Madder Mortem. Foto - Knut Jonas Berget, Camilla Nesset
Kto pozná nórsku skupinu Madder Mortem, vie, že ide o veľkých makačov, ktorí do svojej hudby dávajú úplne všetko a častokrát zo seba žmýkajú tie najbolestivejšie emócie. Napriek tomu, že k svojej tvorbe pristupujú maximálne profesionálne a majú nezameniteľný rukopis, zostávajú stále dobre skrytým diamantom na metalovej scéne. A to už dvadsaťsedem rokov. V januári vydali ôsmy štúdiový album „Old Eyes, New Heart“.
Žiaden iný album v ich diskografii sa nerodil tak ťažko a neovplyvnili ho také tragické udalosti. Počas nahrávania totiž prišla súrodenecká dvojica Agnete M. Kirkevaag a BP M. Kirkevaag o najväčšieho fanúšika a podporovateľa Madder Mortem. Svojho otca. V nasledujúcom rozhovore nejatríme rany, nerozdúchavame emócie. Ak o to máte záujem, vypočujte si album. Rozhovorom chceme len svojou troškou prispieť k šíreniu zvesti o výbornom albume a výbornej skupine, ktorá si zaslúži byť vypočutá.
Ako spomínate na obdobie, v ktorom vznikal nový album?
Agnete: Bola som nešťastná a malo to dopad na to, ako som písala, o čom som písala a čo mi napadalo. Z pohľadu skupiny asi nie veľmi príjemná vec, ale pre hudbu to bolo dobré. Pamätám si, že sme mali veľa nápadov, akurát sme na nich pracovali, skúšali sme rôzne aranžmány, debatovali, či vyskúšať niečo inak alebo sa pohnúť ďalej, a v tom prišiel covid. Nikto nemohol cestovať. Mávali sme síce so skupinou online stretnutia, ale nemohli sme pracovať na hudbe. Nie sme ako Metallica, nemáme vlastné štúdiá s dokonalým vybavením.
BP: A aj keď sme mali online stretnutia, väčšinou sme sa rozprávali. (smiech)
Agnete: Oveľa častejšie sa to zvrtlo na online pivo.
BP: Tentoraz sme do štúdia išli veľmi málo pripravení kvôli covidu a ďalším okolnostiam. Nemyslím, že sa nám to niekedy počas našej kariéry stalo.
To ma celkom prekvapuje. Mne sa zdá nový album premyslený do každého detailu.
Agnete: Hrubú kostru skladieb sme mali pripravenú, ale nemali sme dobre nacvičené naše party. Ak niečo nevieš dobre zahrať, o to viac sa ti predĺži nahrávanie. V štúdiu sme zmenili veľa aranžmánov. Až tam sme niektoré veci mali možnosť počuť inak a s odstupom. Myslím, že to dopadlo veľmi dobre a zlepšujeme sa. Mám pocit, že od albumu „Marrow“ sme začali viac pozornosti venovať myšlienke produkovať si hudbu sami. Veľa sme sa rozprávali o tom, čo je špecifické pre každý jeden riff, čo je zmyslom jednotlivých častí, akú im chceme dať myšlienku. Tiež nám došlo, že sa netreba venovať všetkému, čo vymyslíme. Niečo treba nechať tak.
BP: Snažili sme sa zachovať pôvodnú myšlienku a nenechať sa uniesť ďaleko od nej.
Agente: Je to ako s make-upom. Ak si ho dám priveľa, vyzerám ako hotová katastrofa. Treba nájsť mieru.
Na albume ste použili aj dvadsaťročné nápady. Prečo?
Agnete: Máme nápady, o ktorých sme vedeli, že sú výborné, ale nedokázali sme prísť na to, ako ich spárovať s inými riffmi alebo ako ich použiť v skladbe. Rovnako to bolo pri skladbe „Underdogs“. V slohe je riff, na ktorom sme robili roky a nikdy sme mu nevedeli dať správnu podobu, až sme na to napokon jedného dňa prišli. Niektorých nápadov sa nechceme vzdať, pretože vieme, že sú fantastické. Musíme len počkať, kým dostatočne zmúdrieme, aby sme ich vedeli použiť. Keby sme nemuseli chodiť do práce a mali by sme dosť času a peňazí, vydávali by sme viac nahrávok.
BP: Nikdy sme nemali núdzu o nové nápady. Na niektoré ťažko zabúdame a vždy bojujeme za to, aby sme ich použili. Teraz sme dokonca použili nápady z roku 2004. Nie je ich veľa, ale napríklad v „Master Tongue“ je tvrdý metalový riff a ten je z toho času.
Agnete: Áno, v priebehu rokov sme ho vyskúšali vo viacerých verziách, ale nedarilo sa nám nájsť tú správnu. Aj refrén z „Cold Hard Rain“ je starý. Počkaj dvadsať rokov a budeš počuť, čo sme vymysleli dnes (smiech).
Stáva sa vám, že použijete nápady, ktoré ste pôvodne ani nemysleli vážne?
Agnete: Refrén „The Head That Wears The Crown“. Pamätám si, že sme sa na tom veľmi smiali. Len tak sme blbli a hecovali sa, že skúsime zahrať poriadne tvrdý riff a ako sme hrali, tak sme si zrazu uvedomili, že to vôbec neznie zle. Uvedomili sme si, že asi by sme tento nápad nemali zavrhnúť. Stačilo ho len trochu upraviť. Vo všeobecnosti sa snažíme byť otvorení všetkým nápadom. Skladáme spoločne ako skupina a predtým, ako povieme nie, chceme vyskúšať všetko, s čím prídu ostatní. Niekedy nás prekvapí, že čo pôvodne znelo hlúpo, vyjde výborne.
Kde prišla inšpirácia na skladbu „On Guard“?
Agnete: Bola som navštíviť kamaráta, ktorý pochádza z regiónu Telemark. To je oblasť, odkiaľ je Emperor. Sú tam veľmi dramatické kopcovité scenérie. Keď som sa v skoré novembrové ráno vracala späť, všade naokolo bolo šero a pršalo. Počúvala som AC/DC a mala pustené stierače. A práve na pravidelnom zvuku stieračov je postavený nápad na „On Guard“. Má bluesový nádych. Tým, že som speváčka, väčšinu nápadov dostávam, keď niekam idem autom alebo kráčam alebo som v sprche. BP zasa vymýšľa nové veci, keď sedí s gitarou v ruke.
„On Guard“ je z pohľadu gitary dosť minimalistická skladba. BP, bude ťa baviť hrať ju naživo?
BP: Väčšinu partov asi áno, no práve v tejto skladbe nám hosťuje Richard Wikstrand. Používa slide a ide mu to veľmi dobre. Ja som to nikdy neskúšal, takže budem musieť potrénovať, ale hádam to bude dobré.
Ako sa vám celkovo bude nový album hrať naživo?
BP: Je celkom ambiciózny. Nebude jednoduché zahrať ho naživo. Zvyčajne nejaký čas trvá, kým sa nám podarí spraviť live verziu, ktorá drží pokope. Naše skladby naživo nebudú ako na albume, ale to ani nie je naším cieľom. Dôležité je, aby sme zachovali rovnaký pocit.
Agnete: Jedna vec je, že už je to veľmi dávno, kedy sme ho nahrávali. Budeme musieť dosť skúšať, aby sa nám dostal do svalovej pamäte. Moja rola je v tomto jednoduchšia. Len sa musím snažiť dobre spievať. BP to ale podľa mňa bude mať oveľa horšie. Musí zvoliť správny tón gitár pre živé hranie aj správny zvuk. Zároveň používa pedále s efektmi, aby mohol zahrať aj rôzne sample, perkusie a podobne.
BP: V tomto smere sa nám celkom rozrástla zbierka, takže je toho veľa na zapamätanie. Spievaš, do toho hráš niečo komplikované a ešte musíš v správny čas stlačiť správny pedál. Niekedy stlačím nesprávny a výsledok je veľmi škaredý (smiech). Niekedy sa bojím. Je to výzva, ale potom sa teším, keď sa mi to podarí.
Agnete: Napríklad v skladbe „Marrow“ máme časť, kde BP robí také frenetické zvuky, a to máme v samploch. Ak by tento sampel pustil v nesprávny čas, bolo by to strašné. Alebo v inej skladbe je zvuk, ktorý pripomína lodnú trúbu. Keď ho pustíš, končí debata. Ten tiež nechceš použiť omylom. S nami je to ťažké. Máme širokú paletu výrazov. Raz sú gitary maximálne brutálne, inokedy sú sladké a jemné. Nevystačíme si s jedným zvukom.
Keď sa pozerám na poradie skladieb na albume, vyzerá, akoby ste chceli striedať tvrdšie skladby s pomalšími. Ako ste rozmýšľali nad poradím?
Agnete: Nad tým sme strávili veľa času. Stále premýšľame v rovine albumu. Možno to znie ako klišé, ale chceme poslucháča vziať na cestu, preto nám veľmi záleží na poradí skladieb. Pomalšie skladby znejú pomalšie, ak ich zaradíš za rýchlu skladbu a naopak. Zároveň nechceme dať za sebou dve skladby v rovnakej tónine. Hlavným princípom je, že skladby zoradíme tak, aby mali čo najväčší dopad na tú nasledujúcu. Naša nahrávacia spoločnosť navrhla, aby sme trochu poprehadzovali poradie. Zdalo sa im, že ak zaradíme „On Guard“ hneď za „Coming From The Dark“, bude to priveľa.
BP: Povedali, že to bude z komerčného hľadiska samovražda.
Agnete: Presne! Preto sme si povedali, že by sme sa toho mali držať (smiech). Myslím, že „On Guard“ má oveľa silnejšiu emóciu, keď ide po „Coming From The Dark“. Je ako nenápadný úder do brucha. Asi preto sa naša hudba nedá počúvať ako podmaz. Tiež sme sa snažili dať albumu nejaký príbeh. Hneď od začiatku nám bolo jasné, že „Long Road“ bude posledná skladba na albume. Znie, že má v sebe istý záver. Pre Madder Mortem je to typická záverečná skladba. Máme tendenciu dávať na koniec ťažké skladby, pri ktorých máš chuť si to „hodiť“. Rovnako sme vedeli, že kvôli svojmu textu bude „Coming From The Dark“ otvárať album. Máme už niečo odžité, asi aj preto stále premýšľame v rovine vinylov – strana A, strana B. Cielene sme spravili dlhšiu pauzu medzi dvomi skladbami, kedy by sa mala otočiť platňa.
Na ktorý text na novom albume ste najpyšnejší?
Agnete: Som veľmi spokojná s textom ku „Coming From The Dark“. Myslím, že z umeleckého hľadiska sa mi veľmi podaril. Všetky texty sú pre mňa osobné, no pri tomto sa mi podaril obsah aj forma. V texte sa opakuje jedna časť s menšími obmenami a postupne sa to celé nabaľuje. Je v tom istá striktnosť a výborne funguje s hudbou.
Celkovo som s textami veľmi spokojná. Na scéne sme už dlhé roky a mám to „šťastie“, že texty, ktoré som napísala ako šestnásťročná, sú stále tu. Nie vždy je príjemné ich počuť. Keď som bola mladá, chcela som znieť záhadne, používala som veľa metafor, prestriedala som ich s dôležito znejúcimi slovami, ale po rokoch som si uvedomila, že to bol dosť zbabelý prístup. Chcela som, aby naše texty zneli umelecky, ale ak sa na to priveľmi zameriaš, začneš sa v tom strácať a na konci dňa sa len schovávaš sa múdre slová.
Chcem písať texty, ktoré sú priamejšie, nie sú komplikované a ani preplnené metaforami. Vtedy získajú väčšiu emóciu. Hovoria priamo k ľuďom a jednoduchšie ich vieš zasiahnuť. Tiež ma to núti byť úprimnejšou, čo zasa prirodzene vedie k tomu, že v mojom speve je viac emócie. Jedného slávneho herca sa kedysi pýtali, ako sa stať dobrým hercom. Odpovedal: „Vstúpte to miestnosti a povedzte pravdu.“ Presne to sa snažím robiť. Pravda je oveľa dôležitejšia ako chytrosť. Stále sa však učím nájsť balans medzi potrebou spraviť niečo, čo znie umelecky a úprimnosťou.
Je pravda, že v „On Guard“ je doslova počuť výraz tvojej tváre.
Agnete: Ďakujem, to je veľký kompliment. Bolo to cieľom. S hlasom sa dá spraviť neuveriteľne veľa a netreba ani používať špeciálne efekty v štúdiu. Vokál je najvýraznejšia časť hudby. Je to prvá vec, ktorú väčšina ľudí začne vnímať. Istým spôsobom by sa dalo povedať, že je to primárny spôsob komunikácie a pravdepodobne najjednoduchší. Väčšina z nás dokáže v hlase rozpoznať emóciu, je to vec inštinktu. Preto je veľmi dôležité, aby som do spevu dávala emóciu. Bez nej by to bolo fádne.
BP, čo by si vyzdvihol na gitarách?
BP: Asi tie jednoduchšie časti. Ako sme spomínali, „Cold Hard Rain“ má niekoľko tvrdších partov. Je to kombinácia zvuku aj štýlu hrania. Gitary sme rozdelili do troch vrstiev a vytvorili dojem kostolného organu. Chceli sme dosiahnuť rovnakú silu. Tiež drobnosti v „On Guard“ alebo v „Long Road“. Som pyšný na to, ako som zahral verzie v „On Guard“. Nie je to nič krkolomné, ale nebolo jednoduché zahrať to dobre. Chcelo to veľmi úprimný a priamočiary prístup bez potreby ohurovať.
Agnete: Je to to isté, ako s textami – chytrosť. Ak chceš ukázať, ako šikovne vieš hrať, pokazíš dojem zo skladby.
BP: Predvádzanie sa nebolo nikdy mojím zámerom. Ale musím povedať, že v „Master Tongue“ počuť moju trinásťročnú verziu. Trochu v nej machrujem, ako rýchlo viem hrať riffy. Je to taký relax.
S novým albumom ste strávili dosť času. Aký máte z neho dojem s odstupom času?
Agnete: Keď BP robí mix, posiela nám ukážky a my si ich vypočujeme po odbornej stránke. Nepočúvame hudbu, v tejto fáze sa snažím zamerať na to, čo je zlé, čo nefunguje. Takto to ide dokola, až kým nie je schválená finálna podoba. S albumom som veľmi spokojná, ale je pre mňa ťažké ho počúvať. Je v ňom veľa zo mňa, je emotívny a neviem si udržať odstup. Keď ho počúvam, akoby som to všetko prežívala nanovo. Samozrejme postupom času sa to mení, ale prvé počutia sú ťažké. Nehovorím, že je to zlé, je to len náročné. BP to má ešte ťažšie, lebo robím aj mix.
BP: Áno, sú za tým tisícky hodín. Dva-trikrát som to vzdal a v jeden moment som dokonca o mix požiadal človeka, ktorý mixoval „All Flesh Is Grass“. Ale nevyšlo to, a tak som začal úplne nanovo. Keď bol mix hotový, mal som pocit, že vôbec neznie dobre. Asi pol roka som ten album nemohol ani počuť. Je to ale spojené aj s okolnosťami, ktoré ho sprevádzali. Opustil nás otec, prešiel som si rozchodom,… Viaže sa k nemu veľa spomienok. Ťažko sa mi počúva, tne do živého. Cítim však aj úľavu, že je konečne hotový a teraz si aj ostatní môžu vypočuť, čomu sme sa tak dlho venovali. A je príjemné počuť, že ľuďom sa páči.
Agnete: Pozitívne ma prekvapilo, keď niektorí povedali, že v istom zmysle majú pocit, že album je o nich, že k nim prehovára. To je pre mňa obrovský kompliment. Naša hudba vyžaduje veľa. Od poslucháča si vyberá svoju daň.
BP: Teraz je k nám doba prívetivejšia ako tomu bolo pätnásť rokov dozadu. Ľudia sú otvorenejší rôznym žánrom.
Vy si však konštantne držíte rovnakú fanúšikovskú bázu. Čím to je, že sa vám nedarí rásť?
Agnete: Nie sme veľmi dobrí v komerčnej stránke vecí. Ak nie ste Metallica, musíte si veľa vecí robiť sami. Očakáva sa, že budeme pravidelne aktívni na sociálnych sieťach. V tomto smere sa nám najviac darilo, keď sme pred pár rokmi spustili crowdfuding. Vtedy sme makali na plné obrátky a videli sme, že to má efekt. Musíme však zohľadniť aj naše zamestnania a fakt, že nikto z nás nemá rád tvorbu obsahu na internete. Radi skladáme hudbu a rozprávame o tom, ale už ma unavuje hovoriť do kamery a natáčať videá. Propagovanie nám vôbec nejde a nie sme natoľko úspešní, aby sme si mohli dovoliť najať ľudí, ktorí to za nás budú robiť. Ďalšia vec je, že sme skupina, ktorú nie je ľahké predať ľuďom, ktorí našu hudbu nikdy nepočuli. Nedá sa o nás povedať, že sme starý dobrý power metal alebo niečo podobné. V jednej vete sa nedá zhrnúť, prečo by si nás ľudia mali vypočuť.
BP: Myslím, že ak by si nás vypočuli, našli by niečo, čo sa im páči. Minimálne pár skladieb by ich mohlo baviť.
Agnete: Po albume „Eight Ways“ sme mali dlhšiu odmlku a veľa ľudí si myslelo, že už neexistujeme. Podobne dlhú pauzu sme mali aj teraz. Nedokážeme pravidelne vydávať nové albumy. Jednoducho nám do toho občas príde život. Tým pádom ani na turné nemôžeme chodiť pravidelne. To je škoda, lebo sme si všimli, že predchádzajúce turné nám pomohlo. Sme v pozícii, kedy v určitých kruhoch máme dobré meno, podávame profesionálny výkon, máme dobrú produkciu, ale nezarábame žiadne peniaze. Takže, vítame nápady, čo s tým.
Chystáte k novému albumu koncerty?
BP: Zatiaľ máme potvrdenú účasť na festivale Inferno v Nórsku a ProgPower v Holandsku. Turné pre nás nie je jednoduché. Je drahé, máme bežné zamestnania a niektorí z nás majú deti, ale chcel by som ísť na turné.
Madder Mortem založili v roku 1997 súrodenci Agnete a BP M. Kirkevaagovci. V roku 2018 spustili crowdfundingovú kampaň pri príležitosti dvadsiateho výročia svojho debutu „Mercury“. Vyzbieralo sa viac než dvanásťtisíc eur a peniaze boli použité na reedíciu albumu, ktorý obsahuje aj nové verzie niektorých pôvodných skladieb. 26.januára 2024 vyšiel skupine ôsmy štúdiový album „Old Eyes, New Heart“. V októbri 2024 odohrajú koncert na holandskom festivale ProgPower, kde vystúpi aj česko-slovenská formácia IONS.
text: Barbora Stuchlíková
foto: Knut Jonas Berget, Camilla Nesset (titulná)