UGRozhovory

Martin Lukáč: Posledných desať rokov Nomenmortis bolo najlepších

Pevným pilierom slovenskej metalovej scény a undergroundu je nepochybne Martin Lukáč. Ako bývalý frontman košickej death – grindovej bandy NomenMortis a ako skúsený metalový novinár sa pekne rozpísal. Som veľmi vďačný za tento aktuálny rozhovor. S rešpektom a odhodlaním som k tomu aj pristúpil. Výnimočne nechávame v prepise „blogérske smajlíky“. Dámy a páni. Nech sa páči…

Martin ahoj. Hneď na začiatok sa ťa spýtam na tvoju prezývku Henych. Volá ťa tak ešte v dnešnej dobe niekto? Predpokladám, že to meno vzniklo niekde v pivnici alebo skúšobni pri hudobno-veselých radovánkach.

Ahoj, Ďodi. Čo ti poviem, ľudia, ktorí ma tu u nás poznajú od začiatku 90. rokov, mi už inak nepovedia. Prinajmenšom štvrťstoročie sa pri zoznamovaní predstavujem ako Martin alebo Maťo, mne sa stalo, že ma kedysi pradávno Henych volala aj jedna kočka, s ktorou sme načali (a nespečatili, lebo nebolo kde, s týmito záležitosťami som nikdy nechodil niekam do skúšobne a podobne) akýsi vzťah, a to už proste nebolo dobre, v podstate signál, že to nemá budúcnosť 😀

Prezývku vymyslel Kraťas (Ivo Krátký, Draco Hypnalis), ktorý ma z videnia poznal z Blšáku, ja som s bradou začal skôr než Joe Ptacek (R.I.P.) a tu na čs. scéne mal túto úpravu ksichtu už od začiatku vieme kto.

Nie som audiofajnovka

Ako vyzerá tvoj obyčajný pracovný deň? Máš tam priestor na počúvanie tej správnej muzičky?

Ráno vstanem, zapnem počítač a venujem sa korektúram, prekladom a podobným záležitostiam. Keď je toho akurát poslabšie, čo býva vždy, keď svet ľudí práce ide z krízy do krízy :-D, píšem nejaké veci, ktoré účty nepoplatia, prípadne sa takto prejavia vo vzdialenejšej budúcnosti. (Ale napr. Monstronomicon som písal hlavne po neskorých večeroch, hodinu a pol, dve hodiny a nazbieralo sa to. Raz sa prišiel chudák sused spýtať, našťastie slušne, že či musím hrať na bicie o pol jednej v noci, ja totiž do klávesnice dosť rúbem.) Hudbu počúvam v podstate stále, pokiaľ som v „pracovni“, je jedno či píšem alebo si niečo čítam. Mám minivežu a PC, mne to stačí, nie som nejaká audiofajnovka 😀 Ešte chcem niečo na kazety.

Poďme trocha do dávnej minulosti. Asi prvýkrát ťa registrujem okolo roku 1993. Vynoril si sa na pódiu v košickej Barci ako spevák Nomenmortis. Spadla mi sánka a to ste ešte nezačali hrať, haha.  Máš nejaké video záznamy z týchto koncertov? Respektíve prezeráš si niekedy fotky a nostalgicky spomínaš na toto obdobie?

Ak to bolo v roku 1993, tak to ledaže som tam bol na nejakom koncerte ako fanúšik, odhadujem, že s Nomenmortis sme tam hrali prvýkrát v septembri 1996. O videozáznamoch nič neviem, vtedy sa nedali robiť tak jednoducho ako dnes, keď si každý na svojho chytrého čínskeho priateľa môže točiť, čo len chce. Fotiek sme tiež extra veľa nenarobili, to ešte boli časy filmov, fotoservisov a všetkého okolo toho, ale nejaké mám. Nesedávam s rukami zaborenými do nich a slzami v očiach, ale keď som ich teraz po rokoch zase potreboval vidieť a dať dokopy, dosť som sa bavil na spomienkach na staré časy a na tom, čo za držky na odpis sme boli 😀 

Myslava, 1994

Monstronomicon už nezoženiete

Všetko okolo tvojej kapely a košickej scény v 90-tych rokoch si pekne pospomínal v tvojej knihe Monstronomicon. Fakt výborná práca a sumarizácia udalostí. Odporúčam každému nejako siahnuť po tejto knihe. Viem si predstaviť koľko bolo za tým práce. Ako to vnímaš s odstupom času? Boli aj také spomienky, ktoré si si radšej nechal pre seba?

Vďaka, som rád, že to takto hodnotíš a oceňuješ, nie že by som tým išiel vstupovať do dejín a užívať si potlesk a oslavovanie, ale keď sa do takého niečoho pustíš s tým, že „keď to nespravím ja, nebude to nikdy“, onedlho zistíš, že ťa to baví a robíš to rád. Ak to baví čitateľov, je to odmena za prácu, ktorej nebolo málo, ale tvorba je v zásade potešenie, čo ako hudobník vieš aj sám. S odstupom času som rád, že som sa na to dal a reedícia všetko korunovala. Stálo to za to, boli aj stresy, hlavne pri ufinancovaní v podstate dvoch projektov, ale vo výsledku, keď ti pred barákom pristane paleta s knihami, ktoré teraz už majú tvrdú väzbu, je všetko predtým nepodstatné. Nejaké spomienky som vyhodil, povedal som si, že už nezaujímajú ani mňa a kašlať na to, a nejaké veci, na ktoré s odstupom času asi aj ich aktéri spomínajú s tým, že to fakt nemuselo byť, som tam neťahal, lebo sa to ani nehodí. Je iste fajn, že oba náklady sú vypredané, kto otáľal, už knihu nezoženie.

Si v kontakte napríklad ešte s Ivošom /Draco Hypnalis/ alebo ostatnými bývalými členmi? Je aj niekto „urazený“ ? Pýtam sa zo svojej skúsenosti, pretože v kapele sa môže udiať čokoľvek.

S Kraťasom sme v kontakte, raz do roka aj s ďalším kamošom prídu na pár dní zo Zlína a chodíme po výletoch plus na rôzne pivá, lebo toto je jeho, vypracoval sa na znalca a kto chce skúsiť nejaký vymakanejší štýl než taký typický ležiakový, nech si s ním sadne do dobrého pivovaru a dá na jeho odporúčania. Plus debaty, len tam treba vedieť to, že rozpráva hlavne on. Ak niekoho urazilo, že bol v kapele s takou ničomnou osobou, tak to celkom neviem, čo s tým, ale hádam ubehlo dosť času na to, aby to rozchodil 😀 Niektorých bývalých členov som nestretol roky, iných stretávam, niekedy zaspomíname aj na staré časy, ale skôr sa bavíme o tom, ako ide život a akí sú z nás už „ujovia“.

Robil som hudbu, akú som nevedel zohnať

Staral si sa vždy svedomito o svoju kapelku. Vydali ste 4 plnohodnotné albumy a niektoré aj v exotických firmách. Ktorý album Nomenmortis máš proste najradšej?

Holt, niekto to urobiť musel a keďže som na tieto veci bol disponovaný najlepšie, robil som ich podľa svojich možností a výsledky boli. Štyri albumy, mini, splitko a čerstvo demo z roku 1994 na CD, to je myslím slušné obzvlášť s prihliadnutím na to, ako to u nás fungovalo. Rád mám všetky albumy, každý pre niečo iné. Mal som to takto „chcem nejakú hudbu, ale nemám ju kde zohnať, tak sa pokúsim urobiť ju s nejakými ľuďmi.“ Myslím, že sa to tak všeobecne podarilo, ale povedzme, že na poslednom albume sú aj cca dve skladby, ktoré sú u mňa za 10/10, lebo v nich je úplne presne vystihnuté, o čom Nomenmortis bol. 

Mne sa najviac páčilo obdobie, kde hral na bicie Robo Kuzma, gitara Alex Sucháček a Peťo Sabo. Boli tam linky Morbid Angel a u nás v prešovskom ABC klube ste zahrali od nich cover Day Of Suffering. Bola to temnota a krása. Existujú nejaké nevydané skladby či dokonca demá z tohto obdobia?

Z tých čias nie je nič, my sme ešte v zostave so Šaňom mali deväť skladieb na ďalší album, ale asi sa z toho nič nepoužilo a „The Day…“ je už autorsky hlavne vecou gitarovej dvojky Peťo Sabo a Maťo Oravec. Šaňo tam nahral tri bonusové kusy, tak, že nikto by to od neho lepšie neurobil. Po Maťovom odchode sme nahrali dve nové veci v garáži na pásku, mal som miesto za „Destroy Future“ od Mordum. Kazetu som požičal Robovi a pohltil ju čas. Keď už je o tom reč, kapely nech si covery hrajú radšej len v skúšobni a robia tak, aby sa im ich autorské veci vyrovnali, ja keď si spomeniem, že sme hrávali taký materiál, aký bol na debute, a aj tak publikum hulákalo „Kataklysm!“, tak je mi z toho kyslo 😀 Ono to u nás tak do roku 2007 bývalo tak, že na jeden zrealizovaný materiál pripadal jeden „skartovaný“.

Nomenmortis

Teba samozrejme tiahlo do zúrivého grindu. Máš to najradšej takto, to viem. Spojil si sa s Adamom Prokopom /Cruent/ a vytvorili ste na dlho sympatickú nielen pódiovú dvojicu. Nebola ešte šanca, dať to po rozpade znova dokopy? 

Brutálny death(grind) metal, tam som to hodlal ťahať. Vtedajšia zostava začala veci cítiť blackmetalovo, tak sme išli od seba a každý mohol byť spokojný na svojom. Išiel som za Adamom, lebo „keď už on nebude vedieť ako na to, potom nikto“. Vedel, posledných desať rokov Nomenmortis bolo najlepších. Ľahkých vôbec nie, ale inak ľudská aj „umelecká“ pohoda. Skladateľ na jednotku a nápady na spestrenie tiež sypal. Nomenmortis sme uzavreli albumom z roku 2011, oficiálny koniec je jar 2012, nech je komplet dvadsať rokov. Dávať to znovu dokopy by nebolo dobré, na viac ako „rekreačné“ hranie by to časovo nevydalo. Kapele sa musíš venovať na 100 %, inak v nej len topíš financie, ktoré ti treba inde. Okrem toho fyzicky by som to už vokálne vôbec nedával. Pokiaľ ide o aktívne hranie, považujem sa radšej za „vybúreného“, Adam a Neptun majú svoje kapely či projekty, Cruent fachčí tak veľmi ležérne popri Adamovej rodine a záhrade 😊, Dominion Of Suffering o dosť viac, tam sa stará Neptun a zjavne vie ako na to.

Niekde som zazrel, že pôjde von nejaká reedícia starého materiálu. Povedz prosím niečo o tom? 

Teraz 22. septembra vyšla u čínskych Huangquan Records na CD reedícia dema Twilight Of Humanity (august 1994, 8 skladieb). Aby toho bolo viac, prihodil som 4-skladbové demo z januára 1994 a jednu skladbu z jesene 1993, nech je na CD aj Kraťasovo basovanie. Celkom ma prekvapilo, že má niekto záujem vydať toto, ja som po takej možnosti vôbec nepátral. Dvakrát to vyšlo na kazetách, cca v roku 2000 v Thajsku, pred troma rokmi v SK/UA spolupráci. Ponuka prišla v máji, CD sú už doma, kto chce, nech si o to rýchlo píše, nie je toho toľko, aby mi to muselo doma zacláňať roky. 

Nomenmortis

Tvoja osoba je známa aj ako osoba kvalitného metalového novinára. Vieš svojou recenziou kapelu aj trocha povzbudiť a napísať tak, aby si čitateľov zaujal. Dobre si pamätám slovenský Metal Hammer a tvoje práce pre nich. Ako si sa do redakcie dostal? Bol tam nejaký konkurz či stačili referencie?

Vďaka za uznanie, vždy som to bral ako bokovku popri kapele a dnes ako „dobročinnosť“ v miere, akú si môžem dovoliť, ale ak to ľudia berú, som rád. Aj keď je pravda, že niekde inde ako na Slovensku by z toho mohlo byť zamestnanie možno ešte dnes. Alebo aj nie, je možné, že s rozmachom internetu táto loď odplávala.  Aby nebol omyl, Nomenmortis nebola kapela, ktorú si založil „hudobný publicista“, aby si niečo „dokazoval“, mali sme demo skoro rok predtým, ako som strčil nohu do redakcie MHcs a že som predtým niečo napísal do novín alebo fanzinov, čo už, stalo sa, nebol som jediný, kto sa takto pošmykol 😀 Zrejme to celé naštartoval profilový článok o KE scéne z novembra 1994. Tam išlo o to, že vtedajšia redakcia si nevedela dať rady so žánrami ako death metal a podobne, ani neviem, či sa vtedajší šéfredaktor Braňo Mathe kdesi domákol, že som niečo uverejnil, ale hádam na prelome rokov 1994/95 navrhol, či by som neskúsil niečo napísať a skraja leta som si potom bol po prvé disky na recenzovanie. Nasledovali väčšie články atď. a v septembri 1996 sme tam s Marcelom Mariščákom nastúpili na civilku. Akurát som bol po výške bez roboty, tak sa mi to hodilo. Bolo veľa zážitkov a táto „redaktorčina“ bola aj veľkou školou. 

Chuck Schuldiner bol maximálne sympatický chalan

Máš nejaký nezabudnuteľný rozhovor ktorý si vykonal? Boli aj nejaké osobné stretnutia s niekým, pred kým sa ti trocha triasli kolená?

Pamätám si, že prvý rozhovor po telefóne bol s Christoferom z Therion a bolo treba rýchlo sa dostať do nejakej praktizovanej angličtiny. Niekto z Hecate Enthroned mal zase dobrodružnú waleskú angličtinu, americké prízvuky sú tiež niekedy také „špeciálne“. Dobrý rozhovor bol so System Of A Down naživo v Prahe, bavilo ich to, lebo som sa nepýtal len na to, na čo sa pýtali všetci. Škoda je rozhovorov s Cryptopsy, Master alebo Slayer, tie už nemali v čom vyjsť. Osobné stretnutie s Jeffom Hannemanom bolo ťažko v pohode, aj keď som sa na jednom mieste zakoktal naozaj dokonale. A Chuck Schuldiner bol maximálne sympatický chalan bez akýchkoľvek manierov. Pravda je, že nestretol som nikoho, kto by sa pri rozhovore prejavil ako kretén.  Povedzme, že Barnes pri druhom pokeci bol trochu bez nálady a na pol huby, Trey Azagthoth zase Mareka Hockeya, čo s ním robil interview, „karhal“, že sa pýta príliš všeobecne. Rád som robil rozhovory faxom alebo listom, bolo s tým menej roboty a napríklad Vital Remains boli takí nadšení z toho, v akom sú magazíne, že ma pozvali do UH na koncert. Pre Deranged to zase bol prvý rozhovor do farebného oficiálneho časopisu, z toho boli hotoví. Je na čo spomínať. 

Myslím, že už po rozpade MH som ťa raz s Ľubom Trónom /vtedy tiež spolupracovníkom MH/ navštívil u teba doma. Z igelitiek si vysypal množstvo promáčov a my sme sa v tom hrabali. Boli tam pecky od Nuclear Blast a podobne. Vlastne sa ani nemám k tomu čo opýtať. Len som sa chcel podeliť s touto spomienkou, haha. Predpokladám, že si zásoboval partiu novými nahrávkami. A možno sa na to dali baliť aj dievčatá, haha. 

Je pravda, že dosť vecí z tých čias mám dodnes v promoverziách a keď prišiel z Relapse Mortician „Hacked Up For Barbecue“ ako originál CD, bolo mi jasné, že ho nenechám váľať sa po redakcii, aby sa „presťahoval“ o dve ulice ďalej do regálu v obchode. Partiu som zásoboval, to je jasné. Vtedy bolo veľa kvalitných vydavateľstiev, niektoré to už zabalili, pri iných sa čudujem, ako zmenili orientáciu napr. z black metalu na kadejaké juchačky, ale chápem, že jesť sa chce a účty platiť treba.  Čo sa týka dievčat, myslím, že ani v tých časoch som si nejakú tú „ľudovú veselicu“ nevybavoval tak, že by som mával cédečkami. Vieme, že aj nejednu dámu takáto hudba zaujíma, ale podľa mojich skúseností treba voľačo navyše a rôzni sa to od prípadu k prípadu, aj po troch desaťročiach sa stane, že si povieš „hm, tak som sa zase niečo naučil a teda čumím“ 😀 

V tom čase si chodil z času na čas do prešovského rádia Flash a bol si hosťom Rockparády. Viedli to tam nezabudnuteľní Dano Jordán a Peťo Kertvel. Pospomínaj prosím trocha na tieto časy a týchto dvoch srandistov. 

S pánmi bolo veselo, s Danom sme pobehali aj nejaké koncerty, Cannibal Corpse v Uherskom Hradišti a podobne. Tie rádiové časy sa začali už v Rádiu Kiks, tam to robil Oto Novák. Vtedy sa stalo, že prišiel balík z Osmose, nový riaditeľ ho otvoril, uvidel pentagram a všetko to hodil do koša. Vo Flashku sa dalo blbnúť, tam to občas bola komédia s hudobnými vložkami. Raz bola debata, že čo by kto chcel v živote dosiahnuť, tak som zacitoval od L&S „chcel by som byť taký báči, čo sa všetkým ženám páči“. Bolo z toho po Košiciach dosť dlho veselo, ale občas sa niečo podarilo 😀

Monstronomicon

Poďme trocha aj do súčasnosti. Kam momentálne prispievaš vlastnými článkami?

Aktuálne asi iba Metalopolis.net, občas nejaký promotext pre niekoho iného. Tuším mi to aj stačí, v recenziách ťažko vymyslieť niečo nové a dlhšie texty ani nezvažujem, už som spomínal, že na Slovensku je táto spisba len v rovine charitatívnej činnosti. 

Pracuješ alebo pracoval si textovo či návrhmi obalov pre nejaké iné kapelky? Tvoje kresby pre obaly Nomenmortis boli originálne.

Nejaké texty som napísal pre Cruent, Dominion Of Suffering (Dominion of Suffering – Encyclopaedia Metallum: The Metal Archives (metal-archives.com), Sik Salvation a Disconsolate (Disconsolate – Encyclopaedia Metallum: The Metal Archives (metal-archives.com). Možno bolo ešte niečo, ale nespomeniem si. Urobil som nejaké logá pre kapely a takisto obal a nejaké obrázky do „bookletu“ prvej nahrávky Dominion Of Suffering, tam som to sfúkol asi za poldruha hodiny, jednoduchá čb stará škola. Pre Nomenmortis som si časom vytvoril štýl inšpirovaný starými drevorezmi a rytinami, keď nič iného, vyzeralo to medzi 20 BDM námetmi u niekoho v distre prinajmenšom inak. Od roku 2011 mám natiahnutý a zatónovaný papier na doske, ak príde jeho čas, tak to už bude na obrázky pre novú knihu, napísaná už je, tak sa treba pohnúť.

Lupienky od Exodus v Collosseu

Je škoda, že košické Collo nejako s koncertami stagnuje. Máš nejaké info ako tam stoja?

Koncerty stagnujú, lebo celková situácia je na riť a ešte nejaký čas bude, ľudia si nedávny čínsky produkt evidentne obľúbili. Aktuálne sa dajú robiť hlavne domáce akcie za podmienok, ktoré si nevymyslel klub a každý nech berie alebo nechá tak, žiadny majiteľ podniku si nelajsne likvidačnú pokutu len za to, aby ho všetci milovali. Collo je navyše na takom lukratívnom fleku, že prinajmenšom pár rokov dozadu boli snahy o to, aby priestor získal nejaký ten papaláš, ktorý mal pocit, že by sa doň so svojimi podnikmi hodil lepšie. Keď máš takýto klub, musíš byť ostražitý v mnohých veciach, aby ťa nevysánkovali. V sobotu 17. októbra bol koncert Killchain a Thorwald, dobre bolo, taký zraz našej partie. Či a kedy budú ďalšie akcie, to závisí od ľudí, nie konkrétne návštevníkov, ale všeobecne.

Ktorý koncert v Colle bol podľa teba naj? 

Napríklad aj Internal Bleeding pred pár rokmi, tuším v 2018. Chris Pervelis chodil pred koncertom po klube ako frontový bojovník, ktorému pri nohe vybuchol granát, ale vyšli na pódium a tých tridsať ľudí v podniku dostalo taký NY slam, že na to v živote nezabudnú. Alebo aj Exodus, keď k tvojej partii po koncerte prisadnú Tom Hunting a Rick Hunolt a donesú nejaké lupienky „ponúknite sa“, je to niečo, čo by si za čias strednej školy od života asi nečakal 😀

Prezraď prosím tvoje TOP 5 albumy na ktoré nedáš dopustiť. Ktoré 3 kapely by si zaradil ako to najlepšie čo ľudská rasa dokázala vyplodiť?

No, skúsim.
Slayer – Reign In Blood
Entombed – Left Hand Path
Kataklysm – Temple Of Knowledge
Broken Hope – Loathing
Pungent Stench – For God Your Soul…For Me Your Flesh.

Tak 3/5 zo zoznamu dávam do každého „výberu“, ten zvyšok sa môže meniť. Kapely určite Slayer, tí mi „prestavali hodnotový rebríček“ :-D, Death a povedzme, že starý Carcass. 

S tebou sa dá určite porozprávať aj o hubách, prírode, prechádzkach po nej a podobne. Tiež vieš napísať aj jasne svoj politický názor alebo svoje sklamanie čo sa tu deje. Nebudeme to tu samozrejme rozoberať. Čo ťa ale skutočne v poslednej dobe štve? Poznám ľudí, čo jednoducho vyhodili televízory alebo jednoducho nepozerajú vôbec správy. Čo by si prvé zmenil v našej spoločnosti?

Ja som cholerik a naštve ma kadečo, aj sám seba naštvem, z pohody do výbuchu idem v zlomku sekundy a ako roky idú, je to v progrese 😀 My sa proste odmietame učiť z minulosti a z vlastných chýb, ziapeme, že chceme slobodu, ale „urazene“ a s nenávisťou v srdci odmietame zodpovednosť, požadujeme práva a hádžeme sa o zem, ak máme prijať elementárne povinnosti. Nejaké normy správania sme dávno zahodili, tlieskame zlobe, agresivite, primitivizmu, rozdrapenosti a vulgárnosti, názor a hlavne „náááázor“ staviame nad fakt a to sa nám vypomstí. Popri tom si nevážime krajinu akú máme, to vidím, kedykoľvek sa niekam vyberiem. Je toho veľa, ja správy pozerám, stále menší kentus než sociálne siete, nemá cenu sa rozčuľovať, tých ľudí, čo tam ukazujú, sme si vyvolili sami a vyšli spomedzi nás, nikto ich sem nedodal odniekiaľ zvonku, na toto aktuálne máme na Slovensku, kde si napríklad druhotriedny hajzlík kúpi sudkyňu za kabelku 😀 Proste už som tu hlavne za seba a svojich blízkych, na viac nemám kapacity ani ambície. Prvá vec je vzdelanie, myslenie, povedomie o tom, že ľudskosť a príčetnosť nie je slabosť, alebo aj o tom, že od tých, ktorým dávame spravovať naše veci verejné, máme chcieť perspektívy, riešenia a nápady na dlhodobú budúcnosť, ak chceme ako spoločnosť fungovať. Rád by som si myslel, že máme na viac než len na to, aby sme tlieskali zlým ľuďom so zlými cieľmi, ktorí pracujú len s našimi negatívnymi emóciami, budujú na nich, a mali by sme od života a od samých seba chcieť oveľa viac než to, že nám niekto dá nenávisť a my sa s tým uspokojíme ako s niečím hodnotným. A mali by sme konečne hľadať a robiť to, na čo budeme môcť byť právom hrdí, nie živiť v sebe akési vymyslené krivdy a mindráky. Začať by mal každý u seba, ale tu je každý dokonalá a hlavne nekritizovateľná snehová vločka. Toto je nanešťastie práca na generácie, strašne veľa sme zanedbali. Celkovo po svete je načase začať sa starať o to, aby sme čo do IQ a EQ nezačali ísť z kopca.  

Spomenul si prírodu, tam chodím vyčistiť si hlavu, ducha od kadečoho negatívneho, čo život prináša. Príroda a vesmír, pred tým treba stáť v úžase, obdive a pokore, v konfrontácii s týmito veličinami sme dočasné pozemské existencie. Chodím tam načerpať energiu, hlavne na zimné obdobie. Keby som mal rád frázy, mudroval by som o tom, ako to zo mňa robí lepšieho človeka, ale viem, aký som, keď mám podozrenie, že mi niekto snoril po „revíre“, alebo ako v momente, keď som naspäť v meste, som zase ten, kto som 😀 Niekedy mám pocit, že to, ako som ešte len na ceste domov a už sa neviem dočkať, kedy budem naspäť v lesoch, kopcoch, pri vode, ani nie je úplne dobré, ale keď už závislosť, potom asi takáto, pokiaľ človek neprecení svoje schopnosti a pozerá pod nohy, zdraviu neškodí.

Rád pozerám aj to, čo si ľudia točia na rôznych cestách, vyberú sa sami či s partiou pešo, na bicykloch a podobne kade-tade po svete a užívajú si to. Alebo režú kruté kilometre doma, videl som na YT niekoľko výprav po Ceste hrdinov SNP a klobúk dole, toto už chce čas a kĺby, ktoré ti nespravia niečo ako „ta teraz dačo zažiješ“ 😀

Okrem umenia aj história

Niekedy zavesíš aj nejaké historické okienko o indiánoch a podobne. Veľmi rád to čítam. Venuješ sa stále histórii a hľadáš si nové informácie? Apropo. Ja odporúčam, ak to niekto nepozná, reláciu na nete s názvom Dejepis inak.

Som rád, že to niekoho zaujme, preto sa s tým občas vytasím. História, príroda, umenie, to ma baví desiatky rokov a výhodou je, že stále sa môžeš dozvedieť niečo nového. Zdrojov je veľa, literatúra, dokumenty, internet, už len na YT je toho oveľa viac než len hudba alebo rozdrapovanie nejakých mamľasov s patentom na rozum. Našťastie pribúdajú tak odborno-popularizátorské kapacity, ako aj amatérski nadšenci, ktorí dokážu pripraviť veľmi dobré veci.  

Ešte by ma celkom zaujímalo aké knihy doma čítaš. Máš obľúbeného autora alebo žáner?

Čítam aj populárno-vedecké knihy, publicistiku (cestopisy, životopisy) aj beletriu. Z historických románov napríklad Merle, Berger, Druon, Sienkiewicz, na Slovensku Ďuro Červenák, zo slovenskej beletrie Jégé (črty zo spoločnosti sú nárez, historické diela má takisto fajn a veľmi ma baví jeho vybrúsené majstrovstvo so slovenčinou), Peter Pišťanek, ktorý ten život SK sveta a polosveta vedel vymaľovať v takých realistických farbách, až bol na to zlý pohľad 😀 Nejaké fantasy (Sapkowski, Tolkien), sci-fi a „krváky“ ako nenáročná oddychová záležitosť, Jiří Kulhánek sa údajne za svoje knihy hanbí, ale ja som rád, že nejaké mám aj v origináli, a František Kotleta sa nehanbí a seká to 😀 Pokiaľ má niekto rád prírodu, lesy a zaujíma ho, ako to všetko funguje, veľmi odporúčam knihy Petra Wohllebena. A medzi moje srdcové záležitosti patrí neveľká knižka Muž, ktorý sadil stromy, napísal ju Jean Giono.

Asi budeme na konci. Vrelo ti ďakujem za tvoj čas. Prajem ti pevné zdravíčko a nech to proste šľape ako má. Vidíme sa na nejakom koncerte čoskoro! Niečo na záver nech sa páči…

Ďakujem za priestor a nech sa darí. Zdravie je hlavné, ako nádejný hypochonder viem, o čom hovorím 😀 Odkaz svetu – majte sa dobre, príčetnosti zdar 😀 a kto má záujem o naše staré veci, čo teraz vyšli na CD, nech sa ozve na Facebooku Nomenmortis alebo Monstronomicon. Spomínal som novú knihu, tak to prípadne sledujte, bude treba začať s realizáciou jej vydania, nech sa to potom hýbe.  

text: Dodi Košč
foto: archív Martina Lukáča

VSTUPENKY

Prečítajte si

Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac:UG