Mám rád ten moment prekvapenia, keď dá kapela von album len tak, z ničoho nič, hovorí Viliam Pilarčík z Ceremony of Silence

V prípade slovenského zoskupenia Ceremony of Silence platí Nomen est omen. Samozrejme, nie pokiaľ ide o hudbu. Tá čistá smršť na deathmetalových základoch rozhodne nie je slávnosťou ticha.  Ticho využívajú inak. Po vydaní úspešného debutu „Oútis“ v roku 2019 sa zdalo, že kapela upadla do hibernácie a tvorba nového materiálu je v nedohľadne. Päť rokov nikde žiadne vyhlásenia, že sa niečo chystá. Nikde žiadne fotky zo štúdia. Nikde žiadne ochutnávky, na čom sa pracuje. Jednoducho ticho. A zrazu bum! Nový album! Výborný! „Hálios“ je výsledkom ticha. A budí veľký rozruch nielen u nás. 

Ceremony Of Silence funguje od roku 2015. Z akého popudu ste vtedy založili skupinu?

Koncom roka 2013 vyšiel posledný album našej bývalej kapely Nevaloth s názvom „The Antagonist“.  Spomínam si, že keď bol „The Antagonist“ nahratý, bol som toho zvuku aj štýlu úplne presýtený, možno aj preto, že som ho celý aranžoval, nahrával aj mixoval a veľmi dlho to trvalo. V skúšobni sme teda s Matúšom (bubeník Matúš S. Ďurčík, pozn.red.) pre zmenu skúsili zahrať úplne odlišné riffy, štýlovo podobné kapelám, ktoré sme vtedy počúvali. Celkom sme sa do toho dostali, pridali hlboké, hutné ladenie, ktoré používame doteraz a začalo nás to baviť. Po čase Nevaloth ukončil svoju činnosť, našu energiu sme presunuli do Ceremony Of Silence a vznikali prvé ucelené piesne. Tá istá skúšobňa ako doteraz, avšak už len vo dvojici.

Debutový album vznikal v zostave Vilozof a Svjatogor. Na novom albume figuruje aj Neplex, ktorého som pôvodne vnímala ako live vokalistu. Priblížte, v akej zostave vznikal nový album a aká je aktuálna zostava Ceremony of Silence.

Ja som sa nikdy necítil ako vokalista a na debute to bola skôr taká z núdze cnosť. V štúdiu som sa postavil za mikrofón a urobil som to najlepšie, ako som vedel. Keď sme neskôr chceli hrať naživo, potrebovali sme nutne vokalistu, a tak do kapely prišiel Neplex. S Neplexom sme sa poznali z kapely Porenut, kde sme s Matúšom vtedy spoločne pôsobili. Je oveľa lepší vokalista ako ja, a preto sa po vzájomnej dohode postavil pred mikrofón aj na novom albume. Aktuálna zostava doplnená o live basgitaristu je Viliam Pilarčík (gitara, basgitara, backing vokál), Matúš S. Ďurčík –(bicie + texty, grafika), Neplex (N., vokál), Radoslav Doktor (basgitara naživo).

Aké bolo pre vás osobne obdobie, v ktorom vznikal album „Hálios“?

Debut vyšiel v roku 2019. Mne sa vtedy narodil syn a v roku 2020 sa rozbehol covid, čo veľa vecí spomalilo a skomplikovalo. Nebolo už tak ľahké stretávať sa v skúšobni a niečo tam tvoriť. Jednak som mal doma malé dieťa a nechcel som riskovať, že domov niečo donesiem a po druhé to ani prakticky nebolo možné, lebo Matúš žije v Brne a v niektorých fázach bolo cestovanie obmedzené. V istom bode som si uvedomil, že v skúšobni toho takýmto spôsobom už veľa nevznikne a je nutné prejsť na online fungovanie. Začalo teda obdobie posielania preprodukcií a gitarových tablatúr. V roku 2022 sa mi narodila dcérka a popri práci na plný úväzok bolo času na skladanie ešte menej. Moje osobné obdobie, počas ktorého vznikal „Hálios“, by sa dalo charakterizovať ako hľadanie času na kapelu popri rodinnom živote. Vždy, keď som chytil do ruky gitaru alebo basu, musel som byť čo najviac efektívny.

Čím vystihuje pojem „Hálios“ tento album?

Autorom celého konceptu, textov a aj súvisiacej grafiky, je náš bubeník Matúš S. Ďurčík. Texty piesní sú do veľkej miery inšpirované starodávnymi indoeurópskymi mýtmi a spája ich spoločný solárny motív. Názov albumu je z tohto dôvodu „Hálios“, čo je dórsky variant gréckeho slova „Hélios“. Nechceli sme použiť rovno zaužívaný tvar pre meno slnečného božstva a v neposlednom rade to znie foneticky zaujímavejšie. Jeho interpretácia môže byť či už ako spomínané slnečné božstvo, personifikácia slnka, alebo aj v nejakom prenesenejšom význame jasnosť mysle atď.

Album vychádza päť rokov po debute. Ako vnímate tento časový rozostup?

Vzhľadom na okolnosti, ktoré som priblížil, to nevnímam nejako katastroficky. Nebol na to žiaden termín, ani nás nenaháňal vydavateľ, ani sme necítili žiaden iný tlak, a tak sme chceli všetko do detailu premyslieť. Od grafiky až po každý úder bicích a dotyk brnkátka so strunou – nie aby bol dokonalý, ale aby bol zmysluplný. Určite, ak by som bol na seba pri komponovaní menej prísny a pustil by som na album aj subjektívne priemernejšie riffy, bolo by to vonku skôr, ale na úkor kvality, čo je pre nás neakceptovateľné. Pri autocenzúre a hustom filtrovaní nápadov som zašiel tak ďaleko, že pieseň „Serpent Slayer“, ktorá už bola hotová a uzavretá, som po pár mesiacoch znova „otvoril“ a zhruba od polovice komplet celú prerobil.

Áno, vnímal som, že okolo kapely už mierne upadol záujem, čo je bežný jav, keď kapela dlho nič nevydá, ale zámerne sme kvôli skráteniu čakania na novinku nepustili von žiadne info. Ani fotku z nahrávania, nič. Sám mám rád ten moment prekvapenia, keď dá kapela von album len tak, z ničoho nič.

Aké poučenia ste si vzali z debutového albumu? Čo ste chceli tentoraz robiť inak?

Boli to pre mňa najmä technické záležitosti okolo nahrávania. Napríklad na „Oútis“ boli niektoré veci okolo gitarového zvuku, s ktorými som nebol úplne spokojný. Pri nahrávaní je vždy lepšie mať čo najkvalitnejší zdroj zvuku už hneď na začiatku, teda ešte pred jeho samotným zaznamenaním, ako ho potom postprocesovať do chcenej podoby. Toto bola vec, na ktorú som pri „Hálios“ extra dbal a aj preto sme zvukovo s novinkou opäť o krok ďalej. O krok ďalej je novinka aj kompozične. „Oútis“ je zrkadlom toho, ako sme vtedy o hudbe rozmýšľali a za tým si samozrejme stojíme. „Hálios“ je však aj po tejto stránke lepší.

Recenzenti chvália

Na „Hálios“ už stihlo vyjsť veľa recenzií, najmä v zahraničí. Väčšinou ide o veľmi pochvalné recenzie. Čo konkrétne vás teší, že si ľudia všimli a oceňujú?

Už len fakt, že o našom albume vyšlo také množstvo recenzií je pre nás neuveriteľná spätná väzba. Recenzia na Mystification zine je tak detailný pohľad na album, že mám pocit, že sa nám autor takmer nabúral do hláv. Teší ma, že ocenili najmä kompozičnú stránku. Ja nie som vyštudovaný muzikant, ani skladateľ, ale snažím sa práve túto moju ,,nevýhodu“ vnímať ako výhodu napríklad pre voľnosť, ktorú si pri skladaní môžem dovoliť. Je pravda, že potom musím s niektorými vecami pri skladaní bojovať, ale o to ma potom viac teší, že niekto vyzdvihne v recenzii práve kompozíciu skladieb.

V neposlednom rade ma teší pochvala zvuku. Náš zvuk chce pôsobiť špinavo, ale vždy tak, aby sa v ňom dalo orientovať a každý nástroj sa dal pekne rozlíšiť. A keď to rozlišovať nechceš, tak môžeš len vnímať, ako sa na teba valí jedno veľké čierne mračno (to bolo v jednej recenzii).

V inej recenzii sa spomínalo, že nech už vašu hudbu ženie dopredu čokoľvek, vychádza to z oveľa temnejšieho miesta než debut. Z čoho to teda vychádza?

Už od čias BLACK SABBATH má v sebe metalová hudba veľkú dávku temnoty a inak mi to ani nedáva zmysel. Áno, sú aj všetky tie happy, „blockbuster“ a party metal kapely, ale to nie je nič pre nás. Nie sú to emócie, ktoré by sme chceli prostredníctvom našej hudby sprostredkovať. Či je viac temnejší „Oútis“, alebo „Hálios“ necháme na poslucháčovi.

Vo vašich textoch sa objavujú témy deštrukcie a nového začiatku (napr. v „King in the Mountain“). Aká je vaša filozofia a vnímanie súčasného sveta?

Skladba „King in the Mountain“ je inšpirovaná motívom posvätného kráľa v starodávnych spoločnostiach. Kráľ je podľa niektorých teórií stotožňovaný so slnečným božstvom, podstupuje mystickú svadbu s bohyňou zeme, vládne počas obmedzeného obdobia, často totožného s vegetačným kolobehom roku. Na konci tohto obdobia je obetovaný, umiera a rodí sa znovu v podobe nového kráľa. Tento motív znovuzrodenia úzko súvisí s cyklickým vnímaním času, ktoré bolo pre tieto dávne spoločnosti charakteristické. Súvisiace témy je možné nájsť na albume na niekoľkých miestach. Aby sme sa vrátili k textu skladby, tento kolobeh znovuzrodenia je neskôr prerušený a text následne nadväzuje na široko rozšírený ľudový motív kráľa spiaceho v hore, čakajúceho na čas, kedy ho bude jeho ľud znova potrebovať. V tomto nostalgickom duchu je album aj ukončený.

Naše texty sú pretkané rôznymi duchovnými a mytologickými motívmi, zároveň však nechávame na poslucháčovi aby sám objavoval rôzne vrstvy a spojenia v textovej, hudobnej aj vizuálnej stránke. Kapela ako celok nemá žiadne ambície komentovať dianie súčasného sveta.

Ty máš na starosti gitaru aj basgitaru. Často sa stáva, že gitaristi pri písaní basgitarových liniek pristupujú k basgitare ako ku gitare a nechávajú ju kopírovať gitarové linky. Ako sa tebe darí pristupovať ku gitare a basgitare odlišne?

Je veľmi ľahké k tomuto skĺznuť a treba na to dávať pozor. Ak len skopíruješ to, čo hrá gitara o oktávu nižšie, pripravuješ sa o ďalšie možnosti ako svoju hudbu dofarbiť. Na niektorých miestach je to stále treba pre zhutnenie zvuku, inde sa zas snažím používať basgitaru ako ďalší rytmický nástroj a riadiť sa pri jej skladaní hlavne bicími. Piesne v Ceremony of Silence sú skomponované len pre jednu gitaru a tým pádom je basgitara v našom zvuku úplne kľúčová. Gitara je nahratá dvakrát – zvlášť pre ľavý a pravý kanál – kvôli hutnosti zvuku a okrem toho sú na albume nahraté rôzne melodické vrstvy a sóla, ale nikde nie sú žiadne harmónie, prípadne riffy, ktoré by nutne pozostávali z dvoch samostatných gitarových motívov. Tým pádom máme v našom zvuku pomerne veľký priestor pre basgitaru, ktorú som sa často snažil využiť aj ako melodický nástroj. Napríklad v už spomínanej „King in the Mountain“ dostala pomerne veľkorysý priestor v decrescendo pasáži pred koncom.

Z albumu ste zverejnili single „Serpent Slayer“ a „Primaeval Sacrifice“. Prečo práve tieto dva?  Singlovo znie najmä „Moon Vessel“.

Pri „Serpent Slayer“ sme chceli ukázať v úvodnej rytmike polohu, kde sme na „Oútis“ ešte nikdy neboli a v neposlednom rade aj záverečnú gradovanú chytľavú pasáž. „Primaeval Sacrifice“ zasa výborne otvára album, pričom záver mi tiež príde ako niečo, čo na „Oútis“ nebolo. Sám som prekvapený z toho, ako je „Moon Vessel“ pozitívne hodnotená pieseň, či už v recenziách, ale často ju aj ľudia kade-tade zdieľajú po sociálnych sieťach. Samozrejme sme ju zaradili do nášho live playlistu.

O mastering albumu sa postaral Colin Marston (Gorguts, Krallice, atd.). Ako ste sa k nemu dostali a prečo práve on?

Pre mňa je Colin Marston úplne najlepší metalový audio inžinier a producent, ktorého dlhodobo sledujem. Okrem toho je aj skvelý multiinštrumentalista a podieľal sa na pre mňa dosť zásadných albumoch. Často sa mi stáva, že keď sa mi na nejakom albume páči zvuk, tak zistím, že ho robil práve on. Mali sme šťastie, lebo trafiť sa do jeho nabitého kalendára nebýva ľahké. Masteringom nám zvuk výborne upratal, album dokonca dosť pochválil, takže snáď to bola aj pre neho fajn spolupráca a nie len práca. Ja zas na oplátku chválim nový album Krallice! Ak ste ho ešte nepočuli, tak si ho nepúšťajte, pri jeho hyperaktivite o polroka vyjde aj tak ďalší.

Správny fanatizmus

„Hálios“, rovnako ako debut, vám vyšiel u Willowtip Records. Ako sa kapele bez albumu podarilo pred rokmi presvedčiť Willowtip, aby vám vydali album?

Pomerne zázračne. Napísali sme pár vydavateľstvám maily a bolo medzi nimi aj Willowtip Records, pri ktorých sme si vraveli, že štýlovo by sme tam mohli zapadnúť. Poslali sme im potom rovno celý debutový album, nech si to popočúvajú a rozhodnú sa. O pár dní nám odpísali, že do toho idú, čo nás veľmi potešilo. Nemali sme vtedy za sebou ani koncert, nikde na internete nebola o nás žiadna zmienka, nemali sme ani len facebookovú stránku. Rozhodli sa len podľa hudby.

Mali ste nejaké referencie na spoluprácu s Willowtip Records?

Nepoznali sme nikoho konkrétneho, vedeli sme len, že tam vydávajú naše obľúbené kapely.

„Hálios“ vychádza aj na vinyle a kazete. Aký význam pre vás osobne majú kazety?

Rozumiem, že niekto nad tým môže zdvihnúť obočie, keďže dnes je počúvanie hudby najmä o Spotify. Sám Spotify používam, pretože to je technologicky pozoruhodná vec, ktorá celkom zmenila pravidlá. Táto zmena však so sebou priniesla kontroverziu v podobe prapodivného modelu odmeňovania umelcov. Vôbec nie je jasné ako funguje, jasné je len to, že odmeny pre hudobníkov sú veľmi nízke. Ospravedlňujem sa za drobnú odbočku, ale pri tom komforte, ktorý Spotify priniesol, sa zdá, že fyzické nosiče tu potom ostali už len pre veľmi špecifickú skupinu hudobných nadšencov. Vyzerá to tak, že len masochista bude dávať stovky eur a zháňať na inzertných portáloch viac ako 30 ročné zariadenia na prehrávanie kaziet, keďže nové sa už ani nevyrábajú. Ale ja napríklad považujem práve toto za ten správny fanatizmus, oddanosť a v istom zmysle aj formu podpory kapiel, ktorú si v nejakom vzdialenejšom žánri nejak neviem predstaviť. Chceli sme mať aj my niečo pre túto skupinu zberateľov a s Willowtipom sme sa dohodli na malom náklade kaziet pre nový album. Sto kusov, viac nebude. Colin Marston nám k tomu urobil aj špeciálny master – bonus pre toho, kto to tam bude počuť.

Pri albume „Oútis“ ste sa ešte prezentovali pseudonymami Vilozof a Svjatogor. Na novom albume už uvádzate svoje civilné mená. Čo je za touto zmenou a čo bolo prvotnou motiváciou používať pseudonymy?

Vilozof a Svjatogor sú prezývky, ktoré sme mali ešte z blackmetalových čias a povedali sme si, že na nový album dáme svoje civilné mená, čo je v death metale celkom bežné. V minulosti nám používanie pseudonymov umožňovalo oddeliť našu osobnú identitu od umeleckej tvorby a zároveň poskytovalo určitú anonymitu v civilnom živote.

Viliam Pilarčík. Foto – Becky Stačí

Hráčsky aj muzikantsky ste na výbornej úrovni. Ako ste sa dopracovali na takúto úroveň?

Ďakujeme. Mňa osobne asi najviac posunulo obdobie, v ktorom som začal počúvať množstvo death metalu vrátane inštrumentálne náročných kapiel ako Origin, Nile, starý Fleshgod Apocalypse a kopec ďalších tohto razenia. Vtedy som si zvykol nejaké skladby od týchto kapiel prehrať a zistil som, že to hrám kostrbato a nebol som s tým spokojný. Nasledovali Youtube tutoriály, cvičenia, metronóm, inak to nešlo. Ešte doteraz sa na Youtube niekde povaľuje moje video s coverom skladby „Sacrifice Unto Sebek“ od Nile ale aj iné. To video od Nile je celkom OK, ale dnes už by som mal vyššie nároky. Je to každopádne pre mňa fajn spomienka na túto dobu.

Naživo len výnimočne

Máte za sebou vystúpenie na Burn Fest Open Air. Ako sa vám hrali veci z nového albumu naživo?

Bol to super koncert, podmienky na pódiu aj vďaka chlapom z Vomitor Sound skvelé. Zaradili sme celkovo päticu nových skladieb a doplnili sme to dvomi nutnosťami z prvého albumu. Nové skladby fungovali výborne. Na poslednú chvíľu sme zaradili aj live verziu intermezza „Eternal Return“, ktorá sa hrá celá s gitarovým looperom. Je to taká odbočka oproti zvyšku death metalového setu, ale vypálilo to podľa nás super. Hrávame málo, takže sa snažíme si z každého hrania odniesť čo najviac. Chceme ľudí našou hudbou pohltiť a vtiahnuť do úplne iného sveta. Ak sa nám to aspoň u niekoho podarí, náš koncert stál za to. Aj preto používame málo svetla, množstvo dymu a žiadne rušivé príhovory medzi skladbami. Organizačný tím Burn Festu zdravím a prajem im do budúcna ďalšie úspešné ročníky.

Nemáte povesť práve najaktívnejšej skupiny, pokiaľ ide o živé hranie. Ako ste na tom teraz? Čo chystáte v súvislosti s promovaním nového albumu?

Áno, je to tak, zámerne nehrávame veľa. Jednak to pre nás nie je jednoduché, pretože polovica kapely žije v Brne a druhá polovica v Banskej Bystrici, ale to nie je ten hlavný dôvod. Sme toho názoru, že každé živé hranie by malo mať niečo špeciálne. Charakter akcie, kapely s ktorými hráme, mesto v ktorom hráme a aj miesto, na ktorom hráme. Živé hranie by nemala byť všedná vec. Nemá pre nás zmysel hrať päťkrát do roka v Bratislave a štyrikrát v okolí Banskej Bystrice. Momentálne nám to vyhovuje tak, ako to máme nastavené – zhruba štyri koncerty ročne. Čo sa proma týka, máme pár nápadov, ešte uvidíme, ako vypália.

V čase tohto rozhovoru sme na podporu albumu dali von gitarové video so živým prehratím skladby „Perennial Incantation“. Nahrali sme ho v apríli v horskej dedine Králiky, na pre nás už asi kultovom mieste, v štúdiu s názvom Nihil centrum. Všetky gitarové stopy boli v tomto videu opätovne nahraté a skladba nanovo zmixovaná a zmastrovaná. Veľmi som chcel, aby to bolo všetko na jeden pokus, bez žiadnych strihov a editácií, čo sa nakoniec podarilo.

S akým pocitom chcete, aby ľudia zostali po vypočutí albumu „Hálios“?

Chceme, aby sa do albumu dokázali ponoriť natoľko, že nachvíľu zabudnú na reálny svet. Aby zažili čosi viac ako len hudbu a aby si ho po jeho dohratí pustili rovno znova.

Foto: Štefan Šimuni (titulná)
Text: Barbora Stuchlíková