku, ktorá sa tvári ako ska (smiech). A keď ich chorály počúvate v areáli tri dni posebe, tak si aj poviete, či toho nie je dosť. Len potom prídete za Bazom a zistíte, že toho dosť nie je. 

Ideme systémom back to back, čiže stejdže hrajú proti sebe zhruba pol na pol a tam vzniklo viac priestoru. Každý rok sme im dovolili hrať iba trikrát za deň.

Tento rok som sa na to pozeral asi tri týždne dozadu, že by nebolo zlé tam niečo vymyslieť. Po minulom roku, keď som mal tri koncerty na Pohode, povedal som si, že by bola možno škoda, znovať si nezahrať. Ale nechceli sme, aby to boli “obyčajné” koncerty, preto sme si vymysleli to, že sa stretnú vždy dve skupiny, ktoré spolu niečo majú.

Aj keď my (Bez ladu a skladu) nemáme s Le Payaco na prvý pohľad nič spoločné, tak obe kapely spája nadšenie pre to, čo hrajú a ich prístup k hudbe ako takej. Plus sme s Le Payaco zažili v rámci Pohody pred mnohými rokmi vzkriesenie tejto kapely, odvtedy vydali viacero albumov a som rád, že k tomu prišlo. Nechcel som, aby sme si iba my s Bazom užili naše priateľstvo. Navyše, keďže na to bol krátky čas, nevznikli spoločné pesničky, ale spravili sme to systémom back to back, ako fungujú scény na našom festivale. Čiže jedna pesnička – jedna kapela, druhá pesnička – druhá kapela. Prečo si veci trochu neskomplikovať, keďže je to strecha autobusu, a nedať tam rovno dve kapely?

Voľba na Chiki liki tu-a padla, pretože kedysi táto kapela mala “divokú kartu” a mohli hrať na festivale, kedy chcú. Potom sme to začali prerieďovať. Zavolal som Martinovi (Višňovskému), či by to nedali s Raptorom Kochom, s čím súhlasil. 

Zavolali kapely, ktoré podčiarkli kamarátskosť a rodinnosť.

Budete v tom pokračovať?

Bolo veľmi vtipné, keď mi ľudia z Bazzookas hovorili, že prvýkrát videli hrať na ich autobuse inú kapelu, že je to celkom dobrý koncept, fakt to funguje (smiech). Chceli by sme to využívať a asi odoberieme Bazzookas ešte jeden slot, dodáme ďalšie kapely a budeme to tajiť. Ja som tajil, čo to dalo. Mám pocit, že sa to podarilo dosť dlho tajiť, či?

Nevyzerá to teda tak, že bude budúci rok menej ako teraz 21 scén?

Koncept dvoch garáží sa nám mimoriadne osvedčil. Odsledoval som si to a je to absolútne perfektné. Je to rozhodnutie, ktoré by som si chcel podržať. Nepôjdeme do konceptu desiatich garáží – keď som kedysi hľadal pre tento koncept garáž, ideálne takú, ktorá čo-to zažila, objavil som inzerát “Predávam 10 garáží v Starej Turej”. Povedal som si, že by bolo úžasné, mať na Pohode desať garáží a v každej z nich by sa niečo dialo. Odpísal som na ten inzerát, ale prišla mi odpoveď, že už sú predané.

Spravili sme jednu. Teraz máme koncept dvoch garáží, obidve sú otvorené, v jednej sa hrá, v druhej sa robí zvukovka, obidve svieta, páči sa mi, že sa tým dopovedala inštalácia ešte viac – v pozadí vidíte hlavné pódium a tu vám hrajú kapely, ktoré veľa ľudí nepozná.

Veľmi sa nám osvedčilo a zafungovalo, že sme predĺžili pauzy z desať na pätnásť minút medzi vystúpeniami. 

Ako hodnotíte úvodný stredajší večer, ktorý bol pridaný navyše?

Ten štvrtý deň cítime, že sme si pridali stredu, ale je to príjemný pocit. Som rád, že sme udržali toto rozhodnutie aj napriek tomu, že skúsenosť s koncertom Rammstein dopadla dobre. Otvoriť o deň skôr bolo veľkorysé riešenie, ktoré prinieslo element sound systému.

Sme festival, ktorý zišiel z alternatívnych a undergroundových vôd, ktorý sme založili s Máriom Michnom, vtedajším členom hardcore-ovej komunity a ja ako člen alternatívnej komunity z Trenčína. Vtedy sme mali aj nonstop 24-hodinový stejdž, kde sa hral dub (step) a rôzne ďalšie zvláštne kolektívy odohrávali svoje sety.

Pripomenulo mi to v stredu tieto začiatky a osvedčilo sa nám to aj pri vítaní slnka. Počas prvého vítania slnka zafungoval koncept soundsystému veľmi dobre a spojilo nás to s tým, čo Pohoda bola a chce byť. Ešte stále som dojatý z toho, ako Kristína Smetanová spolu s ďalšími spoluhráčmi a spoluhráčkami uchopili Plantáziu. Pre mňa to bolo jedno z najsilnejších Vítaní slnka v histórii. Vždy si spomínam na Vítanie slnka s Mariánom Vargom. Plantázia navyše zafungovala aj v našich hlavných témach a bola zároveň hudobným zážitkom.

Plantázia by si tiež zaslúžila vlastnú platňu, dôjde k niečomu takému?

Hneď sme dostali nápad, môžem to prezdradiť, že by sme spravili miniturné po botanických záhradách. Navyše je to dielo, v ktorom zo starého diela vzniklo nové, ktoré rozvíja poetiku originálu, prepojilo sa s inštaláciou, ktorá vznikla tento rok namiesto tradičných slnečníc a tesne pred festivalom sa ozvala Katka Zagorski, ktorá k tomu spravila tanečnú inštaláciu. Prepojila sa ekologická téma v rámci spoločenskej zodpovednosti s veľmi silným hudobným dielom s novou kompozíciou, tancom a vizuálnym umením. Bola v tom esencia Pohody.

Ako hodnotíte booking Central Cee?

Koncert Central Cee nechcem úplne rozoberať, ale jeho booking sa ukázal na festivale ako opodstatnený. Som rád, že z môjho okolia prišli aj kritické hlasy, pretože mám v okolí ľudí, ktorí majú Pohodu veľmi radi a tento booking pre nich nebol úplne ľahko stráviteľný, ale partia okolo môjho syna bola nadšená. A to je dostatočné zadosťučinenie a pre mňa potvrdenie správnosti tohto výberu.

Ako je to s bookingom pre budúci rok Pohody?

Už od mája komunikujeme s agentmi o veľkých menách pre budúci rok, čo som v minulosti odmietal, ale keďže sa všetko posúva dopredu, tento rok sme začali s bookingom skôr. Už teraz môžem povedať, že na budúci rok budú k dispozícii veľmi silné mená a uvidíme, čo sa nám z toho podarí. 

Čo bude s dielom Andrása Cséfalvaya?

Celé dielo bolo vymyslené s veľkým rešpektom k téme, ktorú znázorňuje. Samotná hmota, z ktorej je vytvorené je z okolia Trenčína. Pre nás a pre Andrása je podstatné, aby sme nevozili cez polovicu planéty materiál alebo vyrobené veci, ktoré majú zdôrazňovať ekologický rozmer umenia. Interne sme si robili vtipy o tom, že produkujeme súčasne festival a dielo Andrása Cséfelvaya, pretože v tom diele je toľko produkčných výziev, čo aj mňa samotného prekvapilo. Je skvelé, že náš tím si prechádza aj takýmito vecami a zároveň sa stávame realizátormi diel vo vizuálnom umení, ktoré vyžadujú plne iný typ prípravy, uvažovania a podobne. Podobne tomu bolo pri realizovaní výstavy Kristíny Nemet, na ktorej sme mali na takýto typ festivalu započižaný originál Ladislava Medňanského od Liptovskej galérie.

Bol by som rád, keby toto dielo mohlo niekde existovať. Určite ho ponúkneme mestu a už teraz cítim, že si na seba šijeme produkčnú výzvu. Pôvodný plán je, ale taký, že sa materiál teraz vysype a odvezie na ďalšie použitie. Prevažne ide o piesok. Vrecia sa ponúknu okolitým obciam na ďalšie využitie v prípade náplav. Verím, že vajíčka, ktoré sa vyrábali v Trenčíne, využije András v ďalších dielach. Strom pochádza tiež neďaleko od tohto miesta. Celé dielo je rozložiteľné pomerne dokonalým spôsobom tak, aby zanechalo čo najmenšiu stopu. Ak bude vystavené niekde inde, budeme radi, ak nie, budeme hrdí, že sme jediní, ktorí toto dielo vystavovali.

Páčilo sa mi, že som tam videl veľmi veľa detí, ktoré prišli do styku, s niečím, čo bolo pre nich veľkým pieskoviskom, ale je to zároveň veľmi silné vizuálne dielo a verím, že sa s nimi rodičia rozprávali, o čom to celé vlastne je. Celé dielo má teda ďalšie funkcie, o ktorých netušíme. 

Ostáva streda špecifikom tohto roka?

Dali sme si interne sľub, že to nezopakujeme, pretože je to veľmi zaťažujúce pre tím. Zároveň je to veľmi nákladná záležitosť. Som rád, že sme to spravili, lebo sa to ukázalo ako skvelé rozhodnutie. Bol som sa v stredu večer pozrieť v obidvoch stanových mestečkách, zacítil som prepojenie s prvými rokmi Pohody a so scénou, z ktorej Pohoda vyrástla a chcela by s ňou byť stále v spojení. Chcel by som, aby tento rok ostal unikátny v tom, že sme otvorili už v stredu, ale samotný koncept sound systémov by sme mohli využiť v rámci štvrtka, piatka a soboty.

Hudobný stejdž a vizuálna inštalácia v jednom

V súvislosti s Garážami sa objavili hlasy, že by bolo dobré ich zväčšiť, dať tam pódium a podobne. Je možné, že sa to stane?

Garáž je nielen stejdž, ale aj inštalácia, ktorá odkazuje na to, kde vzniká hudba. Aj preto sa symbolicky v Garážach otvára program potom, keď dohrá najväčšie meno na hlavnom pódiu. Ortodoxne trvám na tom, aby sa hralo vo vnútri vzadu. Pár kapiel to v tomto roku porušilo a prišli až dopredu, ale nedovolili sme im vyjsť von z garáže alebo hore na garáž. Súvisí to s tým, že takto vyzerajú prvé koncerty kapiel a takto vyzerali aj naše prvé koncerty (s Bez ladu a skladu) pre našich kamošov a kamošky. Keď sme s kapelou začínali, hralo sa vo vnútri garáže, ozvena, ktorá sa z nej šírila bola tiež dôležitá, aj som zvažoval, aby sa hralo v zatvorenej garáži, z ktorej by bolo počuť iba nejaké dunenie, čiže princíp skúšobňa, ale všetci mi hovoria, že to je príliš ortodoxná inštalácia. 

Celý koncept chcem zachovať tak, ako je vymyslený. Keby sme začali uvažovať o tom, budú hrať kapely pred garážou a garáž použijeme ako kulisu, už by vzniklo niečo iné. Od toho by to smerovalo k veciam typu – pridajte pódium, aby sme lepšie videli, pridajte väčší aparát, aby ich bolo počuť ďalej, dobré by bolo použiť nejaké svetlá, a už by sme skončili s veľkým stejdžom s LEDkou, otočnými svetelnými hlavami a neviem čím všetkým. Celá garáž by sa z toho vytratila.

Je to niečo, čo si chcem ponechať v pôvodnom koncepte tak, ako to bolo vymyslené. Nerobíme koncept “Koncerty na garážach”, kde sa stretne viacero skupín a spravia si happening medzi garážami. My sme v podstate vizuálno-hudobná inštalácia, ktorá zvýrazňuje úlohu rôznych (pokútnych) priestorov, ktoré sú pôvodne určené na niečo iné, ako významných objektov pre kultúru. A o tom vieme na Slovensku svoje.

A existuje tam aj prepojenie v tom, že sa z garáže na festivale môže hudobník dostať na niektoré jeho veľké pódium. Vnímate to?

Presne tak, to sa stalo s Dušanom Vlkom, ktorý bol vlani jeden z typov kurátora garáží Denisa Banga. V tomto roku vystúpil Dušan Vlk na treťom najväčšom pódiu na festivale a bol to parádny set. Tam je vidieť, čo aj ja dnes považujem za plus na hudobnej scéne, využitie technológií v hudbe a toho, ako sa dnes šíri hudba. Za jeden rok vie niekto spraviť takýto progres v rámci scény a jeho sila vie narasť tak, že v jeden rok hrá na scéne tri krát tri metre vrátane stejdžu a o rok hrá na pódiu, na ktoré by sa zmestilo dvadsať takýchto garáží. To je úžasné. A svedčí to, samozrejme, o sile Dušana Vlka a tiež o tom, že v hudbe sa vedia veci udiať rýchlo. 

Sleaford Mods?

Na ich koncerte som sa cítil tak, čo presne očakávam od Pohody. V silnom čase odznie na hlavnom pódiu tento typ hudby. A dokonca v tomto type prevedenia. A že tam nie je prepálená produkcia. Mám pocit, že sa hudbobná scéna často uberá tým smerom, že je ťažko preprodukovaná, čo je z môjho pohľadu v konflikte aj s ekologickým prístupom k umeniu, ale máme dobrú správu, v tomto roku sme nemali ani jeden private jet, čo je prvýkrát za posledných x rokov, minulý rok sme ich mali rekordný počet. 

Vytrácajú sa pre Pohodu finančne dostupné veľké kapely?

To si nemyslím. Počul som už aj také názory, že kvôli umelej inteligencii zanikne koncept kapiel a bude to skôr o jednotlivcoch, ktorí si vytvoria hudbu a potom ju budú nejakým spôsobom prezentovať. Skupiny sú podľa mňa veľmi silné, majú veľmi silný sociálny a komunitný rozmer. Preto verím v silu kapiel. 

A či si veľké kapely budeme môct dovoliť? To s tým nesúvisí. Ako zaujímavosť môžem povedať, že Central Cee, napriek tomu, že bol na pódiu sám s dídžejom, čo sa týka ceny, aj keď sú na pódiu dvaja, zdieľa prvenstvo s minuloročným najsilnejším menom a ešte s jedným, myslím z roku 2015, ak sa nemýlim. 

Komunikujete pre budúci rok aj s umelcami, ktorí mali vystúpiť v predošlých ročníkoch a napokon nevystúpili? Napríklad Thom Yorke, Lykke Li alebo Black Pumas, pretože sa vám v minulosti darilo prepotvrdzovať niektoré mená.

Všetkých spomínaných sme oslovili aj pre tento rok a s najväčšou pravdepodobnosťou budú oslovení aj na ten ďalší. Black Pumas jednoznačne, Lykke Li dostáva každý rok pozvanie na náš festival a Thom Yorke, pri ňom závisí, s akým projektom pôjde na turné, lebo to teraz ešte nevieme. 

Ešte k dostupnosti kapiel – sme v pozícii, že si ešte stále môžeme dovoliť veľmi silné mená, ale samozrejme aj kvôli korporatizácii festivalovej scény, veľmi tvrdej konkurencii medzi korporátmi v boji o exkluzivity, boli v minulosti kapely, ktoré sme si mohli dovoliť, dnes si ich už dovoliť nemôžeme. Týka sa to kapiel Blur alebo Radiohead. Svojho času mi už vtedy niektorí ľudia hovorili, že sú to určité blafy, že by si ich Pohoda nemohla dovoliť. Alebo kapela The Cure, ktorá sa dostala do kategórie takzvaných nezaplatiteľných kapiel, tým by sme si zruinovali charakter festivalu. Minuli by sme na jednu kapelu toľko, že by sme nemohli vystavať program tak silno, pestro a rozložene, ako to bolo, napríklad, tento rok. Určite ako festival nechceme a ani nepôjdeme touto cestou. 

Vo svete rastú veľmi silné mená, v tomto som absolútny optimista. A z tých veľkých mien si budeme môcť dovoliť aj také, ktoré budú patriť do nezvládnuteľnej kategórie. Môžu za to aj dobré vzťahy, ktoré máme s agentúrami a kapelami. Povedal som, že minulý rok nám veľmi dobre zafungovalo to, že Nick Cave tu pred tým odohral jeden mimoriadny koncert. Verím, že to takto môže fungovať aj pri iných menách. Veľa robí aj to, že daný agent alebo agentka má s nami dobrú skúsenosť. Napríklad pri Sleaford Mods, keď sme rýchlo hľadali náhradu za Slowthaia, zafungovalo aj to, že agent kapely bol v minulosti niekoľkokrát na Pohode, spravili sme spolu veľké mená, napríklad Nicka Cave-a, alebo Black Pumas, to všetko sú jeho kapely. A je to aj v jeho záujme, keďže Pohodu veľmi dobre pozná, posunul informáciu, že to (u nás) nie je ako bežný koncert, ale koncert na festivale, ktorý sa z jeho pohľadu oplatil a tá kapela by mala vystúpiť. Dokonca som sa stretol so Sleaford Mods, keďže som ich veľký fanúšik, tak som si prvýkrát v histórii Pohody dal podpísať dva ich albumy, a veľmi si pochvaľovali už svoj prvý koncert u nás (v roku 2017) v superlatívoch, čo je úžasný pocit, počuť niečo také. 

Jedna z najväčších agentúr, ktorá má svet rozdelený do regiónov a my sme tu

Ako špeciálneho hosťa sme tu mali tento rok z jednej z najväčších svetových agentúr pre región, jej šéfa pre strednú a východnú Európu. Máme s ním  predrokované mená na rok 2024 a v Artist Village sme sa bavili, koho u nás z interpretov chceme spraviť, a že toho chceme spraviť čo najviac. Pre nás ako festival, keďže ostávame nezávislým festivalom s kapacitou, ktorá nepatrí medzi najväčšie v Európe a v krajine, ktorá je z pohľadu hudobného trhu nezaujímavá, je veľmi dôležité, aby ľudia mali u nás silný osobný zážitok. Nestretol som v tomto roku veľa muzikantov, keďže rešpektujem súkromie umelcov, ale tí, s ktorými som bol ako Suzanne Vega alebo Arooj Afta, to sú naozaj silné a krásne veci, ktoré sa tam stali.

A môžem prezdradiť aj jednu vec, prišlo tu k milému momentu. Šéf našej Európskej festivalovej asociácie požiadal na tejto Pohode o ruku svoju priateľku a povedal mi, že si nevie predstaviť lepšie miesto na zemeguli ako Pohodu. 

text: Edo Kopček
foto: Martina Mlčúchová