Multižánrový, medzinárodný hudobný festival Colours of Ostrava sa v areáli Dolných Vítkovic konal už 18. krát.
Návštevníci mohli aj tento rok navštíviť viac než 24 otvorených scén na ktorých sa vystriedali stovky kapiel a umelcov, ale aj nehudobných účinkujúcich počas diskusnej časti Melting Point. Pódiá rozmiestnené medzi storočnými objektami bývalého priemyselného areálu Bane Hlubina, koksovne a vysokých pecí Vítkovických železiarní fascinujú návštevníkov už od prvého vstupu do areálu festivalu.
Aj tento rok ho od 17. do 20.júla navštívili desaťtisíce návštevníkov.
Tí čo si chceli užiť festivalovú party naplno spolu so všetkými headlinermi museli proste ostať od začiatku do konca. Organizátori to mali veľmi dobre premyslené a strategicky rozložené na prvý a posledný deň festivalu.
Stredajšiemu programu dominovala speváčka britskej kapely Florence + The Machine. Svoje dokonalé vystúpenie doplnila tancom a behaním po pódiu. Z jej vystupovania bolo cítiť pozitívnu energiu, čo len dotváralo jej show. Mala za sebou silnú podporu 8 člennej kapely s kráľovským nástrojom harfou, ktorá sa vynímala na pódiu nie len esteticky, ale aj zvukovo. Florence festival otvorila a jej krajania The Cure ho v nedeľu zatvárali.
Líder kapely Robert Smith vystúpil na pódium a hneď úvodom odpálil skladbou „Shake Dog Shake“ cunami, ktoré už nešlo zastaviť. Dokonale zohratá kapely, sympatické pohľady, úsmevy a gestikulácia smerom k publiku z pódia a valec plný hitov, ktorý otriasal obrovským publikom, ktoré spolu s hviezdami zborovo spievalo. Nesmrteľná „Last Dance“, či sprcha zaľúbených skladieb „Just One Kiss“, „Lovesong“ a „Pictures Of You“. Neuveriteľným momentom bolo keď Robert prehovoril k publiku a začal ho nabádať aby po ňom opakovalo „‚Cata cata cata‘ … skúste to, myslím to vážne, všetci, ako dav!!!“ A dav poslušne odpovedal. Potom sa spoza mikrofónu ozval smiech:„Nikdy som o nič podobné publikum nežiadal, no bola to tá najkrajšia vec, akú som kedy počul!“ Počas večera sme sa dočkali aj spevákových tanečných kreácií, ktoré divákov dostávali do kolien. Nocou v industriálnom areáli sa v závere niesol hit „Boys Don´t Cry“ a počas búrlivého neutíchajúceho potlesku a úklonoch kapely na všetky strany hviezdy odkráčali z pódia.
Na Fullmoon stage vystúpili aj zástupcovia slovenskej alternatívnej scény. Svoje koncerty odohrali post-punkoví 52 Hertz Whale, experimentátori Burgr/Pjoni či Tolstoys.
V rámci hlavného programu zaujal aj austrálsky gitarista John Butler, ktorý si pre ostravských návštevníkov pripravil energickú fúziu funku, soulu a rocku. Medzi highlighty určite patrili post-rockoví Mogwai. Vďaka kvalitnému zvuku sme si mohli naplno vychutnať veľkú hlasitosť elektrických gitár a charakteristické klávesové vyhrávky. Ich inštrumentálne skladby ostávali dunieť vo vnútri človeka ešte dlhú dobu po koncerte.
Intímnu atmosféru na druhom najväčšom stage vyčaroval islandský mág Ólaful Arnalds, spolu so sláčikmi a bubeníkom. Vnímavé publikom jeho jemné neoklasické skladby ocenilo a podporilo ho vítaným tichom. Atmosféra koncertu počas ktorej mnohí ani nedýchali sa prelomila až v závere neutíchajúcim potleskom.
Sále Gong tento rok dominoval výnimočný koncert v podobe amerických Kronos Quartet
Prekvapením festivalu boli tajné koncerty časopisu Reflex . Počas secret session vystúpil Vladimír 518, Aneta Langerová a Mňága a Žďorp.
Festival ponúkol aj tento rok množstvo sprievodného programu. Nechýbali prehliadky vysokej pece týčiacej sa nad areálom a množstvo chillout zón. V rôznych miestach areálu sa premietali filmy, či seriály a súčasťou programu boli aj divadlá, workshopy, či prednášky na rôzne témy. Nechýbala podzemná vináreň, pieskom pokrytá „pláž“, DJ sety znejúce z rôznych nezvyčajných priestorov, či stage umiestnený na treťom pochodí budovy.
text: Saša Pastorková a Milan Štefánik
foto: Colours of Ostrava