Kvôli Nevermind od Nirvany začal hrať na gitare. So Suburban Terrorist máme veľké plány, hovorí Tomáš Vačko

Kapela Suburban Terrorist vznikla už v roku 2001 a postupne zmenila svoje HC smerovanie na brutal death metalový štýl. Dva oficiálne albumy zanechali kvalitnú stopu v slovenskom undergrounde. Hlavným motorom tejto momentálne hibernujúcej hordy je Tomáš Vačko. Zároveň pripravuje pätnástu edíciu festivalu Belusa Death Fest.

Pozdravujem ťa kamarát. Už dávno som myslel na rozhovor s tebou, ale až teraz prišiel asi ten správny čas. Ako sa máš v posledných dňoch?

Ahoj Dodi, v prvom rade ďakujem za túto možnosť. Vážim si to. Všetko plynie akosi rýchlo, tak si musím vyberať do čoho sa pustiť. Momentálne riešim Belusa Death Fest a všetky veci okolo. Ono sa to nezdá, ale aj jednodňová akcia potrebuje celkom dlhú prípravu. Zbytok času rodina, práca.

Videli sme sa pár mesiacov dozadu na akcii v Lednické Rovné, kam si prišiel ako fanúšik. V okolí Púchova, mám pocit, je viacero metalových koncertov v sympatických kultúrnych strediskách. Evokuje mi to staré časy 90-tych rokov. Čím to je podľa teba, že sa tam vždy tak dobre hrá? Ste tam partia, ktorá sa často stretáva a podporuje navzájom?

 S tými koncertami v okolí PU je to v podstate bieda. Púchov, Beluša a Lednické Rovne jedna akcia za rok, ak vôbec. V Trenčíne a Žilina sa toho. koná trochu viac. Tie kulturáky sú super, v podstate nemáme ani na výber lebo nie sú kluby na organizovanie takýchto akcií. Je to smutné, ale je to tak. Hrá sa tam super, kapely majú  back stage, miesto na rozloženie aparatúry a podobne. Na druhú stranu, ako píšeš, je to taká 90-tková nostalgia, keď takého akcie boli primárne organizované v kulturákoch alebo väčších priestoroch, ktoré boli plné fanúšikov. To boli skvelé časy. Takže vždy rád prídem na tieto podujatia. A áno sme na okolí komunita ľudí, ktorá chodí viac-menej podporovať tieto lokálne akcie pravidelne…to sa cení.

Práve v tejto lokalite si oznámil prípravy 15. ročníka Belusa Death Festu, čo zatiaľ môžeš prezdradiť?

Podujatie sa uskutoční 12.10.2024 v Beluši. Čo sa týka kapiel, všetko je v štádiu riešenia. Bude to klasika, sedem-osem kapiel zo Slovenska a Čiech plus niečo z okolia.

Ako to dopadlo s akciou švédskych Vomitory?

Ľudia spokojní, kapela tiež. Chalani bez akýchkoľvek problémov boli medzi fanúšikmi, fotili sa, kecali, čosi popili a spokojní išli spať. Super akcia, boli sme radi, že sa to nakoniec podarilo. Predtým nám to pokazil covid, avšak kapelu sme už mali vyplatenú, tak to bola len otázka času, kedy prídu.

Máš aj nejakých sponzorov, či všetko riešiš len ako svoju investíciu? Predpokladám, že ti ostal tím ľudí, na ktorých sa môžeš spoľahnúť s prípravami.

Niekoľko rokov sme fungovali so sponzoringom od lokálnych firiem či prevádzok. Myslím, že posledné tri ročníky sme už boli  bez sponzorov. Ono ani s tým sponzoringom to netreba chápať, že to boli veľké peniaze. Neboli, ale nejaký drobný náklad to pokrylo. Všetkým za to patrí veľká vďaka. Máme založené OZ Kultúra Beluša, ktoré nám v tomto čiastočne pomáha. Drvivá väčšina ide z našich osobných rozpočtov a z kapelného fondu. Bez malého tímu okolo akcie by to bolo o držku. Jasné, máme rozdelené veci, komunikácia s kapelyami, pódium, technika okolo bicích, bar, vstup, merch. Toto všetko musí v deň akcie fungovať na 100%.

Nezabudnem na support pred Benediction. Ďakujem ti ešte teraz za ten zážitok. Ako sme si spolu s Davom Ingramom čapovali pivko na chodbe. Ktoré kapely zanechali v tebe ten najlepší dojem?

To bola riadna divočina . Parádna akcia, francúzi Exocrine vtedy prekvapenie večera. Benediction bola neskutočná jazda. Old school chlapi boli ako malí chalani. Fakt, že vtedy to ovládla generácia 40 plus. Moja manželka, ktorá predávala merch, hovorila, že vtedy sa s nimi fotili a kecali snáď všetci. Bolo úžasné vidieť spokojné tváre fanúšikov okolo kapely. Boli sme všetci spokojní, veď tu hrali Benediction. No a po koncerte mazec, čo ti poviem. Na druhý deň mi písal ich basák a nechápal, pecka. Rád na túto akciu spomínam.

Poďme ku kapele Suburban Terrorist. Už dlhšie nie je o vás počuť. Prečo nastala takáto situácia a kapela prestala fungovať?

Ako odišiel bubeník, tak sme vyše roka hrávali so samplami. Aj na akcii s Benediction. Tie koncerty boli okej, všetko presné podľa metra, aj zvuk bicích žiadna umelina, všetko rýchlo nachystané, v aute viac miesta, ale ten človek, tá chémia tam proste chýbala. Na poslednej ceste v januári 2020 z koncertu z Olomouca, ktorý bol výborný s plným kulturákom, sme si povedali, že bez bubeníka hrať nebudeme. Mali sme viac pokusov s bubeníkmi, ale vždy to kľaklo na technike hrania, rýchlosti, času alebo aktivite v inej kapele. Kapela je momentálne v stave hibernácie. Ale? Jedného dňa sa určite vrátime. Žeby 12.10.2024? Plány máme veľké.

Boli teda nejaké reálne pokusy o návrat? Venuješ sa ešte doma vôbec gitare a skladáš muzičku?

Koncertných ponúk bolo niekoľko, dokonca aj playlist bol nacvičený s novým bubeníkom. Potvrdené sme mali tri akcie (Nové Mesto nad Váhom, Liptovský Mikuláš a Žilina, ale prišiel covid a bolo vymaľované. Bubeník si tiež nebol stopercentne istý, či to dá, aj keď som na to vtedy fest tlačil, že to dáme, ale nevyšlo to a naša spolupráca skončila. Čo sa týka hrania a skladania nejaké nápady mám, ale všetko len tak pozvoľne..

Na ktoré obdobie v kapele spomínaš najradšej?

Jednoznačne na začiatok. To boli neskutočné časy, sny, pot, drina. Keď sme boli s bubeníkom v zahraničí a našli miesto na skúšanie, kde sme trávili šesť až osem hodín každú sobotu. Skladali sa nové veci, paráda. Samozrejme kopec hodín hrania doma, aby sme opäť v sobotu mohli skúšať niečo nové. Veľmi veľa materiálu sme vtedy natáčali na kameru a v podstate všetky veci sa dostali v nejakej podobe na albumy. Takisto rok 2007, keď sme fakt aktívne hrávali aj do štyridsať koncertov ročne. Krásne časy, teda tie, čo si pamätáme. Podľa mňa toto bol práve rok, kedy sme sa etablovali na slovenskej scéne a spoznali takmer všetky aktívne metalové kapely a kluby.

Moja silná spomienka na teba a ST je koncert, kde sme museli pre zlé počasie nakoniec hrať vnútri v klube a nie vonku ako bolo plánované. Po akcii sme potom išli na motel alias ubytovňu, kde si ma upozornil, že prídu nejaký vaši kamaráti za nami. Nakoniec ich prišla horda a „chlastalo“ sa brutálne do rána. Samá domáca pálenka, metal z reproduktorov a tancujúce opice. Proste „mejdan“ ako kráva. A to sme ešte prvýkrát hrali koncert s gitaristom Elvisom, ktorý ako sa ukázalo chrápal ako jeleň v ruji. Proste masaker a  nikto nemohol spať. Spomienka na tento večer z tvojho uhla pohľadu?

Akcia, ktorá bola u nás v Beluši vtedy v jedinom podniku, kde sa dalo hrávať a niečo organizovať. Perversity, Protest, Porfyria. Vtedy bolo fakt veľmi zlé počasie. V ten deň sa stal aj prúser na Pohode v Trenčíne, keď kvôli vetru spadol stan. Zbytok ako si napísal.

Inak hosťoval si alebo bol členom aj ďalších spolkov?

Áno. Určitú dobu som pôsobil v kapele Call The Masses – metalová groovy všehochuť. Iný spôsob hrania, ladenie. Odohral som s nimi asi tri koncerty. Potom to padlo kvôli nedostatku času. Hrávajú doteraz, ale je to viac-menej pre zábavu a koncerty neriešia. No a ponuky do iných kapiel boli, ale s úctou som odmietol.

Vidím, že máš peknú rodinku, bicykluješ a chodíš po horách s výstupom do šialených výšok. Máš aj ďalšie hobby?

Všetko to, čo si spomenul, akurát som k tomu pridal triatlon. Všetko na amatérskej úrovni.

Celkom by ma zaujímal tvoj TOP 5 albumov, na ktoré nedáš dopustiť.

To bude veľmi ťažké. Je ich, samozrejme, veľa. Mám ale jeden, ktorý je určite TOP pre mňa, pretože som začal hrávať, založili sme kapelu a v podstate dodnes existujeme. Nirvana – Nevermind.

text: Dodi Košč
foto:  archív. Tomáša Vačka