Bubeník, fanúšik aj večný optimista v jednom tele. Niekto ho pozná z pódia, iný z kotla pod ním, ďalší z festivalového kempu. V rozhovore s Rudym Strhákom sa obzrieme za jeho hudobnými začiatkami, pôsobením v kapele Spasm, ale aj za osobnými momentmi, ktoré ovplyvnili jeho hudobnú cestu.
Ako sa máš v týchto horúcich dňoch?
Vďaka za opýtanie. Leto si užívam v rámci možností. Trošku som podovolenkoval, trošku športujem, trošku pracujem, trošku relaxujem a trošku bubnujem a pomaly sa chystám na Brutal Assault festival.
Vždy ťa veľmi rád stretnem na koncertoch, kde vyžaruješ optimistickú náladu a čakám od teba nejaké rebelstvo alebo srandovnú situáciu. Stále ťa bavia návštevy metalových festivalov?
Ja som stále taký optimista. Kvôli optimizmu ma dokonca chceli vyhodiť z maturitnej skúšky – lebo som sa usmieval. Rád spomínam na môj prvý koncert v roku 1988. Bol to Elán a mám aj podpis Joža Ráža v pamätníčku. Od toho momentu sa mi zapáčilo chodiť na koncerty. Postupne som štýlovo pritvrdil, na koncerty chodievam dodnes a baví ma to stále – aj ako hudobníka na pódiu, aj ako fanúšika pod pódiom. Chodievam aj na väčšie viacdňové festivaly. V júni som bol tretíkrát na Mystic festivale v Poľsku a najbližšie sa chystám na svoj šestnásty Brutal Assault. Posledné roky ale asi začínam mať krízu stredného veku a začínajú mi vadiť festivaly s viacerými pódiami. Keď sa mi kryjú kapely, ktoré by som rád videl, musím sa rozhodovať, ktorej dám prednosť alebo či budem behať od pódia k pódiu, aby som videl z každej kapely aspoň časť vystúpenia. Do budúcna budem zrejme dávať prednosť menším festivalom s jedným pódiom typu Fleshparty, Antitrend či Obscene Extreme.
Nedávno si zavesil pekné video, kde hráš v smokingu songy od českých Spasm. Ako je to s tebou a s účinkovaním v tejto zábavnej grindovej stálici?
Aktuálne som hudobne činný len ako koncertný bubeník Spasm. Dá sa povedať, že ponuky do kapiel či do rôznych projektov mi stále chodia, ale zatiaľ som sa pre nič iné nerozhodol.
Začnem chronologicky od začiatku – na Brutale 2014 hrali Spasm s pôvodným bubeníkom Lukášom, ktorý oznámil koniec v kapele. Keď sa chystali, stál vedľa mňa Hoyas (bubeník Depresy, Attack of Rage) a nezabudnem na jeho otázku: „Lukáš končí v Spasm, čo to s nimi neskúsiš?“ Tak som to skúsil a bola to nádherná jazda. So Spasm som si splnil detské sny hrať na veľkých pódiách pre tisíce ľudí ako aj turné v tourbuse, v tzv. nightlineri. Hral som s nimi v mnohých krajinách, boli sme aj Bielorusku či Kolumbii. Žiaľ, koncom roka 2018, keď sme hrali práve v Kolumbii, som podivne ochorel a rušil som koncert za koncertom. Vyliečenie bolo v nedohľadne, a tak som v januári 2019 skončil v Spasm. Náhradu si našli pomerne rýchlo, prišiel Mordus. S chalanmi sme sa stretávali na rôznych akciách ďalej. Mordus sa ale po čase rozhodol skončiť a skupina ostala opäť bez bubeníka. Koncom roka 2024 oznámili turné s Gutalaxom na november 2025, a tak som sa im ozval, že ak stále nemajú bubeníka, turné by som s nimi odohral. Nakoniec sme sa dohodli, že s nimi tento rok odohrám všetky koncerty. Na rok 2025 som ich koncertný bubeník a čo bude po turné, uvidíme.
Viem, že chlapci zo Spasm sú nároční na dobrý bubenícky výkon. Bolo ťažké naučiť sa ich šlágre?
Napriek tomu, že som nikdy nebol grinder, ich štýl mi po bubeníckej stránke veľmi dobre sadol. Nemusel som veľmi experimentovať ani objavovať nové ťahy na bubnoch. Ako deathmetalový bubeník som veľa hrával s dvomi kopákmi a moje obľúbené kopákové TRRRRRRR mi u nich dosť chýbalo. Ľavá noha sa nudila. Chalanov som teda ukecal a už na albume Pussy de Luxe, ktorý sme nahrali v roku 2015, sa objavili skladby s dvojkopákom. Zároveň som do niektorých koncertných skladieb zakomponoval dva kopáky, nech je to hustejšie aj naživo. Staré veci som sa naučil sám a viac skladieb sme v skúšobni nikdy necvičili. Rovno sme s nimi vhupli na pódium a všetko pasovalo a fungovalo. Nové skladby sme skladali len s basákom Samom a myslím, že keď som pochopil ich štruktúry, už nám to šlo hladko.
Má Radim viacero borat úborov? Normálne som neveril, ako z neho na koncerte doslova žasli niektoré slečny. Hovorí sa, že je právnik. Je to tak?
Radim má špeciálnu charizmu a vie dobre pobaviť nielen dámy. Pokiaľ viem, má len jeden úbor, ktorý po každom koncertnom výjazde perie. Na Metal Days v Slovinsku vytiahol tigrované boratky a nakoniec som v nich odohral koncert ja. Síce sme sa dobre nasmiali, ale hralo sa mi v nich zle, preto som to nikdy viac nezopakoval. Raz si Radim zabudol svoj úbor doma, a tak na festivale In Flamenn vystupoval v trenírkach. Keď v nich vybehol na pódium, prvé tri pesničky som sa šúľal od smiechu. Radim nie je právnik, ani nikdy nebol. Svojho času bol vedúci brnenskej pobočky predajne s autami. Momentálne pracuje v Nemecku.
Vieš hrať ešte na nejaký iný hudobný nástroj?
Ako päťročný som chcel hrať na husličky, ale na základe odspievania dvoch pesničiek ma na umeleckú školu neprijali. Vraj nemám hudobný sluch. Na husličky som teda nikdy nehral. Chcel som ale na niečo hrať, a tak mi rodičia kúpili zobcovú flautu. Na flautičke som si vypiskoval internacionálu a podobné vypaľovačky. V roku 1991 prišiel sen stať sa slávnym rockovým gitaristom. Zohnal som si gitaru a učil sa na nej prvé akordy a prstolamy. Dodnes mám gitaru, ale nemôžem povedať, že by som na nej nejako extra vedel hrať. Poznám durové, molové akordy, viem kopec riffov, úryvkov pesničiek, ale nič extra. Jedno obdobie ma bavilo aj brnkať na basgitaru. Možno by som sa uživil ako sprievodný gitarista alebo basák :).
Metal Archives prezradili, ako to bolo s tvojím účinkovaním v kapelách. Bandu Bloodfeast si nepamätám a zaregistroval som ťa až ako bubeníka Moonfog. Priblížiť tvoje začiatky s paličkami v rukách.
Pôvodne som chcel byť slávny rockový gitarista a prvé dotyky s bubnami prišli v lete roku 1994. Na bubny sa vtedy chcel učiť môj naj kamoš a keď ma jeho učiteľ zavolal, nech si aj ja skúsim ťuknúť základný rytmus, bránil som sa so slovami: „Ja nie, ja som gitarista!“ Keď učiteľ odišiel, skúsil som to a odvtedy to skúšam už viac ako tridsať rokov. Dlho mi to veľmi nešlo. Za zmienku stojí asi až pre mňa zlomový rok 2000, kedy som sa zoznámil s Petrom Hutyrom a založili sme Moonfog. Peter vo mne videl potenciál, veľa vecí mi vysvetľoval a veľa sme trénovali. Moonfog som však opustil, ale s Petrom sme si stále chodievali zahrať, zajamovať a tak vznikol Bloodfeast, čo bol len bočný projekt od Moonfog.
God Defamer bola kapela, ktorá mala veľký potenciál. Ako pozeráš na nahrávky, ktoré ste spolu vytvorili?
V lete 2008 som si začal písať cez MySpace s René Blahušiakom a prišli prvé nápady založiť novú kapelu. René opustil Dementor koncom roku 2004, ale po niekoľkoročnej pauze znovu dostal chuť hrávať. Začali sme teda zháňať členov do kapely a pustili sme sa do hrania. Názov kapely God Defamer bol symbolický – ako názov posledného albumu Dementor, ktorý nahrával René. René už chcel ísť melodickejšou cestou a nie cestou brutal death metalu, ako sme boli u neho zvyknutí. Pomerne rýchlo sme zbúchali prvých päť skladieb, ktoré sme nahrali ešte koncom roka 2008 na promo CD, aby mali ľudia v ruke našu novú hudbu. A v priebehu roka 2009 sme popri aktívnom koncertovaní urobili ďalšie nové skladby a začiatkom roka 2010 sme nahrali plnohodnotný album Heavenly Hell u Rolanda Grapowa. Povedal by som, že album sa vydaril po muzikálnej stránke aj zvukovo a dodnes si ho veľmi rád púšťam. Ja osobne som bol v tej dobe asi v životnej forme. Dnes už veci z albumu Heavenly Hell nezahrám, minimálne nie v tých tempách, v ktorých som ich hrával. Po mojom odchode ešte zbúchali album Relics a potom kapela akosi utíchla, čo je škoda, lebo aj mne sa zdalo, že God Defamer to mal dobre našliapnuté.
Videl som, že robíš vážne kilometre na bicykli a holduješ ťažkým horským terénom. Nebojíš sa zranenia alebo nejakej kolízie, ktorá by ti mohla zabrániť ďalej bubnovať?
Po zdravotných problémoch na prelome rokov 2018/2019 som začal aktívne jazdiť na bicykli a potom v roku 2021 aj aktívne turistikovať. To ma udržiava v dobrej kondícii, čo cítiť aj za bubnami. Na úrazy či zranenia nemyslím a zatiaľ som mal na bicykli len jeden pád. Vtedy som si asi zlomil malíček, ale bubnovanie to neohrozilo. Paradoxne, v roku 2011 na koncerte Disgorge som padol v kotli a narazil som si rameno. Pár dní na to som musel zrušiť koncert s God Defamerom. So zraneným ramenom sa mi nedalo bubnovať. Vedel by som si ešte spomenúť na viac úrazov z koncertov, ale ani jeden ma neodstavil od hrania. Chodenie na koncerty je pre mňa možno nebezpečnejšie ako bicyklovanie alebo turistika.
Vlastníš ešte predajňu s hudobnými nástrojmi? Je ťažké uživiť sa týmto typom podnikania?
Predajňu s hudobnými nástrojmi už viac rokov nevlastním. Na Slovensku je to asi so všetkým ťažké. Hudobné nástroje by som definoval ako nízkoobratový tovar s malými maržami, čo nie je moc dobrá kombinácia. Ja zároveň nie som veľmi dobrý obchodník, a tak som to po cca. desiatich rokoch vzdal.
Som zvedavý na tvoje TOP 5 albumy všetkých čias. Bude to pre teba ľahké?
Je ťažké vybrať TOP 5 albumov. Mám množstvo obľúbených albumov a každým rokom sú v horizonte konkrétneho roku moje top nejaké iné. Skúsim vybrať niečo od toho roku 1991, odkedy si hovorím metalista. Sú to najpočúvanejšie a najzásadnejšie albumy v mojom hudobnom smerovaní. King Diamond – Fatal Portrait, Sepultura – Chaos A.D., Deicide – Legion, Gorgoroth – Antichrist, Morbid Angel – Altars of Madness.
Text: Dodi Košč
Foto: archív Rudy Strhák
