Naplno sa to dá robiť, ak hudbu miluješ naozaj, hovorí Adela Melová z Forensick Music

Na slovenskej scéne máme aj ženské zastúpenie, ktoré silne zastupuje našu metalovú komunitu. Adela Melová je dáma, ktorú môžete stretnúť na koncertoch a jej aktivita je aj dobre známa v našom hudobnom online svete. Forensick Music je značka, ktorú jednoducho musíte poznať. 

Ako si si užila tohtoročný Brutal Assault? Videl som, že si mala v svojom stánku aj mladých pomocníkov. Aký bol záujem o tvoj Forensick merch?

Brutal Assault je pre mňa najnáročnejší, takže si ho až tak neužijem, ale vždy sa naň teším. Samozrejme, pár srdcu blízkych kapeliek som si vybehla na chvíľku pozrieť, tentokrát hlavne thrashmetalové skupiny ako SODOM, ANGELUS APATRIDA a SUICIDAL ANGELS a niektoré z mojich deathmetalových topiek – BENEDICTION, HYPOCRISY alebo OBITUARY. Musím si na festivaloch poriadne vyberať, striedame sa, aby každý niečo videl a mal z toho festivalu aj zážitok. Poviem, že je to pre fanúšika ale dakedy peklo. V minulosti sa stalo, že práve hral BLACK SABBATH, EMPEROR alebo SLAYER a my sme v tej chvíli museli baliť stánok.

Samozrejme, treba do metalových aktivít podľa mňa zapájať aj šikovných mladých ľudí. Preto okrem klasicky môjho tatina, ktorý mi je veľkou oporou a pomocou, a to je ešte slabé slovo, som mala tento rok aj novú, mladú posilu, kamaráta Ondra.  Záujem o merch bol tento rok dobrý, bola som spokojná, menej však o CD a LP, o ktoré bol pred pár rokmi na Brutale väčší záujem.  

Predpokladám, že ťa baví hlavne stretávanie sa s ľuďmi a metalová festivalová atmosféra. Kde si bola naposledy len ako fanúšik? 

Áno, určite, aj keď to treba brať tak, že je to moja práca, atmosféra je super a rada vidím trebárs aj po roku mnohých kamarátov, prípadne sa niekedy podarí v stánku podebatiť aj s mnohými zaujímavými ľuďmi, aj zo zahraničia. Na festivaly chodím kvôli svojej práci ako fanúšik už naozaj málo, kedysi to bolo presne naopak, ale pred festivalovou sezónou som napríklad bola na koncertoch IRON MAIDEN a PANTERA v Prahe alebo počas pauzy medzi festivalmi na RAMMSTEIN v Chorzowe. Zatiaľ posledný koncert bol menší blackmetalový koncert v Brezne. No a na jeseň určite navštívim viacero klubových koncertov. 

Čo ťa viedlo k tomu, aby si išla do labelu rangu Forensick Music?  Vieš trocha priblížiť, ako to prebiehalo? 

Viedlo ma k tomu to, že som sa už niekoľko rokov pohybovala v oblasti metalu, v rámci časopisov, organizovania koncertov, ale aj vydavateľstva Metal Age, mala som nejaké skúsenosti a bavilo ma to. A koniec koncov, je to jednak o mojej obľúbenej hudbe. Naozaj som presvedčená, že človek musí túto hudbu milovať a žiť ňou, ak má niečo také robiť naplno (bohužiaľ poznám aj výnimky, no nie je ich veľa). Okrem toho som vyštudovaná inžinierka ekonómie a pri podnikaní, obchodných plánoch a nakupovaní zo zahraničia a mnohých ďalších veciach človek zúročí aj tieto veci. Ono tieto festivaly, nákup tričiek a počúvanie nových CD sú len taká pomyselná čerešnička na torte a tá najlepšia časť mojej práce.

Väčšia ľudí vlastne úplne nevie, čo to všetko obnáša. Hlavne aj menej radostných vecí – plno byrokracie, obchodných záležitostí, papierovačiek, pri zahraničných festoch som zažila veľa niekoľkotýždňových naťahovačiek s úradmi a podobne. Ale aj tak svoju prácu milujem. No aj príprava na festivaly zaberie celé týždne. No a teda keď už som budúcnosť v Rock Harde nevidela dobre, dostala som ponuku od Martina Belobrada, či by som sa nechcela stať spolumajiteľkou Forensicku, keďže on sa začal orientovať iným smerom. Po necelom roku a žiaľ aj nejakých nezhodách som nakoniec od neho odkúpila aj jeho podiel, a odvtedy si to vediem sama s pomocou mojej úžasnej rodinky. Robím to už podľa seba, svojho vkusu, iste si ľudia všimli, že som dosť upustila od metalcore a viac som to priklonila ku klasickému death, thrash a black metalu. 

Nikdy si neuvažovala aj o tom, pokračovať aj vo vydávaní kapiel? Možno len z času na čas podporiť zopár nahrávok napríklad aj z domácej scény? Trocha som aj čakal takúto aktivitu. Predsa len FM bol zabehnutý label a kontakty po celom svete určite sú.

Áno, poviem pravdu, neraz som o tom zo začiatku uvažovala. V tejto oblasti som však nemala až tak veľa skúseností, hoci som získala nejaké v Metal Age a v neposlednom rade v tej dobe chýbali aj financie na takéto projekty. Obávala som sa rizika a potom túto aktivitu v rámci slovenského trhu prevzal Ďurko Haríň a vieme, že to robil výborne.

No a dnes už o tom príliš neuvažujem, pretože sa zmenilo veľmi veľa vecí Ľudia objavujú nové kapely skôr na nete, a poviem úprimne, že naše domáce kapely sa mi žiaľ na e-shope až tak dobre nepredávajú. Fanúšikovia možno radšej podporia kapelu priamo na koncerte. Tiež chodím predávať na festivaly, kde je už väčšina zahraničných návštevníkov. A v neposlednom rade, naozaj veľmi dôležité boli pred povedzme desiatimi rokmi výmeny vlastných vydaní medzi malými vydavateľstvami, vďaka čomu distrá dokázali ponúknuť naozaj málo dostupné produkty a rozširovali svoj sortiment. Aj ja som pred pár rokmi ešte vedela ponúkať CD, ktoré sú takmer nezohnateľné. Zastavili to ale nové colné pravidlá pri mimoeurópskych zásielkach. Ďalšia vec je, že o kapely, ktoré v iných krajinách až tak nepoznajú, je naozaj malý záujem aj od distier a labelov. Na trhu je toho veľa, je to nákladné, čo sa týka času aj peňazí a predaje CD nie sú až tak dobré. A preto Forensick dnes funguje ako distro, ale snažím sa zháňať aj tričká a CD, ktoré nie sú u nás dobre dostupné, prípadne vôbec.  

Svojho času si organizovala aj metalové koncerty a mala vlastnú agentúru Apocalypse Booking. Sú tieto tvoje aktivity nadobro preč? Máš aj nejaké silné spomienky na niektorý z  tvojich koncertov?

Nemôžem s istotou povedať, že nadobro, to určite nie, možno sa ešte niekedy do organizovania nejakej tej akcie zapojím, to vylúčiť nemôžem. No po niektorých menej vydarených akciách, kde prišlo naozaj málo ľudí (napríklad VOMITORY v Bratislave alebo CARNIFEX v Žiline), už bola na mieste opatrnosť a preto tých zorganizovaných koncertov bolo oveľa menej. No a nakoniec prišla pandémia a dlhá pauza a tak nejako aj prerušenie kontaktov a vzťahov s promotérmi, ktoré boli budované roky.

Na väčšinu koncertov mám pekné spomienky a aj veselé zážitky z nich. Námatkovo môžem spomenúť napríklad to, keď ELUVEITIE v košickom Collosseu kúpili stovky vodiek pre ľudí, nenormálne perfektnú afterparty PRO-PAIN v Brezne, kde sa kapela úžasne zabávala s fanúšikmi, ako mi mnohými obávaný Karl Sanders z NILE s úsmevom kýval, keď ma uvidel pri druhom našom koncerte, alebo spomienky na perfektných ľudí z VADER, EXODUS , MALEVOLENT CREATION, DYING FETUS alebo SUFFOCATION, tí všetci boli veľmi milí a pohodoví, bola s nimi sranda. Rovnako aj SABATON, ktorí už vtedy boli veľkou kapelou, ma veľmi milo prekvapili ako ľudia. Takisto som rada, že som mala možnosť spoznať perfektných ľudí z našich najväčších klubov, či už to bolo košické Collosseum, ktorí nám vždy výdatne pomáhali a bez ich pomoci by to určite nebolo až tak dobré, alebo bratislavský Randal. No a asi úplne najviac si cením spomienky na koncert EXODUS a SUICIDAL ANGELS. 

Adela Melová a Terrance Hobbs zo Suffocation. Foto – archív AM

Slovenský underground. Osobne sa tu poznáme skoro všetci. Mne osobne vadí pár vecí, ale som myslím dosť tolerantný človek. A v podstate je mi aj jedno a nech si robí každý čo chce. Aký je tvoj pohľad na našu domácu scénu?

Ach, áno, toto je ťažšia téma. Myslím si, že tie vzťahy na scéne určite nie sú momentálne nejaké zlé, silné priateľstvá, pekná atmosféra na akciách, veľa perfektných a dobrých ľudí… Aj keď poviem úprimne, hlavne viac do minulosti, bolo aj niekoľko intríg, ohováračiek, podrazov, situácií, keď sa ľudia oklamali aj o peniaze alebo podobne, mali veľké spory, nie raz som bola sklamaná. Niektoré veci sa ma priamo týkali, niektoré som len sledovala.

Hlavne pred rokmi, aj keď som sa angažovala, bola som predsalen stále mladá, naivná fanúšička, ktorá strácala ilúzie. Ale bežný metalista toto dúfam nepocíti a myslím, že je to už aj o čosi lepšie. No a čisto, čo sa dneška týka, ma mrzí, ako sa niektorí ľudia, metalisti, nie sú výnimkou, dokážu na smrť pohádať kvôli politike. Ale nechcem to maľovať až tak čierno, drvivá, naozaj absolútne drvivá väčšina ľudí na scéne sú úplne super ľudia a veľmi rada ich stretávam na akciách a veľmi sa na nich teším. A čisto môj subjektívny pohľad je, že až na tie nezmyselné a niekedy naozaj smutné hádky hlavne na sociálnych sieťach, je to asi lepšie ako v minulosti.    

Martin je celkom centrum slovenského metalu. Viacero kvalitných kapiel, fenomén Hirax, známy rockový klub vo Vrútkach, dinosauri z Metal Age a ešte si tam spomínam na kamennú predajňu a internetový obchod jedného staršieho pána. Meno mi normálne vypadlo. Jaj Markman, už viem. Tiež už si budem musieť nasadiť ginko, haha. Čo je teda u vás v meste nové? Stretávaš sa s niekým z martinskej scény?

Áno, Martin bol jednou z bášt slovenského metalu už v 90-tych rokoch a snáď nikde inde nie je medzi metalistami na celom Slovensku toľko známych distier a e-shopov ako u nás. Trošku sa nám to v Martine a Vrútkach konečne rozbehlo (hlavne vďaka akciám v RC Mlyn), na záver roka sa tu chystá niekoľko naozaj zaujímavých metalových koncertov, prakticky každý víkend bude nejaký. Tak, v Metal Age som pracovala niekoľko rokov, keď som bola šéfredaktorka Rock Hardu.

S chalanmi, ktorí teraz vedú z Metal Age, sa stretávam aj na festivaloch (OK, oni nie sú väčšina z Martina, ale keď hovoríme o Metal Age ako tradičnej martinskej značke, smiech), ale vídam ich aj na koncertoch, dovolím si povedať, že máme pekné vzťahy, napríklad s Vilom sme sa veľmi dobre porozprávali na Obscene.  Takisto s Duškom, ktorý je dlhé roky spojený s Metal Age. Viacerých tiež stretávam na koncertoch, a vždy s nimi veľmi rada pokecám, môžem menovať hlavne Viťa a Hiraxa z RAMCHAT,  Ľuba z LUNATIC GODS alebo Doctora z EDITOR. S nimi mám osobne z martinskej scény asi najlepšie vzťahy a vždy sa na nich teším.

Viem, že vzťahy na tejto staršej martinskej scéne síce nie sú dokonalé, ale ja mám všetkých týchto menovaných rada a mám s nimi len dobré skúsenosti. Mladšie metalové ročníky nepoznám. Čo sa týka Markmanu, tam som si kupovala svoje prvé cédečká, sprevádza ma celý metalový život. V súčasnosti už ale žiaľ kamennú predajňu nemá. 

Predstav prosím tvoju súčasnú novinársku aktivitu. Prispievaš ešte  niekde svojimi článkami?

Áno, som stále šéfredaktorka webzinu Metalirium, ktorý som založila v roku 2004 a budúci rok oslávi neuveriteľných 20 rokov. Po istej dobe sa mi však stalo to, čo sa stalo po dlhých rokoch aktivity viacerým, a to je dosť veľké vyhorenie, čiže tá moja aktivita už niekoľko rokov nie je taká, ako by mohla byť.

Naozaj to už beriem ako koníček, ani zďaleka tak vážne, ako som to brala v Rock Planete a v Rock Harde. Každý si na Metaliriu píše to, čo ho baví a uzná za vhodné, samozrejme, ak sa to týka metalu. Nikomu neprikazujem, že má napísať to a to, lebo túto recenziu mať musíme. Veď ja sama im nejdem príkladom, niekedy nenapíšem nič aj pár mesiacov, pretože mám jednoducho iné povinnosti a nebudem do toho nútiť ani seba, ani nikoho iného.

Čítanosť Metaliria v prvých rokoch existencie, keď som bola  ako študentka naozaj extrémne aktívna, sa už síce nevráti, ale naozaj aj dobrovoľná práca pre metalovú scénu má svoje medze a nemôže jej ustupovať každodenný život. Hlavné je, aby nás to bavilo a radi podporíme akcie alebo kapely, ktoré sa nám páčia. Ale nič nasilu. No a tiež sa snažím hľadať nové, mladé talenty do Metaliria a trošku ich niečo naučiť. 

Chceš trošku zaspomínať na časy Metal Hammeru a následne obdobia v Rock Hard a  Rock Planet?

Na Metal Hammer CS si až tak zaspomínať nemôžem, lebo keď začínal, bola som ešte dieťa a keď končil, mala som obdobie objavovania metalu. Až rok po jeho zániku som si kúpila prvé Sparky.

Ale k číslam MH som sa dodatočne dostala a musím spomenúť jeho prepojenie s mojím prvým pôsobiskom – Rock Planetom. Práve šéfredaktor Metal Hammeru Braňo Mathe ma na základe mojej práce v Metaliriu oslovil s ponukou stať sa šéfredaktorkou nového vznikajúceho časopisu, ktorý mal nadviazať na Metal Hammer CS. Majiteľmi boli ľudia, ktorí riešili grafiku pre MH.

Bola to zaujímavá skúsenosť, veľa som sa naučila, veľmi veľa vecí som sa bola nútená naučiť „za pochodu“, bez predošlých skúseností. Riadiť redakciu v časopise, ktorý bežne dostať v stánkoch, bolo niečo úplne iné. Bohužiaľ som sa ale stretla s tým, že niektorí ľudia mali problém s tým, že som mladučká žena, ktorá podľa ich názoru „prd môže vedieť o tejto hudbe“ a tiež som nemala až tak voľnú ruku, čo sa týka obsahu. Ani som nevidela finálny výsledok pred tlačou. 

Bolo cítiť, že sme metalová redakcia a vydavatelia chcú mať v časáku viac rocku, preto tá rocková časť niekedy kvalitatívne zaostávala. Keď si pozriem staršie čísla Rock Planetu, vidím tam aj veľa kiksov (nemyslím teraz gramatických), ktoré by som dnes už nespravila alebo nepustila von. Napriek tomu si časopis našiel svojich čitateľov, predaje boli v najlepšom období v niekoľkých tisícoch. Mimoriadne ma potešilo, keď sa mi stalo, že za mnou prišiel po mnohých rokoch na niektorom koncerte mladý človek, či som Adela, a že on na Rock Planete vyrastal a veľmi sa mu páčil. Žiaľ Rock Planet stretol osud Metal Hammeru, šetrenie na papieri sa nevyplácalo, reklám nebol dostatok a redaktori prestali dostávať honoráre.

Rock Hard, to bol môj splnený sen a dodnes sa mi o tom sníva. Veľmi som po konci Rock Planetu chcela, aby bol na Slovensku poriadny metalový časopis, tak sme do toho išli spolu s majiteľom Metal Age. Dala som do toho veľmi veľa energie a celé srdce a keď sa pozriem na tie čísla, ktoré sme s redakciou vytvorili (posledné bolo č. 11), naozaj budem neskromná, ale som na ne hrdá. Predaje však neboli až tak dobré ako pri Rock Planete, hoci kvalitatívne ten časák bol fakt niekde inde.

Na rozdiel od Rock Planetu som si obsah tvorila sama, necítila som žiadne tlaky, začiatky sa niesli v znamení mimoriadneho nadšenia a elánu, viac som robila prácu šéfredaktorky a menej som písala. No starala som sa aj o iné veci, ako distribúciu a zháňanie reklám.

 Skončilo to na tom, že človek v postavení šéfredaktora a manažéra kadečoho ďalšieho jednoducho nemôže v profi časopise pracovať zadarmo, musí aj z niečoho žiť a platiť účty. Robila som to úplne naplno a nemohla som odpracovať povedzme vyše 200 hodín na jednom čísle len z nadšenia. Popri normálnej práci sa to proste nedá zvládnuť a polovičato som to robiť nechcela. Vydržala som dva roky s nádejou, že sa niečo zmení, ale pred mojím odchodom nebola vyhliadka ani na honorár vo výške minimálnej mzdy.

Aj keď som tú prácu milovala, nemala som inú možnosť ako odtiaľ odísť, s Rock Hardom som sa musela rozlúčiť s veľkým ťažkým srdcom. A so mnou odišla aj drvivá väčšina redakcie. Potom ho robili vo väčšine úplne iní ľudia, akurát Dodo z GALADRIEL sa neskôr doň vrátil. Ale neľutujem pôsobenie ani v jednom časáku, bola to pekná doba aj dobrá skúsenosť. 

Adelka, vieš hrať na nejaký hudobný nástroj? Mala si niekedy takéto záujmy?

To veru neviem. Najlepšie mi to šlo asi s klavírom, na gitaru som vydržala hrať asi dva dni, potom som to s mojimi malými rukami a citlivými prstami vzdala. Skôr som ako dieťa kreslila, ale nakoniec som sa našla v písaní. 

Okrem metalu, čo je tvoje ďalšie veľké hobby?

Momentálne je mojím najväčším hobby okrem metalu príroda a cestovanie. Rada chodím na prechádzky do našej krásnej prírody, mám šťastie, že žijem v takom nádhernom kraji, z ktorého mám blízko trebárs aj Tatry. Rada tiež spoznávam nové miesta. Cestovanie je veľmi zaujímavé, nebavia ma trebárs dovolenky, na ktorých by som bola stále zavretá v rezorte, ja chcem vidieť a spoznávať. Keď je viac času, rada čítam knižky, hlavne detektívky a tiež si rada  pozriem dobrý športový zápas. Od detstva úplne milujem hokej, ale veľmi rada si pozriem napríklad aj dobrý futbal.  

Moja klasická „klišé“ otázka, ale mám ju rád. Ktoré sú tvoje TOP 5 albumy všetkých čias?

Och, toto je tak strašne zákerná otázka, ktorú fakt nemám rada (smiech). V posledných rokoch počúvam najviac thrash a old school death, ale boli aj obdobia blackmetalové alebo powermetalové. Skúsim teda moje dlhoročné stálice:

IRON MAIDEN – Somewhere in Time (ťažko mi je vybrať obľúbený album od MAIDEN, pokojne to môže byť aj Powerslave, Seventh Son… alebo Number of the Beast. IRON MAIDEN musí byť). 

BATHORY – Twilight of the Gods

IMMORTAL – At The Heart of Winter

PANTERA – Cowboys From Hell 

SATYRICON – Nemesis Divina 

Ale trošku ti to ešte rozšírim, pretože v tejto prvej päťke mi chýba death a  thrash. Kapely, ktoré jednoznačne počúvam najviac posledné tri roky, sú napr. BATHORY, BENEDICTION, ASPHYX, MEMORIAM, TESTAMENT, SODOM. 

Ktorý je tvoj posledný hudobný objav?

Nie je to úplne nová kapela, ale ja som sa k nej dostala až teraz – EVIL INVADERS. Perfektný speed/thrash ako vystrihnutý z 80-tok, ich posledný album je neskutočne pestrý a chytľavý. Videla som ich prvýkrát naživo počas tohto leta a úplne ma dostali. No a ešte ASINHELL, perfektný death metal, prekvapivo s Michaelom Poulsenom z VOLBEAT na gitare. 

Nejaké tvoje  plány s Forensick? Na čo sa môžeme tešiť?

Plánov je určite dosť, žiadne radikálne zmeny sa však čakať nedajú. Môžem spomenúť napríklad várku tričiek, ktoré som si dala vytlačiť na želanie v Season of Mist. Na slovenskom trhu sa absolútne nedajú zohnať a vzácne sú prakticky aj v Európe. Spomeniem napr. BRODEQUIN, PATHOLOGY alebo NUCLEAR ASSAULT. Smeruje ku mne aj ďalšia várka veľmi zaujímavých tričiek z Anglicka. Veľa toho pribudne pred Vianocami. Samozrejme, väčšina bude v štýle death, thrash, black metalu, ako je u mňa zvykom.  

Pozrite si aktuálnu ponuku shopu Forensick Music.

Ďakujem pekne za tvoj čas. Nabudúce ťa pozývam na kafe. Pokojne  tvoje slová na záver…

Veľmi pekne Ti ďakujem, Dodi, za priestor a možnosť, ako aj podporu. Tiež chcem poďakovať všetkým ľuďom, ktorí ma akýmkoľvek spôsobom podporujú a tiež, tým, ktorí stále podporujú slovenské distrá a akcie. Ľudia, nehádajte sa kvôli banalitám, neživte konflikty, hľadajte veci, ktoré vás spájajú a nie, ktoré vás rozdeľujú. Vážte si maličkostí, krásy života a ľudí, ktorí vás majú radi. Na to kafe sa teším a verím, že sa najbližšie mesiace uvidíme na nejakom koncertíku.

text: Dodi Košč
foto: archív Adely Melovej