Nie všetky tradície sú pre spoločnosť užitočné, hovorí Edmond z Dordeduh, headlinera festivalu Burn Fest Open Air.

Headlinerom prvého ročníka nového slovenského metalového festivalu Burn Fest Open Air je rumunská kapela Dordeduh. Festival sa koná 19. až 20.júla v Seredi a Dordeduh sa postarajú o vrchol sobotného programu. Kapelu v roku 2009 založil Edmond Karban, bývalý gitarista a spevák ďalšieho známeho zoskupenia Negură Bunget. Hoci Dordeduh tento rok oslavujú už pätnásť rokov, za tento čas stihli vydať len dva štúdiové albumy. Kapela totiž funguje skôr na amatérskej báze, o to cennejšie je, že oba štúdiové albumy získali vysoké hodnotenia u novinárov aj fanúšikov. Vzácne je aj to, že sa organizátorom podarilo Dordeduh priniesť na Slovensko. Frontman Edmond, a prirodzene s ním aj kapela, si prešli náročnými životným situáciami, z ktorých sa ešte stále spamätávajú, a vyraziť na koncerty pre ne nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Otvorene nám o svojom živote porozprával samotný spevák.

Ako sa mladému metalistovi vyrastalo v komunistickom Rumunsku?

Keď sa v Rumunsku menil politický režim, bol som ešte dieťa. Mal som skoro dvanásť a ešte som nebol metalista. Okrem iného som počúval klasickú rockovú hudbu na juhoslovanských a maďarských štátnych televíznych staniciach. Programová ponuka bola veľmi obmedzená a väčšinou tam bola komunistická propaganda. My, žijúci v západnej časti krajiny, blízko hranice, sme mali na streche budovy antény, aby sme mohli chytať programy spoza hraníc. V tom čase v našej krajine neexistovala metalová hudba a rocková hudba bola veľmi vzácna a prísne cenzurovaná. Takže z tohto pohľadu bolo požehnaním žiť v západnej časti krajiny. Vďaka malým po domácky vyrobeným zlepšovákom sme boli v kontakte so západným svetom.

Ako si sa dostal k metalu?

Bola to pre mňa prirodzená voľba. Táto hudba ma okamžite zaujala. Som súčasťou generácie, ktorá prešla prirodzenou cestou od hard a heavy metalu cez speed a thrash metal k death metalu. Potom sa objavil gothic a doom metal a v roku 1994 som bol predstavený black metalu. Ten rok bol aj rokom, keď som začal viac skúmať progresívnu hudbu a bol to aj rok, kedy sme mali naše prvé demokazety s mojimi tromi skupinami, Makrothumia (z ktorej neskôr vznikla Transceatla), Wiccan rede (neskôr Negură Bunget) a Post Mortem, ktorá sa krátko potom rozpadla.

Veľký vplyv mala na teba aj Enya. Čo ďalšie, menej očakávané, ťa inšpirovalo?

Enya na mňa mala vplyv preto, že to bolo niečo iné, niečo, čo som nikdy predtým nepočul. Posolstvo jej hudby ma prenášalo do rozprávkového sveta. Keď som jej hudbu počul prvýkrát, bol som ešte dieťa, ale našiel som v nej niečo, čo mi v živote chýbalo. Kúzlo, čistotu a ducha. Bolo to niečo, po čom som túžil. Bolo to tiež prvýkrát, keď hudba mala moc zmeniť môj vnútorný stav, preniesť ma na iné miesto. Ale všeobecne by som povedal, že sa stále vŕtam v hudbe z 80.rokov. To bola éra, kedy sa do hudobného priemyslu investovalo veľa peňazí a prichádzali všelijaké inovácie. Bola to zlatá éra, čo sa týka vybavenia štúdií. Najkvalitnejšie vybavenie z tej doby má aj dnes vysokú cenu. Páčia sa mi nahrávky z tých rokov, aj keď hudobne možno nezodpovedajú môjmu vkusu na sto percent. Dynamika ich hudby a muzikantské umenie boli kľúčové. Hudobníci vedeli zahrať svoje party bez jedinej chyby od začiatku do konca. Nebolo to ako dnes, keď sú všetky nahrávky prekomprimované, príliš preplácané a nahrávané po častiach. Cítim, že ľudský aspekt sa z hudby vytratil a priamym dôsledkom je, že hudba znie čoraz viac bezducho. Skôr znie ako negatívne mentálne programovanie.

Počula som, že si si zvykol vyrábať svoje vlastné nástroje. Ako to začalo?

Všetko začalo tým, že som bol chudobné dieťa (smiech). V rumunskej komunistickej ére boli nástroje a hudobné vybavenie veľmi vzácne a veľmi nekvalitné. Bolo celkom bežné, že hudobníci a kapely mali elektrikára, ktorý im vyrábal a opravoval vybavenie. Odmala som chcel hrať na gitaru. Jednoduché veci som začal vyrábať, keď som mal päť rokov a prvý funkčný fuzz pedál som vyrobil, keď som mal deväť alebo desať. Robil som si aj snímače a keď som mal trinásť-štrnásť, podarilo sa mi po mnohých neúspešných pokusoch vyrobiť prvú funkčnú elektrickú gitaru. Z troch štvrtín to bola upravená akustická gitara, ktorú som premenil na veľmi jednoduchú hollow body elektrickú gitaru, ku ktorej som zapojil môj vlastnoručne vyrobený fuzz pedál a ten šiel do malého rádia značky VEF (estónsko-ruská značka). To bola moja prvá výbava. Bol som nadšený. V nasledujúcich rokoch som vyrobil svoj prvý kazetový prehrávač, čo bola pre mňa veľká vec, vyrobil som aj mnoho gitarových a basových pedálov, jednoduché mixážne pulty, výkonové zosilňovače, elektrónkové gitarové zosilňovače a veľa iného.

Edmond Karban. Foto – Alexandru Moga

Na metalovej scéne si výraznú stopu zanechal so skupinou Negură Bunget. Po neslávnom konci-nekonci skupiny v roku 2009 (pôvodní členovia sa dohodli na ukončení činnosti, ale bubeník Negru neskôr bez vedomia ostatných obnovil skupinu v novej zostave, pozn.red.) pre teba nebolo príjemné vyjadrovať sa k tejto téme. Ako sa cítiš teraz pri otázkach týkajúcich sa Negură Bunget?

Áno, to je pravda. Ale úprimne povedané, bolo to skôr tým, že som nechcel, aby sa ľudia zameriavali na minulosť, alebo na „senzácie“ a kontroverzie. To len násobí nenávisť a negativitu, niečo, čoho som mal v živote dosť. Chcel som pozvať ľudí, aby sa zamerali na budúcnosť. Minulosť je minulosť. Máme novú kapelu; máme novú hudbu a nové hudobné úmysly. Zamerať sa na pozitívne a tvorivé aspekty. To je môj cieľ.

Keď si po odchode z Negură Bunget zakladal Dordeduh, mal si predstavu, akých chýb sa chceš vyvarovať na základe poučení z minulosti?

Hudobne to bola len túžba pokračovať v dedičstve, ktoré sme už vybudovali. Ale z pohľadu fungovania skupiny áno – bol správny čas, aby sme zaviedli veľa zmien. Verím, že transparentná komunikácia je v kapele naozaj dôležitá. Každý vie, ako veci fungujú a vďaka tomu nie je miesto na nedorozumenia alebo ak nastanú, sú minimálne. Stále sa učíme a neustále zlepšujeme, pretože veci sa dajú vždy zlepšiť. Ďalšou vecou je tolerovať nálady ostatných. Je kľúčové mať v kapele príjemné prostredie. Poznáme sa už roky a sme priatelia. Poznáme naše slabé aj silné stránky a navzájom za sebou stojíme.

Výraznou zložkou vašej hudby je spiritualita. Ty sám sa zaujímaš o transcendentálne témy. Čo ťa na týchto témach fascinuje?

Už dávno som sa začal zaujímať o ezoteriku a spirituálne tradície z celého sveta. Dokonale mi to zapadlo do toho, čo som intuitívne cítil, že je filozofia a princípy black metalu. Najzákladnejším princípom a pilierom, ktorý má obzvlášť zaujal, je zosúladiť svoju vôľu s vôľou transcendencie a urobiť zo seba nádobu, ktorou prechádza nepoznačená. To je mimochodom jedna z najťažších vecí v tomto živote. Je to celoživotná výzva. Mal som pocit, že toto spĺňalo všetko, čo som hľadal v hudbe a vzniklo silné puto. Corpse paint a pseudonymy reprezentovali smrť ega. Celá táto filozofia má v sebe aj rituálnu zložku, čo ma tiež oslovilo. S čím som sa však nutne nestotožňoval, bolo spojenie s náboženstvom, o ktoré sa niektorí pokúšali. Podľa mňa tým len poškvrnili tento koncept.

Rumunský folklór hrá tiež svoju úlohu vo vašej hudbe. Aké posolstvo sa snažíte prostredníctvom neho odovzdať?

Toto je pravda len čiastočne. Folklór je súborom tradícií, ktoré sa prejavujú v kultúre. Mám na to veľmi osobitý pohľad, pretože neverím, že všetky tradície sú pre spoločnosť užitočné. Niektoré z nich sú čistý odpad, pretože nie všetky veci, ktoré robili naši predkovia, stoja za pochvalu. A toto je niečo, čo často vídavam. Niektoré zvyky vznikli z nevedomosti, lenivosti, krutosti, márnivosti a podobne. Nemyslím si, že všetky treba držať pri živote len kvôli tomu, že „to je naša tradícia“. Niektoré z nich sú jednoducho hlúpe. Potrebujeme sa na to pozrieť s odstupom, používať mozog a vidieť veci objektívne bez zaujatosti. Naši predkovia z celého sveta boli bežní ľudia tej doby, plní negatívnych aj pozitívnych stránok. Robili veľa hlúpych vecí a neboli žiadni superhrdinovia. Ani tí, ktorí sú vykreslení ako superhrdinovia. Ak sa človek pozrie bližšie na ich životy, hneď si to všimne. V mojej hudbe som sa zameral len na veci, ktoré stoja za to šíriť a úprimne necítim, že je to nutne definujúci aspekt našej hudby. Je to len jeden z aspektov. Nie špeciálny.

Do metalu zakomponovávate tradičné nástroje. Aké výzvy to so sebou prináša?

Naši fanúšikovia vedia, že tieto nástroje nepoužívame všade. Používame ich len vtedy, keď si to hudba vyžaduje. Niektoré nástroje použijeme len raz na celom albume. Niektoré, ktoré sme použili v minulosti, na ďalšom albume nepoužijeme. Niektoré sa znova objavia po niekoľkých albumoch. Všetko je o tom, čo si hudba vyžaduje. Technicky nie je vždy jednoduché integrovať ich do hudby, najmä pri živých vystúpeniach. Ale máme v kapele troch zvukových inžinierov, plus nášho koncertného inžiniera a neustále tieto aspekty zlepšujeme.

Dorderuh zatiaľ vydali dva štúdiové albumy. Je medzi nimi deväťročná prestávka, za ktorou stojí fakt, že si sa stal trojnásobným otcom. Zmenil sa odvtedy tvoj prístup k hudbe?

Nemyslím si. Len nemám teraz takmer žiadny čas na komponovanie novej hudby.

Ako to teda vyzerá s tretím albumom Dordeduh? V akej fáze sa práve nachádza?

Momentálne sme vo fáze písania skladieb a textov. Neskladám rýchlo, teda aspoň s týmito okolnosťami nie. Bohužiaľ, nie sme v pokročilej fáze.

Kedysi si spomínal že rodičovstvo je nekonečný proces učenia. Čo ti táto skúsenosť priniesla?

Povedal by som, že je to príležitosť, alebo druhá šanca prežiť detstvo a tínedžerské obdobie. Každý človek má z tohto obdobia mnoho spomienok, dobrých aj zlých. Keď vidíte, ako vaše deti prechádzajú rôznymi etapami svojho života, nie je možne, aby vás to neprinútilo znova prežiť niektoré zo svojich zážitkov. Len teraz ich vidíte dospelými očami. Ďalšia vec je láska. Spôsobom, akým vás vaše deti milujú, vás nikto iný nikdy nebude milovať. A mať takú hlbokú lásku vo svojom živote vás núti prehodnotiť mnoho vecí.

Aké boli najväčšie výzvy, ktorým si čelil – či už osobne alebo s kapelou?

Najväčšou osobnou výzvou (ktorú môžem takto verejne spomenúť) bolo ukončenie Negură Bunget. Hudobne to bol album Dar de duh. Cítil som obrovský tlak, pretože každý očakával ďalší album Om (štvrtý štúdiový album Negură Bunget, pozn. red.). Ale ľudia si neuvedomovali, že medzi Om a Dar de duh prešlo mnoho rokov. Hudbu pre Om som začal písať v roku 2001, zatiaľ čo pre Dar de duh až v roku 2009. Bol som úplne iný človek, s iným hudobným vkusom, s inými hudobnými cieľmi a inými spôsobmi vyjadrenia hudby. To isté sa stalo s Har (zatiaľ posledný album Dordeduh, ktorý vyšiel po deväťročnej odmlke, pozn. red.). Mnoho vecí sa odvtedy.

Na ktoré momenty si najpyšnejší?

Pravdepodobne na skutočnosť, že sme boli prvá rumunská kapela, ktorá kedy podpísala zmluvu s vydavateľstvom. Nie som si tým stopercentne istý, ale nenašiel som žiadne informácie, ktoré by to popierali. Ďalším významným momentom bolo, keď sme hrali prvýkrát na Wackene. Bol to pre nás emotívny moment, nielen preto, že sme boli prvou kapelou z našej krajiny, ktorá tam pred tisíckami ľudí hrala, ale preto, že sme videli rumunské vlajky v dave. To bolo dojemné. Vtedy ešte neboli žiadne Wacken Battle súťaže. Za náš výkon sme dostali aj zaplatené. Bol to veľký úspech pre kapelu.

Raná Negură Bunget a Dordeduh sú považované za jedny z najlepších rumunských metalových exportov. Keďže si bol súčasťou oboch kapiel, ako vidíš novú generáciu rumunských metalových kapiel?

Vlastne celkom dobre. Je tu mnoho sľubných zoskupení. Síce nič, čo by ma mimoriadne oslovilo, ale už tu existuje mnoho kapiel s profesionálnym prístupom. A to je dôležité, pretože je tu miesto na rast, ak vydržia.

Pred pandémiou si pracoval ako zvukový inžinier a vlastnil si aj štúdio Ako ťa ovplyvnila pandémia?

Na jednej strane mi pandémia zničila život, ale na druhej som dostal cennú lekciu. Pre moju rodinu to bolo najnáročnejšie obdobie v mojom živote. Stratil som nielen živobytie, ale tiež sme stratili nájomný byt a skončili sme na dedine v kamarátovom dome, kde sme fungovali v jednoduchých podmienkach (sme mu veľmi vďační za jeho veľkorysosť, dal nám strechu nad hlavou v čase núdze). Niekoľko mesiacov sme nemali takmer žiaden príjem, narobili sme si veľa dlhov, vzali naše prvé pôžičky z bánk na zaplatenie dlhov,… Išlo nám o holé prežitie. Ale človek sa v takýchto situáciách veľa naučí. A tá lekcia je veľmi cenná. Postupne sme sa dokázali z toho vyhrabať. Stále splácame pôžičky, ale zatiaľ sme sa nevrátili k pôvodným profesiám. Sme však vďační za to, čo máme a neplačeme za tým, čo nemáme. Nie vždy sa mi to darí, lebo niekedy cítim potrebu sťažovať sa a ľutovať sa. To nie sú postoje bojovníka, viem, ale je čestné priznať si vlastnú porážku.

Niektorí hovoria, že ideálne je, keď je práca aj tvojím koníčkom. Iní veria, že koníčky by sa mali oddeľovať od práce. Ako to vnímaš ty?

Hlasujem za prvú kategóriu. Ideálne je, ak je človek tak dobrý vo svojom koníčku, že si tým dokáže zarobiť aj na živobytie. Určite to nie je cesta bez prekážok, ale je to cesta, kde človek môže rozvíjať majstrovstvo v niečom, čo mu je prirodzené. Nefunguje, keď máte prácu a tvrdo nemakáte. Ak by talentovaní ľudia pochopili len toto, mali by sme oveľa viac šikovných ľudí vo všetkých segmentoch života. A ďalší veľmi dôležitý aspekt – je jedna vec robiť niečo srdcom a je niečo iné robiť to, preto, že to musíte robiť. Keď do toho dáte srdce, vždy to prinesie oveľa viac ako len suchá zručnosť.

Keď teda máte bežné práce a rodiny, ako si nájdete čas na koncertovanie?

Úprimne povedané, ťažko sa to zvláda. Ak človek nemá dokonalý time management, čo ja bohužiaľ nemám, bude to vždy problém. Práve teraz je čas najcennejšou komoditou v mojom živote. Keď sa obzriem za svojím životom a koľko času som mal a ako málo som dosiahol, mám chuť plakať.

Dordeduh. Foto – Alexandru Moga

Minulý rok Dordeduh hrali na Slovensku s českými Ador Dorath. V júli budú obe kapely hrať na Burn Fest. Existujú nejaké skupiny zo strednej Európy, s ktorými máte kamarátsky vzťah?

Áno, určite. Po všetkých tých rokoch koncertovania je až nemožné, aby sme s muzikantmi z iných skupín nebudovali vzťahy. Mám rešpekt pred mnohými kapelami, s ktorými sme sa stretli, ale sú tu určite aj jednotlivci, ktorí sa mi stali veľmi blízkymi priateľmi a občas sa aj navštevujeme. Niekedy ma ani tak neosloví ich hudba, ale máme krásne priateľstvá. Skutočné vzťahy majú dôležité miesto v mojom živote.

20.júla vystúpite na slovenskom festivale Burn Fest Open Air. Čo môžu ľudia očakávať od živých vystúpení Dordeduh?

Naša misia je splnená, ak má aspoň jeden človek husiu kožu, keď hráme (smiech).

text: Barbora Stuchlíková
foto: Alexandru Moga