“Keby som hrala len svoje najväčšie hity, bola by to krátka šou. Asi tak desať minút,” žartovala Suzanne Vega na tlačovej konferencii pred svojím vystúpením na Pohode. Podotkla, že zahrá niečo nové, niečo staré a niečo medzi tým.
Šou speváčky z New Yorku bola plnohodnotná. Začala ju skladbou Marleen on the wall, ale ponúkla iný set ako na americkej časti turné v prvej polovici tohto roka. Pochopiteľne, došlo aj na najväčšie hity typu Luka či Tom’s Diner, rovnakú odozvu mal aj cover od “echt New Yorčana” ako nazvala Lou Reada, či nový song Last Train To Mariupol, ktorý napísala po začiatku vojny na Ukrajine. Nielen na túto pieseň si umelkyňa pozvala špeciálneho hosťa, ktorým bol huslista Čechomoru Karel Holas. O tejto silnej skladbe a ďalších zaujímavostiach sa rozhovorila na stretnutí s novinármi pred koncertom. Ponúkame výber otázok a odpovedí, ktoré počas neho odzneli.
Európsku časť svojho turné ste začali dva dni pred Pohodou vo Francúzsku. Aké to bolo?
Hrala som“opening show“ pre Norah Jones, čo bol začiatok tohto nášho turné po Európe. Bolo to skvelé, Norah je úžasná a užili sme si veľa zábavy. Dnes je to môj druhý koncert.
Vaša hudba je veľmi intímna. Je pre vás náročné hrať pre veľké publikum?
Nie, naopak, je to skvelé. Veľmi ma to baví. Aj keď sú piesne intímne, niekoľko z nich poznajú všetci, takže ich spievajú spolu so mnou. Či je to jeden človek alebo tridsaťtisíc ľudí, stále to je rovnaké.
Ako podľa vás ovplyvní umelá inteligencia skladanie piesní u niekoho, kto chce vyjadriť samého seba?
Trochu som z toho všetkého nadšenia a strachu okolo AI zaskočená. Poézia a skladateľstvo sú veľmi osobné veci, sú to ako tvoje odtlačky prstov. Bojím sa, že prídem o svoju pečať? Nie, vôbec. Preto ma akosi prekvapujú obavy ľudí ohľadom toho, že by nás mala nahradiť umelá inteligencia. Jednoducho si nemyslím, že sa to stane. Vždy môžeš vytiahnuť zástrčku zo zdroja. Ale nedokážeš vytiahnuť ľudskú bytosť, dušu a to niečo, čo píše básne. Hrám sa s obrázkami na svojom telefóne, robím si milé avatary, no fakt nemám strach, že AI bude písať moje piesne za mňa. To sa neudeje.
Je známe, že iní interpreti prerábajú vaše skladby do cover verzií. Na Pohode vystúpi duo Sofi Tukker, ktoré si vzalo časť z piesne Tom’s Diner a prerobilo ju podľa seba. Ako vnímate prerábky originálov?
Myslím, že to je skvelé. Bolo to veľmi nečakané, ten song som napísala pred mnohými rokmi. Bola som vtedy veľmi mladá a zamýšľala som ju ako pieseň o odcudzení a vôbec som nerátala s tým, že si jú iní umelci oveľa neskôr vypožičajú. Ale musím sa priznať, že takéto veci vítam, samovoľne ich zdieľam a príde mi vtipné, že to prerobili do takejto elektro verzie. Páči sa mi to.
Mohli by ste takto vydať aj samostatnú kompiláciu…
Presne tak. Za celý ten čas som mohla vydať asi päť takýchto albumov, ale nikomu sa nechce babrať s administratívou okolo toho (smiech).
U mladých muzikantov je trendom, znieť ako niekto iný. Je to z dôvodu chýbajúcej originality či autentického prístupu k hudbe? Čo ich ťahá ku kopírovaniu niečej hudby?
Nuž, k tomu mám zopár vecí, ktoré by som chcela povedať. V prvom rade, keď som začínala, chcela som znieť ako Astrud Gilberto, speváčka, ktorá nás nedávno opustila (brazílska medzinárodná hviezda, známa interpretáciou piesne The Girl from Ipanema, zomrela 5. júna tohto roku – pozn. red.). Jej hlas bol nádherný a ja som sa jej chcela podobať. Nevzala som jej hlas, ale snažila som sa ju aspoň trochu imitovať. Nepoužívala vibrato, jej frázovanie bolo jednoduché, trochu ako zboristka. Ale aj tak je to originál, pretože je to môj hlas, vychádzajúci z mojich úst.
Ďalšia vec, ktorá mi príde zaujímavá, je výrok Davida Bowieho. Povedal, že dve najviac preceňované veci sú úprimnosť a originalita. A ja som si povedala, že to je všetko, čo mám. Mám nejaký talent, ale hlavne mám úprimnosť a originalitu. Tak som si povedala, že je to vec jeho štýlu. Čiže, niektorí ľudia oceňujú originálnosť a niektorí kradnú to, čo kradnúť môžu a robia z toho to, čo sa im podarí a v tomto ohľade je to dosť rokenrol.
Pred desiatimi rokmi nám v press centre festivalu Pohoda zaspievala Patti Smith pesničku People have the power. Zaspievate nám aj vy niečo?
Tak to je celá Patti Smith (smiech). Ja si budem šetriť hlas na koncert.
Ako si spomínate na Václava Havla, ktorý počas svojho života navštívil Pohodu. Je možné, že mu venujete niektorú skladbu?
Existuje skladba, ktorú som mu kedysi venovala. Volá sa Horizon, síce ju dnes nebudeme hrať, ale je to stále významná skladba a ako mi tvrdil, vždy bola významná, pretože jeho životným poslaním bola láska. Jeho životné posolstvo bolo o láske, jeho symbolom bolo srdce a zakaždým na mňa spravil dojem.
Aký je príbeh za skladbou Last train to Mariupol?
Keď vypukla vojna na Ukrajine, v médiách v USA boli na prvých stránkach snímky z tejto vojny. A keď došlo na Mariupol a písalo sa o tom, čo sa tam deje, že ľudia utekajú vo vlakoch, hlavne ženy s deťmi. Tlačili sa do vlakov, aby sa dostali preč z mesta. Keď som počula názov mesta Mariupol, to slovo znelo úžasne. Pomyslela som si, že by malo mať svoju vlastnú pieseň.
Predstavovala som si apokalyptický obraz posledného vlaku z Mariupola. Všetci odchádzajú pred hrôzostrašnou inváziou. Musela som sa nad tým naozaj zamyslieť, pretože som nechcela, aby to bola výslovne pieseň o vlaku. Prišla som s myšlienkou posledného odchádzajúceho vlaku…
Potom som čítala v New York Times, ako ľudia rozprávali, čo sa im stalo, a že ich Boh opustil, že opustil mesto Mariupol. Hneď som si predstavila, že on je ten, kto odchádza s posledným vlakom. Taká je záverečná sloha. Je to jednoduchá pesnička, ktorá má štyri slohy. Viac detailov nepotrebovala, lebo každý videl tie hrôzostrašné obrazy.
text: Edo Kopček
foto: Dominik Petro