NovinkyRozhovory

Tomáš Klus sa cíti doma ako v Čechách, tak aj na Slovensku…

Po pár mesiacoch sa Tomáš Klus znova vydáva na turné  pod názvom Ani si nesedejte s poradovým číslom 2. Po úspešnom prvom turné po Slovensku sa k nám vracia s väčšou chuťou. Je čo raz populárnejší v našich krajoch a preto sa rozhodli po malých kluboch konečne staviť aj na väčšie sály a to aj vo vyššom počte koncertných miest. Presne v 14 mestách po celom Slovensku sa predstaví Tomáš Klus so svojím speváckym šarmom. My vám prinášame krátky rozhovor s hlavným aktérom, pesničkárom Tomášom Klusom.

Čo vravíš na to ako ťa prijali fanúšikovia?

Predovšetkým je to pre mňa prekvapenie, pretože sme na Slovensko šli s tým, že začíname. Tešili sme sa na nejaký návrat do minulosti ako keď sme začínali v malých kluboch. A vlastne sme volili i priestory, v ktorých budeme opatrní a s ohľadom na to, že sme počítali tiež s tým, že nikto nemusí prísť. Takže to, že niektoré koncerty boli vypredané ma hrozne šokovalo a preto som si obľúbil slovenské publikum a to nehovorím preto, že by som sa chcel zavďačiť, ale preto, že to české by sa mohlo v mnohom učiť. To publikum nefunguje ako celok. Slováci sa strašne chcú podieľať na koncerte a ešte mám sľúbené tu na východe, že prídu, a nie je to akože by si zaplatili vstupné a ty interpret nás bav. Ale je to o tom, že my sme si zaplatili vstupné a my sa chceme baviť a urobíme pre to čokoľvek. Takže tá zodpovednosť za priebeh toho koncertu a za to ako ten večer dopadne, nie je len o tom ako ten koncert odohráme, ale my s tými ľuďmi chceme i byť. To nie je len na nás. A to je strašne príjemné.

Ako vnímaš jazykovú bariéru medzi našimi krajinami, hlavne mládež.

Ja týmto nie som poznamenaný. Slovenčinu mám zaznamenanú ako druhú materskú reč, pretože ja som z pohraničia. Ja som z Třinca. Poľsko, Slovensko, Česko sa tam stretáva, takže ja tento problém nemám. Skôr ma zarazilo to, keď som sa presunul viac na západ, do Prahy a tam to tak fakt je, že človek už potrebuje robiť prekladateľa tým kamarátom, ktorí sú zo Slovenska a Česka a chcú sa spolu baviť.

Spomínal si, že niekedy si bol exhibicionista. Ako vyzeral Tomáš Klus ako exhibicionista?

Rád som na seba pútal akúkoľvek pozornosť. Bavilo ma provokovať ľudí v uliciach. Keď som sa presťahoval do Prahy, tak som jazdil električkou zavesený hore nohami a robil také detinské hlúposti a bavilo ma vyvádzať ľudí z každodenného čítania bulvárnych novín, kedy idú s kamennou, nie úplne prebudenou tvárou, pred sebou majú len tú prácu a cestu domov. Mám to do dneška, ale ten exhibicionizmus sa mi presunul na pódium, kde viem, že ho ľudia očakávajú. Ak by som ešte stále jazdil v tej električke zavesený hore nohami, tak by bol z toho obrovský škandál a mojej mame by z toho praskla hlava.

My sme v podstate ten istý ročník, mňa baví porovnávať s ľuďmi to, ako iní prežívali v rámci muziky. Je to o muzike, o texte, o pesničkách. Akú hudbu si počúval ty? Určite si pamätáš ešte kazety, LP-čka a tieto veci.

Ja som strašne vďačný za ten novodobý trend návratu k vinylu. To je vec, ktorú ja uznávam, uctievam a podporujem. Kupujem si nové dosky. Od domu mám na skok taký obchod, kde ich je veľa a som s pánom vedúcim dohodnutý, že mi akúkoľvek objedná. Ja nemám ani elektronické bankovníctvo. Nie som schopný internetovej platby. A som za to, že to počúvanie z dosky je jedinečné. Ja si i pri prehrávaní CD zapnem zvuk z vinylu, pretože mám rád, keď to praská.

Predpokladám, že keď čítaš knihy, zaujíma ťa aj ten background toho človeka. Jeho Bio alebo aký to bol človek.

Zaujímalo ma to, ale teraz ma to zaujíma menej, pretože som sa  niekedy dozvedel veci, ktoré ma potom odviedli od toho, či už to bolo i v muzike, že som sa o tom interpretovi dozvedel niečo, čo mi znepríjemnilo počúvanie jeho vecí. Napríklad u jedného rebela som sa dozvedel, že je to vlastne suchár a ja mám rád, keď ten človek ide so svojou kožou na trh. Nesnaží sa mapovať to, čo by frčalo, ale prezentuje seba. Ja mám rád rockerov, ktorí sú rockermi, ktorí hrajú opití. Niekomu sa môže zdať, že som blázon, ale pre mňa je toto ten Rock N´Roll. Pre mňa punkáči ako Sex Pistols boli uveriteľní z toho dôvodu, že boli blázni a to k tej hudbe patrí. Keď teraz vidíš pop punk, tak to je pre mňa ako 0:0, môžu hrať lepšie, ale nie je to punk. Punk sú proste 3 akordy, nevedia spievať, ale vykričia svoje emócie. V momente, keď niekto spieva, že droga robí toto a videl som toto, potom človek zistí, že to je slušný punkáč s rodinkou, čo je krásne. Samozrejme im to prajem, že majú svoj život usporiadaný, ale ich dielo pre mňa nie je výpoveďou, ktorú sa ja snažím nájsť.

Green Day alebo Motörhead?

V tomto prípade Green Day kvôli tomu, že boli spoločne s Guano Apes kapela, pri ktorej som sa učil jazdiť na snowboarde. Takže tu nehodnotím kvalitu ani backstage, ale hodnotím len to, že je to moja srdcová kapela, ktorú mi predstavil kamarát v 13 rokoch a bola to kapela vo walkmene pri prvých pluhoch. A The Offspring.

To nie je ten pop punk ale skate punk. Kultúra, ktorá je v oblečení, je v športe a tie názory sú rovnaké. Keď sedíš so skejťákmi, s punkáčmi…   

Je to to samé, akurát sa inak obliekajú. Je to vec, ktorá ma tiež hrozne mrzí a to rivalita medzi žánrami. Ja som v tomto otvorený, ja som si nikdy nedovolil hovoriť, že proste spevák v nejakej cimbalovej kapele je proste „sračka“. Mne sa to buď môže páčiť alebo nepáčiť, ale nie, že je to sračka. V momente, keď to niekto povie, tak tento hodnotiteľ pre mňa skončil, pretože nemá právo hovoriť, čo je dobré a čo je zlé. On má právo povedať len to, čo sa mu páči a čo nie. Rivalita medzi žánrami mi príde už ako primitivizmus pri futbalových zápasoch, kedy sa fanúšikovia začnú biť. Ja mám rád futbal, hokej, rád si zájdem na zápas, ale toto mi príde ako návrat do prehistórie, ako keď sa chlapci budú biť kvôli tomu, že tento nosí modrú a tento bielu farbu. Čo je úplne absurdné a škoda je, že sa to naučila i muzika a vstrebala to. To je zbytočné.

Ako je to teda s tebou? Pripravuje sa nová doska, máte niečo rozrobené alebo sa momentálne venujete ešte skôr tomu Slovensku a chcete sa tu viac zviditeľniť?

To je vlastne teraz prioritou. Nejakým spôsobom sa predstaviť na Slovensku, potom turné po Čechách a za rok by sme chceli urobiť novú dosku. To, že chceme je jedna vec, to či urobíme, je vec druhá, ale chceme veľmi, tak snáď to dopadne dobre. Ale zase by sme chceli, narážame tú teóriu, aby každá tá doska bola skutočne iná, pretože zatiaľ sa to vždy podarilo. Tá prvá bola spoveďou jedenásťročného chlapca. Predovšetkým ja ju milujem, ona mňa nie a ja trpím. Druhá doska už trošku nasávala nejaké sociálne témy a tretia doska je podľa mňa najúprimnejšou spoveďou mňa a Jirky, pretože sme si ju sami produkovali a tie texty na nej sú texty, ktoré si myslím, že presahujú i mňa samotného, pretože som sa s dovolením inšpiroval geniálnym Antonom Pavlovičom Čechovom a ja by som chcel, aby tá doska bola viac hudobná, lebo ma teraz začala baviť hudba ako taká.

Máš chuť asi aj hudobne napredovať…

No my sa chceme zase vrátiť k modelu dvoch gitaristov, ale je fakt, že i my sami máme tú tendenciu. Jazdili sme predovšetkým po divadlách, kde sa sedelo a zrazu nám začalo chýbať to, že sme si chceli prežiť ten mejdan s tými ľuďmi, a to na tých dvoch gitarách nikdy nezvládneš a vziať si kapelu so sebou je proste fajn. Nie je to len “upgrade“, ktorý nie je navždy, ale je aspoň pre nás a dúfam, že i pre niektorých ľudí, ktorí prídu príjemným spestrením. Pretože chalani, ktorí s nami hrajú sú hrozne šikovní a ešte som rád, že sa nám darí dodržať ešte stále filozofiu toho, že radšej hráme s kamarátmi, než vyložene s profíkmi. Mám pocit, že je to o tom „aboutu“ a že to je i pre tých ľudí omnoho príjemnejšie, keď vidia partiu ľudí, ktorí sa majú radi. Ale ako hovorím, nie je to na furt, pretože akási intimita dvoch gitár je potom zase žiaduca.

Inak čo piješ? Mne to príde ako príjemná debata pri pive. O čom sa ty bavíš s priateľmi pri pive?

Ja nepijem pivo. Ja si občas dám malé pivo, ale ja som skôr vinár. Ako nie som ortodoxne proti tomu. Veď koľkokrát si dám ešte pred koncertom, tak prečo nie? Nie je to vec, ktorá by nás stlmila a hocikedy, keď sme hrali, napríklad vo Valašských Kloboukoch, tak sme dostali na pódium asi 12 slivovíc, ktoré sme na jednej strane nechali kolovať a na druhej sme nejaké vypili a bola z toho zábava, ktorá patrí k tomu kraju. Takže ja nie som striktný odmietač alkoholu. Je pravda, že ja teraz pijem o dosť menej, pretože prežívam akýsi odmäk, lebo potrebujem zo seba dostať veci, ktoré som za dlhý čas vypil. Ale mám rád domácu slivovicu a víno a potom, keď už ide do tuhého a človek si hovorí, že dneska sa opijem, je to spravidla v rámci tých osláv. A mám rád whiskey.

 rozhovor: Edo Kopček

foto: Paľo Dráb

You may also like

Comments are closed.

More in:Novinky