Príbehy ukrajinských hudobníkov a profesionálov, prvá časť miniseriálu. „Po odchode z vlasti mi pomohla veľmi známa česká kapela Lucie,“ hovorí Kaťa Hapočka

Ahojte,

volám sa Olga Iermak, pochádzam z Ukrajiny a som špecialistkou na medzinárodný hudobný priemysel a manažment. Zatiaľ čo moja domovina statočne bráni svoju existenciu, a tým aj bezpečnosť Európy a sveta, porozprávam vám, ako prežívam vojnu ja a predstavitelia ukrajinského hudobného priemyslu – moji priatelia a kolegovia. Aké to je opustiť domov v jeden slnečný deň kvôli bombardovaniu a streľbe. Aké to je byť fyzicky v Prahe, Berlíne alebo Ríme, a mentálne medzi dvoma totálne kontrastnými svetmi, v ktorých každodenný život začína a končí pri čítaní správ a prognóz z frontu, v ktorých telefonáty s rodinou prerušujú sirény upozorňujúce na nebezpečenstvo raketových útokov. O tom, aké to je zostať v krajine, v ktorej je každodenne ohrozený život a prostriedky na prežitie sa získavajú čoraz ťažšie. A o tom, čo sa deje s hudbou v našich srdciach.   

Hudobná profesionálka

Olga Iermak má šestnásťročné skúsenosti s kompletným, takzvaným 360-stupňovým manažmentom v rámci hudobného priemyslu, ktorý zahŕňa live entertainment, manažovanie kapiel, organizovanie koncertov a ďalších producentských úloh.

Na Ukrajine bola promotérkou jedného z najväčších festivalov na svete Sziget a manažérkou litovského electro-fashion dua Beissoul & Einius; organizovala hudobné ceny na Ukrajine a propagovala víťazstvá Ukrajincov v rámci ceny EÚ – Мusic Мoves Еurope Аwards; realizovala promo kampane viac ako 50 umelcom na Ukrajine aj v zahraničí, organizovala ich sólové a festivalové koncerty v Londýne, Berlíne, Varšave a iných mestách Európy.

Na začiatku svojej kariéry sa Olga zaoberala hudobnou žurnalistikou a PR pre skupinu Hajdamaky, ktorá bola v tom čase najznámejšou ukrajinskou kapelou na medzinárodnej scéne. Tesne pred inváziou Ruska na Ukrajinu pripravovala štart nového hudobného projektu v úlohe kreatívneho spoluproducenta, v rámci čoho robila analytiku, stratégiu, branding a HR. Momentálne je tím tohto projektu rozídený po svete a projekt je zastavený na neurčitý čas.

Olga sa nachádza mimo Ukrajiny a na našom webe bude prinášať aktuálne rozhovory s hudobníkmi a profesionálmi z ukrajinskej hudobnej scény. Prečítajte si jej prvý rozhovor s líderkou ukrajinského indie-rockového dua Hapočka.

…

Pocit, že ti nezostáva čas – Kaťa Hapočka

Dva dni pred tým, ako začala vojna, sme sa stretli s Kaťou Hapočkou na Podoli (historická štvrť v Kyjeve, pozn. prekladateľa). Bol jasný deň, pripomínal jar a nad nami bolo modré nebo. Naše skvelé hipsterské raňajky sa odohrávali na pozadí predtuchy skazy, keďže predvčerom prezident susedného štátu povedal, že Ukrajina neexistuje. Táto otvorená informačná agresia akoby spravila hrubú čiaru za mnohými alarmujúcimi varovaniami o možnom plnom napadnutí, ktoré nás sprevádzali v posledných týždňoch. S Kaťou sme hovorili o hudbe a milencoch, ale už z inej perspektívy. S myšlienkou o tom, čo bude s naším bežným životom, pokiaľ sa „to” stane. Ako sa neskôr ukázalo, ani sme si neuvedomovali, čo „to” v skutočnosti je. Ako ďaleko a veľmi teoreticky sme boli vzdialené od reality, ktorá sa k nám blížila.

Kaťa vnímala prejav Putina ako odzbrojujúce odhalenie: „Teraz mu to už nik nedovolí urobiť.” Keď sme sa rozišli, zrazu som cestou stretla svojho univerzitného pedagóga, ktorý ma učil predmety z medzinárodných vzťahov. Jeho triezvy pohľad bol taký: „Nechali nás napospas (Rusom, pozn. prekl).” O niekoľko hodín na cyklistickom moste, ktorý spája podoľské brehy rieky Dneper, spieval, stojac na zábradlí, Svjatoslav Vakarčuk (ukrajinský spevák a politik, frontman skupiny Okean Eľzy, pozn. prekladateľa) a rozprával sa s Kyjevčanmi bez mikrofónu. Znela známa skladba „Vse bude dobre” (Všetko bude v poriadku, pozn. prekladateľa). Pobehla som ho počúvať, pretože deň bol nezvyčajne slnečný, pretože som vycítila dôležitosť momentu i volanie srdca, prvý raz som si neobliekla vetrovku. Napriek všetkému som po tomto krátkom stretnutí šla domov s pocitom, že život kvitne a je na našej strane. No pohotovostnú batožinu som si dobalila a zaspávala tým, že som si čítala správy. 

Nasledujúci deň nebudem spomínať, len jeho veľmi pokojný večer, predvečer 24. februára. Spať som šla neskoro, no ľahko som sa prebudila o piatej ráno, neviem, buď od spevu vtákov, alebo od prvého výbuchu. Všetko znelo v tom istom čase. Hluk, virtuózna óda na život a prvé zvuky tisícok smrtí. Pomyslela som si, otvárajúc oči: „Začala sa vojna.”

Kaťa, prvé týždne vojny si bola v úkryte, ktorý bol zároveň hudobným štúdiom. Ako si tam prežívala tie dni?

Až teraz chápem, že som žila v silnom strese, hoci vtedy sa zdalo, že to nie je až také zlé. Už len uvedomenie si vojny bolo desivé, prvé dni ma silno bolela hlava. Najprv som sa zoznámila so susedmi z domu. Hneď ako sme prišli s mojím psom do štúdia, otvorila som dvere, aby sa ľudia mohli skryť. Štúdio je v suteréne, takže je to ideálne miesto pre kryt. Nazbieralo sa nás okolo 20 ľudí. Všetci sme sa zoznámili a urobili harmonogram upratovania. Snažili sme sa podporovať jeden druhého, pomáhať miestnej teritoriálnej obrane, veľa sa zhovárať, dokonca sme cvičili jógu. Raz, v deň narodenia Tarasa Ševčenka (významný ukrajinský spisovateľ, predstaviteľ národného obrodenia Ukrajincov, pozn. prekladateľa), sme v úkryte spravili koncert. Ale keď sme vyšli na ulicu, keď sme počuli zvuky sirén a výbuchov, bolo nám strašne, chytala nás hrôza. Občas sa u nás pohli dvere od tlakovej vlny, keď strela zasiahla miesta blízko nás. Počas druhej noci vojny ktosi na našej ulici strieľal zo zbraní, pravdepodobne išlo o akcie diverzantov. Vtedy sme všetci skameneli, ani sme nedýchali, taká to bola hrôza. 

Čo ťa presvedčilo odtiaľ odísť, a v ktorom momente? Ako si sa ocitla v Prahe?

Odišla som, pretože som tam nevidela prínos pre seba a pre svoj stav. Musela som zachrániť seba a svoju psychiku. Na konci tretieho týždňa som si položila otázku: „Čo ďalej“? V ten večer mi zavolala známa, ktorá bola v tom čase s deťmi v Prahe a presviedčala ma, aby som tam prišla. A tak aj bolo. Vzala som Martina (Katin pes, pozn. prekladateľa), akustickú gitaru (do jej obalu natlačila krmivo pre psa) a ruksak s vecami.

Čo všetko sa ti prihodilo na novom mieste, v novej krajine?

Keď som prišla do Prahy, začala som sa stretávať s rôznymi ľuďmi, hľadala som koncerty na podporu Ukrajiny, aby som sa na nich zúčastnila. Podľa možností som sa prechádzala po meste, lebo keď veľa chodím pešo, upokojím sa. Okrem svojich piesní som spievala aj ukrajinské ľudové piesne. Tvorba ma vrátila do života. Odrazu mi bolo omnoho ľahšie. Naviac, zoznámila som sa s novými úžasnými ľuďmi, ktorí mi pomáhajú a podporujú ma. Treba povedať, že keď som odchádzala z Kyjeva, nemala som v Prahe žiadnych priateľov, šla som tam prvý raz. Známa, ktorá ma dotlačila k tomu kroku, pokračovala do Francúzska, naše cesty sa vlastne ani nepretli. Ale veľmi mi pomohla. 

Cítila si sa v tejto situácii sama? Akou si sa našla na novom mieste?

Aj teraz sa cítim sama. Je taká doba, že každý zostal sám so sebou a tým, čo sa deje, vôbec nezáleží na tom, či je na Ukrajine alebo v zahraničí. Aj v novej krajine hľadáš spôsoby ako prežiť. Jediný rozdiel je v tom, že tu mi nehrozí útok raketami a môžem pokojne spať, pričom v Kyjeve také nebezpečenstvo existuje. Na novom mieste vždy pomáha komunikácia a snaha využiť svoje schopnosti na maximum.

“…Де ти мій друг? Клята війна
Кинула нас в різні міста
Скажи, як ти з цим всім живеш?
Здається, біль не має меж…”

Kde si, priateľ môj? Prekliata vojna
Rozmetala nás na rôzne miesta
Povedz mi, ako sa s tým žiť dá,
Zdá sa, že bolesť hranice nemá.

Ako sa prejavuje tvoj stav v hudbe? Bol čas na sebareflexiu, uvoľnenie emócií, alebo sa len všetko hromadilo a hromadí ďalej?

Každý týždeň pracujem so psychológom a to mi pomáha najviac. Z času na čas plačem, ale každý koncert je pre mňa uvoľnením emócií. Taktiež som sa vrátila k meditáciám, čo nebolo možné robiť v úkryte. Tam sa nedalo upokojiť a sústrediť sa.

S akými ťažkosťami sa teraz stretávaš v rámci svojej tvorby?

S pocitom, že ti nezostáva čas. Celý čas treba konať, vystupovať, držať sa na vlne rozhovorov o vojne. Pretože každú sekundu v našej zemi umierajú ľudia. A ja to chcem zastaviť. Preto sa vždy niekam ponáhľaš, hráš koncerty, hovoríš o vojne, zbieraš financie. Idem na maximum, tu a teraz. Ale o vojne sa mi píše ťažko, je to veľmi bolestivé. Keď som sedela v úkryte, myslela som len na to, ako prežiť a či príde nový deň. Teraz som na bezpečnom mieste a rozprávam ľuďom o tej hrôze, ktorú som sama prežila. A o tom, že zajtra nebudú žiť ďalšie tisíce Ukrajincov a, žiaľ, pokračuje to ďalej.   

Aké zmeny si na sebe postrehla za ten čas ako hudobníčka?

Bola som tu sama, bez skupiny. Len ja a gitara. Cítim sa istejšie, pretože sa spolieham len na seba. Môj nový priateľ, Američan Ron, ktorý pracuje v hudobnom štúdiu v Prahe, mi podaroval nahrávanie dvoch piesní. Prvýkrát som všetko riešila sama. Myslím, že to vyšlo super. Onedlho to vydáme! Také veci ťa povzbudzujú k tvorbe. Bolo mi smutno za mojím najlepším priateľom a gitaristom Jevhenom Jakšynom. Kvôli vojnovému stavu nemohol dlho prísť za mnou, preto som rada, že sa to podarilo a dostal povolenie vycestovať. Žeňa je umelec a muzikant, ale nepatrí medzi tých, čo môžu vziať do ruky zbraň. Jeho zbraňou je tvorba.

Aké máš ďalšie plány?

Známa česká kapela Lucie nám ponúkla robiť im support počas ich letného turné v Čechách.  Teraz sme plnohodnotnou kapelou a snažíme sa zbierať peniaze pre potreby Ukrajiny. A taktiež plánujeme žiť, tvoriť, vrátiť sa domov a oslavovať víťazstvo!

Donate

Podporte obranu a odmíňovanie, humanitárnu a medicínsku pomoc či budovanie Ukrajiny na fundraisingovej platforme UNITED24.

Ďalší diel vyjde v priebehu dvoch týždňov a prinesie rozhovor s majiteľom hudobného klubu v Kyjeve.

text: Olga Iermak
foto: archívy Olga Iermak a Kaťa Hapočka
preklad z ukrajinčiny: Peter Medviď