Live

New York je skvelé mesto pre jazz, hovorí Dena de Rose. V Bratislave bude viesť workshop pre jazzových spevákov

Rodáčka z New Yorku, Dena de Rose učí jazzový spev na Univerzite hudby a múzických umení v Grazi. Po rokoch snaženia Slovenskej jazzovej spoločnosti prijala pozvanie a povedie 4.-8. júla workshop pre jazzových spevákov na Letnej Jazzovej Dielni v Bratislave.

Čo je pre speváka najdôležitejšie, keď prechádza na jazz?

Mnohí ľudia, ktorí sa venovali klasickému alebo muzikálovému spevu, prechádzajú na jazz, pretože sa pre nich stal vášňou. Aj teraz mám niekoľko študentov, ktorí sa venovali muzikálovému spevu. Prechod do jazzových štýlov je na jednej strane niečím, čo sa chcú naučiť, ale popravde, spevák musí mať rád muziku. Jazz je veľmi rôznorodý, preto to nie je len o jednej veci. Teraz mám študentov zo šiestich rôznych krajín a každý z nich je úplne iná osobnosť. Hlas je v porovnaní s ostatnými nástrojmi veľmi obnažený. V tomto veku, keď začínajú s jazzom, majú veľa slobody pri speve. Musia veľa spievať, sólovať a zároveň rozvíjať svoj sluch na veľmi vysokej úrovni. Pre spevákov máme preto veľmi komplexný program.

Je dôležité pre mladých spevákov chodiť na hudobné školy pred tým, než nastúpia na univerzitu?

Áno, pretože najprv absolvujú vedomostný test zo základov teórie jazzu, až následne idú na konkruz. Organizujeme aj hodiny pre uchádzačov, s niektorými sa tak stretnem aj osobne. Zároveň sa dozvedia, čo od nich budeme vyžadovať na konkurze. Pre mladších uchádzačov máme prípravný ročník, aj teraz k nám chodí do prípravky šestnásťročná speváčka z Ukrajiny, ktorú pripravujeme na prijímačky.

Na Letnej jazzovej dielni budete viesť workshop pre jazzových spevákov. Ako to bude prebiehať?

Väčšinou ide o master class, prechádzame si techniky spevu, učíme sa tóny, staviame repertoár, riešime prejav na pódiu. Všetko ale závisí od schopností spevákov, ktorí sa prihlásia. A samozrejme veľa spievame. K dispozícii bude aj kapela, s ktorou budeme spolupracovať. Bežne spievame sólo, potom s kapelou, alebo v triu. A samozrejme nechýbajú koncerty. Už sa na to veľmi teším. Pred tým, než prídem do Bratislavy, budem na rovnakom trojdňovom workshope v Boloni. 

Zúčastňujete sa ako aktívna muzikantka aj na jam sessions počas týchto workshopov?

Áno, pokiaľ ešte mám energiu. Ale určite, to je tá najzábavnejšia vec na tom celom. 

Ešte stále sa môžete prihlásiť na Letnú jazzovú dielňu.

Nakoľko je podľa vás potrebné hudobné vzdelanie? Existujú speváci, ktorí to aj bez hodín spevu dotiahli ďaleko.

Myslím si, že to záleží od osobnosti človeka. Niektorí sa radi učia v skupine, prípadne v kolektíve ľudí, ktorí majú radi rovnaké veci, rovnakú hudbu. Na jazzové kempy chodia ľudia preto, lebo milujú jazz. Na takýchto podujatiach stretnete ľudí s rovnakým myšlienkovým nastavením, niekedy je to aj o výzvach, napríklad aj tým, že sa stretnú starší ľudia s mladšími, ktorí spolu zdieľajú skúsenosti aj emócie. Stačí už len to, že sa navzájom motivujú svojím hraním. Napríklad deväťročný klarinetista môže svojím hraním inšpirovať oveľa staršieho spoluhráča.

Sú ľudia, ktorí majú radi skupinové workshopy, ale univerzitné štúdium je o niečom inom. Na univerzite máme štvorročný učebný plán a možnosť pokračovať ďalšie dva roky na magisterskom štúdiu. Je to intenzívne, plné veľkého množstva informácií, čo niektorým ľuďom vyhovuje a niektorým nie. Napríklad ja som nechodila na univerzitu, učila som sa sledovaním a počúvaním skúsenejších muzikantov a od tých, s ktorými som vystupovala. Veľa som počúvala, snažila som sa spievať umne, vnímala som slová. Vždy sa mi páčili klasiky ako Shirley Horn, Billy Holiday a podobne. Páčia sa mi aj modernejšie veci ako Veronica Swift a je ich veľa, ktorých spev si pri počúvaní veľmi užívam.

Mojou školou bol New York. Za šestnásť rokov som pracovala s veľkým množstvom ľudí, bolo skvelé mať aj sólové vystúpenia a bola som za to platená. Od všetkých ľudí som sa niečo naučila, užívala som si koncerty, zoznamovala sa s novými ľuďmi, trávila s nimi čas, najlepšie boli sessions u nich doma. V kuchyni sme si dali niečo pod zub, spravili sme si prestávku na kávu a pokračovali ďalšie tri hodiny v hraní. Takto som sa učila žiť hudbou. V New Yorku sa to dá zažiť veľmi ľahko. 

Je náročné pre jazzového hudobníka pôsobiť v New Yorku?

Áno, New York bol vždy náročný a myslím si, že teraz je to ešte náročnejšie. Každý musí mať jedno alebo aj dve zamestnania. Niektorí popri hraní vyučujú. Je výhodnejšie žiť mimo Manhattanu, napríklad v Queense alebo New Jersey.

Ak muzikant pôsobí v New Yorku, v ktorom momente si môže povedať, že je úspešný?

Myslím si, že to má každý inak a pre každého znamená úspech niečo úplne iné. U mňa to prišlo v momente, keď som si uvedomila, že je pre mňa jednoduché vyjadrovať sa hudbou. Už som sa nemusela snažiť. Roky pred tým áno. Chcelo to nejaký čas, kým som sa naučila koordnovať hru na piano so spevom, keďže ide o dva samostatné nástroje a bola to veľká výzva. To bol pre mňa malý úspech. Teraz nepremýšľa ani o jednom, proste hrám a spievam. Žiada si to desať aj pätnásť rokov neustáleho koncertovania. Je to o nastavení mysle, budovaní pamäte a pochopení jazyka. Ak budem vedieť vtipkovať po nemecky, vtedy sa budem cítiť úspešná.

Každý z nás má úspechy odstupňované rozdielne. Prvých desať rokov som nepotrebovala zarábať veľa peňazí. Hlavné bolo, aby som mala na nájom a mohla spokojne fungovať. Robíš to kvôli hudbe a dávaš do toho najviac ako len môžeš. Aj teraz. Ale keď si v mladom veku v meste, akým je New York, nasávaš do seba úplne všetko. Aj teraz je v New Yorku silná jazzová komunita, plná mladých ľudí aj študentov. Je to najlepšie miesto, kde môžeš byť, ak miluješ hudbu.

Najlepšia rada je teda začať s hudbou čo najskôr?

Áno, ak sa jej chceš venovať naplno. Takisto je dobré počúvať veľké množstvo štýlov, pretože veľa štýlov nájdete aj v jazze. Niektorí do jazzu vkladajú Beethovena alebo Mozarta, alebo aj pop. Je dôležité poznať veľké množstvo hudby a mať o nej vedomosti, nielen o jazze. Keď sa učíte jazz, musíte veľa počúvať. Počúvate pozornejšie, sledujete rytmus, všímate si detaily, feeling, emóciu. Niektorým to trvá dlhšie, iným to ide ľahšie.

Graz

Dena de Rose hrala pôvodne iba na piano. Kvôli zdravotným problémom s rukou, ktoré obmedzovali jej hranie, začala so spevom. Doposiaľ vydala sedem sólových albumov.

Mnohí jazzmani spájajú jazz s inými žánrami. Aký máte názor na fúzie?

Ako som spomínala, mám šiestich študentov zo šiestich krajín. A je to skvelá trieda, jedna z top, aké som kedy mala. Každý z nich priniesol skladbu zo svojej krajiny. Niektoré mali podobné príbehy, iné boli presným opakom. Skúšali sme meniť harmónie, aranže, vkladali sme do ich tradičných piesní jazzové party a bolo to úžasné, pretože sme prepojili emócie ich vlastného jazyka s jazzom alebo swingom. Ukázalo nám to, že jazz môže byť v mnohých veciach. Preto verím, že keď študuješ hudbu, musíš sa ponoriť do klasiky a tradičných piesní, ktoré sú populárnejšie, lebo sú súčasťou základného jazyka. Keith Jarret aj iní nezačali hrať len tak. Chcelo to čas a úsilie, aby sa dostali na tak vysokú úroveň. Môžu zahrať štandardný tón a pritom ho zahrajú vskutku výborne. Väčšina tých najlepších, ktorých poznám, mnohí ešte stále žijú, naozaj verili, že klasická hudba je veľmi dôležitá.

Ako vnímate európskych jazzmanov?

Mám pocit, že Európania sú viac orientovaní na big bandy, prípadne uprednostňujú väčšie kapely. Aj v Spojených štátoch máme muziknatov, ktorí takto tvoria, napríklad John Hollenbeck, občas Bill Stewart alebo Brian Blade. Zároveň v jazze existujú štýly, ktoré sú silnejšie ovplyvnené Európou. Mňa ovplyvnilo hranie v New Yorku odlišným spôsobom. Ale tiež musím povedať, keď v niektorých európskych krajinách vojdete do jazzového klubu, muzikanti na pódiu swingujú ako blázni. Myslím si, že v súčasnosti je jazz oveľa viac premiešaný ako pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi. Možno je to tým, že za ten čas vzniklo v Európe oveľa viac jazzových inštitútov.

Prečo ste sa rozhodli vyučovať a aká veľká to bola pre vás výzva?

Učila som už v New Yorku sedem rokov na viacerých univerzitách. V roku 2006 som sa zúčastnila výberového konania na univerzitu v Grazi, ktorú mi odporúčalo viacero mojich priateľov. V tom čase som už bola trochu unavená z New Yorku, veľa som pracovala a bolo to čoraz náročnejšie. Uspela som a presťahovala sa do Európy.

Mať všetkých svojich študentov na jednom mieste, na jednej univerzite, je oveľa lepšie, v New Yorku to bolo chaotické. Veľmi si tu užívam vyučovanie, hoci je každý študent výzvou, každý rok mám minimálne troch-štyroch nových študentov a s každým začíname odznova. Každý z nich je na inej úrovni, ale ak s nimi mám prejsť štvorročný výučbový program, musí to ísť podľa konkrétneho plánu. 

Určite k Vám prichádzajú speváci, ktorí majú zlé návyky, ktoré si osvojili počas toho, ako sa učili spievať. Ktoré sú to?

Mnohí nevedia, ako majú pri speve správne dýchať a kedy zapájať alebo vynechávať podporný systém. Niekedy majú zadýchaný hlas, inokedy chrapľavý, v závislosti od štýlu. Ak nemajú správne dýchanie, tlačia príliš na akordy. Dokonca aj v mladom veku. Niektorí ľudia majú vo svojom hlase príliš veľa dychu. Často nepodporujú bránicu. Stredoškolákom by som preto poradila, aby si našli niekoho, kto ich naučí techniku dýchania. Ideálne profesionálneho hlasového pedagóga.

Približne 30 – 50% študentov, ktorí sa hlásia ku mne, majú nejaké problémy s technikou. Potom je zvyšných 50% takých, ktorí nemajú nič z toho a vedia veľa o hlasovom aparáte. 

Máte absolventov, ktorí sú úspešní?

Nie sú to absolútne známe mená ako Diana Kral, ale v tom, čo robia, sa im darí. Buď koncertujú po Európe, alebo sú známi v rámci alternatívnej scény v istých kruhoch. Popravde, nie všetci ostanú pri jazze. Buď skladajú vlastnú hudbu alebo začnú učiť. Niektorí učia hudbu deti v škôlkách a prípravkách. 

Máte čas počúvať hudbu alebo uprednostňujete ticho?

Oboje. 

Akú hudbu počúvate?

Striedam to. Napríklad minulú nedeľu som počúvala brazílsku hudbu. Počas týždňa, keď chodím na univerzitu, počúvam v aute aj mesiac to isté cédečko. Zároveň počúvam aj nové veci – Veronica Swift,  a stále počúvam klasickú hudbu. Z času na čas si pustím Carmen McRae. Na zozname mám ešte veľa nových hlasov, ktoré som si zatiaľ nestihla vypočuť.

Prečo sa ľudia časom vracajú k hudbe, ktorú kedysi počúvali?

Pretože je to klasika. Posledných päť-šesť dní som strávila na univerzite a počúvala školské kapely, takže moje uši sú unavené, verte mi, všetci zneli úžasne, ale stále je to hudba na úrovni študentov, preto to teraz potrebujem trochu pimpnúť. Napríklad Oscar Peterson a jeho album Night Train. A swing! To je dôvod, prečo chodím dvakrát ročne do New Yorku. Len tam byť a cítiť hudbu. New York je skvelé mesto pre jazz.

VIac informácií o Dena de Rose nájdete na jej oficiálnej webovej stránke.

text: Edo Kopček
foto: archív Dena de Rose

You may also like

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

More in:Live