Vlaňajší zrušený koncert Queens of the Stone Age tento rok Pohode vynahradili 90-minútovým vystúpením. Bol to jeden z vrcholov festivalu, pod hlavným pódiom vznikol moshpit, diváci spievali refrény najznámejších skladieb. Dvaja členovia tejto americkej skupiny, líder Josh Homme a gitarista Troy Van Leeuwen, prišli aj na tlačovú konferenciu.
Ste jedným zo zakladateľov takzvaného desert rocku, ktorý má blízko aj k alternatívnemu country, ktoré začalo s Gramom Parsonsom. Ako by ste ho dnes definovali?
J: To je dobrá otázka a musím s tým súhlasiť. Existuje niečo ako staré country, Americana. Rozdiel medzi nimi dvoma spočíva v tom, že v Americane je viac rozprávačskej lyriky, ktorá je živá v country. Vždy som o nás premýšľal ako o soundtrackoch k obrazom. Rád by som zahral skladbu, ktorá znie ako miesto, kde sa chcete bozkávať, alebo by znela ako nejaký krásny výhľad počas horúcej noci v púšti, taká tá prázdnota. Svojou otázkou ste nastavili naozaj vysokú latku. Kto chce ísť po nej? (smiech)
Ste Queens of the Stone Age, kto sú králi?
J: Koho to zaujíma? Nás nie. Náš názov mal odrádzať určitých ľudí. Keď sme začínali, existoval veľmi nepríjemný mačistický druh hudby, ktorý som osobne nepovažoval za veľmi sexy. Zdá sa mi, že dnes už neexistujú žiadne scény a tým aj zmizla potreba vybrať si svoj kmeň. Čo je trochu smutné. Som rád, keď mám svoj malý kmeň. Aj vy máte radi svoj kmeň? Nie? Dočerta s vami.
Dnes je obzvlášť dôležitý deň, pretože na tom istom pódiu pred vami vystúpi Iggy Pop, s ktorým ste takmer pred desiatimi rokmi nahrali album. Môžeme sa tešiť na spoločné vystúpenie?
J: Bohužiaľ, nič také sa nestane, okrem toho, že nás uvidíte na boku pódia s veľkými širokými úsmevmi. Odpovedám za Troya.
T: Iggymu sa darí skvele. Mohol som si obliecť oblek a byť jeho pravou rukou navždy. Je úžasné, že si môžem Iggyho pozrieť z tak skvelého miesta. Sledujete ho každý večer a potom si poviete: „Počkaj, ja tiež hrám s Iggym. To je ešte lepšie.“ Áno, bolo to výnimočné, je to tá najúžasnejšia vec, akej som sa mohol osobne zúčastniť. Vskutku sa teším, ako ho dnes budem sledovať. Má naozaj výbornú kapelu so skvelým bubeníkom. Naposledy som ich videl naživo pred dvoma týždňami.
Odohrali ste množstvo vystúpení. Je ešte niečo, čo vás môže na pódiu prekvapiť?
T: Áno (smiech). Každý večer hráme iný set, takže sme tak trochu na pochybách. Ale vždy si nechávame trochu priestoru na to, aby sme mierne vybočili zo stereotypov, čo sú dobré momenty, kedy sa môže stať niečo zaujímavé. Ale áno, človek nikdy nevie.
J: Robiť to len tak ma privádza do zúfalstva. Keď si ktosi náhodne vypýta niektorú skladbu, je to výzva, je to ako stavať kocky inak každú noc. Nechcem tým povedať, že to včera nebolo dobré. Mnohé sme sa naučili od Iggyho. Niekedy sú koncerty desivé, inokedy krásne. Občas povznášajúce, niekedy brutálne. Osobne mám rád, keď nemám kontrolu ani predstavu, ako to dopadne.
Ako ste vyberali skladby pre EP Alive in the Catacombs, ktoré ste nahrávali v parížskom podzemí?
T: Niektoré piesne boli tak trochu prehliadané. Napríklad pieseň Suture Up Your Future sme na koncertoch nehrali často. A bola to tak trochu pekná príležitosť otvoriť ju a vidieť, ako znie zbavená všetkých tých nablýskaných rokenrolových vecí, ktoré robíme. Mať len tri prvky – klávesy, basu a vokály, to jej dalo úplne nový význam. Alebo Villains of Circumstance, kde je trochu melanchólie, trochu nádeje a trochu smútku. Zvyčajne sa nedostaneme do tejto sféry, keď hrávame na festivaloch.
J: Niekedy sme vyslovene depresívni.
T: Netvrdím, že nie sme depresívni, len hovorím, že túto stránku zvyčajne neukazujeme.
J: Je to dosť emocionálna záležitosť vidieť toľko mŕtvych ľudí. A ja som si vždy pomyslel: „Čo by som chcel počuť, keby som tam dolu uviazol?“. Aký odkaz vo fľaši by som chcel dostať? Aké posolstvo? A tak mi piesne o rodine, žiali, láske, prijatí a podobných veciach pripadali vhodné na hranie pre všetkých tých ľudí. Zdalo sa mi, že to bude pekný darček, ktorý by som mohol zahrať tým, ktorí tu uviazli.
Ako vznikol nápad hrať v katakombách? A ako ste presvedčili Parížanov, aby vás tam pustili?
J: Presvedčiť Parížanov je veľmi ťažké. Škoda, že nemajú slovo pre byrokraciu (smiech). V skutočnosti sa z toho počas rokov stal vtip. Vždy, keď sme sa vracali do Európy, hovoril som: „Aha, tak skúsme ešte raz tie katakomby.“ Možno ľudia, ktorí nám predtým hovorili nie, boli prepustení. Myslel som si, že ich prežijeme.
Jednoducho rád hrám koncerty, kde sme otočení tvárou k publiku, tak trochu sa do neho premietame a ono sa premieta naspäť do nás. Najviac túžim hrať niekde, kde sa cítiš úplne sám sebou, netrápiš sa zajtrajškom, nemyslíš na včerajšok, si skrátka silne prítomný v tom momente.
Vždy ma fascinovali katakomby, pretože… Najmä v Spojených štátoch sa hovorí: „Nikdy nemysli na smrť. Nikdy nezomrieš.“ (smiech). Myslím, že v Európe to nie je rovnaké. A je to tam proste veľmi krásne a pokojné. Trochu mi to pripomína púšť v tom, že na púšti sa cítite veľmi malí, lebo to miesto je obrovské a je jedno, čo tam chcete robiť, lebo to nezáleží od vás. Katakomby sú rovnaké. Cítil som, že ma ten priestor ovláda. Som rád, že nám Francúzi nakoniec ustúpili.
Čo bol dôvod, že ste sa rozhodli prísť na tento festival a ako sa tu cítite?
J: Radi chodíme tam, kde sme ešte neboli. Veľa z týchto miest je pre nás snom. Troy pochádza z mesta Cerritos, ktoré je známe tým, že má predajňu áut (smiech).
A v mojom rodnom meste, keď som bol dieťa, tam jednoducho nikto nebol.Takže prísť sem je ako sen. Viete, je to pre nás výnimočné. Ideme ešte do Maďarska, máme pár nocí v Chorvátsku. Takže sme sa naozaj zamerali na to, aby sme prišli trochu na východ, zahráme si napríklad v Transylvánii.
T: „Panebože, môj druhý domov”.
J: Trója má tisícky rokov a niekto si povie: „Ach.“ Podobne ako katakomby, je to zvláštny pocit ísť niekam na nové miesto a cítim sa požehnaný, že smiem byť v kapele, vďaka ktorej sa dostanem na nové miesta. Je ťažké chodiť stále do Clevelandu. Neviem, či ste tam boli, ale odporúčal by som vám, aby ste tam nechodili.
Spolupracovali ste s viacerými fantastickými hudobníkmi. Je nejaká spolupráca alebo hosťovanie, ktoré ste si obzvlášť zapamätali?
T: Ako prvý mi vždy napadne Iggy (Pop).
J: Zažili sme spolu toľko prekvapení. On je skrátka niekto, kto povie: „Áno, to je super prekvapenie“. Aj spolupráca s Billym Gibbonsom je úžasná, pretože je taký krehký. Je ako ľadová socha, krásny a čoskoro odíde. A samozrejme Mark Lanegan, spolupráca s ním bola naozaj nádherná. Na koncerte k jeho šesťdesiatke som si mohol zaspievať s Daveom Gahanom a bol som opäť ako dieťa. Cítil som sa ako mladé dievča, chápete? Bolo to ako „Bože môj”.
T: V ten večer tam bola aj Chrissie Hynde, vďaka ktorej Markove piesne zneli ako piesne Pretenders, čo bolo veľmi bizarné. Bola to naozaj skvelá skúsenosť pracovať aj s týmito dvoma.
J: Páči sa mi, keď môžem zažívať niečo iné. Je to taký dobrý pocit, keď naozaj vášnivo premýšľate o niečom inom a na chvíľu sa môžete stať toho súčasťou.
Minulý týždeň odohral Ozzy Osbourne svoj rozlúčkový koncert v Birminghame. Môžete prezradiť, či ste dostali pozvánku a či viete, koho napokon Sharon Osbourne vyhodila zo zoznamu účinkujúcich?
T: Pýtate sa preto, že ma už vyhodili z mnohých miest (smiech)? Hovorím to s maximálnym rešpektom. Povedali mi, že to bude trvať asi deväť hodín a podľa mňa je v poriadku vylúčiť sa z určitých vecí. Ako sa hovorieva, keď sa každý pokúsi vyliezť na ten istý čln, tak sa ten čln potopí. Vyzeralo to ako obrovský bufet a išlo to celkom dobre aj bez nás. Milujem Black Sabbath a Ozzy je… Kto by nerád počúval Ozzyho hoci len rozprávať?
Je nejaká špeciálna skladba Black Sabbath alebo Ozzyho Osbourna, ktorú by ste radi spravili ako cover?
J: Ak mám byť úprimný, sú určité kapely a muzikanti ako Hendrix, Led Zeppelin, Bob Marley alebo možno aj Black Sabbath, pri ktorých je ťažké povedať si – spravme pätnástu najlepšiu verziu tejto piesne. Za seba môžem povedať, že existujú ľudia, ktorých covery proste nespravíš, takí sú dobrí. Moja prvá kapela spravila cover od Black Sabbath, pretože si to niekto vyžiadal (smiech). Ja by som si to nevybral, pretože Sabbath to robia oveľa lepšie, tak o čo ide?
T: Presne.
J: V poslednom čase som trochu počúval napríklad Blizzard of Oz.
T: Milujem tú nahrávku.
J: Alebo Bark At The Moon. To sú super veci.
S Iggym ste na turné hrávali pesničku The China Girl. A keďže si každý večer kladiete výzvy, čo sa týka setlistu, keby počas svojho koncertu zakričal “A teraz Gardenia!”, tak schmatnete gitaru a pridáte sa k nemu?
J: Nuž, pri Iggyho turné je to vzácny moment, keď sa dá šou dokopy. Ak sa nemýlim, koncert má každý večer ten istý setlist. A my sme sa naozaj sústredili na naše prvé dve platne, pretože často sa z nich veľa piesní nikdy nehralo. A opäť, cover Stooges pre mňa osobne, aj keď to bol Iggy, nie je vlastne cover. Teda, je to cover, ale vyzerá to tak, akoby sme umožnili fanúšikom vnímať, že Stooges robia Stooges najlepšie.
A riešenie ďalších piesní, ktoré ľudia väčšinou nikdy nepočuli alebo sú niekedy trochu nedocenené, ako napríklad pieseň Mass Production, ktorá je taká cool, bucľatá a dlhá, je fajn robiť veci, ktoré sa nerobia často.
T: Takisto to bolo cvičenie, pretože sme veľkí fanúšikovia prvých dvoch Iggyho sólových nahrávok. Dostať sa do ich podstaty, ako tie nahrávky zneli, ako hrali jednotliví hudobníci a rešpektovať pôvodnú podobu piesne. Ale nemali sme pocit, že ide o coververziu. Veď je tam Iggy, on to napísal. (smiech)
Josh, raz ste povedali, že ste outsideri outsiderov. Existuje spôsob života, spôsob umenia, do ktorého zapadáte?
T: Ja sa chcem len zaradiť. (smiech)
J: Je to zábavné, pretože je príjemné, keď vás niekto pozýva, aby ste sa k niečomu pridali, a ešte zábavnejšie je to odmietnuť. Umenie robíte pre seba, nie s nádejou „dúfam, že ma zaradia do nejakého malého špinavého spolku.“
T: Existujú momenty, keď si poviete, že teraz nie je na scéne veľa rockových kapiel. A potom sa zrazu objavia Viagra Boys, Avenged Sevenfold alebo Thee Oh Sees. Všade sú skvelé veci, len je niekedy ťažké ich nájsť.
text: Edo Kopček, Oliver Rehák
titulná foto: Martina Mlčúchová