Viktor Ori: S našou hudbou sa stotožnia tí, čo majú čas ľutovať svet

Jedna z najväčších pôct, aká sa hudobníkovi môže dostať, je, keď svojou tvorbou inšpiruje iných. Nie každý umelec však otvorene priznáva, kto mal na neho zásadný vplyv. Možno je to v snahe vyhnúť sa porovnávaniu a obviňovania z nedostatku originality. Viktor Ori však hovorí úplne otvorene o tom, že nebyť Kataríny Málikovej a jej albumu Postalgia, možno by tu nebol ani jeho album LEPSIE NEBOLO NIKDY DOBRE NEBUDE. Rovnako ako Postalgia, je aj prvý sólový album Viktora Oriho silné emotívne dielo s vlastnou tvárou. Hoci vyšiel len koncom minulého roka, hudobná verejnosť ho už stihla zaradiť do svojich koncoročných rebríčkov najzaujímavejšej hudby za rok 2024. Niekedy práve dobrá hudba otvára dvere ďalšej skvelej tvorbe – a tento príbeh je toho dôkazom. 

Začiatkom novembra si v Bratislave krstil album LEPSIE NEBOLO NIKDY DOBRE NEBUDE. Išlo o 360° show,  na ktorej vystupovali aj Fvck_Kvlt a Amelie Siba. Z pohľadu organizovania išlo o dosť náročný projekt. Ako ste boli spokojní s výsledkom?

Bol som veľmi spokojný. Zhodli sme sa na tom aj so spoluorganizátorkou Martinou Kotlárikovou. Išlo o naozaj drahú akciu a ku koncu sme museli trochu okresať rozpočet, pretože sme možno chceli priveľa, ale niekde sa to stretlo a dopadlo to výborne. Pre mňa bolo veľmi náročné byť naraz organizátor aj umelec. S kapelou sme mali len jeden víkend na nacvičenie setu, lebo náš bubeník mal zdravotné problémy. Pre nás bol zázrak, že sa nám koncert podarilo takto pripraviť a odohrať. Celý večer prebehol tak rýchlo, že som ho nestihol ani navnímať. Napríklad, naše vystúpenie s Katkou Málikovou som si užil, až keď som si ho pozrel na internete. Na koncerte som nemal ideálne nastavený odposluch a v slúchadlách som ju takmer nepočul. Čo sa na pódiu stalo, som si uvedomil až z videí.

Vo výsledku išlo o krst albumu, ktorý v tom čase ešte neexistoval. Čo sa stalo?

Život. Nastavili sme si termíny, ale v závere sa nám veci skomplikovali a vyžadovalo si to nejaké kompromisy. Zhodnotil som, že dokončiť album tak, ako si to predstavujem, je dôležitejšie ako splniť deadline kvôli jednému koncertu. Tento koncert bol samozrejme určujúci. Mali sme ho dohodnutý s desaťmesačným predstihom a najmä vďaka nemu sa veci celý čas hýbali, takže motivačný účel to splnilo. A teda síce s dvojtýždňovým oneskorením, no vyšlo to vlastne podľa plánu a vôbec nič neľutujem.

Čo sa ešte dá v priebehu dvoch týždňov pokaziť alebo zlepšiť na celkovom dojme z albumu?

Dva týždne sú vlastne dosť veľa času. Ide o to, že v čase vrcholiacich príprav na koncert by sme ešte museli riešiť vydanie albumu. Nemali sme dotiahnutú obálku a nemali sme v dostatočnom predstihu nahratú hudbu na streamovacie služby. Nechceli sme riskovať, že by sa niečo pokazilo. V minulosti sa mi napríklad stalo, že skladba sa nahrala pod nesprávny profil na Spotify. Ak by sme to robili bez časovej rezervy, nie je čas reagovať na takéto situácie. Ten proces vždy trvá pár dní. Ja komunikujem s vydavateľstvom, vydavateľstvo s distribučnou službou a až tá komunikuje s jednotlivými platformami.

Aké bolo pre teba obdobie, v ktorom vznikal album LEPSIE NEBOLO NIKDY DOBRE NEBUDE?

Koncept a témy albumu siahajú možno až dva roky do minulosti. Nápady sa postupne zbierali a dlho som rozmýšľal, ako toto sústo spracovať. Pred rokom prišlo uvedomenie, že to celé chcem robiť viac ako sólo projekt. Pochopil som, že čakať, kedy všetko zložíme spolu s kapelou, je nereálne a koniec koncov by sa to možno nikdy ani nestalo, alebo by to trvalo hrozne dlho. Preto som si nastavil konkrétny cieľ, že album bude hotový do roka a ešte predtým, ako boli skladby hotové, som zajednal štúdio. Skladby som najskôr zložil doma a potom sme ich nahrali v štúdiu. Ich celková podoba vznikala súvisle s procesom nahrávania a produkcie. Bolo to presne naopak, ako som bol zvyknutý z fungovania v kapele. Aj preto sa nakoniec menil názov zo Shallov. na Viktor Ori. Chceli sme sa vyhnúť spájaniu a porovnávaniu so Shallov. a zdôrazniť, že toto je iný projekt, lebo pre mňa to je úplne iné.

Čo sa týka mňa, veľa času som strávil sám a sústredil sa na prácu. Dávalo mi to zmysel. Izoloval som sa od ľudí, niekedy vedome, niekedy nevedome, a osobne mi to dosť pomohlo nájsť si vzťah k sebe. Dlho som nemal taký súvislý niekoľkomesačný čas so sebou a so svojimi myšlienkami.

Tento rok ste oznámili koniec skupiny Shallov. Okrem iného si spomínal, že počas pandémie ste boli nútení zmeniť spôsob skladania a z garáže sa presunuli za počítače, čo prinieslo zmenu v zvuku. Ak by nebola pandémia, boli by tu stále Shallov.?

Ťažko povedať. Nepripísal by som to covidu. Naša kapela fungovala desať rokov. Náš bubeník Erik, s ktorým sme kapelu založili, je biológ, žije v Česku a jeho život patrí do prírody. My sme v lete hrali aj dvadsať koncertov. Namiesto spania v hamake v prírode a kúpania sa v jazere, sme stáli na benzínke, stanovali na festivaloch a pili pivo z plastu. Erik cítil, že potrebuje vo svojom voľnom čase robiť niečo iné. Môj brat Dušan, ktorý s nami tiež ťahal Shallov., má tri deti a už má svoje priority usporiadané inak. Pre mňa sú zasa priority v tvorbe. Je to prirodzený vývoj. Zmenila sa dynamika. Otázka bola, či ja budem robiť takým tempom, ktoré je pohodlné aj pre nich, alebo to budem robiť tak, ako chcem, no tým pádom nemôžem očakávať od ostatných, že budú to tempo schopní držať. Nie je to tak, že by som niekoho chcel vytlačiť a vyslovene chcel pracovať samostatne, skôr to vyplýva z okolností a možností. Teraz ma to baví úplne iným spôsobom. Nové postupy a nový spôsob práce prirodzene ovplyvní nápady aj výsledok a vlastne úplne všetko.

Veľa hudobníkov zvykne hovoriť, že nepočúvajú inú hudbu, aby ich to neovplyvnilo pri skladaní vlastného materiálu. Ty naopak úplne otvorene a proaktívne hovoríš o tom, že nebyť Kataríny Málikovej a jej albumu Postalgia, váš album by možno ani neexistoval. Predpokladám, že pre Katarínu to musí byť veľká pocta. Ako vníma svojho hudobného súrodenca? 

My sa s Katkou osobne poznáme už niekoľko rokov. Viackrát sme sa o tom bavili a viackrát som jej vyznal svoje pocity k Postalgii, ale len pred pár mesiacmi som jej poslal prvé verzie niektorých skladieb. Ona mi okamžite volala, že je absolútne nadšená a poctená. Myslím, že tam všetky tie odkazy, podobnosti a inšpiráciu prečítala a znamená pre mňa veľa, že sa jej moja tvorba páči a že sama môj album označuje za Postalgiinu sestru.

Čo pre teba znamená Postalgia?

Je to najsmutnejší slovenský album, ktorý som zažil, teda vnímal od momentu, kedy vyšiel. Pre mňa je zároveň v mnohom odvážny. Má veľmi veľa polôh, veľmi zaujímavých a odvážnych polôh. Katka na tom albume vytvorila svoj svet a vôbec sa nepozastavovala nad tým, čo si kto bude myslieť. Je to veľmi úprimný a citlivý album a hoci je trpký, na mňa pôsobí euforicky a katarzne.

Ďalším hudobníkom, ktorý mal nepriamy vplyv na váš nový album je Adam Dragun z Berlin Manson. Práve s ním si viedol mnoho debát o textoch a pochopil si, ako majú fungovať. Na čo zásadné si prišiel?

Najzásadnejšie pre mňa bolo prijať, že texty nemusia ani dávať zmysel ani byť dobré.

Načo potom sú?

Že nemusia dávať zmysel znamená, že nemusia úplne všetko dovysvetliť a nemusia prejsť nejakou logickou analýzou na to, aby som sa pod ne mohol podpísať. Je to spracovanie takého nutkania ešte niečo doplniť do textu, aby som dostatočne opísal, čo mám na mysli. Tie texty napokon dávajú zmysel aj napriek tomu, že sa do nich nedostalo všetko a nie všetko bolo do detailu vysvetlené. Pre niektoré skladby som napríklad mal napísané dvakrát toľko textu, ako sa do nich nakoniec zmestilo. Musel som si povedať, že aj keď tam niečo nebude, je to úplne v poriadku. Aj napriek tomu si ľudia v textoch nájdu svoje významy a práve vďaka tomu, že sa nesnažia byť dobré, môžu byť dobré. Dúfam, že to dáva zmysel.

Shallov. mali výhradne texty v angličtine. Čo tentoraz zavážilo pre výber slovenčiny?

Neviem, či to pripísať covidu, ale vtedy u mňa nastal zlom. Predtým som si predstavoval, že ešte niekedy budem žiť v zahraničí a dorozumievať sa denne po anglicky. Knihy som čítal v angličtine a filmy som zo zásady pozeral v angličtine. Udržiaval som aj kamarátstva v angličtine a tým pádom som mal pocit, že tento jazyk je mi prirodzený. Niektoré témy som naozaj v živote prežil autenticky prvýkrát práve v angličtine. Počas pandémie som si ale uvedomil, že keď hovorím po anglicky, prekladám len to, čo som mal sformulované a prediskutované v slovenčine, že nové témy v angličtine už neobjavujem. Zároveň sa v mojom okolí začali diať veci. V tom čase vznikol Berlin Manson, ktorých som mal v tesnej blízkosti a bral ich ako inšpiráciu. Taktiež ma inšpirovali texty môjho dlhoročného kamaráta Edúvho Syna. Teraz mi príde nepredstaviteľné napísať text v angličtine. V slovenčine som sa našiel. Môžem používať nové prvky, ktoré som si v angličtine nemohol dovoliť. Rôzne nuansy, iróniu, humor a iné prvky, ktoré som si v angličtine nemohol dovoliť.

Pri tomto albume som sa zároveň chcel držať toho, aby textu bolo rozumieť, aj keď je spev alebo môj hlas zefektovaný. V minulosti to bolo tak, že keď niekto počul nejakú moju skladbu na koncerte alebo si ju pustil doma, vyhľadal si text a popri počúvaní si ho čítal. Samozrejme, toto spraví zlomok poslucháčov. Teraz pracujem tak, že chcem, aby mi bolo rozumieť, aby človek text nemusel čítať. Chcem, aby moja hudba priamočiaro komunikovala, čo má, aby sa tomu obsahu nedalo vyhnúť.

Tvoje texty sú akoby odrazom toho, nad čím každodenne a dlhoročne rozmýšľaš. Je to tak?  

Áno, celý album odráža to, nad čím dennodenne rozmýšľam. Nie je to pre mňa nejaká neprirodzená poloha. Chcel som, aby to celé bolo svetské. V textoch som sa snažil vyhnúť príliš zložitým formuláciám, pretože som chcel nech to, čo píšem, je v súlade s realitou, ktorú žijem a poznám. Uvedomil som si zároveň, že som kedysi zvykol čakať na nejaký špeciálny romantický moment, kedy budú okolnosti dostatočne výnimočné, aby som v tom výnimočnom momente spravil výnimočnú skladbu. Teraz som väčšinou žiadne výnimočné momenty nevyhľadával, tie námety a témy vznikali popri nákupoch, pracovných povinnostiach, staraní sa o domácnosť. Toto je môj bežný život.

Textovo mi album korešponduje s pocitmi frustrovanej bratislavskej kaviarne alebo bubliny a rozmýšľam nakoľko osloví za hranicami tejto bubliny. 

Je pravda, že najviac nás ľudia počúvajú v Bratislave a v Prahe. Možno si treba priznať, že naša hudba nie je až taká dostupná, ako by chcela byť, ale nemyslím si, že je to vyslovene bratislavská vec. Asi sa s ňou vo všeobecnosti viac stotožnia ľudia, ktorí majú čas a vôľu ľutovať svet, pretože to si predsa nemôže dovoliť každý.

V skladbe co sa nestalo si nepamatam spievaš o mileniáloch zbavených ideálov. O aké ideály si prišiel?

Spadám do kategórie mileniálov, aj keď ja zrejem trochu pomaly. Veľa ľudí v mojom okolí je z generácie Z, takže ja sa cítim byť niekde medzi, ale na tom mi napokon ani tak nezáleží. A akých ideálov som sa vzdal? Asi hlavne tých predstáv a nádejí, ktoré boli do našej generácie vkladané. Pripravovali sme sa na svet, v ktorom nás mal čakať blahobyt, úspech a vyrastali sme v predstavách, že ho raz premeníme na svoj obraz, časom však zisťujeme, že ten svet nám vlastne nikdy patriť nebude, naša generácia nie je ničím výnimočná a žiadna veľká revolúcia nepríde. Napokon nám nezostáva nič iné, len sa posúvať od krízy ku kríze a nájsť si nejaký flek, v ktorom to nejako spolu zvládneme.

V skladbe Svet patrí mladým! hovoríš, že šťastní ľudia vyzerajú všetci rovnako, ako vyzerá šťastný človek?

Použil by som slovo entropia. Ide o to, že každý usporiadaný systém, teda aj samotný človek, vie byť v neporiadku na milión spôsobov, ale v poriadku vie byť len vo veľmi špecifických okolnostiach, ktoré sú zároveň veľmi krehké. Ja si myslím, že väčšina ľudí je práve preto nevyhnutne v neporiadku, každý svojim špecifickým spôsobom a práve ten špecifický spôsob, ktorým sme pokrivení, je to, čím sme každý jedineční.

Ako vizuál k prvému singlu Vsetci sme v tom spolu ste použili fotku, ktorá zachytáva krádež kríža vo Veľkom Šariši. Ako vznikol tento nápad?

Zachytil som to, keď sa to stalo a nejako mi utkvela v pamäti poetika tejto situácie. Ak si dobre pamätám okolnosti, ten človek si kríž zobral domov, aby sa k nemu mohol so svojím otcom modliť. Prišlo mi to ako veľmi poetická situácia, trochu smiešnym a zároveň aj tragickým spôsobom.

Aký máš vzťah k post black metalu?

Počúval som black metal, ale nebol nosným alebo definujúcim žánrom môjho života.

Pýtam sa v súvislosti so skladbami Možno ju nájdeš ty… a co sa nestalo si nepamatam. Majú momenty, kedy navodzujú podobné pocity ako americká postblackmetalová skupina Deafheaven. 

Svet, z ktorého čerpajú Deafheaven, poznám a aj tú skupinu, takže určite tam tieto vplyvy sú.

V rozhovore pre Fullmoon si spomínal, že metainšpirácou pre teba sú aj System of a Down. Hľadala som tam tú inšpiráciu a sadla by mi k skladbe a jóság mindennek az alapja. 

Áno určite je tam a podľa mňa ju veľmi cítiť aj v co sa nestalo si nepamatam. System of a Down bola kapela, ktorá mi dala šesťosminové takty a trojštvrťáky a napriek tým ťažkým témam, ktoré v textoch rozoberali, to bolo vždy veľmi hravé a zábavné. Je to pre mňa veľmi zásadná vec, odvážne a zvláštne a stále veľmi chytľavé a popové.

Na albume máte pestrú zostavu hostí. Prečo práve Adam Dragun, Adela Mede, Dominik Suchý, Marta Ákadóttir, Kristie Kardio a Kristína Smetanová?

Marta z islandskej kapely Gróa hrá v prvej skladbe (Svet žaluje, pozn.red) na saxofóne, lebo hrá na saxofóne a bola prvá, na koho som si spomenul. Jeden deň som jej napísal a o dva dni mi už poslala veci, takže to fungovalo super.

Kristína Smetanová hrá vo vsetci sme v tom spolu. Poznáme sa osobne, viem, že hrá fantasticky na klavír a chcel som to do tej skladby. So spoluprácou súhlasila okamžite a dala tam presne to, čo som chcel. Ani sme sa kvôli tomu nestretli osobne, len som jej poslal nejaký náčrt a ona mi hneď poslala niekoľko verzií a sadlo to na prvý pokus.

Dominika Suchého (skladba Možno ju nájdeš ty…, pozn. red.) som oslovil s tým, že mi v skladbe niečo chýba. Vedel som, že keď budem hľadať ďalšie vrstvy, ktorými by som ju obohatil, budú znieť podobne, ako moje ostatné zvuky. Chcel som, aby sa na to pozrel niekto z iného sveta a presne to sa stalo. Dominik tam dal pár zvukov a vniesol do skladby svoj pohľad a vkus.

Skladba BUDÚCNOSŤ s Adamom Dragunom je jedna zo skladieb, ku ktorým som mal najskôr text a až potom hudbu. Ako som písal text, uvedomil som si, že v hlave si ho spievam hlasom Adama. Zaujímavé je, že on to tak samozrejme nevnímal, vlastne to pre neho nakoniec bola dosť nová poloha. Dopadlo to ale výborne.

Obzvlášť zaujímavá spolupráca bola s Adelou Mede (skladba a jóság mindennek az alapja, pozn.red.), ktorú som ako jedinú nepoznal osobne. Dlho som chcel nejaký text napísať v maďarčine, ale uvedomoval som si, že sa to asi prirodzene nestane, a preto som si na ňu spomenul – kvôli maďarčine. Tým, že sme sa s Adelou predtým nepoznali a bol tam ten odstup, musel som jej vysvetliť celý koncept. Stretli sme sa, porozprávali a veľmi prirodzene pochopili. Potom som sa jej o pár mesiacov ozval, že skladba je pripravená, prišla za mnou do skúšobne a nahrali to sme to za necelú hodinu. Fascinovalo ma, že všetko dala na prvý-druhý pokus. Išlo jej to s absolútnou ľahkosťou a bola hrozne vyrovnaná. Ja bývam vždy pri všetkom, čo spravím, oveľa skeptickejší a kritický, takže tieto spolupráce sú zaujímavé aj z toho hľadiska, že vidím, ako to majú ostatní. No a Kristie s nami odohrala niekoľko koncertov a bola prítomná a veľmi podporujúca celý čas, čo album vznikal. Som rád, že prispela aj svojím hlasom.

Veľký kredit dávaš aj Jakubovi Hríbikovi a Jakubovi Spiszakovi z PULP studio. Ako nový album znie vďaka nim?

Nebola to naša prvá spolupráca a ja som vedel, do čoho s nimi idem. Vďaka nim znie album oveľa lepšie, ako by som ja sám chcel, aby znel. Oni zároveň počúvajú hudbu úplne inak. Často tam nevyhnutne vznikajú trecie plochy alebo nedorozumenia, lebo ja mám pri počúvaní citlivosť na úplne iné veci ako oni. Oni sa na to pozerajú viac technicky a kladú si iné otázky. Majú iný rebríček priorít, podľa ktorého postupujú. A veľa sme sa pri tom hádali, čo by sa nedialo, keby im na tom nezáleží, takže vlastne si to vážim, že sme sa mohli hádať a bojovať s tým sústom do poslednej chvíle.

Rovnako veľký kredit dávaš aj vydavateľstvu Weltschmerzen.

Bez nich by ten album nevyšiel. Zastrešili podporu od Fondu na podporu umenia, bez ktorej by sme to nemali z čoho financovať. Na polovicu sme to financovali z vlastných zdrojov a polovicu pokrylo FPU. Bez vydavateľstva by sa toto nestalo.

Album zatiaľ vyšiel len digitálne. Máte v pláne vydať aj fyzický nosič?

Vydavateľstvo je za, aby sme album dali aj na nosič. Dokonca nám veľa ľudí písalo, že by chceli fyzický nosič, takže teraz je to v štádiu riešenia. Nechcem nič sľubovať, ale asi sa to stane. Mne osobne to nepríde také dôležité. Ja svoju zbierku platní už nezveľaďujem. Neviem sa jej zbaviť, no zároveň sa jej nechcem zbaviť, ale nové vydania nezbieram. Keď mi takto naposledy kamaráti zo skupiny BREN ponúkli platňu ako darček za to, že som im organizoval koncert v Bratislave, vypýtal som si radšej tričko. To je môj osobný vzťah k platniam a nesnažím sa ho nikomu nanútiť. Je to otázka všeobecného vzťahu k predmetom a k zberateľstvu. Ďalšia otázka je, či je to naozaj taká podpora pre kapely. Ukazuje sa, že nakoniec ani nie je, lebo marža, ktorú si vie kapela nahodiť, aby ľudia cenu boli ochotní zaplatiť, je veľmi nízka. Ono je to čisto sentimentálna záležitosť, kým sa bavíme o stokusových nákladoch.

A ak za vami príde niekto s tým, že nie platňu, radšej tričko, bude si mať čo kúpiť?

Zatiaľ nie. V minulosti sme prestali robiť tričká, lebo sme chceli riešiť hudbu a nechceli sme po koncertoch postávať pri tričkách a hľadať veľkosť, ktorú si niekto pýta. Je otázka, ako to spraviť, aby to bolo zmysluplné. Nechcem vytvárať bezduché reklamné predmety. Napríklad, ako to spravili Berlin Manson v spolupráci s Kunterakt, je cesta, ktorá mi je sympatická. Išlo o upcyklované prešité tričká s potlačou. Malo to zaujímavý umelecký rozmer, niečo podobné si viem predstaviť.

Čo plánujete na rok 2025?

Plánujeme koncerty. Niečo z toho máme pod kontrolou, niečo nie. Uvidíme ako sa kluby na Slovensku vysporiadajú s krízou FPU. Bez tej podpory nám málo klubov vie garantovať honorár a tých miest, kde sa akcie vedia zaplatiť len zo vstupného, nie je veľa. No a dúfam, že zahráme aj na letných festivaloch, niekoľko z nich už dohadujeme, verím, že ich bude ešte viac.

V akej zostave budete hrať?

Tieto premiérové koncerty boli posledné, ktoré sme odohrali s mojím bratom Dušanom. Momentálne sme odohrali prvý koncert vo dvojici s Antonínom a celkom to fungovalo. Jasné, že by som bol rád, keby nás bolo na pódiu viac, prípadne keby s nami na koncerty chodil aj náš osvetľovač, to je však veľmi náročné zaplatiť, takže momentálne skôr hľadám skromnejšie riešenia, s ktorými to bude udržateľné aj pre nás a aj pre organizátorov.

Text: Barbora Stuchlíková
Foto: Damian Hlavačka