Existujú veci, ktoré s nami ostanú po celý život. Ak sa s hudobníkom bavíte o tom, čo pre neho znamená muzika a kde berie silu tvoriť, zakaždým počujete jednoduché: „Je to láska, vášeň a život.“ Ale písať o tom text, nájsť správne slová a zakaždým inak, to už človek musí byť médium alebo mať talent a isté kvality. A práve taká je hudba košickej formácie Nocadeň, ktorej speváka a textára Rasťa Kopinu som vyspovedal po ich tohtoročnom vystúpení na Rudave.
Aký je tvoj vzťah k umeniu a k muzike celkovo?
Ježišmária. No keby som k tomu nemal taký vzťah ako mám, tak by som sa na to asi dávno vykašľal. Od malička ma v podstate sprevádza hudba a umenie ako také. Je to láska na celý život. A hudba? To je vášeň. Je v tom všetko. Neviem si predstaviť, že by som bez toho fungoval.
Aké vyjadrovacie možnosti ti dáva muzika? Mohol si písať básničky.
Maľovať neviem. Rád by som sa to možno niekedy naučil, ale asi vo mne nie je ten potenciál. Básničky som nikdy nepísal a k písaniu textov som sa dostal skrz hudbu. Nikdy som nemal takéto ambície. Skôr to bolo spojené s hudbou.
Naša webka sa volá moja muzika. Aká je tá tvoja?
Pestrá. Nedá sa povedať, že počúvam len to a to. Častokrát to záleží od nálady a tým, že sa v tej hudba veľmi šprtám a veľmi sa o ňu zaujímam, viem si tú správnu hudbu namiešať podľa chuti, aby som vedel dobre fungovať.
Aké hudobné polohy ti najviac vyhovujú?
Vieš čo, mne nevadí ani agresívna hudba, ale skôr mi v nej vyhovuje istá temnota. Veľmi sa mi páčia škandinávske kapely. Takže niečo v tom duchu, ako napr. speváčka Stina Nordenstam. Zhruba to ma vystihuje.
Svojho času, keď ste pripravovali váš aktuálny album Ikony, ste prehlásili, že bude najtemnejší z celej vašej diskografie. Čím je najtemnejší podľa teba, pretože mne až taký temný nepríde.
Áno, ja som mal ten pocit, keď sme ten album písali. Mal som ten dojem, pretože sám som prežíval krízové obdobie, ale s odstupom času mám pocit, že z toho albumu ide veľké svetlo. Takže nie je tak temný ako som si myslel v momente, keď sme ho nahrávali.
Osobne mi príde veľmi romantický.
Vyjadrujem sa spôsobom, ktorý si ľudia môžu spliesť s romantizmom. Ale ja som skôr trpký romantik. Jednoducho len zachytávam to, čo život prináša.
Čítaš nejakú poéziu?
Čítal som a musel som čítať. Navštevoval som konzervatórium, čiže jednak som čítal a tiež aj prednášal. Od istého momentu, kedy mi moja profesorka povedala: „Rasťo, ty dokážeš veľmi pekne písať“, som už nemusel prednášať cudzie veci, stačilo, keď som interpretoval tie svoje.
Aký je tvoj najobľúbenejší verš z tých všetkých krásnych textov, ktoré si napísal?
Oh, to si ma zaskočil. Neviem to povedať. Taký silný leitmotív je asi Nestrieľajte do labutí, v ich krídlach ste sami ukrytí. Ten mi teraz narýchlo napadá.
Písal si napríklad aj pre Katku Knechtovú, ktorá hrala deň pred vami tu na Rudave. Ako došlo k vašej spolupráci? Poslal si jej text?
Nie. Poznáme sa veľmi dlho a v podstate to vzniklo ako z núdze cnosť. Ešte pri albume Experiment chcela Peha nejaké texty. Bol som v štúdiu, prišiel za mnou Maťo (Martin Migaš, bubeník Pehy, pozn. red.) a povedal: „Píšeš krásne texty, nechcel by si skúsiť napísať niečo pre nás?“ Prerušil som stav meditácie a napísal som skladbu Hypnotická. Pri ďalšom albume za mnou došla Katarína s tým, že má pesničku, s ktorou si textári nevedia poradiť. A tak vznikla skladba Za tebou. Odvtedy s Katarínou veľmi intenzívne komunikujeme a na jej sólový album som napísal až štyri texty.
Kapela Nocadeň získala na našej scéne aj práve vďaka tebe postavenie básnikov. Kde hľadáš ty inšpiráciu? Predsa len ťa osobne radím medzi najsilnejších textárov u nás na Slovensku.
Veľakrát tá inšpirácia, či nápad, prichádzajú v nečakanej chvíli, keď nad tým nesedíš. Vtedy je ideálne mať niečo po ruke, kam si to zapíšeš. Takto som si zapísal veľa nápadov. Fungujem ako nejaké médium, preto ti neviem povedať ako to vzniká, lebo ja sám neviem popísať ten proces. Proste v sebe cítim niečo, čo musím jednoducho v daný moment zachytiť a viem, že ak to neurobím, tak spravím veľkú chybu. Veľakrát to prichádza spontánne. Sú samozrejme chvíle, kedy nad tým sedím, keď treba veci dokončiť, ale to už je skôr technická záležitosť.
Si veľký slovíčkar?
Áno je to tak, že tá prvá verzia textu je odlišná od tej, ktorá napokon vyjde a vždy si nechávam istý odstup. Po čase sa na to pozriem, zistím či tam netreba vymeniť nejaké slovo, či by sa to nedalo vyjadriť inak, a potom to posielam bratovi, ktorý je mojím prvým kritikom. Akonáhle by to tým sitom neprešlo, viem, že to nemôžem posunúť ďalej. A samozrejme mám aj pár známych, takže keď mám chuť, tak im spontánne pošlem svoje nové veci a čakám, ako na to zareagujú.
Rasťo, veľmi rád čítam tvoje texty, majú hĺbku a veľkú výpovednú hodnotu. Keď teda pošleš tieto svoje texty tým ľuďom, nestáva sa, že ich pochopia v inej rovine?
Mňa častokrát poteší, keď tam niekto nájde to, čo som tam pôvodne nezamýšľal. Takto vznikol aj môj záujem o písanie. Bolo to v dobe, kedy sme v škole dostali zadanie a môj slovenčinár začal hľadať skryté významy vo veci, ktorú som napísal. Vtedy ma to nakoplo a vedel som, že asi vo mne niečo drieme.
Viem, že u vás v rodine máte vzťah k literatúre. Kedy ťa literatúra oslovila a ktorý prvý počin?
Hlavne k textom a k hudbe nás viedol náš otec. On bol ten, ktorý prišiel s veľkým kufrom básnických zbierok a vravel nám, aby sme to skúšali zhudobňovať. Takto som sa ja dostal k textom a k básňam. Ak hovoríme o slovenských autoroch a textároch, tak veľkou legendou je pre mňa Kamil Peteraj. Pred ním mám veľký rešpekt.
A čo bolo ešte v tom kufri?
Jéjda, to už chceš odo mňa veľmi veľa. Vtedy som mal asi dvanásť rokov. Už si presne nespomeniem.
Máš vzťah k francúzskej avantgarde? Baudelaire alebo Appolinaire.
Priznám, že už sa v tom nešprtám. To bolo obdobie, kedy som dospieval a mal som vtedy asi sedemnásť rokov. Vtedy som prekliatych básnikov vnímal veľmi intenzívne. Ale teraz už ani nie.
Čo chystáte na jeseň?
Sú tam naplánované nejaké koncerty. Dostali sme sa do obdobia, kedy nejako extrémne neplánujeme a nechávame sa prekvapiť tým, čo život prinesie.
Aj vás takto vnímam, že Nocadeň je pokojná kapela. Odohráte si koncertík, ale žiaden blázinec okolo toho.
Veci fungujú tak, ako fungujú a nemá zmysel niečo znásilňovať. Ak chceme natočiť ďalší album, tak viem, že si musíme dať istý odstup a musíme tie pocity, ktoré v nás sú, nejakým spôsobom stráviť, aby sme sa vedeli opäť plne sústrediť na ďalšie cédečko. Takže sa nesnažíme znásilnovať múzu.
Ostal vám nejaký nevydaný materiál?
Práve, že nie. Snažíme sa robiť na veciach tak, aby sme ich dokončili a nejaký odpad nám nevzniká. Pravdupovediac, čo sa týka hotových pesničiek, zastavili sme sa na čísle nula. Nemáme žiadnu, ktorú by sme mali v zásobe a vracali sa k nej. Takže zase čistý nepopísaný papier a začíname odznova.
Texty, ktoré píšeš obsahujú zaujímavé myšlienky. Myslíš, že sú ľudia v dnešnej dobe schopní vnímať text alebo len hudbu a baviť sa?
Na Slovensku sa dosť rieši textová stránka, čo je veľmi dobré, aj keď mám pocit, že v poslednej dobe tá úroveň nie je podľa môjho vkusu. Ale je tu stále veľa dobrých autorov, ktorí vedia napísať zmysluplné texty a na tak malú krajinu to je myslím dosť dobré.
Riešiš aj to, čo slovenský poslucháč chce počuť?
Ja to neanalyzujem. Keby som sa začal zamýšľať nad tým, čo chce slovenský poslucháč počuť, tak by som sa asi chvíľami veľmi čudoval, čo to píšem.
Aký je teda podľa teba slovenský poslucháč?
Rôznorodý. Nechcel by som povedať nejaký ortieľ, že slovenský poslucháč má skazený vkus. Teší ma, že je tu aspoň hŕstka ľudí, ktorí dokážu vnímať hudbu tak, ako si to predstavujem ja.
Kde stále nachádzaš silu písať texty a robiť muziku?
Je to vášeň od detstva. Milujem hudbu. Neviem a ani si to nechcem predstaviť, že by som s tým prestal. Chuť tvoriť je stále vo mne a myslím si, že ma nič neodradí.
Kedy vznikla spolupráca s tvojim bratom? Nebolo to najprv o tom, že s bratom nie?
Odjakživa to bolo o tom, že budeme spolu hrať v jednej kapele. Keď chceš založiť kapelu, potrebuješ dobré zázemie a piliere, ktoré ti to fakt podržia. Prvú kapelu sme založili, keď som mal dvanásť rokov a vtedy sme aj spolu začali skladať pesničky.
Text: Edo Kopček
Foto: Nocadeň
View Comments