Katka Knechtová: Niektorí sa tešia, že robím aj moderné tanečné skladby, iní majú radi Muoj Bože alebo orchestrálne veci

Katka Knechtová vydala minulý rok album Svety a pred nedávnom aj letný, tanečný singel Rezonancia so slovenským textom a chytľavým popovekom. Prečítajte si prepis podcastu, ktorý s našou top speváčkou spravila Barbora Petrášová.

Najnovšie máš na konte okrem albumu Svety aj energický a veľmi tanečný singel Rezonancia, ktorý ma veľmi prekvapil na tunajšie pomery nekonvenčným zvukom.

S týmto názorom sa stretávam už nejakú chvíľu, odkedy je singel von.
Ja zase nemám pocit, že by to bolo odklonenie sa do niečoho úplne iného, lebo v tomto tempe a BPM to neustále navyšujem a navyšujem, a tak uvidíme, kam to až bude pokračovať. Ale dosť často sa stretávam s názorom, či už na to nie som trošku stará. Síce chápem, že moji rodičia v mojom veku počúvali Mariu Rottrovú atď, všetka česť, ale trošku ma to aj štve, že nás takto obmedzujú. Myslím si, že obmedzenosť v hudbe neexistuje, alebo by aspoň nemala byť, a už vôbec by vek nemal zasahovať do toho, akú muziku by mal kto robiť. Aj keď sa samozrejme pomaličky približujem, povedzme, k rockovému alebo popovému dôchodku, necítim sa na to, že by som musela vo veľkých róbach spievať s orchestrom. Toto je moja momentálna nálada. A hlavne rada skúšam nové veci. Hrala som aj s orchestrom aj s Cigánskymi diablami. S malým orchestrom sme robili môj zaujímavý projekt, ktorý mal názov Prežijú len milenci, v ktorom boli aj staré veci prerobené do nového šatu. Už som si teda skúsila všeličo, a to je aj moja odpoveď, že človek nemá chuť stagnovať, chce skúšať nové veci a kúpať sa aj v iných vodách.

Skôr som narážala na to, že v slovenských rádiách si ľudia najviac vyberajú popovú hudbu s jednoduchou štruktúrou a ty si to šmrncla čímsi silne inovatívnym a „zahraničným“. Čo ťa v tomu inšpirovalo?

To bol zámer, lebo robiť tanečnú popovú skladbu, v ktorej slovenčina netrhá uši, je celkom ťažké. Veľakrát, keď sa snažíme spojiť slovenskú pesničku so zahraničnou produkciou, tak napríklad hip-hop sa akosi nepočíta, kým tam nie je nejaká popová linka, a v tomto prípade si na to ešte vieme zvyknúť. Ale ak sa začne spievať po slovensky v klasických popových pesničkách, tak to padá na zadok a zrazu je to divné. Takže nájsť hranicu, keď to bude dobré a zároveň ti nebude trhať uši, je výzva. Práve to ma baví, lebo viem, že to funguje. V štúdiu som sa tešila a dala na prvý pocit, že ma to baví, tancujem si pri tom a celkom to šľape. Preto predpokladám, že sa to bude páčiť aj ľuďom.

Tvorivý proces pri novej skladbe Rezonancia

Okrem toho v tlačovej správe na webe mojamuzika.sk sa spomína, že ťa inšpiroval most vo Washingtone. Ako prebiehal tvorivý proces Rezonancie?

Väčšinou to nikdy s ničím nesúvisí. Teraz som si prečítala o moste, ktorý sa, tuším, volal Tacoma. Prišli inžinieri, postavili most, všetko fungovalo a zrazu, keď ním prešli nejaké autá, spôsobili rezonanciu a most spadol. Inžinieri sa tam chodili škrabať za hlavu, ako je to možné, veď splnili všetky kvóty a všetko bolo fajn. Nakoniec zistili, že na vine je rezonancia. To ma inšpirovalo. Začala som rozmýšľať, čo by sa stalo, keby sa taká rezonancia začala týkať ľudí a ich tiel. Rozpadli by sa na tisíc kúskov alebo čo by sa vlastne stalo? Tak v tomto prípade ide o to, že niečo začne v tebe rezonovať a ty sa začneš pohybovať.

Si spokojná s výsledkom?

Jasné.

Singel sa volá Rezonancia, ale to, čo ako prvé ostáva v našom vedomí, je práve popevok „bam bam bam“. Bol to taký aktuálny inštinkt?

Prišlo to úplne prirodzene. Akurát to bola tá najdôležitejšia časť textu. Lámala som si s tým hlavu, skúšala som to napísať, keďže som si začala písať texty sama, ale s týmto som si nevedela rady. „Bam bam bam“ bola veľká výzva. Tak nakoniec sa toho chopil Vlado Krausz a ten to vyšperkoval tak, že teraz tomu textu už nikto nerozumie. Ale „bam bam bam“ je super, to zostalo.

Myslím, že tradičnému letnému hitu to určite pomôže.

Mám strašne rada všelijaké citoslovcia, alebo keď sa objavia len také popevky. Myslím si, že to dokonca vychádza z našej kultúry. Používali ich už aj naši predkovia v ľudovej hudbe, tak sa s tým celkom rada hrám aj v tej popovej.

Je to jednoduché, spievateľné… Bude z toho dobrá energia aj od fanúšikov na koncerte.

Tak to budeme testovať za chvíľočku.

Spomínala si Vlada Krausza, ktorý je autorom textu. Zdieľal spolu s tebou aj predstavu o klipe?

Nie, kdeže. Vlado má svoj vlastný vesmír, v ktorom cestuje v časopriestore. Vždy mám rada komunikáciu s ním, lebo mu niečom poviem, on napíše niečo iné a potom si to nepamätá. Skrátka, je to veľmi špecifický svojský umelec. Keď to počul v rádiu, prvýkrát za 20 rokov mi napísal, že sa mu to páči. Čo sa mi ešte v priebehu spolupráce s ním nestalo. Neviem, Vlado buď začal počúvať rádio, alebo sa mu to fakt páčilo.

Verím, že sa mu to páčilo.

Je to pre mňa veľká pocta, keď zrazu po toľkých rokoch dostanem takúto spätnú väzbu od takého človeka.

A aké zbieraš ohlasy na kompletný hudobno-vizuálny výsledok?

Zatiaľ môžem hovoriť len o svojom pocite, keď som sa snažila spropagovať tú pieseň počas promotion v Bratislave. Spätné väzby boli veľmi pozitívne. Keď sa však vrátim späť do svojej reality, tak už to púšťam z hlavy, už to neriešim. Myslím si, že najdôležitejšia spätná väzba je o hravosti a ešte väčšia sú koncerty, lebo počas nich vidíš, či to funguje alebo nefunguje. To je jediná jasná odpoveď na tvoju prácu, že ľudia prídu, tešia sa, bavia… A ten zvyšok – sociálne siete – sledovanie nejakých čísel na YouTube atď., to je len taká bublina. Muzikant vie, aké to je, keď sa postaví na pódium.

Funguje to aj u teba doma v kruhu tvojich najbližších priateľov, že si to pustia pri varení alebo upratovaní?

Niektorí áno, niektorí nie. Niektorí sú zvyknutí skôr na viac orchestrálne veci, niekto sa zasekol na Muoj Bože a niekto je veľmi šťastný, že robím tanečné alebo modernejšie veci, takže tam je to rôzne.

Časozberný album Svety a život počas pandémie

Okrem aktuálneho singlu máš na konte aj dlho očakávaný album Svety, ktorý vyšiel minulý rok počas prísneho obdobia z hľadiska protipandemických opatrení. Ako ste zvládali celé promo, pomohli aj rôzne online platformy, na ktorých bol umiestnený?

Hlavne pomohlo veľa liekov, lebo som bola akurát po covide. Musím sa priznať, že ešte mesiac a pol po prekonaní som mala každý deň teploty, takže som to celé prežívala v takých miernych mrakoch. Ale zaujímavé bolo, že som sa v tom období rozhodovala, či to pustím celé, alebo nie. Lebo je to časozberný album, vznikal v priebehu štyroch rokov. Keďže nikto nevie, kedy pandémia skončí, chcela som dať ľudom niečo pozitívne a zase sa už venovať iným veciam. Takže album vyšiel. Boli naň veľmi pozitívne spätné väzby, čo ma potešilo a čo bola naozaj jasná interakcia, že album je dobrý. Album bol nominovaný na českého Anděla, ktorého som získala. No najhoršie bolo, že sa to akosi zastavilo a človek nemá kde zúročiť svoju prácu. Lebo najčastejšie to zúročíme na koncertoch. Na nich sa aj predá veľa CD, máš reálnu spätnú väzbu, ľudia si spievajú atď., ešte stále môžeš hrať nové veci. A tým, že sa tak nestalo, trošku sa to v jednom bode zastavilo. Ale verím, že keď teraz budeme koncertovať, tak sa to zase oživí.

Takže teraz chystáš aj nejakú dodatočnú propagáciu?

Áno, rozhodne. Hlavne na koncertoch.

Pred nami je leto a uvoľnenie opatrení. Konečne sa môžeme tešiť aj na koncerty. Ako je to s tebou, keď si už načrtla turné?

Nie je to turné, skôr sú to dátumy koncertov, ktoré mám pred sebou. Niektoré hrám už tretí rok a stále sa presúvajú, čiže som tretíkrát na tom istom mieste. Kým nesedím v aute, neverím, že ten koncert bude, lebo sa to stále mení. Viac ich mám, priznám sa, v Čechách, lebo tam už, myslím, nie sú skoro žiadne opatrenia. Na koncertoch sa môže stáť a nie je obmedzený počet. U nás je to stále trošku zložitejšie, takže sa teším a uvidím, ako to celé dopadne.

Okrem Čiech a Slovenska plánuješ koncertovať aj niekde inde?

Nie ja už nikde nechcem chodiť, mne je tu dobre.

Slovenskí interpreti si viac vyberajú angličtinu, lebo znie ľubozvučnejšie. Je naozaj veľmi odvážne, že si sa rozhodla do tanečného songu nedať angličtinu, ale slovenčinu.

Samozrejme, že v tom, v čom som viac doma, ako sú balady, klavír, gitarové veci, môžem použiť ľubozvučnú, čo ja viem Sládkovičovu tvorbu. Ale v tej modernej hudbe je to trošku oriešok. Trend je však jasný, kapely a interpreti skúšajú slovenčinu, pretože je to jazyk, ktorému ľudia rozumejú a chcú rozumieť. Som jednoducho rada, že vzniká veľmi veľa dobrých slovenských vecí.

Počas pandémie dostala oblasť kultúry poriadne zabrať a mnohí profesionálni pracovníci, ktorí sa podieľali na produkcii koncertov a podujatí, prišli o prácu. Prebehli aj v tvojom tíme nejaké zmeny, podarilo sa ti na nadchádzajúcu koncertnú sezónu spojiť tradičnú partiu, ktorá ti pomáhala?

Áno, ale je to komplikovanejšie. Rozprávala som sa aj s ďalšími kolegami, napríklad aj s Peťom Nagyom. Tiež vraví, že nemôže hocikde prísť a zahrať, pretože má zamestnaných muzikantov, čiže to nie je také jednoduché. No u nás našťastie majú takú prácu, že sa vedia uvoľniť. Myslím si, že aj tak je motivácia hrať a finančná motivácia celkom zaujímavá. Takže si nemyslím, že by ostali pri nejakej mašinke.

Pravý muzikant vždy bude chcieť hrať

Raz keď okúsiš svet hudby, už sa ho nezbavíš…

Pravý muzikant vždy bude chcieť hrať. Spomínam si, že keď začala pandémia, tak som sa chvíľku tešila – super, konečne si oddýchnem, nebudem musieť po toľkých rokoch po tých „papundekľoch skakac“. Potom prišla fáza – aha, už dajako dlho to asi trvá, potom mierna frustrácia, že aký to má vlastne celé zmysel. Začneš rozmýšľať nad svojím životom, že sa v podstate všetko točilo okolo toho a leto s depresiou sa striedali ako ročné obdobia. Potom prišla už naozaj „nasratosť“, lebo fakt sa na nás z kultúry pekne vykašľali, čo im teda určite nezabudnem. A nakoniec sme si všetci uvedomili, že to prosto musíme robiť, že to chceme robiť, že nás to baví a že musíme prečkať toto obdobie a zamerať svoju energiu a sústredenie na nejaké pozitívne veci. To znamená, zase len na muziku. Preto som trávila veľa času v štúdiu aj robila rôzne veci. Dokonca sme mali rozrobený projekt, pri ktorom som bola súčasťou tvorivého tímu. Robila som hudbu k počítačovej hre a kvôli pandémii sa to odložilo asi o dva roky.

Verím, že vás čakajú už svetlejšie zajtrajšky aj v kultúrnych podujatiach aj celkovo v kultúre. Ako sa máš ty? Prekonala si náročné obdobie v rámci covidu, ako je na tom tvoj hlas?

Už dobre. Covid som mala viac-menej 3 mesiace, ale telo sa z toho dlho spamätávalo. Môžem povedať, že posledné 3 mesiace sa cítim dobre, už mám pocit, že som vo svojej koži, nič ma netrápi a nič nevyskakuje. Ale je to vírus, ktorý si s tebou robí čo chce. Poliaci na to majú tričko „Wirus chujowy. Je to tak, prosto lepšie je to nedostať, lebo človek nevie, akú šarapatu to s ním spraví. Ja som sa každý deň budila s nejakou novinkou, buď že som nevládala vstať z postele alebo že ma bolel aj paplón na tele alebo že som mala problém s čuchom alebo chuťou. To si neviete predstaviť, ako vás vie naštvať, keď jete niečo, čo máte radi, napríklad pečené kurča, a chutí vám to ako niečo splesneté, skazené. Káva chutí hnusne a vkuse sa mi žiadalo pivo, to bolo hrozné. Lekár mi potom povedal, že to bolo preto, lebo mi chýbal vitamín B, takže som si samozrejme dožičila aspoň to, ale nie je to liek na covid. Veď aj pán Kotleba promoval nejaké alkoholické nápoje, ja som bola len pri pive. Ale chcem povedať, že už je to OK. Pamätám si, že po tom, ako som už bola relatívne zdravá, som bola v štúdiu a cítila som rozdiel, že nemám ani kapacitu, ani kondičku a som strašne unavená. Zaspievala som trikrát jeden track a už som si musela sadnúť. Ale myslím si, že to už bude v poriadku, že si odspievam túto sezónu, nahodím sa na vetvičku a pôjdem ďalej.

Rozhovor: Barbora Petrášová
Foto: Dominik Petro a archív Katka Knechtová
Prepis: Katka Nagyová
Editácia: Jozef Husovský