Kultúrne vyžitie nechýbalo len milovníkom hudby, ale aj usporiadateľom podujatí. Pri príležitosti uskutočnenia koncertu americkej skupiny The Carpenter Ants na terase žilinského Smer Klubu 77, sme vyspovedali nielen kapelu. Majiteľ klubu nám prezradil, koho do svojho klubu rád pozýva a vďaka čomu chce obnoviť žilinskú tradíciu.
Majiteľ klubu Rasťo Škrinár otvoril Smer Klub 77 na mieste predchádzajúceho klubu Smer v Žiline na základe bohatých skúseností z Banskej Bystrice, kde 16 rokov úspešne prevádzkuje Klub 77. Zároveň patria oba jeho hudobné kluby k spoluzakladateľom Asociácie Hudobných Klubov Slovenska, ktorá združuje najvýznamnejšie slovenské hudobné kluby.
Na papieroch klub funguje už tri roky, no kvôli Covidu-19 skutočne funguje rok a pol: „Otvárali sme v lete 2018 a začiatok nebol vôbec ľahký. Trvalo kým sme si vybudovali klientelu a naučili sme ľudí chodiť k nám do priestorov, ktoré sme si upravili podľa seba. Prvých návštevníkov sme získavali pomalými krokmi. Rok 2019 bol o čosi lepší, druhá polovica už začínala napĺňať naše očakávania. Nehrávali sme len cez víkendy, ale aj cez bežný týždeň. Paradoxne, keď sme sa prehupli do roku 2020, tak mesiace január a február boli naše najsilnejšie mesiace vôbec. Prišla pandémia. My sme boli prví, ktorých zatvárali a poslední, ktorých otvárali. Kultúra, kluby, nočný život padli ako prvé. Nie sme a ani sme nikdy neboli krčma či piváreň. Keď sa otvárali pohostinstvá a reštaurácie, klubu sa to netýkalo. Bez programu nefungujeme.“
Priaznivci hudby a kultúry nie sú úplne pripravení začať opäť normálne fungovať: „Momentálne pracujeme najmä vo vonkajších priestoroch, ale narážame na iný problém. Ľudia vôbec netušia, aké sú pravidlá. Je v tom zmätok. Niekto si myslí, že na kultúrne podujatia potrebuje test alebo potvrdenie o očkovaní. Informácie nie sú „šťastne“ odkomunikované. Pred každým koncertom máme 50 telefonátov, či koncert skutočne bude a čo všetko musia spĺňať. Môžem to vešať donekonečna na webovú stránku. Ľudia do poslednej chvíle neveria, že sa koncert uskutoční. Preto si lístky nekupujú v predpredajoch.“
Klub sa nachádza v blízkosti Mariánskeho námestia, môže sa pýšiť obrovskou terasou a nerušeným pokojom od centra mesta. „Nie sme na nikom závislý, v podstate si môžeme robiť to, čo uznáme za vhodné. Program zostavujem slobodne a väčšinou podľa toho, čo sa mi páči. Nepustím sem niečo, s čím nesúhlasím a čo podľa mňa, nemá dostatočnú kvalitu. Má to byť kvalitné, predávať sa a hlavne, aby o to mali ľudia záujem. Až tak veľmi sa mi to zas nemusí páčiť. Nedávam priestor extrémistom. Klub podporuje aj žilinských interpretov. Minimálne im dáva šancu vystúpiť pred väčšími interpretmi. Niekedy nás účinkujúci osloví, či nemáme nejakú miestnu predkapelu, ktorá neurobí hanbu a bude dobrá. Zaujímavé je, že žilinských ženských kapiel a speváčok je omnoho viac.“ Kapely zo Žiliny a okolia majú možnosť predviesť sa aj samostatne. Každý rok, vo februári klub usporiadava festival Drž sa plota.
Klub tvoria tri pódiá, dve vnútri a jedno na terase, ktoré vzniklo ako reakcia klubu na pandemickú situáciu. „Vzhľadom k tomu, že sme veľký priestor, máme možnosť robiť aj väčšie koncerty. Na terasu sa pokojne vojde „na stojáka“ aj 600 ľudí, na sedenie okolo 350 ľudí. Vo vnútri na státie 400 a na sedenie 180. Hralo nám tu už skoro všetko zo Slovenska a Čiech. Vždy ide o známe kapely a v tom chceme aj pokračovať. Pozývame si mladé kapely, staré české legendy, obmieňame žánre. Nebránime sa ani hip-hopovej scéne. Sme multižánrový klub a celé leto plánujeme hrať vonku.“
Aj keď klub evokuje miesto pre kapely a spevákov, klub nezaháľa ani v iných činnostiach: „Cestovateľské večery sú veľmi populárne. Stand-upy sú jemne na ústupe, ale stále majú svojich fanúšikov. Najmenej navštevované sú divadlá. Nesmú chýbať ani rôzne kurzy, napríklad teraz funguje tančiareň. Tento rok som sa rozhodol, že na terase dám ešte väčší priestor jazzovej hudbe. Vždy mala svoje miesto, ale v tomto roku bude prevažovať. O dva týždne, konkrétne v nedeľu 8. augusta pripravujeme jazzový festival. Naschvál sme si vybrali nedeľu, piatu hodinu poobede. Bude tu špička slovenskej jazzovej scény – Peter Lipa, Blues Connection a Synergia. Kedysi bola Žilina silné jazzové mesto, možno aj vďaka nám sa tradícia obnoví.“
V Smer Klube 77 vystúpila pred dvomi týždňami americká skupina The Carpenter Ants. Jej líder Michael Lipton nám poskytol rozhovor, v ktorom hovorí o podobnosti krajín, pôvodnej americkej hudbe a nevšedných členoch. Rozhovor prebehol cez tlmočníčku a priateľku skupiny Csillu Droppovú.
Členovia kapely (zľava): Jupie Little, Larry Groce (hosť), Csilla Droppová, Charlie Tee, Ted Harrison a Michael Lipton.
Aké sú momentálne podmienky pre kapely, ktoré chcú vycestovať z USA do Európy?
Ako kapela sme nezažili sme žiadne komplikácie, pricestovať bolo v pohode. Očakávali sme, že to bude komplikovanejšie kvôli vírusu, ale v zásade nie. Sme všetci očkovaní a boli sme pripravení aj v prípade testovania, aby to prebehlo hladko. Ak chce kapela koncertovať mimo USA, musí byť očkovaná alebo testovaná. Pri návrate, napriek tomu, že máme za sebou vakcináciu, budeme na území Slovenska testovaní. To nám umožní vstup do našej krajiny.
Máte za sebou koncert v Banskej Bystrici, v Žiline koncertujete až na druhý pokus kvôli Covidu-19. V čom je podľa vás rozdiel hrať v USA a na Slovensku?
Najväčším rozdielom je jazyková bariéra. Snažíme sa k piesňam vždy priniesť aj príbeh, ich históriu. To nie je celkom umožnené, keď hráme na Slovensku. V domovskej krajine túto možnosť máme a tým pádom máme úplne iný kontakt s auditóriom. Hudba je hudba a nie je potrebné úplne rozumieť slovám. Pokiaľ ju cítite, je úplne v poriadku, že nerozumiete obsahu. Poslucháči sú rôzni. Niektorí len počúvajú, iní aj tancujú. V tomto sú rovnakí s americkými. Vďaka tomu, že hráme pôvodnú americkú hudbu, nie je úplne bežná pre slovenských fanúšikov. Zároveň je pre nich výnimočné počuť takýto štýl hudby.
Čo hovoríte na Slovensko ako krajinu?
Slovensko je veľmi podobná ako Západná Virgínia. Síce máte vyššie hory, ako sú u nás doma, ale tiež patríme medzi hornaté krajiny. Máme podobné, kľukaté cesty. Veľkosťou je Virgínia podobná Slovensku. Aj v Amerike sú ľudia, ktorí netušia kde sa nachádza Virgínia. Takisto, nie každý Európan vie, kde leží Slovensko. Čo sa týka jedla, ochutnali sme úplne všetko tradičné. Môžem skonštatovať, že je ale na náš žalúdok veľmi ťažké.
Keď idete koncertovať mimo hraníc Západnej Virgínie, sledujete napr. politické dianie a čo sa odohráva v danej krajine?
Naozaj nie. Prebiehajú určité výmeny informácií, ale nie je pre nás primárne vedieť, čo sa kde deje. Aj v USA sú ľudia, ktorí sú proti očkovaniu. Je to ich vec, ale ja osobne to považujem za problém. Všade na svete sa nájdu takíto ľudia. Slovensko nebude výnimkou. Hudba a politika sú dve rozdielne veci, našťastie. Neriešime politické a spoločenské veci.
Dá sa povedať, že to nepatrí medzi aspekty, ktoré ovplyvní vaše rozhodnutie o koncertovaní.
My tiež dúfame, že politická situácia v našej krajine nebude hovoriť proti nám. Napr. neboli sme celkom stotožnení s bývalým americkým prezidentom Trumpom. Preto veríme, že to neovplyvní pozvanie do iných krajín, a že nebudeme za to posudzovaní.
Tvoríte v nezmenenej zostave kapelu už 35 rokov. Za akých okolností ste sa dali dohromady?
Môžem za kapelu, priateľov, povedať, že to nebolo vopred zorganizované. Najprv som tvoril dvojku s basgitaristom Tedom Harrisonom. Neskôr sa pridal bubeník Jupie Little a nakoniec spevák Charlie Tee. Skutočne to bola náhoda. Nebývame v tom istom meste, ale pomerne blízko seba. Na samom začiatku som len tak hral ešte s niekým. Pristúpil k nám Ted a povedal: „Nemôžem si s vami zahrať?“ A my sme boli za. Vznikli sme spontánne, prirodzene. Je to pomerne obyčajné ako sme vznikli, ale neobyčajné je to, ako dlho už sme spolu. Nie sme veľké hviezdy, ani nezarobíme veľké prachy. Cestujeme spolu, hráme kade-tade a to z nás robí blízkych priateľov.
Ako je možné, že aj po takej dlhej dobe ste stále spolu a že ste nevymenili žiadneho člena skupiny?
Máme šťastie. Sme skvelí priatelia, nezabúdame na slová „prosím“ a „ďakujem“. Sme veľmi často spolu po hudobnej stránke, že nemáme potrebu stretávať sa aj mimo skúšania či koncertovania. Za to sme si cennejší. Každý z nás má iné hudobné pozadie. Pri skladaní a tvorení textu a hudby vzniká neobyčajný celok, ktorý nás drží stále pokope.
Poslucháč môže pokladať každú skladbu za multižánrovú, pretože cíti náznaky R&B, gospelu, blues aj jazzu.
Nefungujeme štýlom, že „toto je moja pesnička, toto je môj text.“ Každý prichádza so svojou originalitou, osobitosťou. Každá jedna skladba je vyskladaná zo všetkých žánrov, ktoré nás bavia. Prerábame aj staré piesne, aby neupadli do zabudnutia. ¾ nášho repertoáru tvoria naše skladby.
Prečo ste zvolili názov kapely „Tesárske mravce“?
Nestojí za tým zaujímavý príbeh. Dostávam túto otázku často, mal by som si vymyslieť asi lepšiu odpoveď. Pred 35 rokmi sme si povedali, že názov skupiny bude dostatočne hlúpy pre kapelu. Nedúfal som, že tak dlho spolu vydržíme. Myslím si, že robiť hudbu je dar. Darom pre nás, že máme možnosť hrať, spievať a tým pádom máme možnosť byť šťastnými. Sme možno „podivná skupina“ – belošský a černošský katolík, černošský moslim a belošský žid. Keď sa postavíme na pódium a zahráme napr. na ľudsko-právnom podujatí, sme príkladom, že sa dá spolu vychádzať.
text a foto: Marika Štulajterová
