Za posledných sto rokov sa spoločnosť takmer nikam neposunula, hovorí Rasmus Ejlersen z Udånde

Zhruba pred dvomi rokmi sa slovenská metalová scéna začala diviť, kde sa tu zrazu objavil ten zaujímavý atmosferický black metal pod menom Udånde (v preklade posledný výdych) a kto za tým celým stojí. Príbeh Udånde ale nie je príbehom ďalšej blackmetalovej skupiny, ktorá zostáva v úplnej anonymite, ako je dnes populárne. Príbeh Udånde je príbehom Rasmusa Ejlersena, dánskeho hudobníka žijúceho na Slovensku, ktorému práve vyšlo nové EP Worried I – Futurism.

Pozornosť slovenských fanúšikov metalu si Rasmus získal svojím druhým štúdiovým albumom Slow Death – A Celebration of Self-Hatred z roku 2022. Išlo o pre Rasmusa veľmi osobný album plný jeho vlastných démonov a ovplyvnený jeho depresiami a úzkostnými záchvatmi. Jeho hudobná cesta však začala o niečo skôr, už v rodnom Dánsku.

Od indie rocku k black metalu

„Priznávam, že na vlnu metalu som naskočil dosť neskoro. Hral som na gitare a basgitare a začínal s indie rockom. Moja kamarátka vtedy chodila s chalanom, ktorý hral v hardcoreovej skupine. Ja som ani netušil, čo to je. Zháňali basgitaristu, a tak som zašiel k nim do skúšobne. V živote som nepočul niečo také,“ opisuje svoje prvé stretnutie s tvrdou gitarovou hudbou Rasmus. Odvtedy takúto hudbu začal počúvať viac a viac, postupne spoznával metalcore aj deathcore, až prišiel ďalší formujúci moment v jeho živote. „Raz mi kamarátka dala CD Wolves in the Throne Room Black Cascade a ja som sa začal ponárať do black metalu.“ Práve v tomto žánri našiel, čo ho najviac napĺňalo.

Dôležitým stavebným kameňom pre vznik Udånde bol Rasmusov stret s iným jednočlenným dánskym blackmetalovým projektom Afsky, za ktorým stojí Ole Pedersen Luk. K nemu nastúpil na pozíciu koncertného basgitaristu. Na tomto poste zostal takmer päť rokov a s Afsky koncertoval aj po presťahovaní sa za svojou priateľkou na Slovensko. Vďaka Afsky mal Rasmus možnosť priamo porovnať, aký je rozdiel pôsobiť v skupine, kde dochádza k stretom viacerých eg a aké je to, byť pánom svojho vlastného projektu. „Hral som v niekoľkých skupinách, kde boli veľké diskusie o tom, ako bude vyzerať výsledný produkt. Je oveľa jednoduchšie mať vlastný projekt, kde si môžete robiť všetko podľa seba.“

Posledným dielikom pre vytvorenie základov Udånde nebolo žiadne veľkolepé precitnutie. Bola to obyčajná nuda. Keď sa cesty Rasmusa a Afsky v dobrom rozišli a jeho civilné zamestnanie ho príliš nenapĺňalo, siahol opäť po hudbe. „Udånde som založil z nudy, po tom, čo som sa presťahoval na Slovensko. Vtedy som pracoval na technickej podpore pre škandinávske krajiny. Cítil som sa ako nočný strážca, ktorý čaká, či príde nejaký zlodej. Nemali sme veľa zákazníkov, takže ani veľa problémov. Po čase som začal nastálo pracovať z domu a pomaly sa začal venovať hudbe. Kúpil som si gitaru a pedále a začal od nuly.“

Nečakaný úspech

Rasmus pôvodne ani neuvažoval nad tým, že by svoju hudbu vydal, hoci možnosti by mal. Mohol sa obrátiť na nahrávaciu spoločnosť, ktorá vydávala albumy Afsky, no nechcel ísť jednoduchšou cestou a ani si nebol istý, či je jeho hudba dosť dobrá. Začal teda v menšom. „Kontaktoval som youtubeový kanál Black Metal Promotion, či by nezverejnili jednu moju skladbu a podľa toho by som videl, či by mal nejaký label záujem. Zhodou okolností sa ozvali práve z Vendetta Records, kde vtedy boli aj Afsky, a povedali, že to chcú vydať.“

Prvý stret Rasmusovej hudby s vonkajším svetom dopadol nad očakávania. Odozva na internete bola pozitívna a neskôr sa preniesla aj do predajnosti jeho prvého štúdiového albumu Life of a Purist. Vinylové edície sa vypredali v priebehu štyroch dní. Išlo o veľké ocenenie Rasmusovej práce. Na prvom albume zložil všetky inštrumentálne pasáže vrátane bicích, ktoré na nahrávke nabubnoval Miro Raučina. Jediné, na čo si Rasmus netrúfol, bol spev. „Vokály zabezpečil môj kamarát Lars Johansson, pretože vtedy som o spievaní nevedel nič. Zároveň som ani nečakal, že moja hudba by mala taký úspech, takže som sa ani neplánoval učiť spievať.“

Ešte väčší ohlas získal už spomínaný druhý štúdiový album Slow Death – A Celebration of Self-Hatred. Keďže išlo o veľmi osobné dielo, Rasmus si kvôli nemu zaplatil lekcie s lektorom, aby ho v priebehu troch mesiacov naučil growlovať a album si napokon naspieval sám. „Nie som si istý, či ešte niekedy spravím taký osobný album. Nebolo jednoduché si tým celým prejsť. Predchádzajúce turné nebolo vôbec jednoduché. Keď som tie skladby spieval naživo, znova a znova som prežíval rovnaké pocity. Po čase som si zvykol, ale na začiatku som cítil veľký tlak.“

Ľudstvo stagnuje

Po dvoch štúdiových albumoch sa Rasmus tentoraz rozhodol vydať EP, no aj s týmto formátom má väčšie plány. „Mojím pôvodným plánom bolo vydať trilógiu – tri EP, ale ako sa veci začali vyvíjať, uvedomil som si, že možno budem musieť zmeniť plány. Isto vydám dve EP a treťou časťou bude pravdepodobne plnohodnotný album. Všetky nahrávky bude spájať spoločný názov Worried.“

Na novom EP sa Rasmus posunul od osobných tém k celospoločenským. EP dostalo názov Worried I – Futurism a obsahuje síce len dve skladby, no obe sa dĺžkou pohybujú okolo desiatich minút. Tematicky sa inšpiráciou stalo futuristické hnutie spred sto rokov, ktoré pôsobilo v Taliansku a vyznačovalo sa progresívnym prístupom. „Porovnávam ho s dobou o sto rokov neskôr. Skladby hovoria o tom, ako málo sa spoločnosť posunula za posledných sto rokov. V istom bode sa zastavil vývoj a my len blúdime v kruhu. Nemyslel som si, že sa niekedy budem venovať týmto témam, ale keď vidím, ako sa svet vyvíja, potreboval som sa takýmto spôsobom vyjadriť. Ukazujem ľuďom, že tomu, čomu čelíme teraz, sme čelili aj pred rokmi.“

Rasmus je špeciálne obozretný, ako bude jeho dielo pochopené. Prvá časť trilógie hovorí aj o záporných postavách spred sto rokov, aj o tých súčasných. „Trochu sa obávam toho, že ma niekto bude chcieť hádzať do jedného vreca s ich sympatizantmi, ale to v žiadnom prípade nie je pravda,“ objasňuje Rasmus.

Oproti predchádzajúcej nahrávke cítiť posun vo vokálnej zložke. Na rozdiel od minulého monotónneho výrazu sa Rasmus svojím vokálom posunul do pestrejších polôh, čím EP dodáva viac dynamiky. Nové skladby sa zároveň hýbu vo vyššom tempe, čo len podčiarkuje tému urgentnej potreby prestať prešľapovať na mieste a ako spoločnosť sa hýbať vpred. Bicie nahral aj tentoraz Miro Raučina. „Opäť som sa spojil s Mirom, on je jediný, koho poznám, že vie bubnovať tak rýchlo,“ vysvetľuje Rasmus.

Ďalšou slovenskou stopou na nahrávke je Roman Vrecník z Catastrofy. „Slow Death ma stálo viac energie aj peňazí, lebo mix a mastering mi robil Patrick McDowall zo Spectral Wound v Kanade. Tentoraz som išiel inou cestou a šiel som rovno k môjmu susedovi Romanovi.“ Od Romana si nechal poradiť aj rôznymi vychytávkami. „Nikto by nemal mať také veľké ego, aby si nenechal poradiť. Podľa mňa je zdravé vypočuť si rady a návrhy od iných, hoci sa nimi nemusíte vždy riadiť. V mojom prvom singli z debutového albumu (skladba č.4), je zvuk gongu a mňa by ani v najdivokejších snoch nenapadlo ho tam dať. Bol to nápad mojej priateľky a rád som si nechal poradiť. Rovnako keď pracujete s rozličnými zvukovými inžiniermi, dávajú rozličné návrhy. Na tomto EP Roman navrhol pár prvkov, ktoré počuť len v metalcore alebo deathcore, ale sem zapasovali super, takže som rozhodne otvorený radám.“

Európske turné

Krátko po vydaní EP štartuje Rasmus na európske turné. Dokopy ho čaká pätnásť zastávok naprieč Rakúskom, Slovinskom, Nemeckom, Belgickom, Francúzskom, Dánskom aj Českom. Pozoruhodné je, že túto šnúru si zabezpečil svojpomocne a pomohli mu k tomu skúsenosti z jeho hardcoreových začiatkov. „Tam to bolo všetko DYI – ak niečo chcete, musíte si to spraviť sami. Preto som po vydaní albumu nečakal, kedy ma niekto kontaktuje a pozve ma na turné, ale musel som sa sám ozývať, odmakať si to a vytvoriť si sieť kontaktov. Teraz som poslal asi tristo mailov, kým sa mi toto turné podarilo zorganizovať.“

Na turné sa k Udånde vo vybraných termínoch pripoja Solipsism z Banskej Bystrice, Abglanz z Nemecka a Kold z Dánska. „So Solipsism som bol v kontakte už v minulosti a veľmi dobre sa s nimi komunikuje, takže to bol jeden z dôvodov, prečo som si ich vybral. Spoločne sme aj hrali a ohromili ma. Druhou skupinou je nemecká kapela Abglanz, s ktorou sme boli minulý rok na turné a treťou je dánska skupina Kold. Pripoja sa k nám v záverečnej časti turné.“

Hoci Udånde majú za sebou niekoľko koncertov na Slovensku, v rámci tohto turné ich žiadna slovenská zastávka nečaká. Miestni fanúšikovia preto môžu svoju pozornosť obrátiť na Graz (13.september) alebo Prahu (29.september).

text: Barbora Stuchlíková
foto: archív Rasmus Ejlersen