Od Benefičné podujatie Ruky spoja ruky spájalo aj srdcia
Už ôsmy ročník benefičného podujatia pre deti so zdravotným a mentálnym postihnutím Ruky spoja ruky 2019 pripravilo 24. apríla k veľkej spokojnosti všetkých zúčastnených Občianske združenie Milan Štefánik a Národné rehabilitačné centrum Kováčová.
Spoločenská sála NRC sa v tento deň zmenila na veľkú koncertnú miestnosť, aby pomohla naplniť hlavnú myšlienku: Darovať hudobný zážitok mentálne postihnutým deťom, ktoré sa počas roka nemôžu bežne zúčastniť takéhoto kultúrneho podujatia.
Plagáty rozvešané v Kováčovej i neďalekom Zvolene lákali zvučnými menami známych interpretov, ale aj krásnym motívom obrazu maliarky Pavlíny Triščovej. Ona sama patrí medzi „inak obdarených“ a obraz pre koncert Ruky spoja ruky namaľovala na plátno nohami. Na podujatí si ho z rúk Milana Štefánika prevzala riaditeľka Národného rehabilitačného centra Oľga Zábojníková. „I keď sa snažíme pre pacientov robiť maximum, ale to spoločenské, nad rámec zdravotnej starostlivosti, nám poskytuje práve tento benefičný koncert.“ Podľa jej slov by bol výstižným aj názov Ruky spoja ruky a srdcia spoja srdcia.
Keď sa sála zaplnila do posledného miestečka, na pódiu sa zjavila moderátorka Janka Hospodárová. Privítala všetkých a uviedla hneď prvého hudobného hosťa – kapelu Funny Fellows. Swingové a jazzové melódie spojené s humorom a zábavou, známe i menej známe slovenské, či české piesne z obdobia takmer pred sto rokmi. A naozaj sme sa tam ocitli. Funny fešákov oblečených v dobovom dopĺňali hudobné nástroje husličky, klarinet, heligónka, akordeón, či trúbka. A ako vnímal vystúpenie líder kapely? „Každé publikum vám dáva naspäť nejakú energiu. A toto je obecenstvo, ktoré počúva a samozrejme potom zatlieska a ocení, že sme odviedli kus dobrej roboty. To znamená že tá energia bola veľmi ústretová, veľmi žičlivá, a taká prajná, že boli radi, že sme prišli,“ reagoval Roman Féder, ktorý verí, že cez ich hudbu sa dotkli aspoň symbolicky rúk divákov.
Krátka výmena na pódiu a už je tu skupina Modus Memory. Známe piesne zaujali staršie i mladšie ročníky. Výrazný ženský hlas v podaní Dagmary Rostandt sa miešal s „chripľákom“ Mariána Greksu. Piesne Dievčatá, Kapely starnú, Šaty, Vyznanie, či Úsmev vyčarili úsmevy na všetkých tvárach. Dagmara má k ľuďom „inak obdareným“ blízko nielen na takýchto podujatia, ale i prostredníctvom práce v komunitnom centre. Aj preto vníma, že sa tešia. Tešia nielen z hudby, ale i z toho, že sa stretnú so spevákmi, že sa ich môžu dotknúť, že sú naozaj pri nich. Že im podajú ruku, to je pre nich zážitok. „Keď človek dáva, tak aj dostane. My vieme hrať a spievať a zahráme také pesničky, ktoré sa páčia. To je veľmi príjemné a pre nás to nie je nijako ťažké a pre nich je to veľká radosť, ale tým pádom aj pre nás, lebo je to vždy interakcia. Tá energia lieta medzi pódiom a javiskom a hľadiskom,“ okomentoval vystúpenie Marián Greksa.
V sále to vrie, zábava v plnom prúde. Diváci skandujú a čakajú na „veľké finále“. A už prichádza. Spevák Peter Cmorík, mnohonásobný držiteľ ceny Slávik v kategórii najlepší slovenský spevák! „Často tu hráme, radi tu hráme. Vždy je dobrá nálada, atmosféra.“ Keď rozbalil so svojou kapelou najväčšie hity – Dážď, Mám pocit, Premýšľam nad tebou, Dva prúdy riek, Taká ako ty, Jedno si želám, tak si prítomní želali, aby ani koncert neskončil. Veď slová samotného speváka hovoria za všetko: „Hudba celkovo vplýva na každého. Myslím, že mentálne postihnutí majú otvorené ešte nejaké iné brány, takže to musí na nich vplývať veľmi a teda aspoň dúfam v to, že sme ich potešili a že mali s nami zážitok.“
A zážitok to určite bol. Aj v podobe autogramiády. Veď kto by si nepočkal na podpis od obľúbeného interpreta. Podpis sem, podpis tam. Ešte tak nájsť medzi farebnými transparentmi a mávadlami ten naj. Úlohy sa ochotne ujala moderátorka Janka Hospodárová, hoci ani pre ňu to nebola ľahká úloha. Veď ktorý vybrať? Najväčší? Najfarebnejší? Najvtipnejší? Janka by odmenila všetkých, nielen za ich výtvory, ale hlavne čo by chcela vyzdvihnúť je, že mnohí z týchto ľudí si prešli ťažkým obdobím, úrazmi a napriek tomu: „keď sa na nich pozerám, tak ich obdivujem. To je asi to, čo cítim najviac. Pretože to, že sú tu, a že sa snažia na sebe pracovať, a že sa snažia nejakým spôsobom sa rozhýbať a byť stále v lepšej kondícii a forme, je obdivuhodné. Že sa nevzdali a idú ďalej.“ A obdiv si zaslúžili i diela, ktoré vznikali pod rukami prítomných v tvorivých dielňach. Farbami tvorili na sadrové odliatky, žehličkou a pastelkami čarovali na papieri. Umelecké diela boli namaľované na tvárach.
Ešte záverečné foto, posledné podania rúk, ďakujem.. pre účinkujúcich, sponzorov, podporovateľov i dobrovoľníkov, vďaka ktorým tento deň naozaj spájal. Spájal nielen ruky, ale i srdcia, ľudí, svety. Svet „inak obdarených“ so svetom ľudí intaktných. Tak čo si viac priať?
Snáď len to, aby aj o rok RUKY SPOJILI RUKY.
TEXT: Júlia Platková
Foto: Petra Sekáčová, Igor Frimmel, Milan Maršalka a Marek Vaco
Video: Igor Kolesár
