Rišo Majer z Wayd o plánoch na tento rok: Prešovské Jatky a nový album

Wayd. Foto – archív Rišo Majer.

Vždy som považoval kapelu Wayd za originálnu a jej členov za pozitívnych metalových nadšencov. Skupina síce už dlhých osemnásť rokov nevydala nový album, no keď som sa dozvedel, že po rokoch sa niečo nové predsa len chystá, nedalo mi to a musel som vyspovedať gitaristu a frontmana Riša Majera. Ten sa okrem hudby venuje aj organizovaniu koncertov a stojí aj za novou akciou Prešovské Jatky, ktorú čaká premiéra už 30.apríla. V rozhovore sa dozviete viac o tom, ako prebieha tvorba nového materiálu, ako kapela funguje aj napriek vzdialenosti medzi členmi a zaspomínali sme aj na staré dobré časy.

Ako sa máš v posledných dňoch?

Mám sa fajne. Navštívil som niekoľko parádnych koncertov, absolvoval som pozitívne skúšky s kapelou a rodina je zdravá.

Spolu s manažérom Martinom R ste vytvorili novú metalovú udalosť Prešovské Jatky. Čo vás k tomu viedlo?

Prešovské Jatky sa budú konať 30.apríla v klube pod Amfiteátrom v Prešove. V takomto termíne plánujeme usporadúvať podujatie každý rok. Počas spoločných rozhovorov s Martinom sme dospeli k názoru, že nebude vôbec na škodu, ak budeme organizovať v Prešove nielen Decadance fest, ktorý sa koná každoročne na prelome mesiacov október a november, ale aj podujatie v prvej polovici roka. Verím, že tým podporíme našu scénu a zároveň doplníme už zabehnuté undergroundové akcie, ktoré organizuješ.

Ako vyzerá príprava nového albumu Wayd?

Dá sa povedať, že prípravy nového albumu sú v plnom prúde. Finalizujeme skladby a komunikujeme s Drahošom, ktorý pracuje na svojich basových linkách a textoch v UK. Máme jednu novinku. Spolupracujme s anglickým hudobným nadšencom, poetom a naším priateľom Chrisom Keechom. Je to znalec najmä vážnej hudby (koncipoval program pre sláčikové kvarteto) a píše aj poéziu. Textová stránka kapely bude teda rozšírená o spoluprácu s Chrisom, ale prispejú aj ďalší členovia kapely – okrem Drahoša aj Milan a Štefan. Textové spektrum bude preto rôznorodejšie a asi najzaujímavejšie v doterajšej tvorbe Wayd. Pripravujeme aj dychovú sekciu.

Počul som o nejakom deadline, kedy musí byť album vonku. Stíhate?

Máš dobré zdroje informácií. Prácu v štúdiu by sme mali dokončiť v lete. Stíhame to určite. Náš posledný album vyšiel pred osemnástimi rokmi. Odvtedy síce prešlo veľa času, ale my sme počas tej doby tvorili, takže obavy, že by sme to nestihli, nie sú na mieste.

Určite vám komplikuje prácu aj vzdialenosť Drahoša, pôvodného vokalistu a basáka kapely.  Predpokladám, že ste nahrávanie jeho partov už logisticky vyriešili.

Drahoš dlhodobo žije v UK. Samozrejme, museli sme začať pracovať aj napriek vzdialenosti a procesy sme si už aj nastavili. Keď sme s kapelou začínali, nemali sme potuchy o tom, ako by to bolo možné. Ale dnes…? Taktiež sme náš wayd hub rozšírili o ďalších dvoch členov – Kajsiho, ktorý hrá na basgitaru, a Štefana, ktorý má na starosti vokál. To znamená, že v prípade, že sa Drahoš nevie zúčastniť koncertu, nastupujú Kajo a Števo. Pri tvorbe nových skladieb to máme rozdelené podľa improvizačného kľúča.

Ako vyzerá proces tvorby nových skladieb? Nahrávaš si spolu s Čigom domáce demá? Respektíve, spustili ste už vlastné nahrávanie priamo v skúšobni?

Proces pri tvorbe nových skladieb je podobný, ako u mnohých kapiel. Väčšinou prichádzame s Milanom s gitarovými riffmi a štruktúrou, a následne spolu s basou a bicími finišujeme. Potom robíme vokály. Dnes už je dostupné aj nahrávanie v skúšobni. Nahrávame domáce demá, a potom dolaďujeme detaily a aranžmány jednotlivých skladieb. Vlastné nahrávanie v skúšobni v zmysle komplet výsledného materiálu nerealizujeme. Nemáme na to dostatočné vybavenie, či už hardvér alebo softvér.

Poďme trochu do minulosti. Dysentery – nikdy nezabudnem na vaše koncerty v rokoch 1992-93, kedy ste boli pre mňa modla a inšpirácia. Je obrovská škoda, že ste nespravili nejaké MC demo. Prečo sa táto kapela rozpadla bez vlastného nosiča?

Tu ťa môžem poopraviť. S kapelou Dysentery sme nahrali MC demo a taktiež máme na MC záznam z koncertu, ktorý sa konal v ABC centrum voľného času v Prešove. Bohužiaľ sa toto demo zachovalo len v počte jeden kus a je u mňa doma. Nedostalo sa do ďalšej distribúcie. Nedávno som si ho pustil. Nahrávanie dema sme dohodli v skúšobni kapely Marion vo Veľkom Šariši, kde vtedy hrali zakladajúci členovia kapely Wayd – Milan a Braňo.

Wau! O deme Dysentery som nevedel. To musím mať, Richard! Čo materiál obsahuje? Nebolo by možné dať to v limitke von?

MC Dysentery obsahuje záznam z koncertu pod názvom Live in Prešov. Vtedy sme odohrali päť skladieb, a to Kill To Survive, Solitude, Dissolute, Memories of the Dead a Extreme Unction. Druhá strana je naše demo s názvom Skúšobná Nahrávka, kde sú štyri skladby – Dissolute, Icy Mists, Solitude a Dreams. Nad otázkou, či to dať von, som sa zamýšľal, no zatiaľ je to len v tomto štádiu. Z môjho pohľadu by som ale určite skladby prehral s aktuálnym zvukom.

Existujú celkom slušné dobové videá zo Sabinova a kultového Šariš Death Metal Festu. Ako si spomínaš na tieto časy?

V tom čase bolo všetko iné ako dnes. Samozrejme a našťastie sa doba posunula, a to pozitívne pre mladých ľudí, ktorí chcú tvoriť hudbu. Všetci v kapele Wayd aj v kapele Dysentery pochádzame s relatívne chudobných rodín, a preto sme sa veľmi ťažko dostávali k hudobným nástrojom a vôbec k aparatúre. Na druhej strane bol v tom čase fanúšikovský hlad po kapelách tohto žánru. Zahraničné kapely ešte nekoncertovali v takom množstve ako teraz, a preto koncerty, ktoré spomínaš, mali jedinečnú atmosféru pre kapely aj fanúšikov.

Wayd. Foto – archív Rišo Majer.

Naše prvé skutočné stretnutie bolo, keď si prišiel na bicykli ku nám do partie (lavička na Volgogradskej) a prišiel si ponúkať na predaj tričko Carcass. Skoro som vtedy odpadol, keď som videl, kto to za nami prišiel – gitarista Dysentery, dlhé čierne vlasy,…No proste idol, haha. Možno si to pamätáš inak.

Teraz, keď o tom hovoríš, tak si spomínam. Len už neviem, z akého dôvodu som chcel predať tričko práve mojich obľúbených Carcass. Viem, že sme vtedy chodili nakupovať do neďalekého Miškolca, kde bol jeden obchod, kde sa dali kúpiť nielen tričká metalových kapiel.

Neskôr som spoznal Drahoša, ktorý ma začal zásobovať prvými nahrávkami a požičiaval mi kazety. Bolo to cez jeho spolužiaka a môjho dobrého kamoša Rašida. Ako ty spomínaš na deväťdesiate roky, atmosféru a prvé metalové zážitky?

Spomínam si na úplne prvú skúšobňu, do ktorej som si doniesol Tesla zosilňovač a Deliciu box, ktorá bola v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Dnes už zrejme nerealizovateľná vec. Drahoša som spoznal v čase, kedy som doma cez nejaký ruský rádiomagnetofón počúval reláciu na veľmi krátkych vlnách VĚTRNÍK. Dokonca som si aj nejaké časti nahral na kazetu a potom dookola počúval. Ako hovorí Drahoš, tape trading na začiatku deväťdesiatych rokov bol veľmi dôležitý a pomohol nám preniknúť hlbšie do toho, čo sa práve v metale dialo. Bola to dosť intenzívna doba a veľa vecí vtedy vznikalo. Každý rok či mesiac vyšlo niečo nové, vzrušujúce a zaujímavé. Krížili sa štýly a spájali postupy, ktoré predtým nikto neskúsil. A my vo Wayd sme sa snažili o niečo nové a neošúchané so svojou dávkou energie.

Skoro nikto si nepamätá, že kedysi dávno sa v našom PKO hore na poschodí premietali metalové klipy. Boli tam dve telky Orava a púšťalo sa video. Prišli metalisti v koženkách, zaplatili si vstup a ticho pozerali na klipy. Vtedy som prvýkrát videl King Diamond, Voivod, Metallicu, Anthrax či Judas Priest. Nebol si tam náhodou aj ty?

Tam som teda nebol. Pamätám si, že v tom čase som navštevoval môjho vzdialeného bratranca, ktorý mal doma videoprehrávač, a tam som videl prvýkrát Judas, Accept a pod. Potom sme už sledovali na MTV Headbangers Ball. Neskôr vznikol v Prešove prvý klub v priestoroch DK ROH s názvom Acrimon, kde sme chodili na rockové diskotéky a koncerty.

Predstav ešte tvoje pôsobenie v organizácii PO.CITY. Čo momentálne pripravujete?

V roku 2006 sme založili občianske združenie PO.CITY, kde som aj štatutárnym zástupcom. V začiatkoch sme organizovali hudobné podujatia zamerané na extrémnejšiu hudbu. Následne sme sa začali venovať aj kinematografii. Aktuálne pracujeme na 16.ročníku filmového festivalu POCITY. Taktiež každý týždeň organizujeme filmové projekcie v kine POCITY. Do portfólia sme zaradili aj hudobné podujatia extrémnej hudby Decadance fest a už spomínané Prešovské Jatky.

Poďme naspäť k Wayd. Nevieš prečo mám v hlave slogan We Are Your Dismay?

Viem, haha. Názov našej kapely vymyslel zakladajúci člen a donedávna náš bubeník Braňo. Mám pocit, že je to vôbec prvýkrát, kedy dávame túto informáciu do sveta. Skratka týchto štyroch písmen sa dá ale interpretovať aj ďalšími spôsobmi, napr. ako What Are You Doing?

Chystáte s novým albumom aj nový merch?

Samozrejme. Radi by sme pripravili spolu s novým albumom pre fans klasické tričká s coverom. Tiež uvažujeme o limitovaných grafikách. Je pravda, že to ešte nemáme úplne vo finálnej podobe, ale pevne verím, že 1.novembra 2025 na koncerte v rámci Decadance fest na Stromoradí v Prešove už bude nový merch k dispozícii pre našich fanúšikov.

Prejdem ešte k mojej klasickej otázke. Ktoré sú tvoje TOP 5 albumy všetkých čias?

Death – Individual Thought Patterns
Carcass – Heartwork
King Crimson – Thrak
Iron Maiden – The Number of the Beast
Blood Incantation – Absolute Elsewhere

Blood Incantation? Málokedy sa dostane do TOP 5 súčasný album. Až tak ťa ich muzika očarila?

Hudba, ktorú tvoria, ma oslovila hneď na prvé počutie. Po opakovanom počúvaní ma veľmi začal baviť aj samotný zvuk nahrávky. Je vidieť prácu a možnosti, ktoré aplikovali v berlínskom štúdiu Hansa Studios. Neskôr sa mi stala taká vec, že mi doma zrazu v hlave hral riff a zistil som, že je z nového albumu. Pustil som ich album, aby som zistil, v ktorej skladbe je tento motív. Nakoniec zaznel hneď v úvode a mne vtedy došlo, že ma podvedome chytili hneď od začiatku.

Vedel by si mi odporučiť nejakú novú zaujímavú bandu?

Break Prison.

Tvoj odkaz pre slovenské metalové podzemie?

V prvom rade ďakujem tebe za otázky a aktivitu na scéne. Všetkým fanúšikom metalovej hudby by som rád odkázal, aby podporovali našu scénu a podľa možností čo najviac navštevovali koncerty, lebo toto je normálny život metalistu.

Text: Dodi Košč
Foto: archív Rišo Majer